Právna analýza dekrétov prezidenta republiky Edvarda Beneša (Benešove dekréty)

 

 

 

 

Dekréty prezidenta republiky - všeobecne

 

Dekréty prezidenta republiky (Benešove dekréty) sú jedným z najcitovanejších právnických materiálov v súčasnej politickej praxi v Slovenskej republike i v zahraničí. Predmetná právna analýza sa pokúša zodpovedať základné otázky platnosti Benešových dekrétov, možnosti ich revízie, otázky konfiškácie pôdy v súvislosti so vznikom pôdy nezistených vlastníkov, medzinárodnoprávne aspekty ich kompatibility s acquis communautaire, otázky súvisiace s ich zlučiteľnosťou s univerzálnym systémom ochrany ľudských práv a možnosťami prípadnej satisfakcie (morálnej aj majetkovej). Pri tejto zložitej právnej problematike sa nemôžeme zaobísť ani bez príslušných rozhodnutí Ústavného súdu, hoci aj z Českej republiky.

 

Dekréty prezidenta republiky boli vydávané od vytvorenia dočasného štátneho zriadenia ČSR v r. 1940 až do ustanovenia Dočasného národného zhromaždenia 28. 10. 1945. Celkom bolo vydaných 143 dekrétov (z toho v dobe okupácie ČSR 43 dekrétov), ktoré upravovali najrôznejšie problémy politického, hospodárskeho, kultúrneho a sociálneho charakteru.

 

Ide o dekréty, resp. ústavné dekréty s právomocou zákona, ktoré podpísal E. Beneš v období od 21. júla 1940 do 27. októbra 1945. Často sa však uvádza viac-menej obdobie od mája do augusta 1945 a osobitne tzv. londýnske obdobie. Počas oboch období podpísal prezident Beneš 126 dekrétov a 17 ústavných dekrétov (prehľad dekrétov prezidenta z roku 1945 tvorí súčasť prílohy tejto analýzy). Tieto dekréty možno rozdeliť do troch kategórií: retribučné, konfiškačné a upravujúce štátne občianstvo. Pripomíname, že zákonodarnú právomoc mal prezident ČSR v čase neslobody – od 30. 9. 1938 do 4. 5. 1945 – a po oslobodení do ustanovenia Dočasného národného zhromaždenia 28. 10. 1945. Všetky prezidentove dekréty mali právnu silu zákona, no už od Slovenského národného povstania (SNP) boli právne normy Slovenskej národnej rady (SNR) analogické ako dekréty. Riešili najmä otázku postavenia Nemcov a Maďarov na území ČSR, ako aj potrestania kolaborantov a zradcov a s tým súvisiace majetkové záležitosti.

Na Slovensku však neplatili všetky dekréty, a to od prvého nariadenia SNR z 1. septembra 1944, o prevzatí všetkej moci na Slovensku. Navyše SNR 30. apríla 1945 rozhodla a vo vlastnom nariadení uzákonila, že bez jej súhlasu nebola možná platnosť dekrétov na Slovensku. V tomto zmysle bola ČSR až do 28. 10. 1945 „dvojštátim“. Pritom aj v tzv. prvej pražskej dohode z 2. júna 1945 bola vymedzená kompetencia celoštátnych a slovenských národných orgánov.

 

Benešove dekréty – súčasť právneho poriadku SR

Silu ústavného zákona alebo zákona mali dekréty prezidenta Beneša, ktoré vydával v r. 1940 – 1945 v nevyhnutných prípadoch a na základe návrhu vlády. Ich platnosť neskôr potvrdilo a schválilo ex tunc Dočasné národné zhromaždenie, jednokomorový zákonodarný orgán Česko-Slovenska, ktorý vykonával svoju právomoc od októbra 1945 do mája 1946, ústavným zákonom č. 57/1946 Zb.

Pokiaľ ide o samotný legislatívny proces, vzťahujúci sa na dekréty prezidenta republiky, je nutné uviesť, že dekréty pripravovala vláda a spravidla ich prejednávala aj Štátna rada. Podľa ustanovenia článku 3 ústavného dekrétu zo dňa 27.10.1942, č. 12/1942 Úr. vest. čsl., prezident republiky bol povinný pri výkone zákonodarnej moci „vyžiadať si poradnú správu od Štátnej rady, keď to neurobila vláda“ v rámci prípravy príslušného návrhu. Po zrušení Štátnej rady ku dňu 4.4.1945 (vyhláška predsedu vlády zo dňa 4.4.1945 č. 2/1945 Zb.) boli dekréty – podľa povahy veci a územného rozsahu ich platnosti – prejednávané aj v Slovenskej národnej rade. V súlade s týmito pravidlami boli dekréty uvádzané vždy s poukazom na to, že sú vydávané „k návrhu vlády“, „po vypočutí Štátnej rady“ alebo „po dohode so Slovenskou národnou radou“. Podobne ako zákony boli spolupodpísané predsedom vlády a príslušnými členmi vlády, v prípade ústavných dekrétov všetkými členmi vlády. Podobne postupovali aj iné exilové vlády v dobe, keď bola zákonodarná i výkonná moc v dobe okupácie štátu v núdzi (aj v Holandsku).

Dekréty prezidenta Beneša vydávané v čase neslobody sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Prechodné a záverečné ustanovenia Ústavy SR riešia vzťah právneho poriadku SR a právneho poriadku bývalého ČSFR. Samozrejme prijatie Ústavy SR z 1. septembra 1992 v podmienkach existujúcej ČSFR neznamenalo okamžitý vznik právneho poriadku, ktorý by vo všetkých smeroch a oblastiach po novom reguloval vzťahy v SR. Zákonodarca sa priklonil k princípu recepcie právneho poriadku. Ústava SR v článku 152 stanovuje, že ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v SR v platnosti, ak neodporujú ústave. Orgánom oprávneným rozhodovať v týchto veciach je Ústavný súd SR. Aj pri vzniku ČSR bol v zákone č. 11 Zb. z. n. z 28 októbra 1918 použitý princíp recepcie právneho poriadku. Keďže doposiaľ Ústavný súd SR svojim rozhodnutím nevyslovil nesúlad s dekrétmi prezidenta Beneša s Ústavou SR, tieto sú súčasťou nášho právneho poriadku.

 

Najdiskutabilnejšie dekréty

Podľa viacerých slovenských a českých odborníkov sú požiadavky na zrušenie Benešových dekrétov neopodstatnené. Argumentujú tým, že väčšina dekrétov stratila význam, resp. boli novelizované či upravené novými právnymi normami. Politické polemiky vyvoláva len asi desatina pôvodných dekrétov, ktorými sa upravovalo povojnové postavenie osôb nemeckej a maďarskej národnosti v ČSR.

Pri posudzovaní dekrétov je treba diferencovať, niektoré už neplatia a nemajú žiadne právne účinky, iné si niektoré účinky udržujú, i keď je otázne či v súčasnosti môžu ešte vytvoriť nové právne vzťahy, tj. či majú konštitutívny charakter. Aj v súčasnosti sa však vyskytujú prípady, na základe ktorých súdy vo svojej aplikačnej praxi rozhodujú na základe Benešových dekrétov (najmä pokiaľ ide o reštitučné otázky). Jedná sa najmä o tieto dekréty:

-           5/1945 Zb. Dekret prezidenta o neplatnosti některých majetkově - právních jednání z doby nesvobody a o národní správě majetkových hodnot Němců, Maďarů, zrádců a kolaborantů a některých organizací a ústavů

-           12/1945 Zb. Dekret prezidenta o konfiskaci a urychleném rozdělení zemědělského majetku Němců, Maďarů, jakož i zrádců a nepřátel českého a slovenského národa

-           16/1945 Zb. Dekret prezidenta o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů a o mimořádných lidových soudech

-           27/1945 Zb. Dekret prezidenta o jednotném řízení vnitřního osídlení (zrušený zákonom č. 18/1950 Zb.)

-           28/1945 Zb. Dekret prezidenta o osídlení zemědělské půdy Němců, Maďarů a jiných nepřátel státu českými, slovenskými a jinými slovanskými zemědělci.

-           33/1945 Zb. Ústavní dekret prezidenta o úpravě československého státního občanství osob národnosti německé a maďarské

-           71/1945 Zb. Dekret prezidenta o pracovní povinnosti osob, které pozbyly československého státního občanství (zrušený zákonom č. 65/1965 Zb.)

-           88/1945 Zb. Dekret prezidenta o všeobecné pracovní povinnosti (zrušený zákonom č. 65/1965 Zb.)

-           108/1945 Zb. Dekret prezidenta o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy

Dekréty týkajúce sa konfiškácie tzv. nepriateľského majetku

Ide o niekoľko dekrétov. Východiskovým opatrením je dekrét č. 2/1945 z 1. februára 1945 a hlavne dekrét č. 5/1945 z 3. júna 1945, ktorý určil, že: „akékoľvek majetkové prevody a akékoľvek majetko-právne dohody, ak sa týkajú majetku hnuteľného či nehnuteľného, verejného či súkromného, sú neplatné, pokiaľ boli uzavreté po 29. septembra 1938 pod tlakom okupácie alebo národnej, rasovej alebo etnickej perzekúcie“. Zároveň však bola uvalená národná správa na majetok osôb štátne nespoľahlivých (na obyvateľov nemeckej a maďarskej národnosti) čo v skutočnosti znamenalo vyvlastnenie.

 

Na tento dekrét nadväzoval rad ďalších opatrení, predovšetkým dekrét č. 108/1945 z 25. októbra 1945 o konfiškácii nepriateľského majetku a Fonde národnej obnovy. § 1 ods. 1 vymedzil skonfiškovaný majetok nasledovne: „Konfiškuje sa bez náhrady .... majetok hnuteľný i nehnuteľný ako aj majetkové práva (ako pohľadávky, cenné papiere, vklady, nehmotné práva) ktorý je vo vlastníctve 1. Nemeckej ríše, Maďarského kráľovstva, osôb verejného práva podľa nemeckého alebo maďarského práva, nemeckých a maďarských politických strán a iných útvarov, organizácii, podnikov, osobných združení, fondov, ...., ako i iných nemeckých alebo maďarských právnických, alebo 2. fyzických osôb nemeckej alebo maďarskej národnosti, s výnimkou osôb ktoré dokázali že zostali verné Československej republike, nikdy sa neprevinili proti českému alebo slovenskému národu a buď sa aktívne zúčastnili bojov za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom, alebo 3. fyzických osôb ktoré vyvíjali činnosť proti štátnej zvrchovanosti, samostatnosti, celistvosti, demokraticko – republikánskej štátnej forme, bezpečnosti a obrane Československej republiky ....“.

 

Konfiškácia nepriateľského majetku mala zákonný podklad v dekréte č. 108/1945 z 25. októbra 1945 pripúšťajúceho vyvrátiteľnosť domnienky zodpovednosti nepriateľských osôb pôsobiacich ex lege, okrem toho bola založená aj na medzinárodnom konsenze vyjadrenom v dokumentoch postupimskej konferencie a parížskej dohody.

 

Diskriminujúci charakter dekrétu č. 108/1945 sa odzrkadlil aj v ďalších ustanoveniach tejto normy. Podľa § 2 ods. 5.: „Ak sú osoby, ktorých majetok podlieha konfiškácii ako spoluvlastníctvo v spoločenstvách s osobami, ktoré pod ustanovenie § 1 nespadajú a ich spoluvlastnícky podiel činí viac ako jednu polovicu, podlieha konfiškácii celý majetok“. Avšak spoluvlastníkom, ktorí sa neprevinili proti Československej republike, hoci aj neboli maďarskej alebo nemeckej národnosti,  ktorým bol skonfiškovaný majetok podľa § 2 ods. 5 dekrétu prezidenta č. 108/1945 (teda tým ktorým sa neskonfiškoval podľa § 1) bola poskytnutá náhrada.

 

 

Otázka kolektívnej viny z hľadiska medzinárodného práva

Čo sa týka nárokov na nápravu týkajúcich sa konfiškácie majetku sudetských Nemcov a Maďarov, Československo sa odvoláva na Postupimskú dohodu, ktorá upravuje túto otázku. XIII. článok Postupimskej dohody sa zmieňuje o vyhostení, ale nezaoberá sa majetko-právnymi následkami deportácie. Ani porazenými mocnosťami v budúcnosti poskytnutá náprava podľa č. IV., ani ďalšie rozhodnutia Postupimskej dohody sa nezmieňujú o tejto otázke. Podľa článku XIII Postupimskej dohody konferencia dospela k dohode o odsunu Nemcov z Poľska, Československa a Maďarska: „Tri vlády preskúmali túto otázku po všetkých stránkach a uznali, že nemecké obyvateľstvo alebo jeho zložky, ktoré zostávajú v Poľsku, Československu a v Maďarsku, bude treba odsunúť do Nemecka. Sú za jedno v tom, že akýkoľvek odsun musí byť prevedený usporiadane a ľudsky.“

 

Konfiškácia majetku sudetských Nemcov a Maďarov bola zdôvodňovaná ako kolektívna vina za neverný postoj voči Československému štátu. Myšlienka zákazu kolektívnej viny nemôže byť v žiadnom prípade obmedzená na vojnové právo. Všeobecné ľudské práva zakazujú takúto výsluch opomenujúcu, vinu jedinca do úvahy neberúcu a s ťažkými následkami spojenú kolektívnu vinu. Opatrenia nie sú ospravedlniteľné v medzinárodnom práve ani z hľadiska právnych represií. Právnou represiou rozumieme totiž zasahovanie štátu, utrpiaceho ujmu vo svojich medzinárodných právach, do právnych prostriedkov ujmu spôsobujúceho štátu alebo občanov za tým účelom, aby primäla uvedený štát na zmenu svojho z medzinárodným právom protikladného konania alebo vykonala nápravu. Po kapitulácií v r. 1945 sa zo strany porazených štátov už neočakávalo žiadne porušovanie práv.

 

Konfiškácie boli v protiklade s medzinárodným právom, pretože porušili zákaz diskriminácie: pozemková reforma z 21.6.1945 sa neusilovala o všeobecnú reformu majetkových vzťahov poľnohospodárskej pôdy, ale jej opatrenia sa týkali iba občanov nemeckej a maďarskej národnosti resp. republikou označených „zradcov a nepriateľov“. S nemeckými a maďarskými obyvateľmi sa zaobchádzalo rovnako, avšak fakticky z neopodstatnených dôvodov obe etnické skupiny úmyselne vrhli do nevýhodného postavenia v porovnaní s ostatnými domácimi obyvateľmi resp. s cudzincami. Konfiškácia majetku diskriminovala sudetských Nemcov a Maďarov na etnickej báze. Pretože vyvlastňovacie opatrenia nekompenzovala žiadna náhrada ide o porušenie s vyvlastňovaním súvisiacich a z medzinárodného práva vyplývajúcich záväzkov, týkajúcich sa náhrady: obmedzenie záväzkov povoľuje medzinárodné právo iba v prípade povolených zoštátnení. Uskutočnené konfiškácie nemôžeme považovať za povolené zoštátnenie. Štátne opatrenia nemôžu diskriminovať určité skupiny cudzincov voči domácemu obyvateľstvu alebo iným cudzincom. Pretože konfiškácie boli namierené v prvom rade proti nemeckým a maďarským etnickým skupinám (domácich obyvateľov a cudzincov sa týkali iba v prípade spáchania určitých priestupkov) mali diskriminujúci charakter.

 

Po nastolení komunistického režimu v Československu a po premene spoločnosti vyplývajúcej z procesu vzniku komunistického štátneho zriadenia sa zoštátnenia týkali bez rozdielu aj majetku domorodého obyvateľstva. Avšak pri zavádzaní týchto opatrení bol už majetok sudetských Nemcov a Maďarov skonfiškovaný. Pretože konfiškácie mali charakter trestu, vo veľkej miere sa odlišovali od klasického vyvlastňovania. Cieľom vyvlastňovania je obvykle iba získanie majetku a tak vo všeobecnosti neporušuje ľudské práva, ovšem ale ak príde k potrestaniu a vyhnaniu vtedy sú ľudské práva porušené. Konfiškácie sa v prvom rade týkali nie jednotlivcov ale určitej skupiny.

 

Na základe čl. 6. b) stanov norimberského medzinárodného vojenského tribunálu sa vražda, trýznenie alebo na obsadené územia resp. z obsadených území uskutočnená deportácia s cieľom nútených prác alebo iných účelov považuje za trestný čin. Podľa čl. 6. c) sa vražda, masakra, uvalenie do otroctva, deportácia alebo iné pre človeka nedôstojné zaobchádzanie s civilným obyvateľstvom, uskutočnené pred alebo počas vojny klasifikujú ako trestný čin spáchaný proti ľudstvu. Hoci formálna medzinárodná právna kodifikácia zákazu deportácie bola uzákonená až po začatí deportácie Nemcov a Maďarov, a to konvenciou o genocíde z roku 1948 a ženevskou konvenciou o ochrane civilného obyvateľstva vo vojne z roku 1949, nemožno opomenúť skutočnosť, že v čase vyvlastňovania už existovali základné pravidlá opierajúce sa o medzinárodné zvykové právo, ktoré zakazovalo vysídľovanie a deportácie ako trestný čin spáchaný voči ľudstvu. V Norimbergu ustanovené základné princípy nadobudli všeobecnú platnosť dňa 11. decembra 1946 na základe uznesenia Valného zhromaždenia OSN č. 95 (1).

 

 

Konfiškácia pôdy

 

V prvej etape pozemkovej reformy roku 1946 sa rozhodlo o konfiškácii pôdy a poľnohospodárskeho majetku „zradcov slovenského národa“, Nemcov a osôb maďarskej národnosti, ktoré nemali k 1. novembru 1938 čs. štátnu príslušnosť alebo vlastnili viac ako 50 ha pôdy. Na základe rozhodnutia z 21.6.1945, v rámci pozemkovej reformy bola nariadená konfiškácia poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej a nemeckej národnosti bez odškodnenia a bez ohľadu na štátnu príslušnosť uvedených osôb. Podľa odseku 2.1. za osobu nemeckej alebo maďarskej národnosti bol považovaný ten, kto sa od roku 1929, pri hociktorom sčítaní ľudu hlásil k nemeckej alebo maďarskej komunite alebo k skupine či formácie inej národnosti alebo bol členom politickej strany zloženej z osôb týchto národnosti. Súčasne s týmto bolo nariadené, že na skonfiškovaný majetok si môžu uplatňovať majetkové práva všetky obce, družstvá a osoby slovanskej národnosti (§ 7). Na toto nariadenie nadväzuje vyhláška ministerstva financií zo dňa 22.6.1945 o vinkulácií majetku Nemcov a Maďarov uloženého do investícii, bankových účtov a depozitov.

 Skonfiškovaná pôda prechádzala pod správu Slovenského pozemkového fondu a prideľovala sa do súkromného vlastníctva bezzemkom a malým roľníkom, čo tvorilo vyše 66 % skonfiškovanej pôdy.

Dôrazne sa uplatňovala najmä konfiškácia maďarských, nemeckých a zradcovských veľkostatkov, maďarských právnických osôb a Maďarov, ktorí boli odsúdení Ľudovým súdom. Pôda sa konfiškovala bez ohľadu na štátnu príslušnosť. V prvej etape pozemkovej reformy to predstavovalo vyše 545 000 ha všetkej pôdy, z toho takmer 246 000 poľnohospodárskej pôdy. Obnovením občianskych práv osobám maďarskej národnosti po roku 1948 sa z konfiškácie vyňala pôda malých a stredných roľníkov maďarskej národnosti. V druhej etape pozemkovej reformy (zákon prijatý 11. júla 1947) sa obmedzil rozsah statkárskeho vlastníctva na 150 ha pôdy a 250 ha všetkej pôdy.

V tretej etape pozemkovej reformy išlo o celkovú zmenu vlastníckych pomerov po prevzatí moci komunistami. Boli postihnuté dve kategórie vlastníkov: majitelia poľnohospodárskych podnikov nad 50 ha a vlastníci pôdy bez ohľadu na jej veľkosť, ktorí na pôde nepracovali, ale ju prenajímali iným osobám. Nepridelila sa však súkromne hospodáriacim roľníkom, ale stala sa štátnym majetkom. Zmena vlastníctva pôdy sa stala súčasťou zoštátňovacích (znárodňovacích) procesov.

Často sa ako dôsledok predpisov konfiškácie, pozemkových reforiem, resp. rozdeľovania pozemkov vynára problém duplicitného vlastníctva, pretože z dôvodu nesprávnych, resp. neúplných záznamov v pozemkovej knihe došlo k rozdeleniu takých pozemkov, ktorých vlastník bol neidentifikovateľný. Ďalej sa vynára otázka vyriešenia reštitučného nároku majiteľov pozemkov (veľkostatkárov) ktoré boli odňaté a ktoré podľa záznamov v pozemkovej knihe (po pozemkových reformách) spadajú spod zábor. V dôsledku uvedených záznamov totiž pravdepodobne nezanikli ich majetkové práva ale bolo im odňaté iba dispozičné právo.

 

Dekréty upravujúce stratu štátneho občianstva a transferu obyvateľstva

Už tzv. košický vládny program z apríla 1945 predpokladal odsun Nemcov a Maďarov zbavených volebného práva a práva na vzdelanie v materinskom jazyku. Rozdelil Nemcov a Maďarov za vinných a lojálnych a stanovil nasledovné: „Každý maďarský alebo nemecký jedinec ktorého z dôvodu previnenia voči republike resp. českému alebo slovenskému ľudu obvinili a odsúdili, stratí československé štátne občianstvo a vyjmúc prípady na smrť odsúdených bude navždy vyhostený z územia republiky“. Popritom ale konfiškácia a znárodnenie sa nevzťahovali len na majetok osôb maďarskej a nemeckej národnosti, nevychádzali z kolektívnej viny a požadovali dokázanú mieru zavinenia. Všeobecne išlo o majetok osôb, ktoré úmyselne konali proti štátnej zvrchovanosti a bezpečnosti českého a slovenského národa. Pritom fyzické osoby nemeckej a maďarskej národnosti mali možnosť dokázať, že boli vernými občanmi ČSR, resp. antifašistami. Potom ich majetok nepodliehal konfiškácii.

Benešove dekréty z roku 1945 avšak ďaleko prekročili rámec košického vládneho programu. Prezident Edvard Beneš po dohode so SNR vydal 2. augusta 1945 ústavný dekrét číslo 33, o úprave československého štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti. Tento ústavný dekrét zbavil Nemcov a Maďarov štátneho občianstva a občianskych práv. Podľa § 1 predmetného dekrétu: „Československí štátni občania nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktorí podľa predpisov cudzej okupačnej moci nadobudli štátnu príslušnosť nemeckú alebo maďarskú, stratili dňom nadobudnutia takej štátnej príslušnosti československé štátne občianstvo“. Ďalej podľa § 2 cit. dekrétu: „Ostatní československí štátni občania nemeckej alebo maďarskej národnosti pozbavujú sa československého štátneho občianstva dňom, keď tento dekrét nadobudne účinnosť.“ Výnimku tvorili tí Nemci a Maďari, ktorí sa v dobe zvýšeného ohrozenia republiky prihlásili v úradnom hlásení za Čechov alebo Slovákov.

Ustanovenia dekrétu č. 33 sa nevzťahovali na tých, ktorí zostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti českému a slovenskému národu a buď sa aktívne zúčastnili bojov za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom. Dekrét zahŕňal aj osoby českej a slovenskej národnosti, ktoré sa usilovali o získanie nemeckej alebo maďarskej štátnej príslušnosti v čase neslobody – od mája 1938 do konca vojny.

Dekrét o úprave štátneho občianstva bol prijatý deň po podpise Protokolu Postupimskej konferencie tromi veľmocami, ktoré súhlasili s odsunom nemeckého obyvateľstva z ČSR. Kým odsun Nemcov legalizovala Postupimská konferencia, opatrenia postihujúce maďarskú menšinu mali základ predovšetkým v Benešových dekrétoch.

V inej rovine sa vyjadrili k maďarskému obyvateľstvu, keď uprednostnili výmenu slovenského obyvateľstva z Maďarska za Maďarov bývajúcich na území Slovenska. Nasledovali medzinárodné a vnútroštátne akty upravujúce výmenu obyvateľstva: 27. februára 1946 podpísali dohodu o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom; v júni 1946 vyšlo vládne uznesenie o reslovakizácii, ku ktorej sa prikročilo po ťažkostiach s výmenou obyvateľstva. Rátalo sa s presunom časti obyvateľstva maďarskej národnosti do českého pohraničia.

Najvypuklejšou protiprávnosťou voči maďarskej menšine bola v r. 1946 uskutočnená deportácia nazvaná ako pracovný nábor.

Na základe dôvernej správy Ministerstva sociálnych vecí v období medzi 19.11.1946 a 22.2.1942 bolo odvlečených 44.129 osôb maďarskej národnosti, 11.769 hospodárskych jednotiek (vlastne rodín) na nútené práce do českých poľnohospodárskych podnikov. Toto odvlečenie na nútené práce bolo uskutočnené úradne, na základe prezidentského dekrétu č. 88/1945 o všeobecnej pracovnej povinnosti. Dekrét hovorí o časovo vyhraničenej pracovnej povinnosti práceschopných osôb vymedzenej vekom a stavom. V skutočnosti však boli - pod dozorom vojska a polície - deportované celé rodiny, vrátane žien, detí, chorých a starých ľudí. Takže deportácie sa v skutočnosti uskutočnili v rozpore s uvedeným dekrétom. Drvivá väčšina deportovaných osôb sa po roku 1948 vrátila na Slovensko a stali sa Československými štátnymi občanmi. Občania ktorí sa v rámci „výmeny“ obyvateľstva dostali do Maďarska si mohli so sebou vziať svoj hnuteľný majetok a dostali nehnuteľnosti namiesto tej, ktorú tu zanechali. Naproti tomu tí, ktorí boli deportovaní do Čiech stratili všetok svoj majetok a ako bezmajetní imigrovali späť do svojich rodísk. V dôsledku deportácie tieto osoby stratili časť svojho majetku a náhrada – na ktorej sa podieľala iba malá časť, bola nepatrná.

 

Z vyššie uvedených dôvodov by bolo prijateľné z etického a morálneho hľadiska aby v prípade satisfakcie pre každú deportovanú rodinu určili ako formu čiastočnej náhrady jednotnú, určitú aspoň symbolickú náhradu. V ostatných prípadoch by bola namieste dôstojná morálna satisfakcia, spočívajúca v deklarácii poľutovania spôsobených utrpení a krívd vyplývajúcich z kolektívneho charakteru posudzovania viny. Takúto deklaráciu už vydala Česká republika v bilaterálnej rovine v spoločnej Česko – nemeckej deklarácii o vzájomných vzťahoch v roku 1997, pričom túto deklaráciu uvítala rada štátov ako pozitívny krok v európskom porozumení.

 

 

Benešove dekréty a rozhodnutia Ústavného súdu

 

Nakoľko nemáme vedomosti o tom, či Ústavný súd SR doteraz prejednával a rozhodoval podania o súlade dekrétov prezidenta Beneša s ústavou SR, našu pozornosť môžeme venovať rozhodnutiam ÚS ČR. Na tomto mieste treba však uviesť skutočnosť, že rozhodnutia ÚS ČR nemajú žiadne právne účinky v SR, avšak nie sú celkom zanedbateľné z dôvodu kontinuity právneho poriadku ČSR a SR, keďže právne vzťahy vznikajúce a zanikajúce na základe dekrétov prezidenta Beneša tvorili súčasť právneho poriadku a na základe recepcie právneho poriadku sú jeho súčasťou i dnes. Ide o súbor vyše osem desiatok rozhodnutí súvisiacich s touto problematikou, ktorý tvorí súčasť prílohy tejto analýzy.  

 

Azda najcitovanejším rozhodnutím ÚS ČR v tomto smere je nález zo dňa 8. marca 1995, publikovaný pod číslom Pl. ÚS 14/94. Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že Krajský súd v rozpore s platným ústavným právom, ako i v rozpore s ústavným právom platným v roku 1945, prehlásil dekrét č. 108/1945 Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku za platnú súčasť „nášho právneho poriadku“ a súčasne prehlásil, že tento dekrét je zákonným aktom, na základe ktorého bol majetok konfiškovaný. Vedľajší účastník vo svojom návrhu na zrušenie ustanovenia § 2 ods. 5 dekrétu č. 108/1945 Zb. (o konfiškácii spoluvlastníckeho podielu, pozri vyššie) uviedol, že táto norma je svojou povahou a zameraním antidemokratická a vo svojom podstate antihumánna. Postihnutý spoluvlastník bol vyradený z možnosti brániť sa. Tento princíp označeného dekrétu podľa vedľajšieho účastníka je v priamom rozpore s článkom 17 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv nadväzujúceho na článok 55 písm. c) Charty OSN, článkom 1 odst. 1 Dodatkového protokolu z 20.3.1952 k Zmluve o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i v rozpore s Deklaráciou práv detí, keďže v dobe konfiškácie bol navrhovateľ maloletý.

 

V odôvodnení nálezu, na základe ktorého návrh ÚS ČR zamietol, uviedol: „Dekret  prezidenta republiky  č. 108/1945  Sb., o  konfiskaci nepřátelského majetku  a Fondech národní obnovy,  byl v době svého vydání  nejen  legálním,  ale  také  legitimním  aktem. Vzhledem k tomu, že  tento normativní akt  již splnil svůj  účel a po  dobu více než čtyř desetiletí již nezakládá právní vztahy a nemá tedy již nadále konstitutivní charakter, nelze dnes za uvedené situace zkoumat jeho  rozpor s ústavním zákonem  nebo mezinárodní smlouvou podle  č.l.10 Ústavy  (čl.87 odst.  1 písm.  a) Ústavy  ČR), neboť takový postup by postrádal  jakoukoli právní funkci. Opačný postup by zpochybnil princip právní jistoty, jenž je jednou ze základních náležitostí současných demokratických právních systémů“.

 

     V odpovedi na ďalšie navrhovateľovo tvrdenie, že totiž dekrét č. 108/1945 Zb.,  podobne ako ďalšie dekréty vydané dr. Edvardom Benešom, odporovali právnym zásadám  civilizovaných spoločností Európy, a preto ich nemožno považovať za akty práva, ale za akty násilia, inými slovami, že vôbec nemajú povahu práva, je potrebné, a to i vo všeobecnom zmysle, zdôrazniť základný moment vzťahujúci sa k akémukoľvek hodnoteniu minulosti: „to, co přichází z minulosti, musí sice i tváří v  tvář přítomnosti v principu hodnotově obstát, toto hodnocení minulého nemůže však být soudem přítomnosti nad minulostí. Jinými slovy, řád minulosti  nemůže být postaven  před soud řádu přítomnosti, jenž je již poučen dalšími zkušenostmi, z těchto zkušeností čerpá a na mnohé jevy pohlíží a hodnotí je s časovým  odstupem. Z tohoto  zorného úhlu a v kontextu všech souvislostí a událostí v době nacistické okupace a v období na ni úzce navazujícím, třeba hodnotit i sám dekret ze dne 25. 10. 1945 č. 108/1945 Sb., o  konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech národní obnovy, jehož vydání nebylo ničím jiným  než opatřením, v této historické situaci a na  bázi tehdy platného právního řádu, reagujícím na předchozí likvidaci státní svrchovanosti, samostatnosti, celistvosti a  demokraticko-republikánské státní formy Československé republiky, likvidaci principů demokratického, právního  státu,  zahrnutých v Ústavní listině Československé republiky z roku 1920, a to nacistickým  režimem, jenž se svou ideologií světovlády panské rasy a na  tuto ideologii navazujícím terorem  pustošícím  miliony  lidských  životů.“

 

V tejto súvislosti je ďalej treba posúdiť otázku, pokračuje v odôvodnení ÚS ČR, či namietanie  rozporu s "právnymi zásadami civilizovaných spoločností Európy", nemožno hľadať v tom,  že dekrét  č. 108/1945 Zb., o konfiškácii nepriateľského majetku, je zjavne založené na  prezumpcii zodpovednosti osôb nemeckej a taktiež maďarskej národnosti, zatiaľ čo u osôb iných národností je dôkazné bremeno naopak na strane orgánu rozhodujúceho o tom, či sú alebo či nie sú splnené podmienky pre konfiškáciu ich majetku. „Již v úvodu zde třeba  položit důraz na to,  že ani u osob německé národnosti zde nejde o presumpci "viny", ale presumpci "odpovědnosti". Kategorie "odpovědnosti" směřuje totiž zcela zjevně za hranice "viny" a v tomto směru  má tedy mnohem širší, hodnotový, sociální, historický, a také právní  rozměr. To, že dekret č. 108/1945 Sb., o konfiskaci nepřátelského majetku a Fondech  národní  obnovy, vychází  z presumpce  odpovědnosti osob  německé národnosti, nemá tedy,  vzhledem k uvedeným skutečnostem, diskriminační povahu, nepředstavuje nějakou  nacionální pomstu, ale je pouhou adekvátní reakcí na agresi nacistického Německa, reakcí, jež si  kladla za cíl politicky i ekonomicky alespoň zmírnit následky okupace, předejít možným novým nástupům totalitarismu a posílit společenské a mravní  vědomí dotvrzením  toho, že  s  porušením  jakékoliv odpovědnosti  má být  vždy  spojena  sankce. Nešlo  tedy o svévolné   zbavení  majetku, jehož nepřípustnost byla  stanovena až v článku 17 Všeobecné deklarace lidských  práv“.

 

Ako vidíme, medzi argumentáciou a argumentáciou je značný rozdiel, aj keď vyššie uvedený nález vyslovil ÚS ČR a ako sme už uviedli, nemá žiadne právne účinky v SR. V tomto konkrétnom prípade ako aj v ostatných prípadoch jurisdikcie ÚS ČR zaujal odmietavé stanovisko k zrušeniu Benešových dekrétov. Tento fakt však nemení nič na skutočnosti, že uvedené dekréty prezidenta Beneša sú v značnom rozpore s princípmi demokracie a humanizmu ale doposiaľ neboli napadnuté na ÚS SR, aj keď je ťažké predpokladať vyslovenie nezlučiteľnosti Benešových dekrétov so spomínanými ústavnými princípmi v prípade ich napadnutia zákonom predpísanou formou. Náš právny poriadok umožňuje v prípade bezvýslednosti vnútroštátnych náprav využiť v konkrétnych prípadoch možnosť rozhodnutia Európskeho súdu ľudských práv so sídlom v Štrasburgu ako aj Európskej komisie pre ľudské práva. V praxi to znamená že v prípade splnenia podmienok by sa mohol jedinec, ako aj skupina jednotlivcov, iná organizácia ktorá sa pokladá za obeť porušenia práv uznávané medzinárodnými normami, ktoré sú súčasťou právneho poriadku SR, obrátiť na spomínané inštitúcie.

 

Kompatibilita s acquis communautaire

Zmluva o EÚ neupravuje majetkové expropriácie, účinky neplatnosti právnych predpisov na trvaní vlastníckych práv, ani otázky reštitúcie alebo privatizácie a ponecháva túto oblasť právnych vzťahov plne v právomoci jednotlivých členských štátov. Právo Spoločenstva "sa nijako nedotýka úpravy vlastníctva v členských štátoch" (článok 295 Zmluvy EÚ), tá je – podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdneho dvora – v zásade vnímaná ako podstatná súčasť ich hospodárskych a sociálnych systémov i národnej identity. Otázka či si štát vyhradí pre seba vlastníctvo určitých predmetov alebo obmedzí resp. odníme vlastnícke právo jednotlivcovi a pod. je teda ponechaná v diskrécii národných orgánov, pokiaľ sa však tieto opatrenia nedotýkajú matérie upravenej právom Spoločenstva v takej miere, že by bolo ohrozené splnenie cieľov Zmluvy EÚ. Avšak konfiškácia majetku sudetských Nemcov a Maďarov bola zdôvodňovaná ako kolektívna vina. Môžeme konštatovať, že systém ochrany ľudských práv v rámci EÚ a na tejto báze prijaté mnohostranné medzinárodné zmluvy sú v ostrom rozpore zo zásadou kolektívnej viny. Dekréty prezidenta Beneša sú v protiklade s  právom EÚ, aj z pohľadu zákazu diskriminácie.

Za podobných podmienok – neohrozenia cieľov Zmluvy – je vecou zvrchovanej jurisdikcie členského štátu i otázka, akým spôsobom má byť expropriačné opatrenie prevedené. Napr. národný právny predpis, ktorý by - zjavne alebo skryto, skutočne alebo potenciálne - znemožňoval či sťažoval občanom Únie alebo určitej skupine prístup k nadobudnutiu nehnuteľného majetku, by porušoval zákaz diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti (článok 12) alebo etnickej či inak vymedzenej príslušnosti (článok 14 I Zmluvy EÚ) potiaľ, pokiaľ by nadobudnutie nehnuteľnosti bolo nutným predpokladom hospodárskej činnosti, pre ktorú sú občania Únie v SR registrovaní ako individuálni podnikatelia. Maril alebo obmedzoval by totiž výkon ich Zmluvou EÚ zaručeného práva slobody podnikania.

V prípade obsahového stretu právneho predpisu členského štátu s právom Spoločenstva má právo Spoločenstva aplikačnú prednosť pred právnym predpisom vnútroštátnym, a to bez ohľadu na dobu nadobudnutia účinnosti. S ohľadom na zásadu právnej istoty, ktorá je jedným zo základných princípov práva EÚ, prednosť práva Spoločenstva sa nedotkne zániku právnych vzťahov, ku ktorým došlo ešte pred prijatím práva Spoločenstva podľa vnútroštátneho predpisu, ktorý je v okamžiku posudzovania už nepoužiteľný.

 Pravidlo lex posterior platí vtedy len v prospech komunitárneho práva. Vnútroštátny predpis nestráca svoju platnosť ako súčasť právneho poriadku členského štátu (nedochádza k jeho derogácii), ale stáva sa neaplikovateľným (prinajmenšom na právne vzťahy v rámci Spoločenstva). Táto zásada sa z povahy veci uplatní len voči vnútroštátnym predpisom, ktoré boli až do vydania predpisu Spoločenstva aktuálne, použiteľné, tj. mali konštitutívne účinky, a nie voči tým, ktoré -  členským štátom formálne zrušené neboli - sa už predtým stali z akéhokoľvek dôvodu neúčinné. Keďže niektoré dekréty prezidenta Beneša si dodnes zachovali svoju účinnosť (viď vyššie) je otázne, či v prípade integrácie SR do Európskej únie budú v súlade s právom EÚ.

 

Otázka derogácie (zrušiteľnosti) dekrétov

Z hľadiska rozsahu zrušenia určitého aktu odlišujeme derogáciu od abrogácie. Derogácia znamená zrušenie časti normatívneho právneho aktu, kým abrogácia je zrušením celého aktu. Podstata derogatívnych prvkov spočíva  najmä v tom, že právomoc tvoriť normatívne právne akty spravidla bez výnimky zahrňuje aj spôsobilosť zrušovať normatívne právne akty, alebo ich časti a ustanovenia. Ústavný súd SR svojim rozhodnutím môže len vysloviť, že určitý akt alebo jeho časť je v rozpore s iným aktom (napr. Ústavou SR) a pozastaví jeho účinnosť. Je už vecou orgánu ktorý tento predpis vydal, aby ho v stanovenom čase (šesť mesiacov) uviedol do súladu s ústavou alebo inými aktmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná, alebo v prípade členstva štátu v Európskej únii uviedol do súladu s komunitárnym právom, prípadne aby zrušil platnosť aktu, ev. napadnutých ustanovení (ak tak neurobí, tieto predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia). Samozrejme aj v prípade dekrétov prezidenta republiky takúto právomoc má NR SR. V poslednom čase sa zintenzívňujú hlasy volajúce po revízii a zrušení Benešových dekrétov. Poukazuje sa na ich rozpor s princípmi humanity, s európskym právnym myslením, legislatívou Európskej únie, atď. Uvedené výhrady však nezohľadňujú juristickú stránku zrušenia, ktorá má v tomto prípade kľúčový význam.

Derogáciu právneho predpisu možno vykonať dvojakým spôsobom - buď sa zruší od samého začiatku svojej účinnosti alebo až od okamihu účinnosti aktu, ktorým sa predpis anuluje. Konkrétnym riešením v prípade Benešových dekrétov by mohol byť zánik platnosti a účinnosti aktu určený terminovanou právnou normou (napr. „Tento dekrét nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia a stráca účinnosť 31. decembrom 2002).

Zrušením dekrétov od samého začiatku svojej účinnosti by však mohol vzniknúť stav, ktorý by svojimi právnymi účinkami a retroaktivitou mohol viesť k nejasnostiam, rozporom v osobných a majetko-právnych vzťahoch. Môžeme predpokladať, že postupom času normatívne účinky dekrétov budú mať iba výlučne historický význam. V súčasnosti však ešte ide o normy, ktoré v

určitých situáciách majú svoj právny význam.

 

Na niektorých súdoch prebiehajú totiž spory o vydanie majetku, pochádzajúceho z konfiškácie po roku 1945 (dekrét č. 108/1945 Zb.). V prípade zrušenia dekrétu č. 108/1945 Zb. ex nunc, by vlastníctvo terajšieho majiteľa konfiškovaného majetku nadobudnutého od štátu stratilo právny základ a stalo sa vymáhateľným. Preto tvrdenie, že dekréty sú en bloc neúčinné, zastarané a pod. z tohto hľadiska nie je správne. Zrušenie toho, čo ešte platí, by mohlo byť priechodné, ale len na princípe ex nunc.

 

Je na úvahu, aby sa pod záštitou vlády vytvoril špeciálny tím odborníkov, ktorý v spolupráci aj s Českou republikou vypracuje prehľad toho, čo bolo doposiaľ zrušené a čo ešte formálne platí. Bolo by to východisko pre prípadnú realizáciu derogácie ex nunc.

 

Dekréty prezidenta Beneša v kontexte medzinárodných dokumentov vzniknutých

na ochranu ľudských práv – Záver

 

Dekréty prezidenta Beneša v čase ich vydania bezosporu zasahovali do v tom čase platných ľudských práv. Treba však uviesť, že práve priebeh a následky ktorá mala II. svetová vojna pre ľudstvo, viedli k zásadnej zmene v prístupoch štátov k otázke ochrany ľudských práv. Ochrana, ktorú právam jednotlivca poskytovalo vnútroštátne zákonododarstvo niektorých štátov v prípadoch porušenia práv, ukázala sa nedostačujúca a nespoľahlivá. Avšak všetky na medzinárodnej úrovni prijaté dokumenty na ochranu ľudských práv na čele so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, pokračujúc Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach a dohovormi prijatými proti diskriminácii boli prijaté až v povojnovom období.

 

Negatívnou črtou v r. 1948 (10. decembra) rezolúciou Valného zhromaždenia OSN (ČSR - sa zdržala hlasovania) prijatej Deklarácie bola absencia medzinárodnoprávneho mechanizmu na vynútenie práv a slobôd voči odporujúcemu štátu. Rozhodnutia o tom, za akých podmienok budú štáty plniť svoje medzinárodnoprávne záväzky, zostali na samotných štátoch, pravda najväčšie krutosti spáchané na maďarskej menšine v roku 1948 už boli dokonané. Keďže zákaz retroaktivity (spätnej účinnosti) sa včlenil do zákonodarstiev jednotlivých štátov počnúc 18. storočím nebolo možné posudzovať účinky prezidentských dekrétov v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Takéto posudzovanie by mohlo byť právne relevantné až po prevzatí tejto deklarácie do nášho právneho poriadku. Prirodzene vznik nových práv a povinnosti na základe dekrétov prezidenta Beneša po účinnosti deklarácie by bolo v rozpore s deklaráciou.

 

Federálne zhromaždenie ČSFR 9. januára 1991 schválilo ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa vyhlasuje Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon ČSFR. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, Národná rada SR si zvolila cestu priamej úpravy inštitútu práv a slobôd v osobitnej hlave Ústavy SR. Ústavná úprava práv a slobôd vychádza z medzinárodných dohôd o ochrane ľudských práv a slobôd, ku ktorým sa pripojila, a ktoré ratifikovala ČSFR a ktorých záväzky preberá i Slovenská republika. Ústava SR v ods. 2. čl. I. stanovuje: "Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky". Z hľadiska ústavnosti a realizácie ústavnej úpravy základných práv a slobôd mimoriadny význam má princíp vychádzajúci z toho, ústavné zákony, že zákony a ďalšie právne predpisy vrátane ich výkladu a používania musia byť v súlade s ústavou, jej zmyslom a obsahom.

 

Ako sme už na začiatku uviedli pri posudzovaní dekrétov je treba diferencovať, pretože niektoré už neplatia a nemajú žiadne právne účinky, iné si niektoré účinky udržujú, i keď je otázne či v súčasnosti môžu ešte vytvoriť nové právne vzťahy, tj. či majú konštitutívny charakter. Vychádzajúc z uvedeného a vzhľadom na skutočnosť, že dekréty tvoria súčasť právneho poriadku SR, - keďže nemôžeme bezpochybne vylúčiť, že súdy v SR vo svojej aplikačnej praxi vydávajú (a v budúcnosti môžu vydávať) rozhodnutia na základe Benešových dekrétov -, (tj. vznikajú nové právne vzťahy na základe týchto dekrétov), môžeme skonštatovať, že tieto právne akty sú v rozpore s uvedenými medzinárodnými dohovormi a Ústavou SR. Z hľadiska garancii realizácie práv a slobôd a ich ochrany pred porušením má teda mimoriadny význam ochrana základných práv a slobôd Ústavným súdom SR, prípadne aj prostredníctvom príslušných orgánov Rady Európy či EÚ, čo v takýchto prípadoch je adekvátne. Preto by bolo vhodné a žiadajúce prijať k týmto dekrétom derogačnú klauzulu s terminovanou právnou normou na zamedzenie ich účinnosti v budúcnosti.