Povaha a postavenie tzv. všeobecných právnych zásad v právnom poriadku bola v nedávnej minulosti predmetom čulej diskusie v právnej teórii, ktorá doznieva aj dodnes; na druhej strane sa zdá, že autori zaoberajúci sa európskym právom vytvorili istý pracovný kompromis v tejto otázke. V zmysle tohto “pracovného kompromisu" sa za všeobecné zásady práva ES/EÚ považujú tie zásady, ktoré sú alebo uvedené v zakladajúcich zmluvách, alebo ich vytvoril počas svojej činnosti ESD. Existuje istá terminologická nejasnosť ako nazývať tieto zásady. Skutočnosť je taká – ako znázorníme ďalej –, že tieto zásady sa vzťahujú na veľmi odlišné situácie a prikazujú rôznym adresátom – napr. orgánom Spoločenstva, členským štátom alebo jednotlivcom – rôzne povinnosti v rôznych situáciách, čo istotne odôvodňuje určité terminologické rozlišovanie. Tak by napr. bolo možné hovoriť o inštitucionálnych zásadách, ktoré prikazujú určité medze konaniu orgánom Spoločenstva a tým sa týkajú deľby moci medzi Spoločenstvom a členskými štátmi a medzi ktoré určite patria zásady subsidiarity a proporcionality. Na druhej strane zásady ako zákaz diskriminácie, alebo právna istota a ochrana legitímnych očakávaní adresátov právnych noriem by bolo možné kvalifikovať ako zásady správneho práva. Ojedinelé postavenie má zásada ochrany ľudských práv. Niektorí autori však navrhujú všetky tieto zásady nazývať ústavnými z toho dôvodu, že vyplývajú alebo z textu, alebo z interpretácie zakladajúcich zmlúv, ktoré majú v skutočnosti charakter ústavy ES/EÚ.

Na tomto mieste netreba zaujať stanovisko v tejto terminologickej otázke, preto budeme používať neutrálny pojem "všeobecné zásady", pričom zachováme skupinu inštitucionálnych zásad, čím budeme rozumieť zásady subsidiarity a proporcionality. Je dôležité pritom poznamenať, že táto kapitola sa nezaoberá všetkými všeobecnými zásadami komunitárneho práva. Ochrane ľudských práv a základných slobôd je venovaná osobitná kapitola, podobne ako aj zásade prednosti a priameho dopadu komunitárneho práva. Dôležité zásady vyplývajúce z čl. 10 ZES, ktoré majú svojou povahou blízko k inštitucionálnym zásadám, sú analyzované v stati venovanej povahe členstva v ES/EÚ. Ďalej sa preto sústredíme na inštitucionálne zásady, potom na zásadu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní a na zásadu zákazu diskriminácie.

Pri súčasnom pohľade na právo ES/EÚ sa nám zdá ako prijateľná myšlienka, že komunitárne právo predstavuje ucelený právny systém, preto aj právne zásady, ktoré sú s ním spojené, sú istým spôsobom osobitné pre tento právny systém. Nie je však bez zaujímavosti fakt, že k tomuto záveru dospel ESD už dávno predtým, než napr. v rozhodnutí Van Gen en Loos konštatoval, že komunitárne právo predstavuje “osobitný právny systém medzinárodného práva”. Stalo sa tak v prípade Algera, kde ESD zasadal ešte ako Súdny dvor spravodlivosti Európskeho spoločenstva uhlia a ocele a rozhodoval o tom, či je možné zrušiť istý akt parlamentného zhromaždenia tohto spoločenstva. Nakoľko neexistovala priama úprava v Zmluve o založení ESUO, súd konštatoval, že na to, aby mohol v tejto veci rozhodnúť a nedopustil sa pritom odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), a vzhľadom na to, že ide o problém správneho práva známy právnym poriadkom členských štátov, bude tento prípad riešiť s odkazom na pravidlá uznávané zákonodarstvom, právnou vedou a judikatúrou členských štátov. Je zaujímavé, že v tomto ranom štádiu vývoja komunitárneho práva sudcovia sa ESD nesnažili svoje rozhodnutie – ktorým bezpochyby doplnili istú medzeru v zmluve, ako ju aplikovali – oprieť skôr o medzinárodné právo, napr. o čl. 38 ods. 1 písm. c) Štatútu Medzinárodného súdneho dvora: ten ako prameň medzinárodného práva uznáva aj "všeobecné zásady práva uznávané civilizovanými národmi". Je, samozrejme, možná aj taká interpretácia, že medzinárodné práva v dobe tohto rozhodnutia ešte neposkytovalo dostatočné zásady na riešenie takýchto problémov. Na druhej strane však generálny advokát výslovne vylúčil akúkoľvek paralelu medzi ESD a Medzinárodným súdnym dvorom, z dôvodu, že ESD “nie je medzinárodným súdnym dvorom, ale súdnym dvorom Spoločenstva..., ktoré sa viac podobá federácii ako medzinárodnej organizácii”, pričom “nič nebráni tomu, aby sa hľadali aj zdroje medzinárodného práva, no normálne a vo väčšine prípadov sa bude skôr hľadieť na vnútorné zákonodarstvo členských štátov”. Všeobecné zásady komunitárneho práva teda pôvodne nepochádzajú z medzinárodného práva; sú takpovediac "filtrované", pomocou porovnávania jednotlivých úprav, z vnútroštátneho práva členských štátov.

Zásada subsidiarity sa do komunitárneho práva nedostala postupnou evolúciou judikatúry ESD, ale bola doň včlenený Maastrichtskou zmluvou, ktorá do ZES vložila nový čl. 3b (po “Amsterdame” prečíslovaná na čl. 5). Podľa jeho druhého odseku “V oblastiach, ktoré nespadajú do jeho výlučnej kompetencıe, bude Spoločenstvo, v súlade so zásadou subsidiarity, konať len vtedy a v takom rozsahu, nakoľko sa účel plánovanej činnosti nemôže dostatočne dosiahnuť členskými štátmi a preto, z dôvodu rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti, sa môže lepšie dosiahnuť činnosťou Spoločenstva”. Zásada subsidiarity má svoje korene v katolíckej sociálnej doktríne, konkrétne v encyklike Quadragesimo Anno z r. 1931; pôvodne znamenala istý model vzťahu štátu a spoločnosti, takže jej súčasné používanie na vzťahy medzinárodnej organizácie a jej členských štátov presahuje rámec jej pôvodného kontextu, čo jej niektorí autori vyčítajú. Tvrdia, že členské štáty sa v čase prijímania Maastrichtskej zmluvy oveľa viac zaoberali otázkami národnej suverenity ako zásadou subsidiarity; podľa iných je otázne, či subsidiarita vôbec je právnou zásadou.

Z predošlého výkladu nepriamo vyplýva, že zásada subsidiarity nemá retroaktívny efekt, aplikovať sa môže len od svojho zavedenia do ZES, pričom rozsah aplikácie priamo závisí od toho, ktoré oblasti sa uznajú za spadajúce do výlučnej pôsobnosti Spoločenstva. Po určení časového a vecného rozsahu aplikácie zásady subsidiarity je potrebné postupne vyložiť jednotlivé časti, predovšetkým kritériá "rozsahu" a "účinkov" činnosti Spoločenstva, ktoré odôvodňujú rozhodovanie na úrovni Spoločenstva. Jedným z kritérií pre určenie toho, ktoré rozhodnutie spadá do tejto kategórie, je sledovanie externých efektov príslušného rozhodnutia: každé rozhodnutie, ktoré prináša externé efekty, t. j. dôsledky aj pre iné subjekty, než je ten, čo toto rozhodnutie urobil, by sa malo urobiť na takej úrovni, aby sa mohli všetky tieto externé efekty držať pod kontrolou (klasickým teoretickým príkladom je napr. znečistenie – aby sme zostali na domácej pôde – rieky Dunaj na území Slovenskej republiky, čo bude mať určite dôsledky aj na území Maďarskej republiky, no Maďarsko nemá právne prostriedky na to, aby rozhodnutie SR v tejto veci ovplyvnilo; podobne by bolo možné uvažovať aj napr. o nadnárodných kartelových dohodách alebo zlúčeniach). Pri súčasnej úrovni medzinárodnej spolupráce a vzájomných závislostí v Európe by však striktná aplikácia tejto zásady odstránenia externých efektov pravdepodobne viedla k prevažnej centralizácii rozhodovacej činnosti na úrovni Spoločenstva. V skutočnosti je preto potrebné zhodnotenie - v každom konkrétnom prípade - dôsledkov rozhodovania na štátnej alebo komunitárnej úrovni. Takémuto uvažovaniu vytvára priestor aj samotný text čl. 5, ktorý hovorí o prípadoch, keď účel ZES sa nemôže “dostatočne” splniť na úrovni členských štátov, resp. keď tento účel môže byť “lepšie” splnený na úrovni Spoločenstva.

Pomerne vágna formulácia zásady subsidiarity v čl. 5 upriamila pozornosť orgánov Spoločenstva na potrebu istého dohodnutého výkladu tohto ustanovenia, ktorý by tým činom zaručil jeho jednotnú a efektívnu aplikáciu. Takto sa roku 1992 na summite v Edinburghu prijala medziinštitucionálna dohoda o zásade subsidiarity. Neskôr sa súčasťou Amsterdamskej zmluvy stal Protokol o aplikácii zásady subsidiarity a proporcionality. Podľa textu Protokolu aplikácia zásady subsidiarity musí byť v súlade s acquis communautaire; musí rešpektovať zásady vytvorené ESD o vzťahu komunitárneho a vnútroštátneho práva, ako aj rozdelenie kompetencıí medzi členské štáty a Spoločenstvo v zmysle zakladajúcich zmlúv a judikatúry ESD. Každý legislatívny akt Spoločenstva musí uvádzať dôvody, na základe ktorých je v súlade so zásadou subsidiarity. Spoločenstvo môže prijať dotyčný akt len vtedy, ak otázka, ktorú má upravovať, má cezhraničné dôsledky, ktoré nemôže riešiť len jeden členský štát; ak by nečinnosť Spoločenstva vytvorila stav odporujúci požiadavkám zakladajúcich zmlúv; a ak by konanie Spoločenstva prinieslo zrejmé výhody v porovnaní s konaním členského štátu.

Aplikácia zásady subsidiarity súdneho dvora je zatiaľ pomerne malého rozsahu. Zaujímavé je rozhodnutie vo veci Working Time Directive, kde Spojené kráľovstvo napadlo istú smernicu, ktorá určovala maximálnu pracovnú dobu, z dôvodu, že je v rozpore so zásadou subsidiarity. ESD v tomto prípade zaujalo stanovisko, že zásada subsidiarity určuje len oblasť, kde je potrebná činnosť spoločenstva, neposkytuje však rámec na určenie toho, či povaha alebo intenzita tejto činnosti je v súlade so zásadou subsidiarity alebo nie. V tomto konkrétnom prípade si teda ESD vystačil s konštatovaním, že Spoločenstvo je oprávnené prijímať opatrenia na zvyšovanie ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci, no nepovažoval za možné skúmať vzhľadom na zásadu subsidiarity, ktoré a aké predpisy v tejto oblasti smie Spoločenstvo vydávať.

Zásada proporcionality je známa právnym poriadkom niekoľkých členských štátov, ako napr. v Nemecku, Francúzsku, Holandsku a Veľkej Británii (vo Veľkej Británii pod názvom reasonableness). Jej legislatívnym vyjadrením je posledná veta čl. 5 ZES: “Žiadna činnosť Spoločenstva nesmie presiahnuť medze toho, čo je potrebné na dosiahnutie účelu tejto Zmluvy.” Z textu je zrejmé, že rozsah aplikácie zásady proporcionality sa vzťahuje na všetky akty Spoločenstva – na rozdiel od zásady subsidiarity, ktorá je vyjadrená v predošlej vete, aj na oblasť výlučnej kompetencıe. Zásada proporcionality sa týka spôsobu, intenzity, stupňa činnosti Spoločenstva, na rozdiel od otázky, kedy má Spoločenstvo vôbec konať, otázky kompetencie, ktorú rieši zásada subsidiarity. Tak by bolo možné povedať, že zásada subsidiarity vyžaduje napr. to, aby sa nestanovili striktné pravidlá, ale minimálne štandardy, ktoré ponechávajú členským štátom možnosť prijať priaznivejšiu (ale vlastnú) úpravu; aby sa používali odporúčania namiesto záväzných predpisov; smernice namiesto nariadení; rámcové smernice namiesto detailných. Zmyslom tejto zásady teda je, aby sa regulácia zo strany Spoločenstva obmedzila na to, čo je naozaj nutné na dosiahnutie daného cieľa. Proporcionalita sa však týka len toho, čo je potrebné na dosiahnutie istého cieľa; jeho rozsah nezahŕňa hodnotenie toho, či daný cieľ je, alebo nie je legitímny. Je však dôležité si uvedomiť, že zásada proporcionality sa nevzťahuje len na legislatívnu činnosť Spoločenstva, ale aj na činnosť členských štátov v oblastiach, ktoré spadajú do oblasti kompetencıí Spoločenstva, či už ide o normotvorbu, alebo implementáciu aplikáciou. Zásada proporcionality, tak, ako je aplikovaná súdnym dvorom, vystupuje ako všeobecná zásada slúžiaca na uváženie toho, či určitý právny akt bol, alebo nebol primeraný cieľu, ktorý sledoval.

Protokol k Amsterdamskej zmluve o aplikácii zásad subsidiarity a proporcionality okrem iného (vo vzťahu k zásade proporcionality) stanovuje, že forma činnosti Spoločenstva má byť čo najjednoduchšia; v porovnateľných podmienkach sa majú uprednostniť smernice na úkor nariadení a rámcové smernice na úkor detailných; akty Spoločenstva majú ponechať čo najväčší možný priestor pre rozhodovanie členským štátom. Činnosť Spoločenstva má zohľadňovať zaužívanú organizáciu a fungovanie právnych poriadkov členských štátov.

Gráinne de Burca poukázala na základe analýzy judikatúry ESD vo vzťahu k zásade proporcionality na to, že ESD rozhodoval o zásade proporcionality v troch typoch prípadov: (i) keď sa činnosť Spoločenstva pokladala za neprimeranú, (ii) keď členské štáty neprimerane obmedzovali slobody priznávané zakladateľskými zmluvami a (iii) keď členské štáty neprimeraným spôsobom implementovali komunitárne právo. Pri posudzovaní týchto prípadov pritom ESD nepostupoval rovnako: v prvom a treťom prípade prevažoval “mäkký” prístup; v takýchto prípadoch ESD rozhodol o rozpore aktu Spoločenstva, alebo aktu členského štátu, ktorým sa implementovalo komunitárne právo len vtedy, ak išlo o zrejmú neprimeranosť; neurobil tak však vtedy, keď síce nešlo o zrejmú neprimeranosť, ale boli dostupné aj menej obmedzujúce spôsoby dosiahnutia daného cieľa. Na druhej strane pri druhom type prípadov, t. j. pri posudzovaní toho, či členské štáty neobmedzili niektorú zo slobôd zakotvených v zakladajúcich zmluvách, ESD použil “striktnú” metódu a uznal súlad daného opatrenia členského štátu so zásadou proporcionality len vtedy, keď neexistovalo žiadne iné dostupné opatrenie, ktoré by bolo menej obmedzujúce.

Právna istota je taká všeobecná základná hodnota právneho poriadku, až sa niekedy kladie na jednu úroveň so spravodlivosťou; reprezentácia zásady právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní je podľa toho takmer všadeprítomná a mnohoraká v komunitárnom práve. V praxi znamená táto zásada niekoľko súvisiacich, no nie totožných zásad, ktoré sú upravené v judikatúre ESD a v sekundárnom alebo primárnom práve ES/EÚ. Možno odlíšiť tri hlavné zásady: (i) komunitárne právo má byť jasné a prehľadne, (ii) majú sa chrániť legitímne očakávania účastníkov právnych vzťahov a (iii) retroaktívne právne predpisy sa pripúšťajú len výnimočne, za existencie závažných dôvodov, riadneho odôvodnenia a zabezpečenia ochrany legitímnych očakávaní.

Zásada jasnosti a prehľadnosti komunitárneho práva vyplýva predovšetkým z judikatúry ESD a zahŕňa celú radu praktických požiadaviek: napr. nariadenia Spoločenstva musia byť určité a ich aplikácia má byť predvídateľná, hlavne ak má finančné následky; smernice majú byť implementované spôsobom, ktorý zaručí určitosť a jasnosť práv a povinností jednotlivcov; treba sa vyhýbať rozporom medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom, no ak by sa predsa vyskytli, treba ich odstrániť, aby boli práva a povinnosti adresátov komunitárneho práva jednoznačné; akty Spoločenstva nesmú nadobudnúť účinnosť pred dňom ich publikovania, s výnimkou prípadu, že je povolená retroaktivita. Následky porušenia týchto povinností sa menia toho - ktorého prípadu: vo všeobecnosti, nie je možné odvolávať sa na nejasnú smernicu; ak členský štát nedostatočne implementuje smernicu, môže byť zaviazaný platiť náhradu škody; v prípade, že vnútroštátny právny predpis odporuje komunitárnemu predpisu, členský štát má daný vnútroštátny predpis dať do súladu s komunitárnou úpravou.

Ochrana legitímnych očakávaní vo všeobecnosti znamená, že každá osoba má právo spoliehať sa na také očakávania, ktoré v ňom vyvolala niektorá z inštitúcií Spoločenstva. Ochrana sa však poskytuje len do tej miery, do akej tieto očakávania vyvolalo Spoločenstvo samotné, a nemožno ju aplikovať na také riziká, ktoré vyplývajú z podstaty danej ekonomickej aktivity. Vyvolaním legitímnych očakávaní môže byť napr. sľub alebo ubezpečenie dané nejakou inštitúciou v konkrétnom prípade; jasné ubezpečenie obsiahnuté v nejakom nariadení alebo inom všeobecnom predpise; alebo ustálenou praxou, interpretáciou zo strany inštitúcií Spoločenstva. Na druhej zásada ochrany legitímnych očakávaní sa neaplikuje vtedy, ak išlo o očakávanie konania v rozpore s komunitárnym právom; ak dotyčné opatrenie bolo v primeranom čase zrušené; alebo existuje závažný verejný záujem v prospech neposkytnutia takejto ochrany. Zásada legitímnych očakávaní takisto neoprávňuje nikoho na to, aby sa spoliehal na to, že nedôjde k takej zmene (napr. legislatívy), ktorej vykonanie je v kompetencıi Spoločenstva (tento prvok je osobitne dôležitý v kontexte spoločnej poľnohospodárskej politiky, kde sa pomerne často robia čiastkové zmeny). Takisto sa nikto nemôže legitímne spoliehať na pretrvávanie nedostatočnej aplikácie noriem komunitárneho práva: ak sa dostanú do konfliktu zásada legality a zásada ochrany legitímnych očakávaní, prednosť má legalita. Dôsledkom porušenia zásady ochrany legitímnych očakávaní je - podľa závažnosti jeho porušenia - neplatnosť dotyčného opatrenia a povinnosť Spoločenstva nahradiť škodu.

Zákaz retroaktivity je vo svojej podstate podobný ochrane legitímnych očakávaní. ESD vytvoril svoju počiatočnú doktrínu v prípade Racke, kde vyslovil – v súvislosti s nadobudnutím účinnosti istého predpisu pred jeho publikovaním –, že retroaktivita je prípustná len výnimočne, ak to vyžadujú ciele, ktoré sa majú dosiahnuť dotyčným predpisom, kde sú chránené legitímne očakávania príslušných strán a kde je dostatočne odôvodnená potreba uchýliť sa k retroaktivite. Táto doktrína takisto vyžaduje, aby sa v prípade pochybnosti predpisy komunitárneho práva vykladali tak, ako by nemali retroaktívny účinok.

Zásada zákazu diskriminácie je prítomná v mnohých oblastiach a ustanoveniach komunitárneho práva, ako sú napr. ochrana ľudských práv a slobôd, voľný pohyb osôb alebo sociálna politika. Týmto oblastiam je v tejto publikácii venovaná osobitná kapitola a preto nie je účelné na tomto mieste zachádzať do detailov. Sústredíme sa preto na základnú primárnu a sekundárnu úpravu týkajúcu sa zákazu diskriminácie v komunitárnom práve s dôrazom na nedávny vývoj. Ako ukážeme ďalej, zásadu zákazu diskriminácie nemožno chápať do takej miery “všeobecne”, ako napr. zásadu proporcionality alebo prednosti komunitárneho práva; je to tak preto, lebo zákaz diskriminácie v skutočnosti znamená rovnaké uznanie určitého konkrétneho práva všetkým osobám; kontext, v ktorom sa tento zákaz aplikuje, je preto veľmi významný. Všeobecnosť zákazu diskriminácie ako zásady komunitárneho práva však vyplýva aj z faktu, že ESD nielen uznal aplikovateľnosť tejto zásady v prípadoch podchytených zmluvne, ale žš tiež uznal, že diskriminácia sa zakazuje v oblasti kompetencií Spoločenstva všeobecne, napr. ohľadne personálnej politiky Spoločenstva.

Zaručenie rovnosti medzi mužmi a ženami sa v čl. 2 ZES spomína ako jeden z hlavných cieľov Spoločenstva, pričom čl. 3 ods. 2 ZES stanovuje, že vo všetkých svojich aktivitách vymenovaných v článku 3 sa Spoločenstvo má snažiť odstrániť nerovnosti a podporovať rovnosť medzi mužmi a ženami. Rovnosť pohlaví je teda prvým, a možno najdôležitejším, kontextom, kde sa prejavuje zákaz diskriminácie ako všeobecná zásada komunitárneho práva. Rovnosť pohlaví je zmluvne zachytená ešte v ustanovení čl. 137 ods. 1, kde slúži ako právny základ opatrení na zabezpečenie rovnosti mužov a žien ohľadne pracovných príležitostí a pracovných podmienok. Čl. 141 ZES stanovuje zásadu “rovnakej odmeny”, t. j. že muži a ženy majú dostávať rovnakú odmenu za rovnakú prácu. Odsek 4 tohto článku pritom vyslovene povoľuje, aby za účelom dosiahnutia skutočnej rovnosti medzi mužmi a ženami členské štáty aplikovali pozitívnu diskrimináciu pre podreprezentované pohlavie v istých situáciách.

Ďalším ustanovením ZES týkajúcim sa zákazu diskriminácie je čl. 12, ktorý stanovuje zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti v rámci aplikácie ZES, ak sa na daný prípad nevzťahuje osobitná zmluvná úprava. Z komplementárneho postavenia tohto článku by mohlo vyplývať, že jeho aplikácia je pomerne bezvýznamná, no opak je pravdou. ESD používal čl. 12 ZES v prípadoch diskriminácie v oblasti prístupu k vzdelaniu (uplatňovanie čl. 12 v takýchto situáciách vyplýva z faktu, že v oblasti vzdelávania Spoločenstvo nemôže prijímať záväzné predpisy, ktoré by eventuálne diskrimináciu zakázali); tieto aspekty sa fakticky kodifikovali v smernici č. 93/96. Ďalej, existuje rad “mimoriadnych” situácií, kde taktiež neprichádza do úvahy aplikácia iného zmluvného ustanovenia ako čl. 12, ako bolo napr. odškodnenie obetí trestných činov na území členského štátu, ktorého neboli občanom. Nakoniec ESD aplikoval čl. 12 ZES aj na vytvorenie začiatkov svojej doktríny o zákaze nepriamej diskriminácie.

Čo sa týka osobitných zákazov diskriminácie na základe štátnej príslušnosti v ZES, tie sa vyskytujú napr. v kontexte slobodného pohybu osôb (čl. 39 ods. 2), kde ten sa zaručuje bez ohľadu na štátnu príslušnosť, právo na zamestnanie, odmenu za vykonanú prácu a ostatné pracovné podmienky. Diskriminácia sa zakazuje aj v čl. 43 ZES ohľadne práva pobytu, kde znamená zákaz aplikovať iné podmienky pre cudzincov alebo cudzozemské právnické osoby ako na vlastných občanov; podobný zákaz ustanovujú čl. 49 a 50 ohľadom slobody poskytovanie služieb.

Zásada zákazu diskriminácie sa prejavuje aj v iných prípadoch, ako je napr. čl. 34 ods. 2 ZES, ktorý zakazuje v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky diskrimináciu medzi výrobcami a spotrebiteľmi v rámci Spoločenstva; čl. 75 ods. 1 ZES, kde sa zakazuje diskriminácia v preprave na základe krajiny pôvodu alebo určenia tovaru; čl. 90 ZES, ktorý zakazuje stanovenie vyšších daní pre dovážané produkty ako pre domáce; alebo čl. 294 ZES, ktorý zakazuje diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti pre právo zúčastňovať sa základnom imaní kapitálových obchodných spoločností.

Amsterdamská zmluva priniesla do ZES zásadné nové ustanovenie, čl. 13, podľa ktorého môže Rada, na návrh Komisie a po konzultácii s Európskym parlamentom, jednomyseľne prijať opatrenia na zamedzenie diskriminácie na základe pohlavia, rasy a etnickej príslušnosti, náboženstva alebo viery, telesného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, pričom takéto opatrenia musia zostať v rámci kompetencıí Spoločenstva a majú sa obmedziť len na tie prípady, pre ktoré neexistuje osobitný zmluvný základ. Je očividná paralela s čl. 12 ZES a je očividný aj istý vývoj zásady zákazu diskriminácie: kým zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti možno hodnotiť ako predpoklad vytvorenia spoločného trhu, ochrana rasových, etnických a iných menšín už znamená zásadné prehĺbenie roly ES/EU v oblasti ochrany ľudských práv všeobecne. Na vykonanie čl. 13 boli roku 2000 prijaté dve smernice: č. 2000/43 na zamedzenie diskriminácie z dôvodu rasy a etnickej príslušnosti a č. 2000/78 na zamedzenie diskriminácie v zamestnaní (ktorá pokrýva zákaz diskriminácie z dôvodu veku, telesného postihnutia, náboženstva alebo viery a sexuálnej orientácie; smernica č. 2000/43 sa vzťahuje aj na iné oblasti, ako je zamestnanie, napr. na bývanie, prístup k službám, vzdelávanie, sociálne služby). Obe smernice obsahujú podobnú úpravu: definujú diskrimináciu ako priamu diskrimináciu, nepriamu diskrimináciu, obťažovanie a pokyn na diskrimináciu. Okrem iných je dôležité ustanovenie, že v prípade súdnych alebo iných sporov ohľadne diskriminácie sa aplikuje obrátené dôkazné bremeno, t. j. je na osobe, ktorá je obvinená z diskriminácie, aby dokázala, že k nej nedošlo; musí však ísť o prípad, kde prima facie dôkazy naznačujú, že k diskriminácii mohlo dôjsť.