Európa národných štátov prechádza dynamickým integračným procesom. Zdá sa, že obdobie násilného rozdeľovania a spájania území, ktoré bolo typické pre európsky kontinent po dlhé stáročia od jeho osídlenia až do nedávnej minulosti, je konečne prekonané. Integrácia národných štátov do Európskych spoločenstiev a Európskej únie vytvára nielen predpoklad efektívnejšieho ekonomického rozvoja integrujúcich sa štátov, ale v neposlednom rade stavia aj pevné základy pre mierové spolunažívanie národov a národností na starom kontinente.

Slovenská republika úspešne zachytila tento významný civilizačný proces a začlenila sa na popredné miesto medzi krajiny kandidujúce na členstvo v Európskej únii. Tento nezvratný integračný proces významným a zásadným spôsobom ovplyvňuje a mení i postavenie, pôsobnosť a právomoci viacerých orgánov verejnej moci na centrálnej aj miestnej úrovni. V tomto príspevku sa zaoberáme niektorými z týchto orgánov, pričom vzhľadom na dynamickosť celého integračného procesu, obsah a rozsah tohto príspevku nemožno považovať za vyčerpávajúci.

Postavenie hlavy štátu má v každom ústavnom systéme špecifický význam. Predstavuje inštitucionálne a symbolické vyjadrenie suverenity štátu a zároveň plní nezastupiteľné funkcie v systéme štátnych orgánov, a to tak navonok, ako aj do vnútra štátu. Ústavné postavenie a právomoci hlavy štátu sú do značnej miery determinované formou vlády, ktorá sa tom - ktorom štáte uplatňuje. Ústavné postavenie prezidenta Slovenskej republiky vychádza z parlamentnej formy vlády, preto aj právomoci prezidenta v zásade zodpovedajú tradičným právomociam hlavy štátu s takouto formou vlády. K výraznému posilneniu ústavného postavenia a legitimity prezidenta Slovenskej republiky došlo už ústavným zákonom č. 9/1999 Z. z., ktorým sa, okrem iného, zaviedla priama voľba prezidenta a významne sa posilnila aj politická nezávislosť hlavy štátu. Ústavná úprava postavenia a právomocí ústavných orgánov členských štátov Európskych spoločenstiev a Európskej únie nie je ovplyvnená určovaním pravidiel zo strany Európskej únie a nedotýka sa ho ani aproximácia práva. Napriek tomu bolo prijatie ústavnej úpravy priamej voľby prezidenta Slovenskej republiky občanmi Slovenskej republiky hodnotené v Pravidelnej správe Európskej komisie o pripravenosti Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie za rok 1999 ako príspevok k plneniu kodanských kritérií.

Ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. upravil niektoré právomoci prezidenta, pričom v niektorých oblastiach ich zúžil (napr. udeľovanie milosti (amnestie) v jej aboličnej podobe, obmedzenie rozpustenia NR SR počas vojny, vojnového stavu alebo výnimočného stavu), ale v mnohých oblastiach ich rozšíril (napr. právo obrátiť sa na ústavný súd s návrhom na posúdenie ústavnosti predmetu referenda a dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas NR SR, právo dojednávať a ratifikovať všetky medzinárodné zmluvy, právo vypovedať vojnu, vyhlásiť vojnový a výnimočný stav, právo vymenúvať sudcov všeobecných súdov a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky).

Aj keď možno konštatovať, že ústavné postavenie a právomoci prezidenta Slovenskej republiky sa poslednými dvoma novelami Ústavy SR značne posilnili, uvedenými ústavnými zmenami nedošlo k zmene formy vlády smerom k prezidentskej forme vlády, prezident v sústave štátnych orgánov teda naďalej reprezentuje tzv. neutrálnu moc, ktorá si plní nezastupiteľné ústavné (nepolitické) funkcie vo vzťahu k zložkám politickej moci – NR SR a vláde SR, ako aj vo vzťahu k moci súdnej.

Ústava Slovenskej republiky neupravuje osobitné právomoci prezidenta SR v oblasti vzťahov s Európskymi spoločenstvami a Európskou úniou. Podľa článku 102 ods. 1 písm. a) ústavy prezident zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje mezinárodné zmluvy, pričom dojednávanie medzinárodných zmlúv môže preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov. Ústavodarca poslednou novelou ústavy určil prezidenta SR ako jediného ústavného činiteľa oprávneného dojednávať a ratifikovať všetky medzinárodné zmluvy s tým, že môže (ale nemusí) na vládu SR, resp. so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov preniesť dojednávanie akýchkoľvek medzinárodných zmlúv, pričom vo svojom rozhodnutí môže druhovo vymedziť medzinárodné zmluvy, ktorých dojednávanie prenáša na vládu, resp. jej členov.

Prezident Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 29. júna 2001 o prenesení právomoci dojednávať niektoré medzinárodné zmluvy využil svoju ústavnú právomoc a preniesol na vládu SR, okrem iného, aj prípravu a prerokúvanie návrhov medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas NR SR, teda aj prípravu návrhu Zmluvy o pristúpení k Európskym spoločenstvám a Európskej únii. Významné kompetencie v oblasti dojednávania podmienok vstupu do Európskej únie, ktoré budú súčasťou zmluvy o pristúpení, teda plní vláda Slovenskej republiky.

Podľa čl. 102 ods. 1 písm. b) môže prezident, podobne ako vláda podľa čl. 119 písm. h) ústavy, podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie o súlade dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom. Táto právomoc dáva prezidentovi možnosť obrátiť sa na ústavný súd i s dojednanou zmluvou o pristúpení Slovenskej republiky k Európskym spoločenstvám a Európskej únii. Ak by prezident, prípadne vláda, využili svoje ústavné oprávnenie, Ústavný súd SR by sa vo svojom rozhodnutí mohol vyjadriť i k dôležitej otázke prenosu časti suverenity na Európsku úniu a Európske spoločenstvá, ako aj k vzťahu medzi vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky a právom Európskej únie, resp. komunitárnym právom vrátane otázky prednosti komunitárneho práva pred normami ústavného práva. Táto problematika totiž vyvoláva mnohé otázniky v členských krajinách Európskej únie i v krajinách uchádzajúcich sa o členstvo a môže viesť až k „právnemu euroskepticizmu“. Spolková republika Nemecko a podobne aj Taliansko po 2. svetovej vojne schválili ústavy, ktoré, v porovnaní s ostatnými členskými štátmi Únie, kladú veľký dôraz na ochranu základných práv a slobôd. Táto skutočnosť v uvedených krajinách spôsobila niekoľko vážnych problémov týkajúcich sa vzťahu komunitárneho práva a úpravou základných práv a slobôd v ústavách členských štátov. Orgány ochrany ústavnosti v Nemecku aj v Taliansku boli nútené sa zaoberať otázkou, či komunitárne právo má prednosť pred ich ústavami aj v prípade, ak je v rozpore s niektorými základnými právami alebo slobodami garantovanými v týchto ústavách. Otázky spojené so vzťahom komunitárneho práva a ústavného práva členských štátov Európskej únie sú predmetom neutíchajúcich diskusií aj v súčasnosti, s čím nepochybne súvisia aj viaceré nezodpovedané otázky o budúcom inštitucionálnom usporiadaní Európskej únie a úpravy vzťahov medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi.

V období pred vstupom do Európskej únie má prezident okrem vyššie uvedených právomocí svoju úlohu aj pri napĺňaní ustanovení asociačnej dohody. Medzi postupmi a mechanizmami politického dialógu predpokladá asociačná dohoda aj stretnutia podľa potreby medzi prezidentom Slovenskej republiky na jednej strane a predsedom Európskej rady a predsedom Komisie Európskych spoločenstiev na druhej strane.

Vo vzťahu prezidenta SR k inštitúciám Európskych spoločenstiev a Európskej únii po vstupe Slovenskej republiky do Únie je potrebné vyriešiť najmä jeho vzťah k Európskej rade. Európska rada sa podľa článku 4 Zmluvy o Európskej únii skladá z hláv štátov alebo predsedov vlád členských krajín, predsedu Európskej komisie, ministrov zahraničných vecí členských štátov a člena Európskej komisie. Európska rada zasadá za predsedníctva hlavy štátu alebo predsedu vlády členského štátu, ktorý vykonáva funkciu predsedu Európskej rady. Zloženie Európskej rady odráža kompromis medzi ústavným postavením francúzskeho prezidenta, ktorý má nespornú zodpovednosť za zahraničné veci, rozdielnym statusom predsedov vlád v jednotlivých členských štátoch a záujmom na vyváženej politickej reprezentácii. Okrem prezidenta Francúzskej republiky, ktorý bol pôvodne jedinou hlavou štátu v Európskej rade, sa na zasadaniach Európskej rady od vstupu Fínska do Európskej únie v roku 1995 zúčastňoval aj prezident Fínskej republiky. Účasť hlavy štátu alebo predsedu vlády členského štátu teda závisí od ústavného postavenia týchto štátnych orgánov v jednotlivých členských štátoch Európskej únie. Vzhľadom na už spomenuté postavenie prezidenta v ústavnom systéme Slovenskej republiky sa jeho účasť na zasadnutiach Európskej rady nepredpokladá.

S účasťou prezidenta Slovenskej republiky možno počítať v oblasti kreovania niektorých orgánov Európskej únie, resp. pri navrhovaní kandidátov na členov európskych inštitúcií. V prípadoch, keď sú určití funkcionári menovaní na základe spoločnej dohody vlád členských štátov, bude nominácii za Slovenskú republiku predchádzať vnútroštátny proces určenia kandidátov. Určenie procesných postupov pri voľbe kandidátov, vrátane určenia participujúcich subjektov je ponechané na vôľu jednotlivých členských štátov, pričom taký postup môže, no nemusí, byť formalizovaný vo vnútroštátnych právnych predpisoch členského štátu.

Súdna moc je osobitnou, nepolitickou zložkou štátnej moci, ktorej hlavnou úlohou je garantovať a chrániť základné práva a slobody oprávnených subjektov, ako aj práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb i štátu. Aby tieto funkcie mohlo súdnictvo plniť, Ústava Slovenskej republiky garantuje nezávislosť a nestrannosť súdnictva a jeho oddelenie od iných štátnych orgánov. Súdna moc je v Slovenskej republike tvorená jednotnou sústavou súdov na čele s Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ostatnými súdmi (všeobecnými a vojenskými) a Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. bola s účinnosťou od 1. júla 2001 vytvorená Súdna rada Slovenskej republiky. Tento orgán významným spôsobom posilňuje nezávislosť a samosprávnu funkciu súdnictva, pričom jeho pôsobnosť je jednak vymedzená priamo ústavou, a jednak zákonom, ktorý vymedzuje ďalšiu pôsobnosť Súdnej rady Slovenskej republiky.

Súdy ako orgány štátnej moci prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti – vydávania individuálnych právnych aktov - uskutočňujú aplikáciu práva. Súdy sú v každom členskom štáte Európskej únie v konečnom dôsledku aj tými orgánmi, ktoré sú povinné aplikovať vo svojej rozhodovacej činnosti právne predpisy Európskej únie. V súvislosti s možnosťou každého súdu alebo tribunálu členského štátu Európskej únie požiadať Európsky súdny dvor prostredníctvom konania o predbežnej otázke o interpretáciu ustanovení komunitárneho práva, či už obsiahnutého v zmluvách alebo aktoch sekundárneho práva, ak sa domnieva, že je to nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci, o ktorej koná, súdy členských štátov Európskej únie nesporne prispeli a prispievajú k rozvoju komunitárneho práva.

Stav justície, vrátane postavenia a právomocí súdnej moci v Slovenskej republike si v súvislosti s približovaním právneho poriadku Slovenskej republiky k štandardom Európskej únie a nezastupiteľnej úlohe súdov pri aplikácii európskeho práva vyžiadal viaceré naliehavé legislatívne zmeny, tak na zákonnej, ako aj na ústavnej úrovni.

Požiadavky zo strany Európskej únie na zmeny v systéme súdnej moci sa od začiatku prístupového procesu takmer pravidelne objavovali v mnohých dokumentoch Európskej únie. Dôraz na oblasť súdnictva kladú už tzv. kodanské kritériá v rámci požiadaviek na splnenie politických predpokladov pre vstup do Európskej únie, ktorými sú stabilita inštitúcií garantujúcich demokraciu, právny štát, rešpektovanie ľudských práv a ochrana menšín. Táto náležitosť bola Madridským summitom Európskej rady v decembri 1995 doplnená o požiadavku efektívnej implementácie legislatívy Európskej únie vhodnými administratívnymi a súdnymi štruktúrami. Ďalšie požiadavky sa týkali najmä nevyhnutnej úpravy (zmeny) pravidiel voľby, resp. vymenúvania a odvolávania sudcov, nadmerných právomocí ministerstva spravodlivosti a závislosti súdnictva od výkonnej moci a slabého postavenia samosprávy súdnictva. Reformy v oblasti justície začaté v súvislosti s tranformáciou slovenskej spoločnosti bolo preto v záujme integračných záujmov Slovenskej republiky potrebné urýchliť. Kľúčovým prvkom pre ďalšie kroky v plnení integračných požiadaviek bolo prijatie novely Ústavy Slovenskej republiky uskutočnenej ústavným zákonom číslo 90/2001 Z. z. Ako sme už načrtli, v oblasti súdnictva sa týmto ústavným zákonom výrazným spôsobom posilnila nezávislosť súdnictva, a to predovšetkým zrušením kategórie tzv. štvorročných sudcov a prenesením kreačnej právomoci tvorby súdnej moci z vlády a parlamentu na politicky nezávislé orgány – prezidenta Slovenskej republiky a novovytvorený orgán, Súdnu radu Slovenskej republiky. Touto novelou ústavy sa rozšírila aj pôsobnosť všeobecných súdov o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Viazanosť sudcov zákonom sa rozšírila aj o ústavu, ústavné zákony a medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy.

Základná požiadavka jednotného uplatňovania acquis communautaire súdmi Slovenskej republiky si okrem ústavných zmien vyžiadala i zmenu príslušných zákonov v oblasti súdnictva i prijatie právnej úpravy postavenia a pôsobnosti vyšších súdnych úradníkov, ktorí preberú niektoré administratívne úlohy sudcov. V rámci reformy súdnictva bude ďalej potrebné eliminovať súdne prieťahy, ktoré vážnym spôsobom znižujú vymáhateľnosť práva v Slovenskej republike, posilniť počty sudcov a zlepšiť ich hmotné zabezpečenie, zdokonaliť súdnu administratívu a celkovú modernizáciu súdnictva, vrátane zavádzania informačných technológií. K dosiahnutiu týchto cieľov by v neposlednom rade malo prispieť aj zvyšovanie kvalifikácie a prehlbovanie odbornej úrovne sudcov.

V súvislosti s menovaním sudcov Európskeho súdneho dvora, generálnych advokátov a sudcov Súdu prvého stupňa možno spomenúť kompetenciu Súdnej rady Slovenskej republiky predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch. Sudcovia a generálni advokáti sa vyberajú spomedzi osobností, ktoré zaručujú úplnú nezávislosť a ktoré vo svojich krajinách spĺňajú kvalifikačné predpoklady na obsadenie najvyšších súdnych funkcií alebo sú uznávanými odborníkmi v oblasti práva. Sudcovia a generálni advokáti sú menovaní spoločnou dohodou členských štátov na obdobie šiestich rokov, pričom podmienkou menovania nie je štátna príslušnosť členského štátu Európskej únie (na rozdiel od členstva v Európskej komisii). V praxi sa však vždy dosiahla dohoda o tom, že každý členský štát bude zastúpený jedným svojím štátnym príslušníkom, aby jeho právny systém mohol byť reflektovaný. Zastúpenie kandidátskych krajín po ich vstupe do Európskej únie v súdnych orgánoch Európskej únie bude zabezpečené i v budúcnosti. Zmluva z Nice ustanovuje pre každý členský štát zastúpenie jedným sudcom tak v prípade Súdneho dvora, ako aj Súdu prvého stupňa.

Ústava Slovenskej republiky zakotvuje dve úrovne územnej samosprávy – obec a vyšší územný celok. Aj keď ústava obec definuje ako základ územnej samosprávy, pričom je nepochybné, že obec predstavuje prirodzenejšie a zomknutejšie samosprávne spoločenstvo ako vyšší územný celok, novela ústavy uskutočnená ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. vytvorila predpoklady pre rovnoprávnosť oboch stupňov územnej samosprávy. Podľa článku 64a Ústavy Slovenskej republiky sú obec a vyšší územný celok samostatné územné samosprávne a správne celky Slovenskej republiky združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt. Podrobnosti o postavení obcí a vyšších územných celkov ustanovujú príslušné zákony. Relatívna nezávislosť obcí a vyšších územných celkov od štátu je vyjadrená najmä v článku 67 ods. 2 ústavy, podľa ktorého povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci a vyššiemu územného celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa článku 7 ods. 5 ústavy. Podľa článku 67 ods. 3 ústavy štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom. Normotvorná právomoc obce a vyššieho územného celku je dvojakého charakteru. Podľa článku 68 ústavy obec a vyšší územný celok môžu vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona vydávať všeobecne záväzné nariadenia. Obec a vyšší územný celok môžu v rámci svojej územnej pôsobnosti vydávať všeobecne záväzné nariadenia aj pri výkone štátnej správy prenesenej na ne zákonom a v jeho medziach podľa článku 71 ods. 2 ústavy. Na rozdiel od výkonu samosprávy výkon štátnej správy prenesený na obec a vyšší územný celok riadi a kontroluje vláda. Štát je zároveň povinný uhradiť náklady takto preneseného výkonu štátnej správy príslušnej obci a vyššiemu územnému celku.

Postavenie územných samosprávnych celkov je vo vzťahu k integračným ambíciám Slovenskej republiky potrebné sledovať najmä v dvoch rovinách – z pohľadu viazanosti európskym právom a s tým spojeným postavením územných samosprávnych celkov pri implementácii komunitárneho práva do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky a v súvislosti so záujmom na vyváženom regionálnom rozvoji jednotlivých regiónov Európskej únie.

Záväzok členských štátov Európskej únie vyjadrený v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (princíp solidarity resp. lojality), podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy pre to, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo z iných opatrení prijatých orgánmi Spoločenstva, sa v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora vzťahuje na všetky orgány štátu v tom najširšom ponímaní, a to bez ohľadu na to, na akej úrovni - centrálnej, regionálnej alebo miestnej - sa tieto orgány nachádzajú. Bez ohľadu na relatívnu nezávislosť týchto samosprávnych orgánov od orgánov štátu, ako je to napríklad v Španielsku, Taliansku, Nemecku či Belgicku, je to členský štát, ktorý nesie plnú zodpovednosť za správnu implementáciu komunitárneho práva orgánmi územnej samosprávy. Ak je to potrebné, členské štáty sú povinné prijať také legislatívne, administratívne a iné opatrenia vrátane opatrení a príslušnej právnej úpravy na ústavnej úrovni, ktorými zabezpečia úplnú a správnu aplikáciu komunitárneho práva všetkými orgánmi verejnej moci na svojom území, teda aj orgánmi reprezentujúcimi územnú samosprávu. V prípade, ak sa orgány územnej samosprávy zúčastňujú na transpozícii a praktickom uplatňovaní predpisov komunitárneho práva, konečnú zodpovednosť za dodržiavanie a správne aplikovanie komunitárneho práva na úrovni územnej samosprávy ponesie členský štát.

Komunitárne politiky sa v mnohých oblastiach týkajú regiónov. Podľa Zmluvy o Európskej únii Spoločenstvo berie do úvahy špecifickú situáciu v jednotlivých regiónoch, pričom určitým regiónom poskytuje pomoc za účelom posilňovania ich hospodárskej a sociálnej súdržnosti. Z hľadiska postavenia regiónov v integračnom procese je významné, že do pôsobnosti Spoločenstva patria oblasti, ktoré na vnútroštátnej úrovni tradične patria do pôsobnosti územných samospráv, ako napr. životné prostredie, vzdelanie, kultúra a zdravotníctvo. Preto implementáciu komunitárneho práva v týchto oblastiach realizujú v členských štátoch Európskej únie väčšinou orgány územnej samosprávy.

Ústava Slovenskej republiky, na rozdiel napríklad od Ústavy Talianskej republiky alebo Ústavy Belgického kráľovstva, priamo neupravuje oblasti, ktoré patria do originálnej pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku, pričom toto vymedzenie ponecháva na príslušné zákony. Nástrojmi štátu na zabezpečenie úplnej a správnej implementácie komunitárneho práva orgánmi územnej samosprávy bude postup podľa článku 67 ods. 2 ústavy pri výkone územnej samosprávy, alebo postup podľa článku 71 ods. 1 ústavy v prípade prenosu výkonu určených úloh miestnej štátnej správy na obec alebo vyšší územný celok.

Podľa článku 67 ods. 2 ústavy povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa článku 7 ods. 5 ústavy, t. j. medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodnými zmluvami, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodnými zmluvami, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzickým osobám alebo právnickým osobám a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Medzinárodná zmluva o pristúpení Slovenskej republiky k Európskym spoločenstvám a k Európskej únii, ktorú Slovenská republika uzatvorí podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR, zrejme bude spadať do kategórie medzinárodných zmlúv uvedených v článku 7 ods. 5 ústavy, teda bude priamo aplikovateľná aj pre obce a vyššie územné celky Slovenskej republiky.

Podpora regionálneho rozvoja je rozhodujúcou zložkou komunitárnej politiky hospodárskej a sociálnej súdržnosti. Cieľom tejto politiky je podporiť harmonický rozvoj Spoločenstva, postupne vyrovnávať rozdiely medzi úrovňami rozvoja v jednotlivých regiónoch a zmierňovať zaostalosť v najmenej rozvinutých oblastiach. Napĺňanie regionálnej politiky realizujú predovšetkým samotné členské štáty Európskej únie prispôsobovaním svojej hospodárskej politiky a uskutočňovaním národných systémov podpory regionálneho rozvoja. Ich činnosť je doplnená poskytovaním prostriedkov zo štrukturálnych fondov a kohézneho fondu Európskej únie. Regionálna politika Európskej únie je teda do značnej miery založená na finančnej solidarite jej členských štátov. V priebehu prípravy finančných nástrojov na realizáciu politiky hospodárskej a sociálnej súdržnosti, ktorými sú predovšetkým nariadenia, majú svoje miesto i konzultácie s orgánmi na regionálnej a miestnej úrovni. Svoje stanovisko môžu vyjadriť vo vnútroštátnych procesoch prerokúvania návrhov právnych predpisov únie, aj v rámci konzultačných procedúr Výboru regiónov.

Na úrovni inštitúcií Európskej únie sú jednotlivé regióny členských štátov Európskej únie reprezentované prostredníctvom zástupcov regionálnych a miestnych orgánov vo Výbore regiónov, ktorý je poradným orgánom Rady EÚ a Európskej komisie a s ktorým môže konzultovať aj Európsky parlament. Účasť regionálnych predstaviteľov na inštitucionálnej úrovni Európskej úrovni je dôležitá najmä z hľadiska ich účasti v rámci tvorby nových legislatívnych predpisov únie. Na regionálnej alebo miestnej úrovni členských štátov Európskej únie sú totiž implementované asi tri štvrtny legislatívy Európskej únie. Zmluva o Európskom spoločenstve vymedzuje oblasti, v ktorých musia inštitúcie únie obligatórne konzultovať Výbor regiónov pri tvorbe nových právnych predpisov, v ostatných oblastiach závisí od zváženia inštitúcií, či požiadajú Výbor regiónov o stanovisko. Ten môže svoje stanovisko poskytnúť aj z vlastnej iniciatívy.

Článok 203 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva umožňuje za účelom zapojenia zástupcov jednotlivých regiónov do rozhodovacieho procesu, že zástupca územnej samosprávy na ministerskej úrovni bude zastupovať svoj členský štát v Rade (ministrov) Európskej únie, ak bude mať na to príslušné splnomocnenie od vlády členského štátu. Účasť regionálnych ministrov v Rade Európskej únie je pritom podmienená vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá takéto zastúpenie umožňuje.

Účasť zástupcov regionálnych a miestnych samosprávnych celkov členských štátov Európskej únie v inštitúciách Európskej únie a ich participácia na procese prijímania právnych aktov únie (na „európskej“ i národnej úrovni) i pri ich implementácii do vnútroštátneho právneho poriadku je aj praktickým dôsledkom princípu vyjadreného hneď v úvodných ustanoveniach Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva – prijímaní rozhodnutí čo najbližšie k občanovi.

Úlohe a mieste regiónov spoločenstiev, krajín, oblastí, miest a obcí - nech sa územné samosprávne celky v jednotlivých členských štátoch Európskej únie nazývajú akokoľvek - v zjednotenej Európe je neprehliadnuteľná. Aj preto sa s postupným posilňovaním ich postavenia zvykne hovoriť o tom, že Európu štátov (Európsku úniu) v súčasnej podobe môže v blízkej budúcnosti nahradiť Európa regiónov.

Právny inštitút verejného ochrancu práv, vo svete známy pod názvom ombudsman, priniesla do ústavného systému Slovenskej republiky novela ústavy uskutočnená ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 2001. Slovenská republika sa tak zaradila do skupiny viac ako 50 štátov, ktoré majú tento inštitút mimosúdnej ochrany základných práv a slobôd zakotvený vo svojom ústavnom systéme. Verejný ochranca práv je nezávislým orgánom, ktorý má pomáhať fyzickým osobám a právnickým osobám pri ochrane ústavou garantovaných základných práv a slobôd pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu.

Napriek existencii inštitútu ombudsmana na úrovni Európskej únie nie je postavenie verejného ochrancu práv priamo predmetom zbližovania práva. Rovnako ako väčšinu ostatných orgánov verejnej moci, i postavenie slovenského ombudsmana integrácia do Európskej únie pomerne významne ovplyvní.

Predovšetkým je dôležité objasnenie vzťahu verejného ochrancu práv k európskemu ombudsmanovi. Európsky ombudsman nie je inštitúciou, ktorá by „zastrešovala“ ombudsmanov alebo podobné orgány jednotlivých členských štátov, jeho úlohou nie je ani plniť národným ombudsmanom akúsi vyššiu (či už odvolaciu alebo dozorujúcu) inštanciu. Samozrejmé je i to, že záležitosti spadajúce do pôsobnosti ombudsmanov členských štátov Európskej únie nemôžu byť zároveň v pôsobnosti európskeho ombudsmana. Právomoci európskeho ombudsmana sú obmedzené na rozhodovanie o sťažnostiach od občanov Únie alebo od fyzických osôb s trvalým pobytom v niektorom z členských štátov EÚ či právnických osôb so sídlom v niektorom z členských štátov EÚ, týkajúcich sa nesprávneho úradného potupu inštitúcií alebo orgánov Spoločenstva. Európsky ombudsman nerozhoduje o sťažnostiach proti členským štátom Európskej únie alebo ich orgánom, a to ani v prípade, ak by sa sťažnosť týkala implementácie komunitárneho i úniového práva. V prípadoch týkajúcich sa implementácie európskeho práva orgánmi členského štátu by mali sťažnosti smerovať na národných ombudsmanov. Posľa postavenia a právomocí ombudsmanov alebo podobných orgánov v jednotlivých členských štátoch Európskej únie sa tieto orgány viac či menej podieľajú aj na dohľade nad procesom implementácie a aplikácie príslušných európskych noriem.

V súlade s právomocami verejného ochrancu práv podľa článku 151a ústavy sa bude slovenský ombudsman po vstupe do Európskej únie podieľať aj na ochrane základných práv a slobôd vyplývajúcich pre fyzické osoby a právnické osoby z noriem európskeho práva. Pozitívny záväzok členského štátu uskutočniť všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a z opatrení prijatých orgánmi Európskej únie, ako aj negatívny záväzok neprijať nijaké opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva sa po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie stane súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Tento záväzok sa vzťahuje na všetky orgány štátu, vrátane orgánov verejnej správy. Konanie v rozpore s týmto záväzkom bude možné nepochybne kvalifikovať ako konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť orgánov verejnej správy v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu.

Ako sme už uviedli, európsky ombudsman nie je nadriadeným orgánom národným ombudsmanom. Jeho postavenie podľa Zmluvy o Európskom spoločenstve je prísne nezávislé, zároveň však nevylučuje spoluprácu európskeho ombudsmana s národnými ombudsmanmi. V článku 5 Štatútu Európskeho ombudsmana sa výslovne uvádza, že európsky ombudsman môže spolupracovať s orgánmi rovnakého typu na úrovni členských štátov Európskej únie, ak to môže napomôcť efektívnejšie prešetrenie veci a lepšej ochrane práv a záujmov osôb, ktorých sa určitá sťažnosť týka, a to v súlade s príslušnou úpravou členského štátu. Keďže zákon o verejnom ochrancovi práv v súčasnom znení neobsahuje ustanovenia o podmienkach spolupráce s  partnerskými orgánmi cudzích štátov, túto spoluprácu možno predpokladať len v neformálnej rovine. Príslušnú zmenu zákona o verejnom ochrancovi práv preto v budúcnosti v tomto zmysle možno očakávať.

Spolupráca európskeho ombudsmana s ombudsmanom pôsobiacim na úrovni členského štátu je pri samotnom riešení konkrétnej sťažnosti vylúčená. Európsky ombudsman vykonáva svoju funkciu úplne nezávisle a pri výkone svojich povinností nesmie požadovať ani prijímať pokyny od žiadneho z členských štátov, a to ani od štátnych orgánov, ani od tretích osôb.

V súvislosti s právomocami európskeho ombudsmana a možnou spoluprácou s podobnými orgánmi členských štátov Európskej únie je dôležité spomenúť jeho oprávnenie získavať informácie potrebné pre náležité vybavenie sťažností. Prístup k informáciám je nepochybne významnou kompetenciou európskeho ombudsmana, bez ktorej by bol výkon jeho funkcie takmer nepredstaviteľný. Všetky inštitúcie a orgány Európskej únie i orgány členských štátov Európskej únie sú povinné poskytovať európskemu ombudsmanovi všetky informácie potrebné pre vykonávanie jeho úloh, s výnimkou informácií, ktoré sú označené ako tajné.

Dôležitosť dodržiavania pravidiel pri získavaní informácií európskym ombudsmanom je zdôraznená aj v ustanovení článku 5 Štatútu európskeho ombudsmana, podľa ktorého európsky ombudsman nesmie pri spolupráci s ombudsmanmi členských štátov požadovať poskytnutie informácií, aké nemôže z dôvodu ich utajenia získať od inštitúcií únie alebo orgánov členských štátov únie.

Rovnako ako ostatné orgány verejnej moci, i verejný ochranca práv bude každodenne prichádzať do styku s právnymi predpismi, ktoré budú opatreniami prijatými na implementáciu právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Pre úspešné vykonávanie jeho právomocí bude v krátkom čase nevyhnutné, aby disponoval potrebným počtom odborných pracovníkov, znalých európskeho práva, ktorí budú schopní riešiť sťažnosti nielen občanov a obyvateľov Slovenskej republiky, ale aj podnety osôb s občianstvom Európskej únie a občanov tretích krajín, ak sa budú cítiť dotknutí konaním, rozhodovaním alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na to, že ústavná aj zákonná úprava inštitútu verejného ochrancu práv umožňuje podávanie podnetov verejnému ochrancovi práv aj od subjektov, ktoré sú konaním, rozhodovaním alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy dotknutí len nepriamo (tzv. actio popularis), ako sú napr. združenia zaoberajúce sa ochranou základných práv a slobôd, ochranou životného prostredia a pod.

Pravidelným každoročným informovaním Národnej rady Slovenskej republiky o svojej činnosti a o svojich poznatkoch o stave dodržiavania základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb orgánmi verejnej správy by mal verejný ochranca práv prispievať k uplatňovaniu kontrolných kompetencií parlamentu, ako aj k potrebnému skvalitňovaniu legislatívnych úprav, súvisiacich najmä s úpravou činnosti verejnej správy. Činnosť verejného ochrancu práv by mala pozitívne vplývať na činnosť orgánov verejnej správy, viesť k zjednocovaniu a k zefektívneniu ich činnosti a predovšetkým k bezvýhradnému dodržiavaniu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vrátane tých, ktoré boli prijaté v súvislosti s implementáciou právnych predpisov Európskych spoločenstiev a Európskej únie do slovenského právneho poriadku, a v neposlednom rade prispievať aj k posilneniu rešpektovania princípov demokratického a právneho štátu.

Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je nezávislou inštitúciou, ktorej základnou úlohou je kontrola tokov verejných financií. K právomociam Najvyššieho kontrolného úradu pri kontrole hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami a štátnym majetkom Slovenskej republiky pribudli v súvislosti s prípravou na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie a s tým spojenou potrebou zbližovania právnych predpisov s acquis communautaire nové úlohy a prístupový proces ovplyvnil i postavenie tohto kontrolného orgánu. V rámci prevzatia acquis communautaire v oblasti finančnej kontroly bolo predovšetkým potrebné posilniť nezávislosť Najvyššieho kontrolného úradu a zladiť jeho právomoci so štandardmi kontrolnej činnosti v Európskej únii. Najvyšší kontrolný úrad ako orgán verejnej vonkajšej kontroly bude po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie vykonávať v spolupráci s Účtovným dvorom aj kontrolu nakladania s prostriedkami rozpočtu Európskej únie. Právomoc kontrolovať hospodárenie s finančnými prostriedkami Európskej únie poskytnutými na financovanie projektov v Slovenskej republike má Najvyšší kontrolný úrad už v súčasnosti. Použitie prostriedkov Európskej únie musí byť v každom momente transparentné u každého subjektu, cez ktorý prechádzajú. Nevyhnutnosť kontroly takýchto prostriedkov je daná i tým, že za porušenie disciplíny pri nakladaní s nimi má prvotnú zodpovednosť voči Európskej komisii Slovenská republika, ktorá je povinná vrátiť tieto zdroje zo svojho štátneho rozpočtu, ak k úhrade od príslušného subjektu nedôjde v stanovenom termíne.

Hlavnou úlohou Účtovného dvora je sledovať hospodárenie s rozpočtovými prostriedkami Európskej únie a upozorňovať na oblasti, v ktorých je riadenie rozpočtových otázok potrebné zlepšiť. Kontrolné právomoci Európskeho účtovného dvora sú zamerané predovšetkým na príjmy a výdavky orgánov Spoločenstiev. Keďže veľké množstvo riadiacich právomocí deleguje Európska únia v rámci komunitárnych politík na orgány členských štátov Európskej únie, má Účtovný dvor kontrolnú právomoc aj voči všetkým orgánom a inštitúciám členských štátov EÚ, ktoré sú zainteresované na správe príjmov a výdavkov rozpočtu Európskej únie. To platí aj o kontrole fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sú financované z rozpočtu Európskej únie. Účtovný dvor vykonáva kontrolu v členských štátoch Európskej únie v súčinnosti s národnými kontrolnými orgánmi alebo národnými útvarmi štátnej správy na základe článku 248 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

Najvyšší kontrolný úrad nemá normotvornú právomoc, podobne ako ju nemá ani Účtovný dvor, nebude sa preto zúčastňovať v oblasti tvorby práva na implementácii právnych predpisov Európskej únie do právneho poriadku Slovenskej republiky.

V období príprav na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie je centrálna banka Slovenskej republiky – Národná banka Slovenska spolu s ministerstvom financií Slovenskej republiky zodpovedná za prevzatie časti acquis communautaire týkajúcej sa oblastí bankovníctva a hospodárskej a menovej únie. Aproximácia právneho poriadku Slovenskej republiky s právom Európskych spoločenstiev a Európskej únie si vyžiadala aj úpravu postavenia a právomocí Národnej banky Slovenska. Novela Ústavy Slovenskej republiky uskutočnená ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. konštituuje Národnú banku Slovenska ako nezávislú centrálnu banku Slovenskej republiky. Už táto jej charakteristika bola ovplyvnená požiadavkami Európskej únie na nezávislé postavenie tejto inštitúcie. V súvislosti so zbližovaním práva sa zmenila aj hlavná úloha Národnej banky Slovenska, ktorou je udržiavanie cenovej stability. Táto úloha nahradila jej pôvodnú úlohu – zabezpečovanie stability meny. Záujmom Slovenskej republiky je, aby sa Národná banka Slovenska vstupom do Európskej únie stala integrálnou súčasťou Európskeho systému centrálnych bánk (ďalej aj „ESCB“) tvoreného Európskou centrálnou bankou (ďalej aj „ECB“) a národnými centrálnymi bankami členských štátov Európskej únie. ESCB a ECB, ktoré sú inštituciálnou bázou hospodárskej a menovej únie konajú v medziach právomocí vymedzených Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva a Štatútom ESCB a ECB. Je potrebné poznamenať, že kým Európska centrálna banka má právnu subjektivitu, Európsky systém centrálnych bánk ju ako taký nemá. Právnu subjektivitu si v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom členských štátov Európskej únie ponechávajú jednotlivé národné centrálne banky. Prenos právomocí z členských štátov EÚ sa teda uskutočňuje len na tie subjekty, ktoré právnu subjektivitu majú.

Najdôležitejšími aspektmi hospodárskej a menovej únie, ktoré majú byť implementované najneskôr do pristúpenia Slovenskej republiky k Európskym spoločenstvám a Európskej únii a mali priamy vplyv aj na postavenie Národnej banky Slovenska, sú zákaz financovania verejného sektora centrálnou bankou, zákaz privilegovaného prístupu verejného sektora k finančným inštitúciám a nezávislosť národnej centrálnej banky.

V súvislosti so zákazom zvýhodneného prístupu verejných orgánov k finančným inštitúciám Európska komisia viackrát vo svojich dokumentoch  zdôraznila, že právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne explicitné ustanovenia, ktoré by to umožňovali a v tejto etape neexistujú empirické dôkazy o takýchto aktivitách. Článok 102 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva je prevzatý v príslušných ustanoveniach slovenskej legislatívy, ktoré právne znemožňujú privilegovaný prístup verejného sektora k finančným inštitúciám.

Rešpektovanie zákazu priameho financovania verejného sektora bolo uskutočnené vypustením príslušných ustanovení zo zákona o Národnej banke Slovenska, týkajúcich sa financovania výkyvov v hospodárení štátneho rozpočtu v priebehu roka, čím sa v konečnom dôsledku posilnila finančná nezávislosť centrálnej banky.

Nezávislosť národných centrálnych bánk je podľa tzv. konvergentnej správy Európskeho menového inštitútu z marca 1998 základom pre prechod k menovej únii. Nezávislosť národných centrálnych bánk musí byť zabezpečená tak v oblasti inštitucionálnej, ako aj personálnej a finančnej.

Inštitucionálna nezávislosť národných centrálnych bánk je vyjadrená v článku 108 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a v článku 7 Štatútu ESCB a ECB a týka sa obmedzenia vplyvu tretích strán na rozhodovanie národných centrálnych bánk. Táto nezávislosť musí byť zachovaná v prípade, ak ide o uplatňovanie právomocí a plnenie úloh a povinností vyplývajúcich pre národnú centrálnu banku zo Zmluvy o založení ES a Štatútu ESCB a ECB. V ostatných oblastiach aktivity nie je prijímanie pokynov zakázané. Týka sa to napríklad prípadov, ak by národná centrálna banka plnila aj iné úlohy, ako jej to umožňuje článok 14 ods. 4 Štatútu ESCB a ECB.

So znením Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a štatútom ESCB a ECB nie je kompatibilné dávanie pokynov národnej centrálnej banke alebo jej orgánom s rozhodovacími právomocami, schvaľovanie, suspendovanie, zrušovanie alebo odďaľovanie rozhodnutí národnej centrálnej banky tretími stranami, cenzúra rozhodnutí národnej centrálnej banky, týkajúcich sa výkonu úloh Európskeho systému centrálnych bánk, právo účasti zástupcov tretích strán (najmä vlády alebo parlamentu) v rozhodovacích orgánoch národnej centrálnej banky spojené s právom hlasovať v takých orgánoch o otázkach týkajúcich sa plnenia úloh a povinností Európskeho systému centrálnych bánk, predbežné konzultácie rozhodnutí národnej centrálnej banky s politickými subjektmi. V tejto súvislosti treba uviesť, že poskytovanie informácií, napríklad parlamentu, je zlučiteľné s ustanoveniami Zmluvy o založení ES a štatútom ESCB a ECB, ak sú splnené určité podmienky. Medzi ne patrí najmä rešpektovanie nezávislosti guvernéra (a jeho zástupcov) ako člena Riadiacej rady, resp. Výkonnej rady Európskej centrálnej banky. Poskytovanie informácií sa môže uskutočňovať len ex post a musia byť zachované požiadavky mlčanlivosti, resp. služobného tajomstva podľa článku 38 Štatútu ESCB a ECB. Na druhej strane sú štátne orgány, orgány samosprávy a iné orgány verejnej moci, ako aj určené právnické osoby a  fyzické osoby povinné poskytovať Európskej centrálnej banke prostredníctvom národných centrálnych bánk potrebné informácie.

Požiadavka osobnej nezávislosti predstaviteľov centrálnej banky vychádza z článku 14 ods. 2 Štatútu ESCB a ECB a vyžaduje predovšetkým ustanovenie dĺžky funkčného obdobia guvernéra na minimálne päť rokov a presné určenie podmienok, za ktorých môže byť guvernér odvolaný. Súčasťou osobnej nezávislosti je aj úprava predchádzania konfliktu záujmov a zákazu prijímania inštrukcií od tretích strán v súlade s článkom 108 Zmluvy o Založení Európskeho spoločenstva. Okrem guvernéra majú byť tieto požiadavky rozšírené aj na ďalšie osoby – členov orgánov s rozhodovacími právomocami. Požiadavky nezlučiteľnosti funkcie člena bankovej rady s niektorými funkciami a činnosťami a zákaz požadovania a prijímania pokynov alebo iného ovplyvňovania zo strany štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy alebo iných orgánov verejnej moci boli zapracované v rámci zbližovania práva zapracované do príslušných ustanovení zákona o Národnej banke Slovenska. Ustanovenia upravujúce nezlučiteľnosť funkcií a zákaz prijímania pokynov sa majú primerane vzťahovať aj na zamestnancov Národnej banky Slovenska.

Členstvo guvernéra národnej centrálnej banky v Riadiacej rade Európskej centrálnej banky vyplýva priamo z článku 112 Zmluvy o Európskom spoločenstve. Prezident, viceprezident a ďalší štyria členovia ďalšieho z orgánov Európskej centrálnej banky – Výkonnej rady ECB – sú menovaní spoločnou dohodou vlád členských štátov spomedzi významných, uznávaných a skúsených odborníkov v menovej a bankovej problematike, pričom môže ísť len o štátnych príslušníkov členských štátov.

Finančná nezávislosť národných centrálnych bánk vyžaduje zabezpečenie príslušných prostriedkov na plnenie úloh a členské štáty Európskej únie by ju mali garantovať právnou úpravou na úrovni zákona.

Národná banka Slovenska má v oblasti tvorby práva postavenie ústredného orgánu štátnej správy a má oprávnenie pripravovať návrhy zákonov a vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky a opatrenia) a tak regulovať právne prostredie v oblasti menovej politiky, vydávania bankoviek a mincí, peňažného obehu, platobného styku, bankovníctva a ďalších oblastí v jej pôsobnosti. V legislatívnej oblasti sa po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie postavenie Národnej banky Slovenska oproti súčasnému stavu v podstate nezmení. V súvislosti s potrebou prevzatia právne záväzných právnych aktov vydávaných ECB nemá Národná banka Slovenska právomoc vydávať vlastné právne akty, ktorými by sa tieto predpisy transponovali do právneho poriadku Slovenskej republiky. Takúto normotvornú právomoc môže získať len delegáciou obsiahnutou v zákone alebo v aproximačnom nariadení vlády.

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z., ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. a ústavného zákona č. 90/2001 Z. z.

Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky č. 250/2001 Z. z. o prenesení právomoci dojednávať niektoré medzinárodné zmluvy.

Zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 185/2002 Z. z.

Zákon č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch a o zmene a doplnení zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení zákona č. 445/2001 Z. z.

Zákon č. 503/2001 Z. z. o podpore regionálneho rozvoja.

Zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 19/2002 Z. z., ktorým sa ustanovujú podmienky vydávania aproximačných nariadení vlády Slovenskej republiky v znení zákona č. 207/2002 Z. z.

Zmluva o Európskej únii Amsterdamské znenie: Platné znenie Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Slovak Academic Press, s. r. o., Bratislava 1999.

Zmluva z Nice, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii, zmluvy zakladajúce Európske spoločenstvá a niektoré ďalšie súvisiace akty. Úradný vestník Európskych spoločenstiev (OJ C 80/2001).

Protokol o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky pripojený k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva.

Rozhodnutie Európskeho parlamentu o pravidlách a všeobecných podmienkach výkonu funkcie ombudsmana (Štatút európskeho ombudsmana), Úradný vestník Európskych spoločenstiev (OJ L 113/1994, s. 15).

Kresák, P.: Ústavy a ústavné dokumenty vybraných štátov, Bratislava, Vydavateľstvo Manz a Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského 1997.

Pítrová, L., Pomahač, R.: Prúvodce judikaturou evropského soudního dvora 1. díl, Praha, Linde 2000.

Zmluva o Európskej únii Amsterdamské znenie: Platné znenie Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Slovak Academic Press, s. r. o., Bratislava 1999

Klokočka, V.: Ústavněprávní aspekty vstupu České republiky do Evropské unie. EMP, č. 6, 1995.

Pomahač, R.: Naše legislativa pod evropským vlivem, Evropské právo – příloha Právních rozhledů, 200, č. 3.

Šmejkal, V.: Právní, organizační a institucionální zajištení realizace Evropské dohody v ČR, EMP, 1996, č. 6 - 7

Týč, V.: Aplikace práva ES z hlediska pravomocí orgánů ES a orgánů členských států, Právník, 1999, č. 5.

Vlasáková, N.: Vliv evropského práva na aplikaci práva ČR po vstupu do EU, Mezinárodní politika, 2001, č. 6.

Dehousse, R.: Misfits: EU Law and the Transformation of European Governance, 2002. Esej je prístupná na internetovej stránke: http://www.jeanmonnetprogram.org/papers.

Fligstein, N., McNichol, J.: The Institutional Terrain of the European Union, 1997. Esej je prístupná na internetovej stránke: http://www.jeanmonnetprogram.org/papers.

Pernice, I.: The Role of National Parliaments in the European Union, 2001. Esej je prístupná na internetovej stránke: http://www.whi-berlin.de.

Pernice, I.: Rethinking the Methods of dividing and Controlling the Competencies of the Union, 2001. Esej je prístupná na internetovej stránke: http://www.whi-berlin.de.

Weiler, J. H. H., Haltern, U., Mayer, F.: European Democracy and Its Critique, 1995. Esej je prístupná na internetovej stránke: http://www.jeanmonnetprogram.org/papers.

Yataganas, X. A.: The Treaty of Nice – The Sharing Power and the Institutional Balance in the European Union – A Continental Perspective, 2001. Esej je prístupná na internetovej stránke: http://www.jeanmonnetprogram.org/papers.

Dôvodová správu k návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/19920Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. a ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. (parlamentná tlač 643).

Dôvodová správu k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade v znení zákona č. 458/2000 Z. z. a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač 975).

Negociačná pozícia Slovenskej republiky v kapitole Hospodárska a menová únia. Negociačná pozícia je uverejnená napríklad na internetovej stránke Ministerstva zahraničných vecí SR http://www.foreign.gov.sk/.

Negociačná pozícia Slovenskej republiky ku kapitole Finančná kontrola. Negociačná pozícia je uverejnená napríklad na internetovej stránke Ministerstva zahraničných vecí SR http://www.foreign.gov.sk/.

Pravidelná správa Európskej komisie o pripravenosti Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie z 8. novembra 2000. Správa je uverejnená napríklad na internetovej stránke Európskej komisie venovanej rozširovaniu Európskej únie http://www.europa.eu.int/comm/enlargement/index_en.html alebo http://www.vlada.gov.sk/eu/.

Pravidelná správa Európskej komisie o pripravenosti Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie z 13. októbra 1999. Správa je uverejnená napríklad na internetovej stránke Európskej komisie venovanej rozširovaniu Európskej únie http://www.europa.eu.int/comm/enlargement/index_en.html alebo http://www.vlada.gov.sk/eu/.

Pravidelná správa Európskej komisie o pripravenosti Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie z 13. novembra 2001. Správa je uverejnená napríklad na internetovej stránke Európskej komisie venovanej rozširovaniu Európskej únie http://www.europa.eu.int/comm/enlargement/index_en.html alebo http://www.vlada.gov.sk/eu/.

Pravidelná správa Európskej komisie o pripravenosti Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie z 9. októbra 2002. Správa je zverejnená napríklad na internetovej stránke Európskej komisie venovanej rozširovaniu Európskej únie http://www.europa.eu.int/comm/enlargement/index_en.html alebo http://www.vlada.gov.sk/eu/.