Členstvo v Európskej únii je vzťah, z ktorého vyplývajú pre členské štáty mnohoraké povinnosti pozoruhodného rozsahu; práve charakter a rozsah povinností, ktoré na seba berú členské štáty Európskej únie, dal a dodnes dáva podnet na úvahy o výnimočnom charaktere Európskej únie. Medzi základné povinnosti členských štátov ES/EU patrí aj tzv. povinnosť lojality (niekedy nazývaná aj ako povinnosť alebo zásada solidarity), vyjadrená v čl. 10 (predtým čl. 5) ZES, podľa ktorého "Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto Zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi Spoločenstva. Neprijmú nijaké opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť splnenie cieľov tejto Zmluvy". Rozdiel medzi "základnými" štandardmi medzinárodného práva verejného a povinnosťami členských štátov EU je zrejmý pri porovnaní čl. 10 ZES a príslušných ustanovení Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.

Čl. 10 ZES obsahuje niekoľko zreteľne odlišných povinností členských štátov. Povinnosť prijať všetky opatrenia na zabezpečenie splnenia povinností vyplývajúcich zo ZES možno, podľa niektorých autorov, rozdeliť na tri čiastkové povinnosti: povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia na efektívnu aplikáciu komunitárneho práva; povinnosť zabezpečiť ochranu práv vyplývajúcich z primárneho a sekundárneho komunitárneho práva; a, nakoniec, povinnosť členských štátov konať v prípade nečinnosti príslušného orgánu Spoločenstva. Prvá z týchto povinností je pravdepodobne najširšia; zaväzuje legislatívne, výkonné, ale aj súdne orgány členských štátov, pričom z rozhodovacej praxe ESD vyplýva, že táto povinnosť sa nevzťahuje – v prípade federálnych štátov – len na štáty ako také, ale aj na nižšie jednotky federácie, pričom však ostáva na štátoch, aby vnútroštátnymi predpismi zabezpečili príslušné rozdelenie kompetencií. Druhá čiastková povinnosť, t. j. povinnosť zabezpečiť ochranu práv vyplývajúcich z komunitárneho práva, sa od všeobecnej povinnosti zabezpečiť aplikáciu komunitárneho práva líši tým, že je zásadne adresovaná súdom členských štátov, čím je daný aj hlavný prostriedok jej plnenia, t. j. rozhodovanie v jednotlivých veciach súdmi členských štátov. Povinnosť zabezpečiť ochranu práv vyplývajúcich z komunitárneho práva sa však môže vzťahovať v menšom rozsahu aj na iné orgány ako na súdy; predovšetkým na zákonodarnú moc, ktorá je povinná zabezpečiť takú organizáciu súdnictva a procesné predpisy, aké umožnia splnenie tejto povinnosti.

Čl. 10 ZES však, okrem pozitívnych záväzkov, obsahuje aj negatívne záväzky členských štátov, menovite záväzok neurobiť nič, čo by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov vytýčených v ZES. Tí istí autori delia aj túto povinnosť na čiastkové časti: na povinnosť zdržať sa takých opatrení, ktoré by mohli ohroziť účinnosť komunitárneho práva, a povinnosť zdržať sa opatrení, ktoré by mohli ohroziť vnútorné fungovanie inštitúcií Spoločenstva. Príkladom prvej povinnosti je rozhodnutie ESD o tom, že členské štáty nesmú podporovať uzatváranie takých dohôd, ktoré podľa komunitárneho práva obmedzujú hospodársku súťaž. Druhá negatívna povinnosť nachádza svoje pozitívne vyjadrenie v zásade, že medzinárodné organizácie majú právo rozhodovať o svojom vnútornom usporiadaní bez nepríslušného zasahovania zvonka, aj zo strany vlastných členských štátov. V takomto zmysle upozornil ESD napr. na to, že rozhodnutie o mieste konania plenárnych zasadnutí Európskeho parlamentu sa musí robiť s prihliadnutím na právo parlamentu rozhodovať o vlastnej vnútornej organizácii. Možno uvažovať aj o ďalšej negatívnej povinnosti v tomto zmysle, a to o povinnosti členských štátov neprijímať nijaké opatrenia, ktoré by mohli ohroziť integračný proces; príkladmi sú zákaz konania členským štátom v niektorých prípadoch, ak prebieha legislatívny proces zamierený na prijatie aktu Spoločenstva, alebo uzatváranie dohôd s tretími krajinami s obsahom, ktorý je nezlučiteľný s ustanoveniami komunitárneho práva v danej oblasti.

Nakoľko otázka vzťahu vnútroštátneho práva a komunitárneho práva je dostatočne rozobratá v iných častiach tejto publikácie, teraz sa sústredíme najprv na súčasnú úpravu relevantnú pre pochopenie podstaty prenosu kompetencıí skúmaním súčasných kompetencıí ES/EÚ; tento pohľad by sa mohol nazvať materiálnym, nakoľko ide o vymedzenie tých oblastí, kde ES/EÚ má právo rozhodovať, pričom kompetencıe členských štátov sú, tomu zodpovedajúc, obmedzené. Ďalej sa budeme venovať procedurálnej stránke veci, t. j. tomu, v čom sa líši spôsob, ako sa rozhoduje o otázkach prenesených na ES/EÚ od spôsobu, akým sa rozhoduje o otázkach v kompetencıi členských štátov. Nakoniec uvedieme niektoré názory autorov na súvislosti medzi otázkami suverenity a demokracie, predovšetkým tzv. demokratického deficitu ES/EU.

Všeobecne sa prijíma názor, že Európske spoločenstvo má dva druhy kompetencıí: výlučnú kompetencıu a delenú alebo spoločnú kompetencıu. V prípade výlučnej kompetencıe ide o tie oblasti, v ktorých môže legislatívne akty prijímať len Spoločenstvo. V prípade delených alebo spoločných kompetencıí v zásade nič nebráni tomu, aby členské štáty prijímali a aplikovali vlastnú úpravu pre otázky, ktoré patria do tejto oblasti; môžu tak však robiť iba dovtedy, kým Spoločenstvo neprijme nejakú úpravu v tejto oblasti, od tohto momentu totiž v súlade so zásadou prednosti komunitárneho práva má komunitárna úprava prednosť pred vnútroštátnou úpravou. S istou dávkou zjednodušenia by sme mohli povedať, že výlučné, ako aj delené kompetencıe oprávňujú Spoločenstvo, aby prijímalo legislatívne akty v určitých otázkach, no v prípade otázok spadajúcich do oblasti výlučnej kompetencıe Spoločenstva členské štáty nesmú prijímať legislatívne opatrenia.

V skutočnosti spadá drvivá väčšina kompetencıí Spoločenstva do kategórie delených kompetencıí. Napriek svojmu pomerne malému počtu predstavujú výlučné kompetencıe niektoré teoretické problémy. Dodnes neexistuje taxatívny výpočet výlučných kompetencıí Spoločenstva a ESD zatiaľ rozhodol len v dvoch prípadoch o tom, že je daná výlučná kompetencıa Spoločenstva: ide o oblasti spoločnej obchodnej politiky voči tretím štátom na základe čl. 133 (predtým čl. 113) ZES a o úpravu podmienok rybolovu s prihliadnutím na ochranu a zachovanie biologických zdrojov mora. Okrem toho ich možno chápať ako príklad výlučnej kompetencie otázky spojené so spoločnou menou. Nesmieme však zabúdať na to, že nakoľko ZES, ani iná zmluva neobsahuje taxatívny výpočet týchto kompetencıí, ich určenie ako také je otázkou interpretácie ZES a tým pádom existuje viacero názorov; Komisia sa napr. vyslovila roku 1992 v takom zmysle, že všetky otázky, v ktorých ZES ukladá Spoločenstvu povinnosť konať, patria v skutočnosti medzi výlučné kompetencie Spoločenstva. V zmysle tejto interpretácie by bolo možné povedať, že čl. 14 ZES, ktorý ukladá ako cieľ a úlohu Spoločenstva uskutočniť jednotný trh, by zakladal výlučnú kompetencıu Spoločenstva vo všetkých otázkach s tým súvisiacich.

Okrem výlučných a delených kompetencií niektorí autori navrhli aj vytvorenie pojmu doplňujúcich alebo komplementárnych kompetencií Spoločenstva. V tomto prípade má ísť napr. o oblasti prípravy na budúce povolanie (vocational training), kultúry a zdravia. Tieto prípady sú odlišné v tom, že Spoločenstvo v zásade len podporuje aktivity členských štátov poskytovaním finančných prostriedkov, alebo podporovaním určitých programov. V prípade otázok vzdelávania a zamestnanosti je činnosť Spoločenstva zameraná skôr na koordináciu aktivít členských štátov ako len na ich podporovanie; no ani v jednom z týchto prípadoch nie je Spoločenstvo oprávnené prijímať záväzné normy, čo je dôvod, prečo sa tieto kompetencie nazývajú komplementárnymi: činnosť Spoločenstva totiž len dopĺňa aktivitu členských štátov, ktorých suverenita je takto chránená do väčšej miery, ako v prípade iných oblastí.

Ako sme už ukázali, tradičné a všeobecne prijímané delenie kompetencií na výlučné a delené nesie so sebou niektoré otvorené otázky. Na druhej strane, kompetencie Spoločenstva musia byť v zásade zakotvené v ZES a akákoľvek právna doktrína v tejto oblasti sa musí zakladať na ustanoveniach tejto zmluvy a súvisiacej judikatúre ESD. V tomto zmysle sa javí ako kľúčová otázka právneho základu kompetencıí, t. j. spôsobu, ako sú zakotvené v ZES. Kľúčovým ustanovením je čl. 5 alinea 1, v zmysle ktorého Spoločenstvo koná v medziach kompetencıí mu zverených v ZES a cieľov, ktoré sú mu určené. ZES tým jednak určuje kompetenciu, t. j. určenie určitej oblasti, v ktorej sa môžu vydávať legislatívne akty, ako aj právomoc, t. j. určenie tých druhov legislatívnych aktov, ktoré je Spoločenstvo oprávnené v danej oblasti vydávať. Ustanovenia ZES určujú v mnohých prípadoch aj rozhodovací proces pre prijatie jednotlivých aktov; preto voľba právneho základu daného aktu, obvykle uvedením daných ustanovení ZES alebo iných predpisov v preambule nového predpisu, môže mať závažné dôsledky aj v tomto smere.

V prípade, že Spoločenstvo je jednoznačne splnomocnené na prijatie určitého aktu, sa hovorí o výslovnej kompetencii. V takomto prípade Spoločenstvo koná v záujme dosiahnutia určitého, v zmluve vymedzeného cieľa a využíva za týmto účelom kompetenciu na prijatie príslušnej úpravy. Aj v tomto prípade však ešte môže zostať otvorená otázka právomoci, t. j. oprávnenia Spoločenstva prijať určitý konkrétny druh právneho aktu pri výkone tejto kompetencie. ESD v tejto súvislosti rozhodol tak, že aj keď ZES neustanovuje výslovne možnosť prijatia istého druhu právneho aktu pri výkone určitej, v ZES priznanej kompetencie, Spoločenstvo predsa môže prijať takýto akt, ak je to potrebné pre dosiahnutie daného cieľa. Takýto výkon právomoci sa nazýva implicit powers, pouvoirs implicites.

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva však obsahuje aj také ustanovenia, v ktorých nie je celkom presne určené, ktoré kompetencie sú zverené Spoločenstvu. Podľa čl. 94, a čl. 95 ods. 1 ZES, Spoločenstvo môže prijať smernice, resp. opatrenia na aproximáciu tých právnych predpisov, ktoré majú za cieľ založenie a fungovanie spoločného, resp. vnútorného trhu. Je zrejmé, že pri takejto všeobecnej definícii hrozí nebezpečenstvo, že Spoločenstvo bude konať aj v takých oblastiach, ktoré členské štáty pôvodne nemienili zveriť do jeho kompetencie, no právny základ takýchto aktov by sa mohol zakladať na fakte, že tieto opatrenia ovplyvňujú fungovanie vnútorného trhu. ESD vyvinul doktrínu, podľa ktorej v takýchto prípadoch treba posudzovať daný akt z hľadiska jeho hlavného účelu; ak harmonizácia právnych predpisov nie je hlavným účelom, ale len sprievodným efektom prijatia daného predpisu, tak sa daný predpis smie opierať len o právny základ, ktorý je daný v tej oblasti, kde je jeho hlavný účel. Dôležitým nedávnym rozhodnutím ESD, ktoré potvrdzuje túto doktrínu, je rozhodnutie v prípade smernice o zákaze reklamy tabakových výrobkov. Túto smernicu napadlo Nemecko, pričom argumentovalo tým, že napriek tomu, že ako právny základ jej prijatia sa uvádzal okrem iného čl. 95 ZES, v skutočnosti smernica nesledovala zlepšenie fungovania vnútorného trhu, ale ochranu zdravia, kde je harmonizácia právnych predpisov vylúčená. ESD sa stotožnil s touto argumentáciou a zrušil predmetnú smernicu.

Z hľadiska aspoň približného určenia rozsahu kompetencií, ktorých použitie čl. 308 umožňuje, by sa jeho všeobecne koncipované znenie dalo vykladať tak, že nakoľko Rada ministrov rozhoduje jednomyseľne, čo dáva takýmto rozhodnutiam pomerne vysoký stupeň legitimity, a s ohľadom na fakt, že čl. 308 nekladie žiadne konkrétne medze tomu, čo sa môže považovať počas fungovania vnútorného trhu za potrebné na dosiahnutie niektorého z cieľov Spoločenstva, záleží len na úvahe Rady, aké opatrenia prijme. Tento na začiatku prijímaný názor neskôr však ESD korigoval v tom zmysle, že aj keď je čl. 308 koncipovaný veľmi všeobecne, predsa len ide o mechanizmus, ktorý je jasne odlišný od mechanizmu zmeny ZES, preto žiadne opatrenie prijaté na základe čl. 308 by nemalo mať taký efekt ako zmena ZES. Vo svojom stanovısku (opinion) 2/94 o potenciálnom pristúpení ES k Európskemu dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd ESD vyslovil názor, že nijaké opatrenie prijaté na základe čl. 308 ZES by nemalo ísť nad rámec všeobecného rámca kompetencıí Spoločenstva podľa ZES ako celku, predovšetkým podľa ustanovení o cieľoch a činnosti Spoločenstva. Toto obmedzenie je síce samo veľmi všeobecné, ale dáva základ pre preskúmateľnosť činnosti orgánov Spoločenstva na základe čl. 308 ZES.

V diskusii prebiehajúcej v súčasnosti o reforme zakladajúcich zmlúv ES/EU je čl. 308 jedným z najviac debatovaných ustanovení ZES. Na jeho základe bolo doteraz prijatých vyše 700 predpisov Spoločenstva, čo podčiarkuje rolu čl. 308 ako veľmi významného nástroja Spoločenstva pre reakciu na aktuálny vývoj, pričom sem možno zaradiť aj prebiehajúce rozšírenie smerom na Východ. Na druhej strane zástancovia čo najpresnejšieho vymedzenia kompetencií ES/EU v zakladajúcich zmluvách pokladajú čl. 308 za bianko šek v prospech Spoločenstva, obmedzujúci národnú suverenitu. Oba názory sa zakladajú pravdepodobne na priorite jednej alebo inej hodnoty: funkčnosti a flexibility Spoločenstva na strane jednej a ochrany národnej suverenity, rozhodovania o tom, čo patrí a nepatrí medzi kompetencıe Spoločenstva, na strane druhej.

Predmetom ďalšej časti tejto kapitoly je otázka, či prenesenie kompetencıí na ES/EÚ znamená len výkon týchto kompetencıí iným spôsobom, bez toho, aby sa porušila suverenita členských štátov, alebo znamená vzdanie sa týchto kompetencıí. Na pomedzí tejto procedurálnej a materiálnej stránky veci sa však vynára zaujímavá otázka: bez ohľadu na to, ako hodnotíme výkon kompetencıí na komunitárnej úrovni, existujú také oblasti, ktoré by sa vždy mali regulovať na úrovni členských štátov a ich regulácia iným spôsobom by sama osebe znamenala obmedzenie suverenity? Táto otázka vôbec nezostala na teoretickej úrovni, ale vynorila sa s plnou silou v súvislosti s ratifikáciou Zmluvy o založení Európskej únie v roku 1992, keď ústavné súdy viacerých členských štátov vynášali svoje tzv. Maastrichtské rozhodnutia o (ne)súlade ZEÚ s dotyčnými ústavami.

V kontexte našej otázky sa javia ako osobitne zaujímavé príslušné rozhodnutia francúzskeho a španielskeho ústavného súdu. Francúzsky ústavný súd použil vo svojom rozhodnutí o Maastrichtskej zmluve doktrínu “esenciálnych podmienok na vykonávanie národnej suverenity". Podľa jeho názoru spoločná mena členských štátov, ako aj spoločná vízová politika členských štátov mali dosah na esenciálne podmienky výkonu suverenity a nové ustanovenie ZES o tom, že občania Európskej únie majú právo voliť a byť volení pri obecných voľbách aj na území iného členského štátu, než ktorého sú občanmi, bolo podľa názoru francúzskeho ústavného súdu v priamom rozpore s francúzskou ústavou. Španielsky ústavný súd takisto vyhlásil ustanovenie ZES o aktívnom a pasívnom volebnom práve občanov EÚ na území iného členského štátu za protiústavné – v čom sa dá vidieť možno prvé semienko možnej budúcej doktríny “minimálnej suverenity členských štátov ES/EU". Francúzskou reakciou na toto rozhodnutie ústavného súdu bolo prijatie zmeny ústavy, čo ústavný súd v ďalšom rozhodnutí uznal za vyhovujúce riešenie s odkazom na suverenitu ústavodarcu. Vychádzajúc z tejto série udalostí, teda o minimálnom obsahu suverenity možno povedať azda len toľko, že jeho obsah bude závisieť od ústavy toho - ktorého členského štátu.

Prenos kompetencií z úrovne národného štátu na ES/EÚ je v zásade exaktný fakt, merateľný – ako sme už naznačili vyššie – konkrétnymi ustanoveniami zakladajúcich zmlúv, ktoré – aj keď nıe vždy plne presne – špecifikujú tie oblasti, v akých Spoločenstvo môže konať. Sú však tieto kompetencıe pre dotyčný členský štát stratené – alebo ide len o to, že sa vykonávajú iným spôsobom? Ako sme už povedali, pojem štátnej suverenity dáva dva hlavné oporné body pre hodnotenie tejto otázky. Prvým oporným bodom je doktrína suverenity ľudu: každý akt štátu musí byť legitimovaný vzťahom k tomuto prameňu štátnej moci v tom zmysle, že povinnosti sa smú občanom ukladať v zásade len zákonom prijatým parlamentom, t. j. vyjadrením suverenity prostredníctvom nepriamej demokracie. Štátne orgány môžu konať len v medziach stanovených zákonom. Druhým oporným bodom je vnútorná suverenita – každý štát môže upravovať svoje vnútorné pomery podľa svojho uváženia, pričom je viazaný len medzinárodným právom.

Ak hľadíme na fungovanie ES/EÚ z pohľadu suverenity ľudu (zostaňme pritom z dôvodu prehľadnosti a jednoduchosti na pôde Slovenskej republiky), je jednoznačné, že suverenita ľudu sa prejavuje alebo priamo, cez inštitút referenda, alebo – a vo väčšine prípadov – nepriamo, prostredníctvom zákonodarnej činnosti NR SR prijímajúcej zákony, ktoré jediné môžu ukladať povinnosti občanom. Po vstupe do EÚ bude situácia iná: v tých oblastiach, ktoré spadajú do jeho kompetencıe, môže Spoločenstvo prijímať právne akty takým spôsobom, že sa na nich uznáša Rada ministrov (kde bude mať slovenský minister dotyčnej oblasti jeden hlas, ako každý z jeho kolegov), prípadne spolurozhoduje aj Európsky parlament (kde bude mať Slovensko pravdepodobne 12 hlasov z vyše 600). Z pohľadu slovenskej ústavy by bolo možné povedať, že legislatívna činnosť sa presúva na exekutívu a na nadnárodný orgán, ktorý slovenská ústava nepozná. Aj v tom prípade, ak slovenský minister má právo veta v Rade ministrov, sa toto rozhodnutie uskutočňuje o jeden stupienok ďalej od voličov; a pritom sme nechali bokom zákonodarnú iniciatívu, ktorá v prípade ES/EÚ prislúcha Komisii, ďalšiemu nadnárodnému orgánu, kým vo vnútroštátnych pomeroch sa prijíma prevažná väčšina zákonov na návrh vlády; ponechali sme bokom aj faktické tlaky vo vnútri týchto orgánov.

Ak v predošlom prípade, ak má slovenský minister právo veta v Rade ministrov, možno povedať, že napriek zákonodarnej iniciatíve Komisie a spolurozhodovaniu Európskeho parlamentu, orgánov, na ktorých zloženie má slovenský volič pomerne malý vplyv, ešte stále ide o vykonávanie štátnej suverenity zo strany Slovenskej republiky – dotyčný minister je bezpochyby slovenským činiteľom, dokonca v zásade nič nebráni tomu, aby sa slovenský parlament do procesu vrátil cez zadné dvierka a zákonom určil povinnosť dotyčného ministra hlasovať v súlade napr. s uznesením parlamentu v istej otázke. Situácia je však iná v prípade, ak sa rozhoduje kvalifikovanou väčšinou – v takomto prípade je možné, že slovenský minister bude prehlasovaný a skupına slovenských poslancov v Európskom parlamente sotva zvráti výsledok tohto hlasovania. Otázka znie: vyplýva z faktu, že členské štáty pri vstupe do EU prijali dobrovoľne tieto pravidlá hry, že v každom prípade, keď sa – trebárs proti ich "momentálnej vôli" prejavenej počas daného hlasovania – rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, deje sa tak s ich súhlasom, teda že súhlasia aj s výsledkom takéhoto hlasovania, a teda sa tento prípad nelíši od prípadu, ktorý sme opísali v predošlom odseku? Sú možné rôzne odpovede a argumenty, no viacero signálov naznačuje, že členské štáty sú opačného názoru a rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou vnímajú ako obmedzenie svojej suverenity.

Svojou podstatou je občianstvo Európskej únie právnym vzťahom medzi Európskou úniou a jej občanmi a znamená tak "rozvinutie" myšlienky, že európska integrácia nie je len integrácia štátov, ale aj ich obyvateľstva – myšlienky, ktorá je zakódovaná do prvej vety preambuly ZES ("an ever closer union among the peoples of Europe"). Táto "priama" vetva integrácie, t.j. vytvorenie priameho vzťahu medzi obyvateľmi a ES/EU, vzťahu, v ktorom nevystupujú členské štáty ako sprostredkovatelia, sa však vyvinula oveľa neskôr a v menšej miere ako vetva "nepriama", zakladajúca sa na spolupráci členských štátov (čo, samozrejme, vôbec nie je nelogické, ani negatívne). Začiatky tejto "priamej" integrácie vidieť možno vari v priamych voľbách do Európskeho parlamentu roku 1979, pričom jeho súčasný stav predstavuje inštitút občianstva únie, zavedený Maastrichtskou zmluvou. Súčasnú zmluvnú úpravu predstavujú čl. 17 až 22 ZES. Samotná ZEÚ otázky občianstva neupravuje, no zmieňuje sa o vytvorení občianstva únie v preambule.

Občanom únie je podľa čl. 17 ZES každý občan jeho členského štátu, pričom občianstvo únie nenahrádza, len dopĺňa občianstvo členských štátov (druhá časť vety bola pridaná Amsterdamskou zmluvou). Už zo samotnej definície vyplýva, že pri občianstve únie v skutočnosti nejde o priamy právny vzťah medzi úniou a jej občanom, aspoň čo sa týka vzniku tohto právneho vzťahu: o tom, kto je ich občanom, totiž rozhodujú jedine členské štáty, pričom občianstvo niektorého členského štátu je potrebným predpokladom pre vznik občianstva únie. Podľa druhého odseku toho istého článku, občania únie majú práva a povinnosti priznané alebo uložené v ZES; to znamená, že aj napriek tomu, že ide o občianstvo "únie" a nie "spoločenstva", v skutočnosti sa otázky občianstva netýkajú tých foriem spolupráce medzi členskými štátmi, ku ktorým dovhádza na medzivládnom základe.

Azda najdôležitejšie politické práva občanov únie zakotvuje čl. 19 ZES. Ide o právo občanov únie voliť a byť volený v obecných voľbách na území členského štátu, ktorého nie sú občanmi, ale na území ktorého majú pobyt, za rovnakých podmienok ako občania štátu pobytu; a o podobné právo voliť a byť volený do Európskeho parlamentu. Obe práva sa pritom zakotvujú v skutočnosti len rámcovo, nakoľko vykonávať sa majú podľa detailných pravidiel prijatých Radou jednomyseľne, pričom tieto pravidlá môžu obsahovať isté obmedzenia pre členské štáty, ktoré majú v tejto oblasti špecifické problémy (táto opatrnosť sa ukázala ako nanajvýš opodstatnená pri ratifikácii Maastrichtskej zmluvy – pozri predtým). Tieto detailné pravidlá obsahuje ohľadom volebného práva do Európskeho parlamentu smernica č. 93/109, ohľadom miestnych volieb smernica č. 94/80. Podľa druhej menovanej smernice jediné obmedzenie, ktoré je prípustné zo strany členských štátov, je zákaz vykonávať funkciu vedúceho, zástupcu, alebo člena miestnej administratívy pre cudzincov. Podľa oboch smerníc môže členský štát zaviesť určité obmedzenia (pozostávajúce z osobitného preukazovania pobytu, ktorý nie je povinný pre štátnych príslušníkov) v prípade, ak počet osôb s volebným právom, ktorí majú pobyt na jeho území, no nie sú jeho občanmi, presiahne 20 % všetkých osôb oprávnených voliť s pobytom na území daného štátu (v čase prijímania smernice išlo prakticky o Luxembursko).

Ďalší článok (čl. 20) zakotvuje právo občanov únie na diplomatickú ochranu zo strany ktoréhokoľvek členského štátu na území takých tretích štátov, kde ich domovský štát nemá vlastné diplomatické zastúpenie, za rovnakých podmienok, ako diplomatickú ochranu tento členský štát poskytuje svojim vlastným občanom. Toto ustanovenie však nevytvára pravidlá komunitárneho práva pre oblasť diplomatickej a konzulárnej ochrany, preto je logické – a zakotvuje to aj druhá veta čl. 20 –, že detaily poskytovania tejto ochrany sa musia upraviť v medzivládnych dohodách medzi členskými štátmi. Napokon čl. 21 zakotvuje právo každého občana únie podať petíciu Európskemu parlamentu a obrátiť sa na Európskeho ombudsmana; môže tak urobiť v niektorom z oficiálnych jazykov únie a má právo dostať odpoveď v tom istom jazyku.

Schneider, Dr. Hans-Peter: Zum Superstaat durch die Hintertur, Frakfurter Allgemeine Zeitung, č. 212, 12. 9. 2002