Ochrana ľudských práv a základných slobôd má v európskom priestore podstatne dlhšiu tradíciu, než akú má v slovenskom priestore. Adjektívum „európsky” tu označuje zároveň dva odlišné právne systémy - právny poriadok Európskych spoločenstiev a Európskej únie (ďalej tiež „Spoločenstvá” alebo „ES”, resp. „Únia” alebo „EÚ”) a právny poriadok vytvorený Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 v znení neskorších Protokolov, niekedy nazývaný aj ako Európsky dohovor o ľudských právach (ďalej tiež „Dohovor”); adjektívum „slovenský” tu zase označuje právny poriadok Slovenskej republiky vytvorený Ústavou Slovenskej republiky z roku 1992 v znení neskorších ústavných zákonov (ďalej tiež „ústava”), pritom opierajúci sa aj o Listinu základných práv a slobôd z roku 1991. Treba hneď dodať, že rozlišovanie medzi ochranou ľudských práv v európskom priestore a jej ochranou v slovenskom priestore už dnes nie je presné okrem iného z dôvodu, že podľa čl. 154c ods. 1 ústavy je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky aj Dohovor, ktorým je Slovenská republika viazaná od svojho vzniku, resp. od 18. marca 1992, odkedy bol Dohovor záväzný pre Českú a Slovenskú federatívnu republiku, a osoby nachádzajúce sa pod jurisdikčnou právomocou orgánov Slovenskej republiky sa odvtedy mohli v konaní pred nimi domáhať ochrany svojich ľudských práv a základných slobôd v rozsahu, na aký ju v európskom priestore povýšil tento Dohovor. Toto súčasné (stále však neúplné) prekrývanie sa slovenského priestoru s európskym v oblasti ochrany ľudských práv neznižuje význam rozlišovania medzi európskou a ústavnou ochranou ľudských (základných) práv v Slovenskej republike.

K uznaniu európskeho verejného poriadku ľudských práv však neprispieva len judikatúra štrasburského súdu, ale paralelne s ňou aj judikatúra Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej tiež „Európsky súdny dvor“, resp. „ESD”, alebo „luxemburský súd”) v rámci komunitárneho práva. Od začiatku sedemdesiatych rokov poskytuje luxemburský súd v podobe všeobecných právnych zásad komunitárneho práva progresívne záruky základným právam. Následne Maastrichtská zmluva proklamovala pripútanie sa Európskej únie k nim a Amsterdamská zmluva potvrdila rozšírenie právomoci ESD v oblasti základných práv. V tomto trende ide aj schválenie Charty základných práv Európskej únie v Nice v decembri 2000 (ďalej tiež „Charta”). Hoci Spoločenstvá, v rámci ktorých luxemburský súd pôsobí, sa dovolávajú rovnakých hodnôt ako Dohovor, sledujú hlavne ekonomické ciele, teda osobitné ciele odlišnej povahy, než sú ciele Rady Európy (ďalej tiež „RE”) ako medzinárodnej organizácie s politickými predpokladmi, v rámci ktorej bol Dohovor podpísaný. Vplyv oboch súdov na ochranu základných práv v európskom priestore nie je preto identický. Zmeny, ktorými v poslednom období oba tieto právne systémy prechádzajú, no najmä čoraz väčšia interferencia, ktorá sa medzi nimi vytvára, zvyšujú nebezpečenstvo rozporov. Až na výnimky je však doterajšie pôsobenie oboch súdov harmonické a európsky verejný poriadok ľudských práv sa vyznačuje jednotou. Dohovor pritom zostáva v Európe hlavným zdrojom zabezpečenia základných práv, pretože v porovnaní s komunitárnym právom má tú zvláštnosť, že jeho jediný cieľ spočíva práve v tomto zabezpečení.

Rada Európy, pozostávajúca dnes zo štyridsaťštyri členských štátov vrátane Slovenskej republiky, je medzivládnou organizáciou, ktorá vznikla 5. mája 1949, keď desať západoeurópskych štátov podpísalo v Londýne jej štatút. Jej založenie bolo vyvrcholením úsilia o presadenie viacerých medzivojnových a povojnových projektov smerujúcich k európskemu zjednoteniu. Ako cieľ si RE určila presadzovať princípy demokracie, právneho štátu a ľudské práva. V jej rámci sa prijalo množstvo osobitne zameraných zmluvných dokumentov (napr. Charta sociálnych práv, Dohovor o zabránení mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a trestania, Dohovor o právach národnostných menšín), ale ani jeden z nich v európskom priestore nedosiahol význam Dohovoru, ktorý bol podpísaný zakladajúcimi členmi RE 4. novembra 1950 v Ríme a platnosť nadobudol 3. septembra 1953. Odvtedy bol Dohovor doplnený a zmenený protokolmi, z ktorých posledný, Protokol č. 12, týkajúci sa všeobecného zákazu diskriminácie, bol otvorený na podpis členským štátom 4. novembra 2000 a ešte nenadobudol platnosť. Dohovor a jeho protokoly obsahujú kritériá, ktorým musí zodpovedať každý politický režim na to, aby si zaslúžil označenie „demokratický”.

Kontrolný mechanizmus Dohovoru bol postupne zdokonaľovaný a do jeho súčasnej podoby ho zreformoval až Protokol č. 11. Ten od 1. novembra 1998 namiesto pôvodného dvojstupňového systému, zloženého z Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej tiež „EKĽP”) a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré nezasadali permanentne, ustanovil Európsky súd pre ľudské práva ako jediný stály (permanentne zasadajúci) súdny orgán. Pôvodný systém, ktorý obsahoval aj niektoré „nejustičné” prvky (prijímanie sťažností EKĽP, ktorej zasadnutia boli neverejné, fakultatívna právomoc súdu a účasť Výboru ministrov RE na rozhodovaní), bol výsledkom kompromisu medzi efektívnou ochranou garantovaných základných práv a vtedajším chápaním suverenity štátov. Napriek tomu si tento systém ochrany, ktorý sa stal zdrojom inšpirácie aj pre iný regionálny systém - Americký dohovor o ľudských právach z roku 1969, získal veľkú autoritu a bol považovaný za posledné útočište na dovolanie sa spravodlivosti. Počas svojej existencie vytvoril bohatú judikatúru k viacerým závažným právnym otázkam ľudských práv. V mnohých prípadoch systém ochrany Dohovoru umožnil nielen nápravu porušenia práv v konkrétnych prípadoch, ale vytvoril i účinný tlak na tvorbu práva v členských štátoch RE. Tak to bolo aj v prípade Slovenskej republiky, keď správa EKĽP konštatujúca porušenie čl. 6 Dohovoru a následné (vôbec prvé) odsúdenie Slovenskej republiky štrasburským súdom v dvoch prípadoch, v ktorých slovenskí občania nemali možnosť obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov, lebo za priestupok im bola uložená pokuta neprevyšujúca 2 000 SK, sa stala podnetom na to, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) vyslovil nesúlad príslušného ustanovenia zákona o priestupkoch s uvedeným článkom Dohovoru.

Stúpajúci počet sťažností, najmä od roku 1990 v dôsledku rozširovania RE o nových členov, a obmedzené možnosti existujúceho systému Dohovoru adekvátne reagovať na takýto vývoj boli hlavným dôvodom jeho reformy, uskutočnenej Protokolom č. 11. Reforma sa zamerala najmä na zjednodušenie procedúry a tým na dosiahnutie skrátenia konania od podania sťažnosti Európskemu súdu pre ľudské práva až po jeho konečné rozhodnutie. Ratifikovanie tohto protokolu všetkými členskými štátmi RE v podobe výrazného posilnenia súdnej kontroly dodržiavania noriem Dohovoru a tým zároveň posilnenia postavenia jednotlivca bolo nepochybne možné len v dôsledku zmeny v chápaní suverenity štátov v európskom priestore. Zámerom nového súdu je dosiahnuť v európskych štátoch taký stav, aby platné právo na vnútroštátnej úrovni bolo v súlade s Dohovorom. To znamená, aby jednotlivcovi boli v systéme vnútroštátneho práva dostupné všetky opravné prostriedky na uplatnenie jeho nárokov vyplývajúcich z porušenia ľudských práv a aby aj kvalita rozhodovania o týchto nárokoch sledovala úroveň danú judikatúrou súdu. Napriek mnohým ťažkostiam, vyplývajúcim predovšetkým z nedostatočného materiálneho a personálneho krytia potrieb súdu na zvládnutie vysokého počtu sťažností, je vyše trojročná činnosť nového súdu dôkazom sily a životaschopnosti systému ochrany základných práv zaručených Dohovorom dnes už v priestore zahŕňajúcom vyše 800 miliónov Európanov. Jeho judikatúra (case-law) je kontinuálna s predchádzajúcou a zároveň v mnohom novátorská.

Kompetencie súdu, ktorý tvoria sudcovia volení (Parlamentným zhromaždením RE na obdobie šesť rokov s možnosťou znovuzvolenia) ad personam ako súkromné osoby v počte zodpovedajúcom počtu zmluvných strán, zahŕňajú jurisdikciu vo všetkých veciach výkladu a použitia Dohovoru a jeho protokolov: jurisdikciu v medzištátnych sporoch vo veci porušenia Dohovoru a jeho protokolov (čl. 33 Dohovoru), jurisdikciu v individuálnych sťažnostiach (čl. 34 Dohovoru) a oprávnenie na požiadanie Výboru ministrov RE vydávať posudky o právnych otázkach týkajúcich sa výkladu Dohovoru a jeho protokolov (čl. 47 Dohovoru). Jednoznačne sa však najviac využíva právomoc súdu vo veci individuálnej sťažnosti, ktorú môže podať po splnení podmienok ustanovených v čl. 35 Dohovoru ktorýkoľvek jednotlivec, mimovládna organizácia alebo skupina osôb považujúcich sa za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných Dohovorom alebo jeho protokolmi jedným zo zmluvných štátov. Spôsob konania a rozhodovania o sťažnosti upravuje Dohovor a rokovací poriadok ESĽP. Ak ESĽP dospeje k záveru, že bol porušený Dohovor alebo jeho protokoly, a ak vnútroštátne právo dotknutej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, štrasburský súd prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie. Až na priznanie spravodlivého zadosťučinenia je rozsudok súdu deklaratórny, to znamená, že ESĽP nie je oprávnený sám odstrániť zistené porušenie, ale môže len konštatovať zodpovednosť štátu. Právoplatné rozsudky štrasburského súdu sú pre zmluvné štáty záväzné vo všetkých sporoch, ktorých sú stranami. Na ich výkon dohliada Výbor ministrov RE, ktorý požaduje, aby konkrétny štát preukázal, aké opatrenia prijal v legislatíve, v súdnom systéme, či v administratíve štátu na to, aby splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z rozsudku. Primárnou právnou bázou tejto kontrolnej funkcie Výboru ministrov sú príslušné ustanovenia Štatútu RE.

Zásada rovnováhy vyplýva predovšetkým zo subsidiarity systému Dohovoru k vnútroštátnemu právu, tak ako sme to už uviedli v úvode, a z ustanovených obmedzení garantovaných práv. Zásada subsidiarity, ktorá je jedným z pilierov a zároveň hybnou silou ochranného systému Dohovoru, je základom pri rozdeľovaní kompetencií medzi národnou a medzinárodnou úrovňou ochrany ľudských práv a vyjadruje povinnosť v prvom rade vnútroštátnych orgánov v ich vzťahoch s jednotlivcami poskytnúť účinnú záruku chráneným právam. V tomto zmysle štrasburský súd uviedol, že „pre ochranný mechanizmus ustanovený Dohovorom je základnou požiadavkou, aby samotné národné systémy dovolili nápravu vzniknutého porušenia”. Štát zodpovedá za každé porušenie Dohovoru, ktorého sa dopustil niektorý jeho orgán, bez ohľadu na to, či ide o orgán zákonodarný, výkonný alebo súdny; niekedy štát môže byť zodpovedný aj za neštátne subjekty. Pretože sudca je v súlade s požiadavkami právneho štátu považovaný za najlepšieho garanta slobôd, národnému sudcovi pripadá veľmi dôležitá úloha pri aplikácii noriem Dohovoru – aplikovať ich ako prvý na konkrétny prípad. Práca národného sudcu teda pozostáva z toho, že vnútroštátne právo posúdi pod zorným uhlom Dohovoru, t. j. vykladá a použije ho tak, aby sa záväzky vyplývajúce z Dohovoru rešpektovali. V judikatúre štrasburského súdu, ktorý sa konkrétnym porušením noriem Dohovoru zaoberá až následne, keď je na to príslušným spôsobom vyzvaný v rámci výkonu svojej právomoci kontrolovať dodržiavanie medzinárodného záväzku štátu, sa subsidiárny charakter jeho úlohy prejavuje v rôznych súvislostiach. Napríklad vo veci Tanli c. Turecko súd v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu uviedol, že „(...) musí byť opatrný pri preberaní úlohy súdu prvého stupňa zisťovať skutkový stav, keď to okolnosti danej veci od neho nevyžadujú. Za predpokladu, že sa uskutočnilo vnútroštátne konanie, nepatrí do právomoci (štrasburského) súdu, aby posúdenie skutkového stavu národnými súdmi, ktorým v zásade patrí hodnotiť informácie, aké si zadovážili, nahradil svojím vlastným. Aj keď súd nie je viazaný ich skutkovými zisteniami, musí mať pre to, aby sa mohol od nich odchýliť, presvedčivé informácie” (rozsudok z 10. apríla 2001, § 110). Zásada subsidiarity je úzko spätá s podmienkou „predchádzajúceho vyčerpania všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy”, ktorú ustanovuje čl. 35 Dohovoru ako prvú podmienku na prijatie sťažnosti štrasburským súdom. V tejto súvislosti čl. 13 Dohovoru ustanovuje, že „každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností”. Nezabezpečenie takéhoto prostriedku nápravy vo vnútroštátnom práve môže viesť až k odsúdeniu štátu za porušenie tohto článku. Takto vo veci Kudla c. Poľsko súd odsúdil žalovaný štát nielen za porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote, ktoré je zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj za porušenie práva na účinný právny prostriedok v zmysle čl. 13 Dohovoru, ktorého sa žalovaný štát dopustil tým, že na vnútroštátnej úrovni nezabezpečil sťažovateľovi účinný právny prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na súdne konanie v primeranej lehote.

Pri niekoľkých garantovaných právach obsahujú Dohovor a jeho protokoly ustanovenia, ktoré dovoľujú štátu v záujme ochrany vlastného verejného poriadku (pozri úvodnú časť) obmedziť výkon garantovaného práva alebo slobody. Tak je to napríklad pri práve na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru, slobode myslenia, svedomia a náboženstva podľa čl. 9 Dohovoru, slobode prejavu podľa čl. 10 Dohovoru, slobode zhromažďovania a združovania podľa čl. 11 Dohovoru a pri práve na ochranu majetku podľa čl. 1 Protokolu č. 1. Tieto články sa skladajú z dvoch odsekov: v prvom sa definuje právo, alebo sloboda, ktoré musia byť chránené, a v druhom sa uvádzajú obmedzenia, ktorým výkon tohto práva alebo slobody môže legitímne podliehať. Inými slovami, prvý odsek ustanovuje princíp (zásadu) garantovaného práva alebo slobody, druhý z nich pripúšťa určité výnimky. V tejto súvislosti možno hovoriť o dovolenom „zasahovaní” štátu a jeho orgánov do výkonu chráneného práva a slobody za súčasného splnenia troch podmienok: zásah je ustanovený zákonom (realizuje sa tu zásada zákonnosti alebo právneho štátu), zodpovedá niektorému legitímnemu cieľu ustanovenému v Dohovore a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (t. j. zásah je v súlade so zásadou proporcionality). Nevyhnutnosť zásahu sa teda posudzuje „in concreto”. Štrasburský súd pritom ponecháva zmluvným štátom Dohovoru určitý „priestor na voľnú úvahu” (marge d´appréciation/margin of appreciation), ktorý sa bude meniť podľa povahy sporných otázok a dôležitosti dotknutých záujmov. Tento priestor, ktorý štáty požívajú pri posúdení nevyhnutnosti zásahu, však podlieha európskej kontrole viac-menej širokej podľa prípadu. Napríklad kontrola nevyhnutnosti bude tým užšia (a priestor na voľnú úvahu menší), čím viac je sledovaný cieľ na európskej úrovni objektívne definovateľný. Pri slobode prejavu je napríklad priestor na voľnú úvahu úzky, keď sa zásah týka politického prejavu, pretože tu sa zásah dotýka samej podstaty demokracie: obmedziť tento spôsob prejavu oslabuje demokraciu, s ktorou sa v Dohovore počíta ako s jediným možným politickým modelom. Vo veci Feldek c. Slovenská republika (rozsudok z 12. júla 2001), v ktorej predmetom kontroly štrasburského súdu bolo odsúdenie sťažovateľa za jeho výrok o „fašistickej minulosti” člena vlády vyslovený a uverejnený „v rámci politickej debaty o otázkach všeobecného a verejného záujmu vzťahujúcich sa na dejiny Slovenska a spôsobilých ovplyvniť jeho ďalší demokratický vývin”, súd v tejto súvislosti uviedol, že „len veľmi silné dôvody môžu ospravedlniť obmedzenia politickej diskusie”, a odsúdil žalovaný štát, pretože „najvyšší súd nezistil presvedčivým spôsobom existenciu naliehavej spoločenskej potreby opodstatňujúcej preferovanie ochrany osobných práv verejne činnej osoby pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu a všeobecným záujmom chrániť túto slobodu, keď ide o otázky verejného charakteru”. V tejto veci európsky sudca neponechal národnému sudcovi nijaký priestor na vlastnú (reštriktívnu) interpretáciu sporného výroku „fašistická minulosť”, pretože podľa neho ide o „mnohoznačné vyjadrenie schopné vyvolať u čitateľa rôzne interpretácie, čo sa týka jeho významu i váhy. Jednou z nich môže byť, že osoba takto označená bola členom fašistickej organizácie, aj keď sa nezúčastnila na aktivitách špeciálne určených na propagovanie fašistických ideí.“ Všeobecne možno k uznaniu „margin of appreciation” v judikatúre EKĽP a ESĽP povedať, že je prirodzeným a nevyhnutným produktom rozdelenia právomoci medzi národnými orgánmi zmluvných štátov a orgánmi Dohovoru a nástrojom, ktorý umožňuje európskemu sudcovi prispôsobovať svoju kontrolnú právomoc za účelom nájdenia optimálnej rovnováhy medzi aktívnym a pasívnym prístupom, medzi efektívnosťou jeho kontroly a nevyhnutnosťou zachovať rozmanitosť dominujúcu v európskom priestore. Doterajšia judikatúra nového súdu ako celok ukazuje, že harmonizácia v oblasti ochrany základných práv neznamená „uniformizáciu”.

Okrem týchto práv, ktoré tvoria tzv. „nedotknuteľné jadro” ľudských práv, nijaké iné základné právo garantované v Dohovore a jeho protokoloch nemá absolútnu povahu a môže podliehať rôznym obmedzeniam a výnimkám. Hoci Dohovor formálne neustanovuje hierarchiu garantovaných práv, zdá sa, že v judikatúre súdu sa medzi nimi rozlišuje podľa ich hodnoty, akú majú pre demokratickú spoločnosť. Niektoré práva boli totiž štrasburským súdom, najmä vzhľadom na ich cieľ a účel, kvalifikované ako „práva zakladajúce demokraciu”. Súd tým zdôraznil ich rôznosť a odstupňovanie v demokratických spoločnostiach vzhľadom na vývoj mravov. Inými slovami: niektoré práva tým, že vyjadrujú viac než iné určité základné spoločenské hodnoty, sú podľa názoru štrasburského súdu pre demokraciu „základnejšie” než iné. Možno ich považovať za „pravidlá, ktoré tvoria európsky verejný poriadok”. Napríklad ESĽP za takéto právo považoval, okrem už uvedených, právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 Dohovoru. V tejto súvislosti zdôraznil, že „v oblasti, ktorá patrí do verejného poriadku v rámci Rady Európy, sa vo všetkých prípadoch zo strany orgánov Dohovoru vyžaduje úzkostlivá kontrola každého opatrenia, ktoré môže zasiahnuť do garantovaného práva” (De Wilde, Ooms a Versyp, rozsudok z 18. júna 1971, § 65). Aj v súvislosti s čl. 6 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces, súd viackrát vyslovil, že patrí do verejného poriadku zmluvných štátov. Z toho vyplýva, že pojmy použité v čl. 6 sú autonómne, nezávislé od vnútroštátnych právnych poriadkov a že pri plnení požiadaviek čl. 6 štáty nemajú takú širokú možnosť uváženia ako pri plnení niektorých iných práv. Z rozhodnutia Église métropolitaine de Bessarabie a i. c. Moldavsko, ktoré sa týka čl. 9 Dohovoru (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva), vyplýva, že rešpektovanie a dodržiavanie pluralizmu (náboženského alebo ideového) v duchu tolerancie je conditio sine qua non ochrany demokratickej spoločnosti (rozsudok z 13. decembra 2001). V oblasti verejného školstva čl. 2 Protokolu č. 1 k Dohovoru zabezpečuje rodičom právo na výchovno-vzdelávací pluralizmus. Súd k tomu uviedol, že „existencia výchovno-vzdelávacieho pluralizmu je považovaná za základnú pri ochrane demokratickej spoločnosti” (Kjeldsen, Busk Madsen a Pedersen, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 50). Rovnako právo na slobodné voľby v zmysle čl. 3 toho istého protokolu je ustanovené ako prirodzený dôsledok politického pluralizmu, ktorý je základom pre fungovanie demokratického politického režimu (Mathieu-Mohin a Clerfayt, rozsudok z 2. marca 1987, § 47). Súd uviedol, že práva zakotvené v tomto článku nie sú absolútne, ale podliehajú obmedzeniam. Zmluvné štáty majú široký priestor na úvahu pri stanovení podmienok volebného práva. Súdu však prislúcha s konečnou platnosťou rozhodnúť o dodržaní požiadaviek Protokolu č. 1. ESĽP tu považuje za dôležité uistiť sa, že týmito podmienkami sa neobmedzujú posudzované práva takým spôsobom, ktorý sa dotýka ich samotnej podstaty a zbavuje ich efektívnosti, že sa nimi sleduje legitímny cieľ a že použité prostriedky sa nejavia ako neprimerané. Obzvlášť tieto podmienky nesmú zmariť „slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru” (Matthew, rozsudok z 18. februára 1999, § 63).

Podľa štrasburského súdu „Dohovor sa musí, nakoľko je to možné, interpretovať tak, aby bol v súlade s  ostatnými pravidlami medzinárodného práva, ktorého je neoddeliteľnou súčasťou (...)” (Al-Adsani, rozsudok z 21. novembra 2001, § 55), teda aj v súlade s výkladovými pravidlami medzinárodného práva (pozri čl. 31 až 33 Viedenského Dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969; uverejnený pod č. 15/1988 Zb.). Na druhej strane si orgány Dohovoru od samého začiatku uvedomovali, že vzhľadom na jeho špecifický charakter ako normatívnej zmluvy o kolektívnom zabezpečení ľudských práv je nevyhnutné „usilovať o jeho najvhodnejšiu interpretáciu, aby sa dosiahol cieľ a realizoval predmet tejto zmluvy” (Wemhoff, rozsudok z 27. júna 1968, § 8), teda aby boli zaručené „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné” (Airey, rozsudok z 9. októbra 1979). Takto si najmä v dôsledku evolutívneho a tvorivého výkladu systém Dohovoru zachováva dynamický charakter s minimálnym nebezpečenstvom, že sa jeho normy stanú anachronické. Povedané slovami štrasburského súdu: Dohovor „je živý nástroj, ktorý musí byť interpretovaný vo svetle súčasných podmienok života” (Tyrer, rozsudok z 25. apríla 1978, § 31) a „vývoja modernej spoločnosti” (Marckx, rozsudok 13. júna 1979, § 41) a že „vo vnútri svojej aplikačnej pôsobnosti smeruje k dosiahnutiu skutočnej a konkrétnej ochrany jednotlivca” (cit. rozsudok Airey, § 26). Keby súd neuplatňoval dynamický a evolutívny prístup, takýto postoj by mohol byť prekážkou každej reformy alebo obratu k lepšiemu. Účel Dohovoru a nutnosť udržať určitý rovnaký štandard ochrany zaručených práv si vyžadujú vykladať jeho pojmy autonómne, nezávisle od pojmov vnútroštátneho práva zmluvných štátov. Týka sa to napr. pojmov „trestné obvinenie”, či „občianske právo alebo záväzok” uvedených v čl. 6 Dohovoru, či pojmu „zákon”, ktorý Dohovor používa vo viacerých ustanoveniach. ESĽP pri výklade Dohovoru prihliada na to, či k danej otázke ľudských práv existuje alebo neexistuje „názorový konsenzus” medzi členskými štátmi („európsky konsenzus” alebo „spoločný európsky prístup”), avšak zároveň si je vedomý toho, že medzi 44 zmluvnými štátmi je niekedy nemožné dosiahnuť ho vzhľadom na rôznosť právnych systémov a tradícií. Preto v niektorých prípadoch súd berie do úvahy aj existenciu jasných a nesporných dôkazov o pokračujúcej medzinárodnej tendencii, niekedy aj v širšom kontexte ako európskom. Tak to napríklad bolo v súvislosti s právom na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru a právom uzavrieť manželstvo podľa čl. 12 Dohovoru vo veci Christine Goodwin c. Spojené kráľovstvo (rozsudok z 11. júla 2002), ktorá sa týkala problému operovanej transsexuálky a pozitívnej povinnosti štátu právne uznať jej nové pohlavie. Súd sa situáciou transsexuálov v Spojenom kráľovstve zaoberal od roku 1986 vo viacerých veciach (Rees, rozsudok zo 17. októbra 1986; Cossey, rozsudok z 27. októbra 1990, X., Y. a Z., rozsudok z 22. apríla 1997 a Sheffield a Horsam, rozsudok z 30. júla 1998) a až do roku 1998 vzhľadom na nemožnosť dospieť k spoľahlivému záveru o etiológii transsexualizmu ponechal žalovanému štátu priestor na voľnú úvahu pri riešení otázky požadovaného právneho uznania a nezistil žiadne porušenie Dohovoru. Súd však zároveň vždy zdôrazňoval dôležitosť neustáleho skúmania potreby vhodných legislatívnych opatrení v danej oblasti vzhľadom na závažnosť problémov, s ktorými sa stretávajú transsexuáli. V roku 2002 vo veci Ch. Goodwin štrasburský súd konštatoval, že situácia, tak ako sa vyvinula, už nepatrí do priestoru voľnej úvahy Spojeného kráľovstva, a odsúdil (jednomyseľne prijatým rozhodnutím veľkej komory) žalovaný štát za porušenie oboch článkov Dohovoru. Súd pri hľadaní rovnováhy v danej veci v súvislosti s čl. 8 Dohovoru najprv zdôraznil, že „dôstojnosť a sloboda človeka sú samotnou podstatou Dohovoru” a následne okrem iného uviedol, že „v 21. storočí možnosť transsexuálov plne požívať, tak ako ich spoluobčania, právo na osobný rozvoj a telesnú a duševnú integritu, by nemala byť považovaná za spornú otázku vyžadujúcu si čas na jasnejšie pochopenie daných problémov” (§ 90). Pokiaľ ide o čl. 12 Dohovoru, ktorý v prvej vete výslovne uvádza právo „muža a ženy” na uzavretie manželstva, súd uviedol, že „(...) nie je presvedčený, že sa dnes naďalej môže pripúšťať, že tieto termíny implikujú, že pohlavie má byť určené podľa čisto biologických kritérií (...). Od prijatia Dohovoru inštitúcia manželstva prešla s vývinom spoločnosti hlbokými premenami a pokroky v medicíne a vo vede spôsobili zásadné zmeny v oblasti transsexuality” (§ 100). Z tohto rozsudku ESĽP vyplýva pre žalovaný štát povinnosť prijať vo svojom právnom poriadku opatrenia, ktorými sa zabezpečí sťažovateľke a ostatným transsexuálom právo na rešpektovanie ich súkromného života a právo na uzavretie manželstva.

V čase, keď Dohovor vznikol ako reakcia na tragické skúsenosti z druhej svetovej vojny, bolo prvoradou starosťou v európskom hnutí (prebiehajúcom inak paralelne so svetovým procesom, ktorý vyústil do prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv dňa 10. decembra 1948) potvrdiť svoje pevné pripútanie sa k niektorým základným zásadám individuálnej slobody, politickej slobody a právneho štátu. Ak sa odhliadne od „slobody odborového združovania” (čl. 11) a „zákazu nútenej práce” (čl. 4 ods. 2 a 3), ktoré majú sociálnu dimenziu, a od „práva na pokojné užívanie majetku” (čl. 1 Dodatkového protokolu), ktoré je ekonomickej povahy, Dohovor a jeho protokoly garantujú občianske a politické práva (práva prvej generácie označované tiež ako „obranné” práva), pre svoju presnosť a subjektívnu „žalovateľnosť” najlepšie vyhovovujúce povojnovým predstavám o budovaní demokratických spoločností v západnej Európe. Pri väčšine týchto práv je prvoradou povinnosťou zdržať sa alebo nezasahovať, čím sa líšia od väčšiny hospodárskych a sociálnych práv (práv druhej generácie označovaných aj ako „nárokové” práva), ktoré pre svoju aplikáciu vyžadujú od štátu prijatie pozitívnych opatrení.

ESĽP konštatoval existenciu pozitívnej povinnosti štátu v rámci pôsobnosti viacerých článkov Dohovoru a niekedy do ich rámca nepriamo začlenil aj hospodárske a sociálne práva tým, že vzal do úvahy ich sociálnu dimenziu. Ako príklad možno uviesť vec Gaygusuz c. Rakúsko, keď súd konštatoval ako porušenie zákazu diskriminácie, ustanoveného v čl. 14 Dohovoru, odmietnutie tzv. „urgentnej” dávky v nezamestnanosti, na ktorú majú nárok rakúski občania, tureckému občanovi zamestnanému v Rakúsku, ktorý inak splnil všetky ostatné zákonom predpísané podmienky pre jej priznanie. Takáto dávka je súčasťou sociálnych práv, ktoré nie sú predmetom ochrany zaručenej v Dohovore, teda čl. 14 Dohovoru, ktorý možno uvádzať len v súvislosti s garantovanými právami v Dohovore, nie je na tieto práva priamo aplikovateľný. Avšak dynamickou interpretáciou pojmu „majetkové právo”, ktoré je schopné požívať ochranu vlastníckeho práva garantovaného v čl. 1 Protokolu č. 1, štrasburský súd v tomto prípade nepriamo do tejto ochrany začlenil aj ochranu práva na rovnosť zaobchádzania v oblasti sociálnych dávok. Súd konštatoval porušenie čl. 14 v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1, pretože žalovaný štát nepreukázal žiadne „objektívne a primerané dôvody” pre zistené odlišné zaobchádzanie, a zdôraznil, že napriek tomu, že štát požíva určitý priestor pre voľnú úvahu pre zistenie, či a do akej miery rozdiely v situáciách inak analogických oprávňujú odlišné zaobchádzanie, „len veľmi silné dôvody by mohli viesť Súd k tomu, aby rozdielne zaobchádzanie založené výlučne na štátnom občianstve chápal ako zlučiteľné s Dohovorom” (rozsudok zo 16. septembra 1996, § 42). Obdobne ako v oblasti sociálnych práv súd nepriamo vo svojej judikatúre poskytol ochranu aj subjektívnemu právu jednotlivca na zdravé životné prostredie. Takto škodlivý hluk spôsobený blízkosťou letiska (Powell a Rainer, rozsudok z 21. februára 1990), odpudivé zápachy vylučované čističkou (Lopéz Ostra, rozsudok z 9. decembra 1994), alebo odpady z chemickej továrne (Guerra, rozsudok z 19. februára 1998) súd považuje z dôvodu ich závažnosti za zakladajúce porušenie práva na rešpektovanie obydlia alebo súkromného a rodinného života. Vo veci Zander c. Švédsko (rozsudok z 25. novembra 1993) v súvislosti so znečistením pitnej vody v studni sťažovateľov v dôsledku prevádzky skládky odpadov v susedstve ich pozemku štrasburský súd uviedol, že právo sťažovateľov užívať vodu zo svojej studne ako pitnú je „súčasť ich práva vlastníkov pozemku” (§ 27), preto z tohto dôvodu požívajú ochranu Dohovoru (v konkrétnom prípade ako „občianske právo” v zmysle jeho čl. 6 ods. 1). Skutočnosť, že sťažovatelia počas mnohých rokov „žili v strachu zo znečistenia životného prostredia”, súd vzal do úvahy aj pri priznaní spravodlivého zadosťučinenia z dôvodu nemajetkovej ujmy sťažovateľom.

S rozširovaním komunitárnych právomocí vstupovali Spoločenstvá do čoraz širších a intenzívnejších právnych vzťahov s jednotlivcom. Zároveň sa však ukázalo, že jednotlivec má na komunitárnej úrovni oproti národnej úrovni garantovanú nižšiu mieru ochrany základných práv. Prispel k tomu v začiatkoch aj Európsky súdny dvor, ktorý v mene absolútnej prednosti komunitárneho práva, a to aj pred národným ústavným právom členských štátov, systematicky odmietal podrobiť platnosť komunitárneho práva kontrole jeho súladu s ústavnými požiadavkami ochrany základných práv a tak ohroziť jeho jednotnú interpretáciu a aplikáciu (pozri napr. Internationale Handelsgesellschaft, 11/70, rozs. zo 17. decembra 1970; v tomto rozsudku luxemburský súd však zároveň deklaroval, a nielen obiter dictum ako v rozsudku Stauder z 12. novembra 1969, 29/69, potrebu „skúmať, či neboli porušené nejaké právne záruky komunitárneho práva, lebo rešpektovanie základných práv patrí k všeobecným právnym zásadám, ktorých ochrana je úlohou Európskeho súdneho dvora. Ochrana základných práv síce vychádza zo spoločných ústavných tradícií členských štátov, musí však byť zaistená v súlade so štruktúrou a cieľmi Spoločenstva”). Na tento pôvodne odmietavý postoj ESD k základným právam a všeobecným zásadám, ktoré obsahujú ústavy členských štátov, reagovali niektoré národné ústavné súdy (najmä taliansky a nemecký Spolkový ústavný súd) tak, že síce nepopierali zásadu prednosti komunitárneho práva, ale relativizovali jej dosah v oblasti základných práv. Napr. nemecký Spolkový ústavný súd v dôsledku absencie parlamentom prijatého a platného katalógu základných práv v komunitárnom práve preskúmal platnosť právnych aktov Spoločenstiev v meradle vnútroštátne garantovaných základných práv (Solange I z r. 1974). Možnosť takýchto konfliktov vyvolala reakciu na rôznych úrovniach Spoločenstiev: najprv Európsky parlament nastolil otázku základných práv a ich záruk v rámci komunitárneho práva, potom Komisia pristúpila roku 1975 k úvahám o vypracovaní katalógu základných práv, o ktoré by sa mohol ESD opierať pri garantovaní ich dodržiavania všetkými orgánmi s normatívnou právomocou, a nastolená otázka napokon nezostala nepovšimnutá ani v rámci rozvíjajúcej sa politickej spolupráce inštitúcií Spoločenstiev. Bol to však najmä ESD, ktorý v nasledujúcom období vyvinul rozhodnú jurisdikciu na ochranu základných práv na úrovni komunitárneho práva a odvrátil tak hroziaci konflikt s národnými ústavnými súdmi. V nadväznosti na tento vývoj v komunitárnom práve napr. roku 1986 nemecký Spolkový ústavný súd modifikoval svoj predchádzajúci postoj, keď v rozhodnutí „Solange II” konštatoval, že „pokiaľ Európske spoločenstvá, najmä jurisdikcia Európskeho súdneho dvora, všeobecne poskytujú účinnú ochranu základných práv voči zvrchovanej moci ES, ktorú je možné v podstate považovať za rovnakú, ako je neoddeliteľná ochrana základných práv predpísaná ústavou, (...) nebude už Spolkový ústavný súd vykonávať svoju súdnu právomoc nad použiteľnosťou odvodeného práva ES a toto právo kontrolovať meradlom ústavy”. Výsledkom tohto vývoja je, že aj keď ešte stále v EÚ neexistuje žiadna záväzná právna úprava, ktorá by na najvyššej úrovni kodifikovala Európskym súdnym dvorom postupne vytváraný katalóg základných práv a slobôd, hoci k pokusom o prijatie takejto záväznej úpravy už došlo (Deklarácia základných práv a slobôd prijatá Európskym parlamentom 12. apríla 1989, Charta základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000), komunitárny rozmer základných práv sa dnes stal konkrétnou skutočnosťou.

Všeobecné právne zásady Spoločenstiev sú autonómne vo vzťahu k jednotlivým zásadám, ktoré chránia ústavy členských štátov. Od rozsudku Internationale Handelsgesellschaft z roku 1970 však základné zásady národných práv „prispievajú k vytvoreniu toho filozofického, politického a právneho substratum spoločného členským štátom, od ktorého sa prétorsky vyvodzuje nepísané komunitárne právo, ktorého jedným zo základných cieľov je práve zabezpečiť rešpektovanie základných práv jednotlivca”. Postup Európskeho súdneho dvora pri odvodzovaní základných práv od ústavného práva členských štátov možno všeobecne charakterizovať tak, že ESD najprv právne porovná úpravy v členských štátoch a následne z nich vyberie najvhodnejší koncept pre komunitárne právo. Tento druhý krok spočíva vo vyhodnotení, či a do akej miery sa určitý koncept používaný vo väčšine, v niektorých členských štátoch alebo dokonca len v jednom členskom štáte v určitej oblasti úpravy základných ľudských práv (ochrana vlastníctva, hospodárska a podnikateľská činnosť, sloboda združovania, sloboda prejavu a pod.) hodí do „štruktúry a cieľov” ES. Len pozitívne vyhodnotený koncept konkrétnej ochrany môže byť prevzatý ako nepísané zakotvenie ľudských práv do komunitárneho práva. Napr. vo veci D. a Švédsko c. Rada (rozsudok z 31. mája 2001, C-122/99 P a C-125/99 P) ESD posudzoval, či situácia zamestnanca, ktorý žije v registrovanom partnerstve osôb rovnakého pohlavia, je porovnateľná so situáciou ženatého zamestnanca, a uviedol, že tieto situácie nie sú porovnateľné vzhľadom na veľkú heterogénnosť národných legislatív v tejto oblasti a všeobecnú absenciu prispôsobenia manželstva iným formám právneho zväzku. Podľa ESD „môže len zákonodarcovi prislúchať, že v prípade potreby prijme príslušné opatrenia na úpravu tejto situácie, napríklad tým, že zmení znenie štatútu” (bod 38). Vzhľadom na veľkú heterogénnosť národných úprav v danej oblasti ESD teda odmietol výkladom príslušných ustanovení upravujúcich štatút zamestnancov Spoločenstiev povýšiť v rámci ich inštitúcií „registrované partnerstvo” na roveň manželstva. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ESD identifikuje spoločné „pevné jadro”, ale prihliada pritom na účel komunitárnej normy a smerovanie súčasného vývoja, pokiaľ ide o dosah zásady.

Druhým materiálnym prameňom, ktorým sa ESD inšpiruje pri začleňovaní základných práv do komunitárneho práva prostredníctvom všeobecných právnych zásad, je Dohovor a case-law Európskeho súdu pre ľudské práva. Kým v prvých rozsudkoch ESD prihliadol na Dohovor len ako na prameň, ktorý „môže poskytnúť návody” (rozsudky 4/73 Nold z r. 1974 a cit. 44/79 Liselotte Hauer z r. 1979), neskôr mu priznal privilegované miesto ako prameň, ktorý má v tomto ohľade „osobitný význam” (napr. rozsudky 46/87 a 227/88 Hoescht z r. 1989, a C-260/89 ERT z r. 1991), ba dokonca ho neváhal ani „priamo aplikovať” (rozsudok C-185/95P Baustahlgewebe zo 17. decembra 1998). Logika tohto prístupu ESD vyplýva z toho, že hoci Spoločenstvá nepristúpili k Dohovoru ako jeho zmluvná strana a v tomto zmysle nie sú ním právne viazané, Dohovor je záväzný pre všetky členské štáty ES a predstavuje celoeurópsky uznávaný štandard ochrany ľudských práv, ktorému musí zodpovedať ochrana základných práv v členských štátoch. Odvtedy, keď sa ESD uznal za oprávneného kontrolovať platnosť komunitárnych aktov z hľadiska základných práv, bolo dôležité, aby bral Dohovor a existujúcu case-law do úvahy a tým nielen demonštroval svoj príklon ku koherentnej koncepcii základných práv v Európe, ale aj dal jasný signál o dôležitosti právnej istoty v tejto oblasti.

Z bohatej judikatúry ESD, v ktorej tento súd vychádzal z Dohovoru pri začleňovaní základných práv do komunitárneho práva prostredníctvom všeobecných právnych zásad, možno uviesť napríklad nasledovné rozhodnutia:

- právo na rešpektovanie súkromného života zaručené v čl. 8 Dohovoru (ESD, 26. jún 1980, 136/79 National Panasonic c. Commission; ESD, 5. október 1994, C-404/92P X c. Commission); v prvej veci ESD s odvolaním sa na obmedzenia ustanovené v čl. 8 ods. 2 Dohovoru neuznal zásah do práva na rešpektovanie súkromného života žalujúcej obchodnej spoločnosti nariadením č. 17, ktoré priznalo Komisii oprávnenie – v záujme dodržiavania pravidiel súťaže na spoločnom trhu a ochrany pred súťažným podvodom na ujmu verejného záujmu a záujmu jednotlivých podnikov a spotrebiteľov - pristúpiť k overeniu príslušných dokumentov bez predchádzajúceho upozornenia zástupcov dotknutého podniku; v druhej veci ESD začlenil pod právo na rešpektovanie súkromného života aj právo osoby zachovávať v tajnosti svoj zdravotný stav. Sťažovateľ, ktorý sa podrobil lekárskej kontrole okrem testu na depistáž AIDS, napadol pred Súdom prvého stupňa (SPS) rozhodnutie, keď z dôvodu nespĺňania podmienok fyzickej spôsobilosti nebol prijatý do dočasného zamestnania v Komisii. SPS zamietol jeho sťažnosť a v rozhodnutí uviedol, že príslušné komunitárne ustanovenia o povinnosti uchádzača o dočasné zamestnanie podrobiť sa lekárskej prehliadke zahŕňajú povinnosť rešpektovať jeho odmietnutie, len čo sa týka špecifického testu na depistáž AIDS, keď inak umožňujú uskutočniť všetky ostatné testy, ktoré môžu vyvolať len podozrenie na prítomnosť vírusu HIV, preto poradný lekár inštitúcie mohol legitímne žiadať o vykonanie jedného z takýchto testov. Sťažovateľ sa odvolal a ESD uznal, že lekárska kontrola za účelom zistenia, či uchádzač spĺňa podmienky fyzickej spôsobilosti na výkon svojej funkcie, je vo všeobecnom záujme komunitárnych inštitúcií, ktoré nemôžu byť povinné znášať riziko z prijatia do zamestnania uchádzača, keď ten nedá súhlas na vykonanie testu, považovaného poradným lekárom komunitárnej inštitúcie za nevyhnutný. Tento záujem však neodôvodňuje, aby sa test vykonal proti vôli uchádzača. ESD teda neprijal argumentáciu SPS, pričom zdôraznil, že „(...) právo na rešpektovanie súkromného života vyžaduje, aby odmietnutie záujemcu bolo rešpektované v jeho úplnosti. Ak sťažovateľ výslovne odmietol podrobiť sa testu na depistáž AIDS, toto právo nepripúšťa, aby administratíva prikročila k akémukoľvek testu, spôsobilému naznačiť alebo skonštatovať existenciu tejto choroby, ktorej odhalenie odmietol (...)” (bod 23);

- právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 6 Dohovoru (ESD, 15. máj 1986, 222/84 Johnston c. Chief Constable of the Royal Ulter Constabulary; ESD, 22. september 1998, C-185/97 Belinda Jane Coote c. Granada Hospitality Ltd; ESD, 15. október 1987, 222/86 Union national des entraîneurs et cadres techniques professionnels du football (UNECTEF) c. Georges Heylens a i.); v prvej veci išlo o výklad čl. 6 smernice Rady 76/207 z 9. februára 1976 upravujúcej zásadu rovnakého zaobchádzania s mužmi a so ženami pri prístupe k zamestnaniu, vzdelávaniu a služobnému postupu a pri vytváraní pracovných podmienok. ESD uvedený článok, ktorý ukladá členským štátom povinnosť vo svojich právnych poriadkoch prijať nevyhnutné opatrenia umožňujúce každému, kto sa považuje za poškodeného v dôsledku diskriminácie, dovolať sa súdnej ochrany, interpretoval vo svetle všeobecnej právnej zásady vyvodenej zo spoločných ústavných tradícií a z čl. 6 a čl. 13 Dohovoru tak, že každý má právo na efektívnu súdnu ochranu proti aktom, ktoré považuje za zasahujúce do rovnosti zaobchádzania s mužmi a so ženami, ustanovenej smernicou. Podľa ESD ustanovenie národného predpisu, ktoré priznáva úradne vydanému osvedčeniu účinok nevyvrátiteľného dôkazu o tom, že podmienky pre uplatnenie výnimky zo zásady rovnosti zaobchádzania sú splnené, a v dôsledku toho znemožňuje vykonanie súdnej kontroly zlučiteľnosti národného opatrenia s komunitárnym právom, je v rozpore so zásadou efektívnej súdnej kontroly ustanovenej v čl. 6 smernice; v druhej veci ESD upresnil, že tento článok smernice uvádza nevyhnutný prvok na dosiahnutie základného cieľa zásady rovnosti zaobchádzania s mužmi a so ženami, ktorá, ako to vyplýva z jeho konštantnej judikatúry, je jedným zo základných práv človeka, ktorých dodržiavanie musí ESD zabezpečiť. Zásada efektívnej súdnej kontroly vyplývajúca z tohto článku by preto stratila zo svojej účinnosti, keby členské štáty vo svojom právnom poriadku neprijali opatrenia umožňujúce zamestnancovi dovolať sa súdnej ochrany proti svojmu bývalému zamestnávateľovi, ktorý mu odmieta vydať posudok v dôsledku predchádzajúceho súdneho sporu začatého zamestnancom za účelom dosiahnutia rešpektovania zásady rovnosti zaobchádzania v zmysle smernice; v tretej veci UNECTEF dosiahol začatie trestného konania za porušenie legislatívy o uznávaní diplomov týkajúcich sa vyučovania telesných a športových činností a za prisvojenie si titulu, ktoré je sankcionované trestným právom, proti belgickému futbalovému trénerovi vykonávajúcemu trénerskú činnosť vo francúzskom futbalovom klube po tom, čo mu príslušný francúzsky orgán odmietol uznať ekvivalentnosť belgického diplomu. Francúzsky trestný súd položil ESD prejudiciálnu otázku, či rozhodnutie o odmietnutí bez uvedenia dôvodov, proti ktorému nie je prípustný žiadny právny prostriedok, je obmedzením voľného pohybu pracovníkov podľa čl. 48 a čl. 52 Zmluvy o EHS. ESD, vychádzajúc zo spoločných ústavných tradícií členských štátov a z čl. 6 a čl. 13 Dohovoru, konštatoval, že efektívna súdna kontrola, ktorej predmetom musí byť zákonnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, zahŕňa to, aby sudca konajúci vo veci mohol od príslušného orgánu vyžadovať oznámenie týchto dôvodov a aby pracovníci Spoločenstiev v záujme zabezpečenia efektívnej ochrany základného práva, ktoré im zmluva priznáva, mohli toto právo brániť za najlepších možných podmienok a mali možnosť s plnou znalosťou veci sa rozhodnúť, či je pre nich užitočné obrátiť sa na súd. Z toho vyplýva, že v takomto prípade má príslušný národný orgán povinnosť oznámiť týmto pracovníkom dôvody, na ktorých je založené odmietnutie, buď v samotnom (konečnom) rozhodnutí alebo v neskoršom oznámení na základe ich žiadosti. Možno teda konštatovať, že ESD zameriava svoju kontrolu nielen na zistenie existencie právneho prostriedku, ktorým sa možno dovolať súdnej ochrany, ale aj na zistenie jeho efektívnosti. ESD si teda osvojil koncepciu efektivity procesných záruk vrátane súdnej ochrany, ktorá je veľmi podobná koncepcii národných ústavných súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva;

- zásady zákonnosti a zákazu spätnej pôsobnosti trestného zákona ustanovené v čl. 7 Dohovoru (ESD, 12. december 1996, C-74/75 a C-129/95 Procédures pénales c. X.; ESD, 10. júl 1984, 63/83 Regina c. Kent Kirk); v prvej veci ESD na prejudiciálnu otázku talianskeho súdu vo veci rozsahu trestnej zodpovednosti, vyplývajúcej zo zákona prijatého na vykonanie komunitárnej smernice, uviedol, že zásada prikazujúca neaplikovať trestný zákon extenzívne v neprospech obvineného, ktorá je priamym dôsledkom zásady zákonnosti trestných činov a trestov a všeobecnejšej zásady právnej istoty, bráni tomu, aby sa začalo trestné stíhanie za konanie, ktorého trestná povaha zo zákona jasne nevyplýva. ESD začlenil túto zásadu do komunitárneho práva ako všeobecnú právnu zásadu na základe výslovného odvolania sa na spoločné ústavné tradície členských štátov a na čl. 7 Dohovoru a judikatúru ESĽP (Kokkinakis, rozsudok z 25. mája 1993, S. W. c. Spojené kráľovstvo a C. R c. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 22. novembra 1995); v druhej veci opäť na prejudiciálnu otázku, tentoraz položenú odvolacím súdom Spojeného kráľovstva, ktorý prejednával žalobu kapitána dánskej rybárskej lode proti rozhodnutiu o pokute uloženej mu podľa národného práva a retroaktívneho komunitárneho nariadenia za to, že lovil v britskej rybárskej zóne, ESD zdôraznil, že zásada zákazu spätnej pôsobnosti trestného zákona ako spoločná zásada všetkých právnych poriadkov členských štátov, potvrdená v čl. 7 Dohovoru ako základné právo, je integrálnou súčasťou všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje ESD. Luxemburský súd teda uznal, že komunitárne nariadenie nemôže vyvolať vo vnútroštátnom poriadku taký efekt, ktorý by bol v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity trestnoprávnych ustanovení;

Zoznam základných práv, ktoré ako všeobecné právne zásady komunitárneho práva konkretizoval ESD vo svojej judikatúre, je podstatne dlhší a nemožno mať pochybnosti, že vzhľadom na rozšírenie jeho poľa pôsobnosti Amsterdamskou zmluvou a naposledy Zmluvou z Nice sa bude ďalej rozširovať. Zo stručného prehľadu judikatúry ESD týkajúcej sa základných práv vyplýva, že síce prostredníctvom všeobecných právnych zásad došlo nepriamo k začleneniu základných práv garantovaných Dohovorom do komunitárneho práva, zostáva však v súčasnosti právne postavenie Dohovoru a jeho dosah v právnom poriadku Spoločenstiev značne nejasný a zložitý. Tak ako v národnom meradle sa výklad a použitie práva Dohovoru môžu rozchádzať s výkladom a použitím, ktoré mu dal Európsky súd pre ľudské práva, môže tak k tomu dôjsť aj v rámci komunitárneho práva vzhľadom na to, že ESD interpretuje Dohovor autonómne. Takto napríklad ESD neaplikoval právo na rešpektovanie obydlia garantovaného v čl. 8 Dohovoru aj na priestory právnickej osoby (ESD, 21. september 1989, 46/87 a 227/88 Hoechst c. Commission) a odchýlil sa tým od judikatúry ESĽP (Chappel c. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 30. marca 1989), následne potvrdenej v súvislosti s domovou prehliadkou v advokátskej kancelárii (Niemietz c. Nemecko, rozsudok zo 16. decembra 1992). Obdobne na rozdiel od ESĽP (Saunders c. Spojené kráľovstvo, rozsudok zo 17. decembra 1996) ESD nevyvodil z čl. 6 ods. 1 Dohovoru právo neprispieť k vlastnému obvineniu (ESD, 19. október 1989, 374/87 Orkem c. Commission). Okrem takéhoto nebezpečenstva nekonzistentného prístupu oboch európskych súdov k Dohovoru nie je kontrola, ktorú vykonáva ESD vo vzťahu k Dohovoru, bez obmedzenia. Amsterdamská zmluva, ktorá inak znamená dôležitý krok v oblasti ochrany základných práv garantovaných komunitárnym sudcom Dohovorom (čl. 6 ods. 2 ZEÚ v znení Amsterdamskej zmluvy), zveruje právomoci ESD v oblasti ochrany základných práv len vo vzťahu ku „konaniu orgánov, pokiaľ má Súdny dvor ES právomoc podľa zmlúv o založení Európskych spoločenstiev a podľa tejto zmluvy” (čl. 46 ZEÚ v znení Amsterdamskej zmluvy), čo znamená, že obmedzuje jeho pole pôsobnosti v niektorých veciach, ktoré sú súčasťou tretieho piliera (oblasť súdnictva a vnútorných vecí) a priamo sa dotýkajú základných práv. Kontrola dodržiavania základných práv sa uskutočňuje v rámci všeobecných právnych prostriedkov umožňujúcich Európskemu súdnemu dvoru kontrolu komunitárnych inštitúcií a členských štátov a je teda poplatná organizácii týchto prostriedkov a v dôsledku toho podrobená limitom a nevýhodám súdneho systému Únie a Európskych spoločenstiev. Vecný rozsah (pole) komunitárneho práva, či už ide o kontrolu inštitúcií alebo členských štátov, určuje rámec jeho aplikácie a práve vo vnútri tohto poľa a v rámci kompetencií, ktoré EÚ priznáva nový tretí pilier, sa uskutočňuje európska kontrola základných práv. Kontrola ESD v oblasti základných práv chránených Dohovorom sa teda vykonáva, len keď namietaný skutkový stav patrí do rámca komunitárneho práva, teda keď obsah týchto práv je spojený s komunitárnym právom. Komunitárny súdny systém obsahuje viaceré právne prostriedky, z ktorých dva sú formálne dostupné aj jednotlivcom (žaloba na neplatnosť a žaloba na nečinnosť podľa čl. 230, resp. 232 ZES v znení Amsterdamskej zmluvy), avšak ani jeden z nich nemá povahu špecifického právneho prostriedku na ochranu základných práv. Úloha ESD je takto svojou podstatou odlišná od úlohy ESĽP (a aj od národných ústavných súdov), pretože ochrana základných práv nie je jeho prvoradým poslaním, ale výsledkom postupného vývoja smerujúceho k rozšíreniu jeho pôvodného poľa pôsobnosti. Inými slovami: ESD ešte nie je vybavený špecifickou právomocou na všetky otázky, dotýkajúce sa základných práv .

Uvedené skutočnosti neumožňujú celkom vylúčiť nepriamu kontrolu komunitárnych aktov Európskym súdom pre ľudské práva, a to napriek tomu, že Spoločenstvá nie sú zmluvnou stranou Dohovoru. V tomto smere existuje určitá judikatúra najmä bývalej Európskej komisie pre ľudské práva, ktorá bola konfrontovaná sťažnosťami smerujúcimi jednak proti samotným Spoločenstvám, jednak proti jeho členským štátom tvoriacimi zároveň strany Dohovoru. Sťažnosti prvej skupiny boli vyhlásené za neprijateľné ratione personae z dôvodu, že Spoločenstvá nie sú stranou Dohovoru (sťažnosť č. 8030/77, Decisions and Reports (DR) 13, s. 231 a n). V rámci druhej skupiny sťažností je možné pozorovať odlišný prístup EKĽP podľa toho, či sa sťažnosťou napadol priamo akt Spoločenstiev, teda akt, ktorý pôsobí výlučne vo vnútri Spoločenstiev, alebo či sťažnosť smerovala proti opatreniam, ktorými štát vykonáva komunitárne právo. Z dvoch sťažností, ktoré smerovali proti aktom Spoločenstiev, bola jedna odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci ratione materiae (cit. sťažnosť č. 8030/77) a druhá z dôvodu nevyčerpania všetkých opravných prostriedkov (sťažnosť č. 13539/88, rozhodnutie z 19. januára 1989, neuverejnené). Pokiaľ ide o sťažnosti smerujúce proti opatreniam, ktorými štát vykonáva komunitárne právo, EKĽP žiadnu takúto sťažnosť neodmietla z dôvodu nedostatku právomoci ratione personae (sťažnosť č. 11123/84, DR 54/52; sťažnosť č. 13258/87, DR 64/138; sťažnosť č. 14570/89, DR 75/5). EKĽP vychádzala v týchto prípadoch z názoru, že podľa čl. 1 Dohovoru, ktorý ustanovuje záväzok dodržiavať ľudské práva, zmluvné štáty sú zodpovedné za všetky akty alebo opomenutia svojich orgánov, ak sú v rozpore s Dohovorom bez ohľadu na to, či vyplývajú len z ich vnútroštátneho práva alebo z medzinárodných záväzkov, ktoré prevzali. Dohovor je súčasťou európskeho verejného poriadku a práve z tohto hľadiska sa musí aj pristupovať k zodpovednosti za jeho porušenie. Podľa EKĽP „nemožno teda pripustiť, aby prostredníctvom prenesenia právomoci mohli Vysoké zmluvné strany zároveň vylúčiť veci normálne podliehajúce pod Dohovor z ochrany, ktorá je v ňom ustanovená” (cit. sťažnosť č. 11123/84). Prenesenie právomoci na medzinárodnú organizáciu však nie je nezlučiteľné s Dohovorom, pokiaľ sa základným právam v tejto organizácii dostáva rovnocennej ochrany (cit. sťažnosť č. 13258/87). V princípe sú teda tieto sťažnosti zlučiteľné ratione materiae s Dohovorom. Európsky súd pre ľudské práva zaujal podobný postoj tým, že pristúpil ku kontrole aktu zmluvného štátu vykonávajúceho komunitárne nariadenie (Cantoni c. Francúzsko, rozsudok z 15. novembra 1996), resp. výslovne uznal svoju právomoc ratione materiae na kontrolu súladu primárneho komunitárneho práva s Dohovorom v prípade, v ktorom sťažovateľka vôbec nemala možnosť domáhať sa ochrany svojho základného práva (práva voliť vo voľbách do Európskeho parlamentu), podliehajúceho pod čl. 3 Protokolu č. 1 k Dohovoru na Európskom súdnom dvore (Matthew c. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 18. februára 1999).

Posledný vývoj na úniovej úrovni, ktorý je všeobecne charakterizovaný procesom demokratizácie a posilnením občianskeho rozmeru Únie, si nutne vyžiadal reflexiu aj v oblasti ľudských práv a základných slobôd, a to vo vnútri samotných Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Úprava základných práv v rámci Európskej únie je v súčasnosti charakterizovaná unikátnou štruktúrou, ktorú nemožno vyjadriť jednoducho a jednoznačne. Uvádzajú sa dve základné opory, o ktoré sa opiera regulácia ľudských práv: komunitárna/úniová a medzinárodnoprávna opora. V rámci prvej možno rozlišovať úpravu v rámci primárneho práva, úpravu v rámci sekundárneho práva, konštantnú judikatúru ESD a akty sui generis ako sú napríklad Charta základných práv EÚ (2000) a Komunitárna charta základných sociálnych práv pracovníkov (1989); druhú oporu tvorí predovšetkým Európsky Dohovor o ľudských právach a revidovaná Európska sociálna charta (1996).

Charta základných práv EÚ, ktorá zoskupuje, systematizuje a „zviditeľňuje” pre občanov Únie základné práva už garantované Spoločenstvami a zároveň formuje a rozvíja nové práva, završuje dlhodobý proces kodifikovania základných práv v rámci komunitárneho práva. Hoci Charta nie je právne záväzná, už len samotná skutočnosť, že existuje, môže mať určitý vplyv na súdnu prax a tým ovplyvňovať úroveň ochrany základných práv v európskom priestore. Európsky parlament, Rada a Komisia sa k tomuto textu cieľavedome pripojili a nič nebráni tomu, aby sa ESD a  Súd prvého stupňa pri konkretizovaní všeobecných právnych zásad komunitárneho práva odvolávali na základné práva uvedené v Charte. Prvé náznaky tohto prístupu už možno pozorovať v záverečných návrhoch generálnych advokátov. Na Chartu (konkrétne jej čl. 9) sa dokonca odvolal aj ESĽP v citovanom rozsudku Ch. Goodwin z 11. júla 2002 pri interpretácii čl. 12 Dohovoru v súvislosti s právom transsexuálov na uzavretie manželstva (§ 100 rozsudku). Tento rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva je zaujímavý aj z toho hľadiska, akým spôsobom dokázal reflektovať súčasný vývoj v oblasti ľudských práv v rámci komunitárneho práva pri výklade a uplatňovaní Dohovoru. Charta základných práv EÚ kladie dôraz na dôstojnosť jednotlivca, na jeho slobodný rozvoj a telesnú a duševnú integritu (napr. čl. 1 a čl. 3 Charty). Obdobne ESĽP zdôraznil, že „dôstojnosť a sloboda človeka sú samotnou podstatou Dohovoru”, a že „v 21. storočí možnosť transsexuálov plne požívať, tak ako ich spoluobčania, právo na osobný rozvoj a telesnú a duševnú integritu by nemala byť považovaná za spornú otázku (...)”. Štrasburský súd sa pritom odvolal okrem iného na rozsudok ESD vo veci P. c. S. a Cornwall County Council z 30. apríla 1996 (C-13/94), v ktorom luxemburský súd v súvislosti s prepustením transsexuála zo zamestnania z dôvodu zmeny pohlavia uviedol, že „tolerovať takúto diskrimináciu by vlastne znamenalo neuznať takejto osobe právo na rešpektovanie dôstojnosti a slobody, ktoré ESD musí chrániť” (bod 22 rozsudku). Pretože sa v tejto súvislosti, t. j. v súvislosti s problémom transsexualizmu, aj ESD odvolal na predchádzajúcu judikatúru ESĽP v tejto oblasti a pretože sa tak stalo len mesiac potom, čo podal negatívny posudok (č. 2/94 z 28. marca 1996) k možnosti pristúpenia Spoločenstiev k Dohovoru, nemohol tým ESD jasnejšie vyjadriť svoj záujem brať inak Dohovor a existujúcu case-law ESĽP do úvahy a tým zachovať koherentnú a efektívnu ochranu základných práv v Európe. Z judikatúry európskych súdov teda vyplýva, že obidva systémy ochrany základných práv (komunitárny systém a systém Dohovoru) si síce zachovávajú autonómnu existenciu, nie sú v skutočnosti už bez prienikov, ba dokonca na základe celkového vývoja oboch systémov možno konštatovať, že sa neustále zvyšuje úroveň ich vzájomnej závislosti. Dôležitosť konzistentného prístupu medzi systémom Dohovoru a právom Európskej únie výstižne vyjadril L. Wildhaber, predseda Európskeho súdu pre ľudské práva, v prejave pri príležitosti otvorenia súdneho roka v Štrasburgu 31. januára 2002, keď okrem iného uviedol, že „teraz, keď Európa prekonala svoje politické rozdelenie a v čase, keď sa Európska únia pripravuje na privítanie svojich prvých členov zo strednej a východnej Európy, bolo by pre náš kontinent neprijateľné, aby sa znovu rozdelil, tentoraz vzhľadom na základné práva, keď sa v medzinárodnom meradle snaží šíriť posolstvo o univerzálnosti ľudských práv.”

Mimo poľa komunitárneho práva zostane postup pri poskytovaní ochrany garantovaným základným právam nezmenený (to znamená, že konanie orgánov štátu vrátane súdov bude výlučne podrobené rešpektovaniu základných práv garantovaných ústavou a Dohovorom alebo inými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách). V prípade, keď vnútroštátne právo spadá do pôsobnosti komunitárneho práva, bude tento postup komplikovaný tým, že národný sudca musí dbať o to, aby vnútroštátne právo nevykladal a neaplikoval v rozpore nielen s komunitárnym právom, ale aj s Dohovorom, ktorý je súčasťou všeobecných právnych zásad komunitárneho práva a zároveň priamo zaväzuje štát ako jeho zmluvnú stranu. Komunitárne požiadavky v oblasti základných práv „zaväzujú taktiež členské štáty pri aplikovaní komunitárnej úpravy. Z toho vyplýva, že členské štáty sú povinné v rámci možností aplikovať túto úpravu za podmienok, ktoré neporušujú tieto požiadavky” (Wachauf c. Bundesamt für Ernährung und Forstwirtschaft, 13. júl 1989, 5/88). V súvislosti s touto aplikáciou je národný sudca vrátane ústavného sudcu oprávnený (a zároveň povinný) obrátiť sa na ESD a vyvolať pred ním konanie o predbežnej otázke (čl. 234 ZES v znení Amsterdamskej zmluvy) ohľadne správneho výkladu Zmluvy, alebo od nej odvodeného práva Spoločenstiev, pokiaľ to bude považovať za potrebné pre rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva. Nebude tak musieť urobiť len vtedy, keď k danej problematike už existuje príslušná judikatúra, alebo keď je zrejmá správna aplikácia komunitárneho práva (acte clair). Národný sudca si musí pritom uvedomiť, že tak podľa ESD ako aj podľa ESĽP „odmietnutie predložiť ESD prejudiciálnu otázku môže byť považované za arbitrárne, a tým za odporujúce právu na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru” (pozri napr. rozhodnutie ESD z 15. apríla 1997, Woodspring District Council a Bakero, C-27/95; rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti zo 7. septembra 1999, sť. č. 38399/97, Dotta c. Italie, a 23. marca 1999, sť. č. 41358/98, Desmos c. France). Európsky súdny dvor (alebo Súd prvého stupňa po nadobudnutí platnosti Zmluvy z Nice) po predložení prejudiciálnej otázky, od vyriešenia ktorej závisí výsledok sporu vedený v konaní pred národným súdom, sa vysloví k výkladu alebo platnosti komunitárneho práva, ktoré predkladajúci národný súd musí aplikovať v prejednávanej veci, aj vzhľadom na základné práva garantované Dohovorom, ktoré ESD chráni ako všeobecné právne zásady práva Spoločenstiev (Európskej únie). Rozhodnutie o predbežnej otázke je rozhodnutím, ktorým je vnútroštátny súd následne viazaný pri rozhodovaní v prejednávanej záležitosti. Vzhľadom na to, že v komunitárnom súdnom systéme neexistuje špecifický právny prostriedok dostupný jednotlivcovi na ochranu základných práv, resp. je obmedzený dosah tých, ktoré formálne existujú v rámci všeobecných právnych prostriedkov tohto systému, je tento právny prostriedok spôsobilý poskytnúť dotknutému jednotlivcovi príslušnú ochranu jeho základným právam garantovaným na komunitárnej úrovni. V každom prípade zostáva jednotlivcovi ešte možnosť podať sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva pre porušenie svojich základných práv, garantovaných v Dohovore jeho zmluvným štátom.

ESĽP, McCann a i., 27. 9. 1995

ESĽP, Mathieu-Mohin a Clerfayt, 2. 3. 1987

ESĽP, Guerra, 19. 2. 1998

správa EKĽP vo veci Young, James a Webster c. Spojené kráľovstvo, 14. 12. 1979

Drgonec, J.: Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky, zväzok 2, MANZ Bratislava 1999.

Pítrová, L., Pomahač, R.: Průvodce judikaturou Evropského soudního dvora, 2. díl, Praha, Linde Praha a.s. 2001.

Rainer A.: Evropské právo a jeho aplikace v budoucím členském státě, C. H. Beck 2000.

Cohen-Jonathan, G., Flauss, J-F.: De l'office de la Cour européenne des droits de l'homme dans la protection des droits fondamentaux dans l'Union européenne : L'arręt Matthews contre Royaume-Uni du 18 février 1999, RUDH 1999, Vol. 11 No 7-9.

Kolb, R.: Les droits fondamentaux de l'individu comme principes normatifs d'optimisation de valeurs et d'intéręts sociaux, RUDH 1999, Vol. 11 No 4-6.

Šišková, N.: Aktuální otázky ochrany lidských práv v EU, Právny obzor, 85, č. 2, 2002.

Šváby, D.: Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavnosť a politika, 2/2000.