Na zasadnutí Európskej rady v Kodani v roku 1993 bol prijatý dokument „K užšiemu pridruženiu krajín strednej a východnej Európy“. EÚ v ňom vyhlásila za svoj cieľ integrovať krajiny strednej a východnej Európy do EÚ v prípade, že budú schopné prevziať záväzky vyplývajúce z členstva. Asociované krajiny, ktoré chcú vstúpiť do EÚ, musia prijať tzv. konvergenčné kritériá, ktoré sú známe ako Kodanské kritériá. Sú nimi:

politické kritériá – stabilita inštitúcií, existencia právneho štátu, ochrana základných ľudských práv a slobôd, rešpekt k menšinám;

 

ekonomické kritériá, pozostávajúce z existencie trhovej ekonomiky a schopnosti vyrovnať sa s konkurenčným tlakom a trhovými silami v rámci Únie;

 

spôsobilosť prevziať záväzky spojené s členstvom vrátane cieľov Hospodárskej a menovej únie.

 

Tieto integračné podmienky sa nazývajú tiež tzv. vonkajšie podmienky a sú záväzné pre kandidátske krajiny.

Za vnútornú integračnú podmienku sa považuje:

spôsobilosť EÚ absorbovať nových členov pri zachovaní dynamiky integrácie.

 

Podmienečnosť členstva znamená prijímanie politických, ekonomických a právnych reforiem podľa modelu EÚ.

1. Proces zbližovania slovenského práva s právom ES/EÚ

 

Jednou z podmienok pre vstup Slovenskej republiky do EÚ je aj zbližovanie Slovenského práva s právom ES/EÚ. Zbližovanie (aproximácia; harmonizácia) práva Slovenskej republiky s právom ES/EÚ je aktivita zameraná na postupné vyrovnávanie rozdielov medzi slovenskými právnymi predpismi a právom ES/EÚ. Cieľom aproximácie je dosiahnutie zlučiteľnosti (kompatibility) slovenského práva s právom ES/EÚ, prípadne zabezpečenie určitej miery jednotnosti slovenského právneho poriadku s právom ES/EÚ.

Ide o proces mimoriadne zložitý, ktorého výsledkom je transformácia slovenského práva v smere možnej akceptácie acquis communautaire.

Zbližovanie práva v Slovenskej republike sa uskutočňuje pomocou tzv. nástrojov aproximácie práva, ktorými sú:

1.1. - Európska dohoda zakladajúca pridruženie medzi Č1.2. eskou republikou na strane jednej a Európskymi spoloč1.3. enstvami a ich č1.4. lenskými štátmi na strane druhej (ďalej len Asociač1.5. ná dohoda).

1.6. - Biela kniha Komisie ES o príprave pridružených štátov strednej a východnej Európy na zač1.7. lenenie do vnútorného trhu Únie (ďalej len Biela kniha).

1.8. - Partnerstvo pre vstup.

1.9. - Národné programy.

 

Európska dohoda zakladajúca pridruženie medzi Slovenskou republikou na jednej strane a Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane druhej bola prijatá v Luxemburgu dňa 4. októbra 1993 podpismi Záverečného aktu.

Táto medzinárodná zmluva vstúpila do platnosti na základe svojho článku 123 1. februára 1995. V Slovenskej republike bola Asociačná dohoda uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 157/1998. V Európskej únii bola publikovaná v Úradnom vestníku (Official Journal of the European Communities)   L 359 zo dňa 31. decembra 1994. Asociačná dohoda je významným nástrojom a základným dokumentom zbližovania slovenského práva s právom ES.

Články o zbližovaní národných práv s právom ES/EÚ sa vyskytujú vo všetkých dohodách o pridružení so štátmi strednej a východnej Európy. Záväzok na zbližovanie práva má charakter všeobecných harmonizačných opatrení a ustanovení pre určité špeciálne oblasti.

Všeobecné ustanovenia sú obsiahnuté v článkoch 69 a 70 Asociačnej dohody. V článku 69 Asociačnej dohody sa uvádza: Zmluvné strany uznávajú, že dôležitou podmienkou pre ekonomické zapojenie Slovenskej republiky do Spoločenstva je zbližovanie súčasných a budúcich právnych predpisov SR s právnymi predpismi Spoločenstva. Slovenská republika vyvinie úsilie na zaistenie postupnej zlučiteľnosti svojich právnych predpisov s právnymi predpismi Spoločenstva. Z uvedenej formulácie vyplýva skutočnosť, že jednou zo základných podmienok ekonomického zapojenia SR do EÚ je aj aproximácia práva. Z dikcie uvedeného článku vyplýva, že:

- zbližovanie práva sa týka súčasnej aj budúcej právnej úpravy;

- cieľom zbližovania je zaistenie postupnej zlučiteľnosti, ktorá nie je bližšie špecifikovaná.

Ustanovenie čl. 69 Asociačnej dohody má všeobecný programový charakter a podrobnosti ponecháva na vzájomné vyjednávanie strán.

V článku 70 Asociačnej dohody sa uvádzajú prioritné oblasti zbližovania práva:

Zbližovanie práva bude zahŕňať colné právo, firemné právo, bankové právo, dane a vedenie účtov obchodných spoločností, duševné vlastníctvo, ochranu pracovníkov na pracovisku, finančné služby, pravidlá súťaže, ochranu zdravia a života ľudí, zvierat a rastlín, ochranu spotrebiteľa, nepriame zdanenie, technické pravidlá a technické normy, zákony a predpisy o jadrovej energii, dopravu a životné prostredie.

Predmet zbližovania má demonštratívny charakter, pričom harmonizačný záväzok môže byť aplikovaný aj na iné oblasti, ako sú uvedené v čl. 70.

Osobitne je upravená harmonizácia v článku 57 odst. 5, článku 62 odst. 1, článku 64 od. 2 a 5, článku 66, článku 67 odst. 1, článku 75 odst. 1, článku 78 odst. 1, článku 81 odst. 3, článku 82 odst. 3, článku 84 odst. 1, článku 86 odst. 2, článku 92 odst. 1 a článku 93 odst.1.

Uvedené normy konkretizujú všeobecný harmonizačný záväzok v určitých oblastiach podľa zásady lex specialis derogat generali. Pre názornosť uvádzame formulácie harmonizačného záväzku v niektorých vybraných ustanoveniach:

Článok 57 ods. 5: V priebehu prechodného obdobia bude SR postupne prispôsobovať svoje právne predpisy právnym predpisom Spoločenstva práve platným v oblasti leteckej a vnútrozemskej dopravy.

Článok 62 ods. 1: Strany podniknú opatrenia povoľujúce vytvorenie podmienok nevyhnutných pre ďalšie postupné používanie pravidiel Spoločenstva o voľnom pohybe kapitálu.

Článok 67 ods. 1: SR bude pokračovať v zlepšovaní ochrany práv duševného, priemyselného a obchodného vlastníctva tak, aby bola dosiahnutá úroveň ochrany podobná úrovni existujúcej v Spoločenstve vrátane porovnateľných prostriedkov pre presadzovanie takýchto práv.

Článok 75 ods. 1: Strany budú spolupracovať s cieľom dosiahnuť plnú zhodu SR s technickými predpismi Spoločenstva, s Európskou normalizáciou a postupom pre posudzovaní zhody.

Článok 78 ods. 1: Rozvoj spolupráce pri ochrane zdravia zvierat a rastlín s cieľom vytvoriť postupnú harmonizáciu s normami Spoločenstva prostredníctvom pomoci pri odbornej príprave a organizovaní kontrol.

Článok 81 ods. 3: Spolupráca v oblasti životného prostredia sa uskutoční prostredníctvom zbližovania práva s normami Spoločenstva.

Článok 82 ods. 3: Dopravná politika SR má byť zlučiteľná s dopravnou politikou Spoločenstva.

Článok 84 ods. 1: Strany budú spolupracovať s cieľom vytvoriť a rozvíjať vhodný rámec pre podporu bankovníctva, poisťovníctva a finančných služieb v SR. Spolupráca bude zameraná na vytvorenie spoločného systému účtovníctva zlučiteľného s európskymi normami.

Článok 86 ods. 2: Spolupráca v tejto oblasti bude zahŕňať administratívnu a technickú pomoc s cieľom vytvárať vhodné normy proti praniu peňazí porovnateľné s tými, ktoré boli prijaté Spoločenstvom a inými medzinárodnými inštitúciami.

Článok 92 ods. 1: Strany budú spolupracovať za účelom dosiahnutia plného prispôsobenia SR systému ochrany spotrebiteľa v Spoločenstve.

Článok 93 ods. 1: Cieľom spolupráce bude zabezpečiť dodržiavanie všetkých ustanovení v súvislosti s obchodom a dosiahnutie priblíženia colnej sústave Spoločenstva.

Uvedené ustanovenia vyjadrujú mnohorakosť harmonizačného záväzku v jeho konkrétnej podobe.

Asociačná dohoda obsahuje v článku 75 problematiku technickej harmonizácie: „Strany budú spolupracovať s cieľom dosiahnuť plnú zhodu SR s technickými predpismi Spoločenstva, európskou normalizáciou a postupom pri posudzovaní zhody.“

Za tým účelom bude spolupráca usilovať:

- o podporu používania technických predpisov Spoločenstva, európskych noriem a postupov pri posudzovaní zhody;

- o uzatváranie dohôd o vzájomnom uznávaní v takýchto oblastiach;

- o účasť SR v špecializovaných organizáciách (CEN, CENELEC, ETSI, EOTC).

Predmetom harmonizácie v tejto oblasti sú technické predpisy, európska normalizácia, postupy pri posudzovaní zhody. Cieľom harmonizácie je dosiahnutie plnej zhody.

Podľa Asociačnej dohody majú byť záväzky vyplývajúce zo všeobecnej a špeciálnej harmonizácie, splnené postupne v priebehu prechodného obdobia. Všeobecné ustanovenie čl. 7 Európskej dohody určuje horizont ukončenia aproximácie, pretože zahŕňa prechodné obdobie v maximálnej dobe trvania desať rokov, rozdelené do dvoch po sebe nasledujúcich etáp, z ktorých každá bude trvať 5 rokov.

Záväzok ES/EÚ je všeobecne upravený v článku 71 ED a predpokladá poskytnutie najmä technickej pomoci slovenskej strane pri zabezpečovaní procesu harmonizácie práva. Táto pomoc zahŕňa:

- výmenu expertov;

- poskytovanie včasných informácií, najmä o príslušných právnych predpisoch;

- organizovanie seminárov;

- odbornú prípravu;

- pomoc pri prekladaní právnych predpisov Spoločenstva v príslušných odvetviach.

Článku 78 ods. 2, článku 81 ods. 3, článku 82 ods. 2, článku 84 ods. 1, článku 86 ods. 2, článku 92 ods. 2 a článku 92 ods. 3 zakotvujú najmä:

- prípravu prekladu právnych predpisov SR a Spoločenstva;

- prípravu glosárov terminológie;

- výmenu informácií v oblasti bankovníctva, poisťovníctva a ostatných finančných služieb;

- technickú pomoc s cieľom vytvoriť vhodné normy proti praniu peňazí, výmenu informácií a odborníkov, prístup k databázam Spoločenstva, tréningy a technická pomoc pri zabezpečovaní zlučiteľnosti noriem na ochranu spotrebiteľa;

Finančná pomoc sa zabezpečuje z programu PHARE, ktorým sa podporujú transformačné projekty v strednej a východnej Európe.

Podľa č. 77 ED sa uskutočňuje spolupráca v rámci Európskej nadácie pre odbornú prípravu, pričom ak sa školia pracovníci verejného a súkromného sektora a vyšší štátni úradníci, tak aj pracovníci z akademických pracovísk.

Na základe Asociačnej dohody sa zriadili orgány, ktoré majú dozerať nad jej uplatňovaním, teda majú určité právomoci aj v oblasti zbližovania práva:

Asociačná rada (AR) – Jej právne postavenie je vymedzené v článkoch 104 - 109 Asociačnej dohody. Na základe toho sa Asociačná rada skladá zo zástupcov menovaných vládou SR na jednej strane a z členov Rady EÚ a Komisie EÚ na strane druhej ( čl. 105 ED). Zloženie Asociačnej rady upravuje ďalej rokovací poriadok.

Asociačná rada má tieto právomoci:

- prijíma rozhodnutia a odporúčania na vykonanie Asociačnej dohody;

- uskutočňuje výklad Asociačnej dohody vrátane harmonizačných opatrení;

- rieši prípadné spory medzi zmluvnými stranami.

Asociačná rada je normotvorný orgán, ktorý svoje rozhodnutia prijíma na základe dosiahnutého konsenzu. Najdôležitejšie akty – rozhodnutia Asociačnej rady - majú charakter medzinárodných zmlúv. Asociačná rada vytvára záväzné pravidlá správania, ktoré sú adresované zmluvným stranám - subjektom medzinárodného práva - a ktoré sa môžu dotýkať aj vnútroštátnych subjektov.

Asociačný výbor je pomocným orgánom Asociačnej rady. Orientuje sa na konkrétne otázky, vyplývajúce z ED. Zložený je z predstaviteľov Rady EÚ a členov Komisie EÚ na jednej strane a predstaviteľov vlády SR na strane druhej, a to na úrovni vyšších štátnych úradníkov. Asociačnému výboru pomáhajú asociačné podvýbory.

Vzťahy a rokovania medzi Európskym parlamentom a NR SR zabezpečuje spoločný Asociačný parlamentný výbor.

Európska rada na svojom zasadnutí v Essene v roku 1994 vyzvala Komisiu EÚ, aby pripravila Bielu knihu. Európska rada prijala v júni 1995 dokument s názvom Biela kniha - Príprava asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu Únie. Určená bola šiestim stredoeurópskym a východoeurópskym krajinám, ktoré v tom čase mali podpísané Európske dohody s EÚ (Poľsko, Maďarsko, ČR, SR, Bulharsko, Rumunsko), a krajinám, s ktorými sa asociačné dohody očakávali v blízkej budúcnosti (Estónsko, Lotyšsko, Litva, Slovinsko). Počet adresátov Bielej knihy nie je definitívne stanovený a môže ďalej stúpať.

Biela kniha má charakter príručky, obsahujúcej základné informácie o stave legislatívy a iné relevantné údaje vo vybraných oblastiach vnútorného trhu EÚ a odporúčania, týkajúce sa optimálnych postupov pre pridružené štáty pri ich harmonizačných prácach.

Biela kniha je súhrn návrhov a odporúčaní pre legislatívnu prax v oblasti aproximácie práva. Vecné zameranie Bielej knihy spočíva v problematike vnútorného trhu. Biela kniha podáva výpočet právnych a iných relevantných predpisov v oblasti štyroch základných slobôd, vo voľnom pohybe tovaru, osôb, služieb a kapitále. Prehľad predpisov nie je vyčerpávajúci, ale ide o základné minimum nevyhnutné pre fungovanie vnútorného trhu.

Biela kniha načrtáva legislatívu v týchto 23 sektoroch:

1. Voľný pohyb kapitálu 12. Verejné obstarávanie

2. Voľný pohyb a bezpečnosť 13. Finančné služby

priemyselných výrobkov 14. Ochrana osobných údajov

3. Hospodárska súťaž 15. Právo obchodných spoločností

4. Sociálne záležitosti 16. Účtovníctvo

5. Poľnohospodárstvo 17. Občianske právo

6. Doprava 18. Vzájomné uznanie odbornej

7. Audiovizuálne služby kvalifikácie

8. Životné prostredie 19. Duševné, priemyselné a obchodné

9. Telekomunikácie vlastníctvo

10. Priame dane 20. Energia

11. Voľný pohyb tovaru v harmoni- 21. Colná únia

zovaných a neharmonizovaných 22. Nepriame dane

sektoroch 23. Ochrana spotrebiteľa

Celkove zahŕňa Biela kniha takmer 1300 komunitárnych predpisov, z toho 900 pôvodných, zvyšok sú novely. Biela kniha má dve časti: Prvá časť analyzuje cieľ, kontext a koncepciu zbližovania práva. Vymedzuje hlavné charakteristické znaky vnútorného trhu a objasňuje jeho dôležitosť. Zo širšieho hľadiska popisuje situáciu v krajinách strednej a východnej Európy vzhľadom na ich zákonodarstvo a štruktúry. Druhá časť (Príloha) je podrobnou prezentáciou zákonodarstva Spoločenstva v oblasti vnútorného trhu. Táto obsiahlejšia časť Bielej knihy poskytuje analýzu kľúčových prvkov príslušného zákonodarstva, popisuje štruktúry potrebné na jeho zavedenie, ako aj na zabezpečenie jeho dodržiavania a predkladá návrh postupnosti legislatívnych opatrení v jednotlivých sektoroch. Kľúčové opatrenia sa ďalej rozčleňujú na dve etapy, pričom prvá a druhá etapa obsahujú návrhy prioritných opatrení. V zásade však platí princíp, že voľba sektorov, ktoré krajiny strednej a východnej Európy uprednostnia v procese harmonizácie bude závisieť od politickej a hospodárskej situácie.

Európska rada schválila v marci 1998 platformu, na ktorej sa rozvíjajú kontakty medzi EÚ a jednotlivými krajinami strednej a východnej Európy. Partnerstvo pre vstup vytyčuje na základe hodnotiacej správy Európskej komisie krátkodobé a strednodobé ciele v jednotlivých oblastiach na ktoré sa musí krajina zamerať. Roku 1997 Komisia EÚ vytýčila prioritné oblasti, na ktoré sa má Slovenská republika orientovať, aby prekonala zaostávanie v plnení Kodanských kritérií. Na základe Pravidelných hodnotiacich správ Európska rada aktualizovala Partnerstvo pre vstup koncom roka 1999. V tejto súvislosti môžeme hovoriť o Partnerstve pre vstup I. a o Partnerstve pre vstup II.

V rámci prvého Partnerstva pre vstup boli pre SR stanovené napríklad tieto ciele:

Krátkodobé priority (1998)

- politické kritériá: slobodné a spravodlivé prezidentské, parlamentné voľby a voľby do orgánov miestnej samosprávy v roku 1998, zabezpečenie účasti opozície v parlamentných kontrolných výboroch a dozorných radách, prijatie legislatívnych ustanovení o používaní menšinových jazykov;

- hospodárska reforma: stanovenie strednodobých priorít hospodárskej politiky, riešenie vnútornej a vonkajšej nerovnováhy, udržiavanie makroekonomickej stability, finančná a banková reštrukturalizácia a pod.;

- vnútorný trh: zbližovanie zákonodarstva v oblasti noriem a certifikácie, štátnej pomoci, duševného vlastníctva a pod.;

- životné prostredie: pokračovať v preberaní rámcovej legislatívy.

Strednodobé priority (2000)

Podobne boli stanovené aj strednodobé kritériá v týchto oblastiach: politické kritériá, hospodárska politika, posilnenie inštitucionálneho a administratívneho potenciálu, vnútorný trh, justícia a vnútorné záležitosti, poľnohospodárstvo, energetika, doprava, zamestnanosť a sociálne veci, životné prostredie, regionálna politika a súdržnosť.

 

V druhom Partnerstve pre vstup boli tieto kritériá upravené. Napríklad krátkodobým politickým kritériom (2000) druhého Partnerstva pre vstup je zlepšiť postavenie Rómov, krátkodobými ekonomickými kritériami zasa obnoviť makroekonomickú stabilitu, podporiť konkurenciu, stimulovať domáce a zahraničné investície a zdokonaliť proces konkurzu a vyrovnania firiem. Novým cieľom je napríklad posilniť administratívu a súdnictvo vrátane manažmentu a kontroly fondov EÚ.

Pokiaľ sa v Partnerstve pre vstup I. z pohľadu aproximácie práva kládol dôraz na zbližovanie zákonodarstva, v Partnerstve pre vstup II. sa kladie dôraz na posilnenie administratívy a implementáciu opatrení.

Asociačná dohoda o pridružení ako aj Biela kniha sa stali podnetom na vypracovanie ďalších materiálov, ktoré na úrovni vlády SR formulovali stratégiu a priority v uvedenej oblasti. Z nich najdôležitejší bol Národný program prispôsobovania právneho poriadku SR právu ES/EÚ v oblasti vnútorného trhu (ďalej len Národný program pre vnútorný trh), schválený uznesením vlády SR č. 99 zo 4. februára 1997, jeho aktualizácie a Národný program pre prijatie acquis communautaire (NPAA).

Prvé predpoklady pre tento program sa začali vypracovávať koncom júla 1996. Obsahovali najdôležitejšie slovenské právne predpisy v oblasti vnútorného trhu, ktoré bolo treba zlaďovať s právom ES/EÚ. Z týchto podkladov bola spracovaná ,,Stratégia postupu Slovenskej republiky pri implementácii práva ES/EÚ v prioritných oblastiach“, ktorú schválila vláda SR.

V druhej etape prác na Národnom programe pre vnútorný trh sa podklady doplnili o takmer všetky právne predpisy ES/EÚ uvedené v Bielej knihe. Uvedené podklady sa v tomto smere dopracovávali až do začiatku februára 1997 a 13. februára 1997 dostali celkové znenie Národného programu pre vnútorný trh aj predstavitelia Európskej komisie v Bruseli.

Národný program pre vnútorný trh bol vypracovaný v tabuľkovej forme tak, že pre každý právny akt ES/EÚ (smernica, nariadenie, rozhodnutie, odporúčanie a pod.) bola vypracovaná osobitná tabuľka. Ku každému právnemu predpisu ES/EÚ boli v tabuľke priradené slovenské právne predpisy v tom počte, aký bol potrebný na implementáciu príslušného právneho predpisu ES/EÚ do právneho poriadku SR. Úplná implementácia príslušného právneho aktu ES/EÚ sa v uvedenom Národnom programe vyjadrila úplnou aproximáciou všetkých slovenských predpisov, priradených k tomu-ktorému právnemu predpisu ES/EÚ. Termíny uvedené v Národnom programe označovali dobu pravdepodobnej platnosti slovenského právneho predpisu.

Národný program pre vnútorný trh zrkadlovo odrážal členenie podľa Bielej knihy - teda na 23 základných oblasti práva EÚ, ktoré sa výlučne týkali vnútorného trhu.

Vláda postupne aktualizovala Národný program pre vnútorný trh tak, že jednak doplnila jeho znenie o novelizované právne predpisy ES/EÚ, jednak ho doplnila o už účinné právne predpisy SR (uznesenie vlády SR č. 632 z 2. septembra 1997). Následne vláda SR uznesením vlády SR č. 236 z 24. marca 1998 zaviazala svojich členov, aby zabezpečili plnenie aktualizovaného národného programu. Národný program pre vnútorný trh bol vzhľadom na potrebu vecného rozšírenia zákonodarstva Spoločenstva nahradený Národným programom pre prijatie acquis communautaire.

Podľa prevzatých záväzkov, ktoré pre SR vyplývajú z čl. 69 Asociačnej dohody o pridružení, je SR povinná zladiť celý svoj právny poriadok s právnym poriadkom EÚ.

Vláda Slovenskej republiky zaviazala svojich členov uznesením vlády SR č. 20 z 20. januára 1998 vypracovať Národný program pre prijatie acquis communautaire v SR, ktorý by zohľadnil nové požiadavky na celkovú koncepciu aproximácie s novým štrukturálnym členením.

Vláda SR schválila Národný program pre prijatie acquis communautaire v SR uznesením vlády SR č.237/1998 (ďalej len NPAA). Text uvedeného národného programu je rozsiahly dokument, má vyše 230 strán textu a 110 strán tabuľkových príloh.

Príloha dokumentu určuje priority, návrhy legislatívnych opatrení s vymedzením rokov plnenia, implementačné opatrenia, takisto s uvedením rokov v rozpätí 1998 - 2002, a financovanie jednotlivých položiek zo štátneho rozpočtu a z programu Phare.

Základné rozdiely medzi Národným programom pre vnútorný trh a NPAA spočívajú najmä v tom, že:

- NPAA rozlišuje predmet aproximácie práva na celé acquis communautaire;

- NPAA vychádza z dokumentu Partnerstvo pre vstup a sleduje ním definované priority;

- Ťažiskom NPAA sú „Tri piliere“ (oblasť vnútorného trhu, spoloč- ná zahranič- ná a bezpeč- nostná politika a spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí).

 

Národný program pre prijatie acquis communautaire bol monitorovaný dvakrát počas roka 1998 a na základe takto získaných záverov sa uskutočnila jeho prvá revízia. Revidovaný NPAA bol schválený vládou SR 26. mája 1999 uznesením vlády SR č. 427.

Uznesenie uložilo podpredsedovi vlády pre európsku integráciu medziiným monitorovať plnenie NPAA a predložiť vláde SR raz ročne vyhodnotenie stavu plnenia NPAA a stavu aproximácie práva s právom ES/EÚ a ministrom a predsedom ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR a guvernérovi NBS uložilo plniť krátkodobé a strednodobé priority v NPAA ako jednu z najdôležitejších úloh prístupového procesu SR k EÚ.

V marci 2000 schválila vláda druhú revíziu Národného programu pre prijatie acquis communautaire. Okrem Partnerstva pre vstup táto revidovaná verzia NPAA vychádzala zo Správy Európskej komisie o pripravenosti SR na členstvo v EÚ z októbra 1999, ako aj z iných materiálov ústredných orgánov štátnej správy, plánu legislatívnych úloh vlády na rok 2000, pripomienok Európskej komisie z decembra 1999, záverov bilaterálneho skríningu. Členenie NPAA sa priblížilo k štruktúre procesu rokovaní o vstupe. Druhý revidovaný Národný program pre prijatie acquis communautaire má dva zväzky.

Zväzok I. je základom, tvorí jadro a predstavuje vlastný národný program. Člení sa na kapitoly, z ktorých každá obsahuje prijaté opatrenia a tie sa ďalej členia na dve časti:

- aproximáciu práva;

- administratívne štruktúry.

 

Aproximácia práva predstavuje podrobný popis legislatívy platnej v SR a stupeň jej zhody s európskym právom. Stupeň zhody sa označuje tzv. doložkou zlučiteľnosti.

Administratívne štruktúry popisujú existujúci stav inštitucionálneho zabezpečenia príslušnej oblasti a prípadné zmeny. Táto časť je dôležitá najmä preto, že existencia a fungovanie príslušných inštitúcií majú zabezpečiť, aby sa prijaté zákony v praxi naozaj uplatňovali a dodržiavali. V tejto kategórii sa uvádza prepojenosť na súdy a správne orgány, ktoré dozerajú nad dodržiavaním zákonov.

Administratívne potreby obsahujú popis materiálno-technického a personálneho zabezpečenia existujúcich a vytváraných inštitúcií na úrovni ministerstiev. Ten vychádza z auditu činnosti útvarov štátnej správy, potrebnej reformy verejnej správy a ďalších opatrení.

Finančné potreby sú rozpracované podľa kapitol, a to v členení na vlastné zdroje (t. j. zdroje zo štátneho rozpočtu) a cudzie zdroje, t. j. zdroje z EÚ (Phare, Ispa, Sapard) a iné zdroje.

Priority, uvedené v NPAA sa členia na Krátkodobé priority (2000) a Strednodobé priority (2001 - 2002). Väčšina priorít bola rozvrhnutá do roku 2002, pretože slovenská vláda sa snaží o to, aby vstup SR do EÚ bol zo strany SR možný k 1. 1. 2004. Dva roky treba vyčleniť na prípravu, podpísanie a samotnú ratifikáciu Zmluvy o pristúpení. Je to, samozrejme, iba orientačný termín, pretože do uvedeného dátumu treba úspešne splniť všetky podmienky Slovenska pre vstup do EÚ.

Zväzok II tvoria prílohy:

Partnerstvo pre vstup;

Schéma legislatívneho procesu;

Plán legislatívnych úloh vlády na rok 2000;

Spoločné hodnotenie strednodobých priorít hospodárskej politiky Slovenska;

Rozpracovanie princípov priemyselnej politiky EÚ na podmienky Slovenska;

Koncepcia politiky zamestnanosti do roku 2000 s rámcovým vymedzením Národného plánu zamestnanosti;

Koncepcia reformy sociálneho poistenia;

Národný environmentálny akčný program II.

 

Národným koordinátorom všetkých prác súvisiacich s Národným programom pre prijatie acquis communautaire je podpredseda vlády SR pre európsku integráciu.

V legislatívnych pravidlách vlády SR z 8. apríla 1997 č. 241 v znení neskorších uznesení vlády SR sa v čl. 3 uvádza: “Súlad návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie sa preukazuje doložkou zlučiteľnosti a tabuľkou zhody návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a Európskej únie.“ Komparatistická analýza slovenskej právnej úpravy a práva ES/EÚ sa predkladá obligatórne. Doložka zlučiteľnosti v legislatívnych pravidlách vláda SR tvorí Prílohu č. 1. Jej hlavným prínosom je stanovenie miery kompatibility slovenského právneho predpisu s relevantnou komunitárnou právnou úpravou. Predkladateľ vládneho návrhu zákona je povinný v doložke zlučiteľnosti uviesť stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie. Miera zlučiteľnosti môže byť:

- úplná;

- č- iastoč- ná;

- žiadna;

- návrh právneho predpisu je nezluč- iteľný.

 

Obsahom doložky zlučiteľnosti je aj konštatovanie skutočnosti, či problematika návrhu právneho predpisu:

je upravená v práve Európskych spoločenstiev;

nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev;

je upravená v práve Európskej únie;

nie je upravená v práve Európskej únie.

Doložka zlučiteľnosti má mať konštitutívny charakter a nie charakter deklaratívny.

Súčasťou Legislatívnych pravidiel vláda SR v Prílohe č. 1 a) je aj popis Tabuľky zhody právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie. Tabuľky zhody sú technickou pomôckou, ktorá poskytuje širšie informácie o tom, či právna úprava SR je kompatibilná s právom ES/EÚ. Tabuľka zhody obsahuje okrem iného údaje aj o spôsobe transpozície práva ES/EÚ, teda či ide o bežnú transpozíciu, o transpozíciu s možnosťou voľby, alebo o transpozíciu podľa úvahy.

Kontrolu kompatibility na vládnej úrovni vykonáva sekcia Inštitútu pre aproximáciu Úradu vlády SR. Pri poslaneckých návrhoch zákonov sa tabuľky zhody nevypracúvajú, používa sa len doložka zlučiteľnosti.

Podľa čl. 7 ods. 2 novely Ústavy SR sa prevzatie právne záväzných aktov ES/EÚ, ktoré si vyžadujú implementáciu, vykoná zákonom alebo nariadením vlády SR podľa čl. 120 ods. 2 novely Ústavy SR.

Čl. 120 ods. 2 novely Ústavy SR znie: „ak tak ustanoví zákon, vláda je oprávnená vydávať nariadenia aj na vykonanie Európskej dohody o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej a na vykonanie medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 2.“

Zák. č. 19 z 18. decembra 2001 v znení zákona č. 207 z 23. apríla 2002 určuje podmienky vydávania aproximačných nariadení vlády SR.

Vláda SR je oprávnená vydávať aproximačné nariadenia v oblastiach:

colného práva,

bankového práva,

vedenia účtov a daní obchodných spoločností,

duševného vlastníctva,

ochrany pracovníkov na pracovisku,

finančných služieb,

ochrany spotrebiteľa,

technických predpisov a noriem,

využitia jadrovej energie,

dopravy,

pôdohospodárstva.

 

Aproximačným nariadením nemožno upravovať medze slobôd, štátny rozpočet a ďalšie veci, ktoré podľa Ústavy SR upravujú alebo majú upraviť zákony. Aproximačné nariadenie nemožno vydať ani vtedy, ak by sa jeho prijatím mal vytvoriť nový štátny orgán.

Aproximačné nariadenia a ich zakotvenie v slovenskom právnom poriadku na jednej strane znamená urýchlenie prijímania komunitárnej legislatívy, na druhej strane môže byť negatívnym fenoménom nášho právneho systému, pretože kvantitu právnych noriem možno dosiahnuť na úkor kvality. Taktiež sa posilňuje zákonodarná moc vlády SR na úkor legislatívnej kompetencie NR SR.

Existencia a pôsobenie asociačných dohôd v kandidátskych krajinách sa odzrkadlili na povahe a štruktúre ich vnútroštátnych právnych poriadkov, pričom ovplyvnili aj vývoj komunitárneho práva. V teórii práva sa vytvoril pojem „asociačné právo“, čo je súhrn právnych noriem obsiahnutých jednak v asociačných dohodách (tzv. primárne asociačné právo), jednak v aktoch (rozhodnutiach a odporúčaniach) prijatých spoločnými orgánmi, ktoré vznikli na základe asociačných dohôd (tzv. sekundárne asociačné právo).

Právo pridružených krajín spolu s právom ES/EÚ vytvorilo akési „acquis associatif“ (rovnorodá zmes vnútroštátneho práva kandidátskych krajín a komunitárneho práva).

Proces zbližovania práva z pohľadu Slovenskej republiky v konečnom dôsledku zaznamenal vysoký stupeň efektivity a preukázal možnosť splynutia odlišných právnych poriadkov pri vysokej miere ich kompatibility.

Negociačný proces prebieha v rámci Konferencie o pristúpení. Ide o bilaterálnu medzivládnu konferenciu medzi členskými štátmi a každou z  kandidátskych krajín. Prakticky sa uskutočňuje stretnutiami na troch úrovniach. Najvyššou je ministerská úroveň, kde sa stretnutia uskutočňujú zvyčajne raz počas predsedníctva príslušnej členskej krajiny v Rade EÚ (raz za pol roka). Na úrovni zástupcov sa stretáva hlavný vyjednávač SR s veľvyslancami členských krajín EÚ. Spravidla sa stretáva dva razy za jedno predsedníctvo. Najnižšou úrovňou je stretnutie na úrovni expertov, ktorí sa stretávajú podľa potreby. Rokovania prebiehajú podľa jednotlivých negociačných kapitol.

Negociačné kapitoly predstavujú rozdelenie acquis communautaire na tematické okruhy, o ktorých sa rokuje. Tieto tematické okruhy sa označujú ako negociačné kapitoly, alebo skrátene len kapitoly. Obsahom kapitol sú konkrétne nariadenia, smernice, rozhodnutia, prípadne odporúčania. V rámci rokovaní sa porovnáva súlad legislatívy kandidátskej krajiny s právom ES/EÚ.

Zoznam negociačných kapitol:

Voľný pohyb tovaru 20. Kultúra a audiovizuálna politika

Voľný pohyb osôb 21. Regionálna politika a koordinácia

Slobodné poskytovanie služieb štrukturálnych nástrojov

Voľný pohyb kapitálu 22. Životné prostredie

Právo obchodných spoločností 23. Ochrana spotrebiteľa a zdravia

Hospodárska súťaž 24. Spolupráca v oblasti spravodlivosti

Poľnohospodárstvo a vnútorných vecí

Rybné hospodárstvo 25. Colná únia

Dopravná politika 26. Vonkajšie vzťahy

Dane 27. Spoločná zahraničná a bezpečnostná

Hospodárska a menová únia politika

Štatistika 28. Finančná kontrola

Sociálna politika a zamestnanosť 29. Finančné a rozpočtové ustanovenia

Energetika 30. Inštitúcie (o tejto kapitole sa nerokuje,

Priemyselná politika nakoľko je vo výlučnej kompetencii EÚ)

Malé a stredné podnikanie 31. Rôzne (kapitola vyhradená pre body, ktoré sa môžu objaviť a nepatria do predchádzajúcich kapitol)

Veda a výskum

Vzdelávanie, odborná príprava

a mládež

Telekomunikácie a informačné

technológie

 

Rokovania s úniou sa týkajú 31 negociačných kapitol. V tom je 29 „skutočných“ kapitol, pretože pokrývajú jednotlivé oblasti acquis communautaire, 30. kapitola sa zaoberá vnútornými inštitucionálnymi otázkami únie. Pod poslednú 31. kapitolu (Rôzne) môžu byť začlenené ďalšie otázky, ktoré sa vyskytnú počas rokovaní.

Za jednotlivé kapitoly zodpovedajú pracovné skupiny, ktoré sú zriadené pri jednotlivých ministerstvách alebo orgánoch štátnej správy ako „základný pracovný orgán medzirezortnej koordinácie procesu rokovaní o vstupe SR do EÚ“. Pracovnú skupinu riadi vedúci pracovnej skupiny, ktorý vypracúva pozičné dokumenty Slovenskej republiky za príslušnú negociačnú kapitolu. Zúčastňuje sa za SR na rokovaniach o vstupe s orgánmi EÚ.

Negociačná pozícia je oficiálny dokument sprevádzajúci každú kapitolu, o ktorej sa rokuje. Kandidátska krajina v nej uvádza stupeň splnenia podmienok pre vstup do EÚ, resp. časový harmonogram zákonov, ktoré sa ešte len prijmú. Súčasťou negociačnej pozície je prípadná žiadosť o prechodné obdobia alebo výnimky v danej oblasti.

Negociačný proces zahŕňa vypracovanie návrhu pracovnými skupinami, zapracovanie pripomienok k návrhu, predloženie upraveného návrhu na diskusiu do Ministerskej rady vlády pre európsku integráciu a napokon schválenie vládou SR. Schválenú negociačnú pozíciu predkladá hlavný vyjednávač SR predsedníckej krajine Rady EÚ a jednu kópiu Európskej komisii. V súlade s predpísanými procedúrami musí EÚ vypracovať a schváliť svoj vlastný pozičný dokument. Ak keď sa tak stane, môže sa príslušná kapitola formálne otvoriť. Kapitoly sa oficiálne otvárajú na ministerskej úrovni alebo na stretnutí zástupcov. Na týchto rokovaniach sa môže rozhodnúť o predbežnom uzatvorení kapitoly, ak je všetka legislatíva v danej kapitole kandidátskou krajinou v súlade s acquis communautaire, ak krajina nepožaduje prechodné obdobia alebo výnimky a ak EÚ nevyžaduje predložiť dodatočné informácie k negociačnej pozícii kandidátskej krajiny. V niektorých kapitolách EÚ žiada predložiť ďalšie informácie a až po zodpovedaní otázok sa môže kapitola predbežne uzatvoriť. K najťažším kapitolám budú patriť tie, v ktorých kandidátska krajina žiada o prechodné obdobie (dočasné vyňatie z uplatňovania legislatívy) alebo dokonca o výnimky (trvalé neuplatňovanie legislatívy v danej oblasti). Zahrnú sa do tzv. celkovej dohody, kde sa bude hľadať kompromis medzi oboma stranami. Až vyriešenie tejto časti umožní rokovania ukončiť a pripraviť návrh znenia.

V júni 1995 podala Slovenská republika na zasadnutí Európskej rady v Cannes oficiálnu prihlášku na členstvo v EÚ, ktorou potvrdila svoj zámer zakotvený v Európskej dohode stať sa členom Európskej únie. Podľa ôsmej hlavy Zmluvy ES/EÚ v amsterdamskom znení sa uvádza: „O členstvo v Únii môže požiadať každý európsky štát, ktorý rešpektuje zásady uvedené v čl. 6 ods. 1. Žiadosť sa adresuje Rade, ktorá sa uznáša jednomyseľne po konzultácii s Komisiou a so súhlasom Európskeho parlamentu, dosiahnutým absolútnou väčšinou jeho poslancov.“

Európska rada na zasadnutí v decembri 1995 v Madride zaviazala Európsku komisiu, aby sa vyjadrila k schopnostiam kandidátskych krajín na základe plnenia kodanských kritérií. Madridský summit zároveň podčiarkol, že členstvo si bude vyžadovať, aby kandidátske krajiny prispôsobili aj svoju administratívnu štruktúru, ktorou vytvoria podmienky pre integráciu. Samotné premietnutie európskej legislatívy do národného zákonodarstva nestačí. Na efektívne uplatňovanie legislatívy je potrebná aj vhodná administratívna a právna štruktúra. Veľvyslanec Európskej komisie v SR oficiálne odovzdal ministrovi zahraničných vecí dotazník EÚ v apríli 1996. Vyplnený dotazník bol Európskej komisii prostredníctvom jej veľvyslanca odovzdaný 19. júla 1996. Na základe dotazníka Európska komisia začala pripravovať svoj posudok, v ktorom zhodnotí plnenie kodanských kritérií.

Komisia vydala 16. júla 1997 Agendu 2000, v ktorej súčasťou sú aj posudky na 10 kandidátskych krajín – Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko, Lotyšsko, Estónsko, Litvu, Bulharsko, Českú republiku a Slovinsko (posudok na Turecko vydala  roku 1989 a na Cyprus a Maltu v roku 1993).

Dokument Agenda 2000: za silnejšiu a širšiu Úniu predstavuje program EÚ na 21. storočie. Načrtáva perspektívy rozvoja Únie a jej politík na prelome storočia, aspekty rozšírenia Únie a budúce finančné vyhliadky. Európska únia v Agende 2000 reaguje na zmeny, ku ktorým došlo koncom 20. Storočia, a načrtáva vývoj Európskej únie v 21. storočí. V druhej časti obsahuje posudky Európskej komisie na asociované krajiny strednej a východnej Európy, ktoré požiadali o vstup do EÚ. Komisia v posudkoch zohľadnila informácie, ktoré poskytli kandidátske krajiny v dotazníkoch, hodnotenia jednotlivých členských štátov, správy a rezolúcie Európskeho parlamentu, prácu ostatných medzinárodných organizácií a medzinárodných finančných inštitúcií i pokrok, dosiahnutý podľa Európskych dohôd. Posudok okrem dosiahnutých výsledkov obsahuje aj predpovede budúceho vývoja. Na základe hodnotenia, do akej miery kandidátske krajiny spĺňajú kritériá na vstup, Európska komisia odporučila, aby sa rokovania o vstupe začali s Českou republikou, Estónskom, Maďarskom, Poľskom, Slovinskom a Cyprom.

V decembri 1997 sa v Luxemburgu konalo zasadnutie Európskej rady. na tomto summite Európska rada schválila koncepciu rozširovania Únie. Na návrh Komisie EÚ sa začali vstupné rokovania so šiestimi kandidátskymi štátmi, čím došlo k rozdeleniu kandidátskych krajín na dve skupiny.

Prvú skupinu tvorili: Česká republika, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, Estónsko a Cyprus, s ktorými sa začnú aj vstupné rozhovory aj rokovania o vstupe. Druhú skupinu tvorili: Slovenská republika, Litva, Lotyšsko, Malta, Bulharsko a Rumunsko, s ktorými sa mali začať iba vstupné rozhovory, nie rokovania o vstupe. Pre druhú skupinu kandidátskych krajín bola navrhnutá posilnená predvstupová stratégia, ktorej kľúčovým prvkom bolo Partnerstvo pre vstup. Dňa 30. marca 1998 sa oficiálne začali vstupné rozhovory. V Bruseli sa spoločne stretli ministri zahraničných vecí 15 členských krajín a 11 kandidátskych krajín. SR odovzdalo vtedajšiemu komisárovi EÚ pre zahraničné vzťahy Hansovi van den Broekovi Národný program pre prijatie acquis communautaire v Slovenskej republike. Dňa 31. marca 1998 sa začali rokovania o vstupe s prvou skupinou kandidátskych krajín.

V apríli 1998 sa v SR, podobne ako v ostatných kandidátskych krajinách začal skríningový proces. Skríning je metóda právnej komparatistiky, ktorá porovnáva acquis communautaire s právom kandidátskej krajiny. Skríning prebieha v dvoch fázach – multilaterálnej a bilaterálnej . Na multilaterálnom skríningu s predstaviteľmi Európskej komisie sa zúčastňujú všetky kandidátske krajiny. Bilaterálny skríning znamená dvojstranné rokovania kandidátskej krajiny s predstaviteľmi Európskej komisie, teda s každou krajinou individuálne. Multilaterálny skríning bol ukončený vo februári 1999, bilaterálny vo februári 2000.

V decembri 1999 sa v Helsinkách konal summit, ktorý sa natrvalo zapísal do histórie približovania sa kandidátskych krajín do EÚ. Na ňom sa rozhodlo o pozvaní SR a ďalších piatich krajín na rokovania o vstupe, čím sa ukončilo členenie kandidátskych krajín na prvú a druhú skupinu. Vzhľadom na rôzny stupeň pripravenosti krajín, ktoré vstupujú do rokovaní, rozhodla EÚ diferencovať kandidátov už od začiatku procesu. Rozhodnutie o tom, koľko a aké ďalšie kapitoly budú s danou krajinou otvorené, bude závisieť od pokroku každej krajiny pri príprave na vstup do EÚ, preto je s každou kandidátskou krajinou otvorený obmedzený počet negociačných kapitol. Princíp diferenciácie sa označuje ako model „regata“.

Pristúpenie Slovenskej republiky k Európskej únii sa uskutoční uzavretím medzištátnej zmluvy medzi členskými štátmi Európskej únie a Slovenskou republikou. Proces samotného vstupu bude pozostávať zo štandardných krokov aplikovaných napr. aj v prípade Fínska, Rakúska, Švédska, ktoré vstupovali do EÚ ako posledné:

Najskôr sa pripraví návrh Zmluvy o pristúpení medzi každou kandidátskou krajinou a Európskou komisiou.

Návrh Zmluvy o pristúpení sa predkladá do Rady EÚ a do Európskeho parlamentu.

Európska komisia podá záverečné stanovisko k Zmluve o pristúpení.

Európsky parlament musí o vstupe rozhodnúť kladne (procedúrou súhlasu) absolútnou väčšinou hlasov (314 hlasmi).

Rada EÚ musí jednohlasne Zmluvu o pristúpení schváliť.

Členské štáty EÚ musia Zmluvu o pristúpení podpísať s každou kandidátskou krajinou.

Konajú sa referendá (ak si to ústava vyžaduje) v krajinách EÚ a v krajinách, ktoré o členstvo požiadali.

Nasleduje proces ratifikácie členskými štátmi EÚ a každou z kandidátskych krajín.

Kandidátska krajina sa napokon stáva plnoprávnym členom dátumom vstupu.

 

Zmluvný základ pristúpenia bude zahŕňať tak vlastnú Zmluvu o pristúpení, ako aj prístupový akt, ktorý by mal tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Prístupový akt spravidla sám má prílohy a protokoly, ktoré bývajú jeho súčasťou a sú tak tiež priradené k Zmluve o pristúpení. Záverečný akt k Zmluve o pristúpení by mal obsahovať vyhlásenia zmluvných strán, na ktoré možno prihliadať pri výklade ustanovení zmluvy, nebýva však súčasťou Zmluvy o pristúpení. Zmluva o pristúpení býva autentická vo všetkých zmluvných jazykoch.

Optimálna štruktúra Zmluvy o pristúpení je takáto:

Vlastná zmluva o pristúpení

Prístupový akt

Protokoly

Záverečný akt

 

Uzavretím Zmluvy o pristúpení sa krajina uchádzajúca sa o vstup zaviaže prevziať celé právo EÚ platné k momentu pristúpenia. Pokiaľ ide o právne účinky prevzatia, treba rozlišovať medzi komunitárnym a úniovým právom. Kým pri prvom z nich ide podľa judikatúry ESD o nový právny poriadok, ktorý treba inkorporovať do právneho poriadku členských štátov, pri úniovom práve je forma jeho prevzatia vo veľkej miere ponechaná na vôľu členských štátov a sleduje medzinárodnoprávne pravidlá transformácie.

Zmluva o pristúpení zakotvuje skutočnosť, že konkrétna krajina sa stáva členom EÚ. Ďalej rieši podmienky pristúpenia, zásady pristúpenia, ako aj ustanovenia o výklade pojmov. Dôležitou časťou sú otázky spojené s úpravou primárneho práva ES, nevyhnutné z dôvodu pristúpenia, a úpravy sekundárneho práva ES, nevyhnutné z dôvodu pristúpenia. Súčasťou Zmluvy o pristúpení bývajú prechodné opatrenia a ustanovenia o vykonaní prístupového aktu. V protokoloch Zmluvy o pristúpení sa môžu riešiť špecifické otázky, napr. používanie rakúskych pojmov nemeckého jazyka, alebo otázky spojené s voľbami do Európskeho parlamentu, ale aj otázky, ktoré vyplynuli z negociačných rokovaní s jednotlivými krajinami.

Záverečný akt spravidla obsahuje spoločné jednostranné vyhlásenia zmluvných strán. Tieto nadobúdajú právny význam predovšetkým pri výklade primárneho a sekundárneho práva, ale aj v ďalších otázkach súvisiacich so vstupom krajiny do EÚ.

Slovenská republika plánuje uzavrieť všetky kapitoly do konca roka 2002. Na jar 2003 by mohlo dôjsť k podpisu Zmluvy o pristúpení.

Kunová, V.: Efektívnosť procesu aproximácie práva v Slovenskej republike.

Slovenské a európske právo č. 1/2, Bratislava 2000.

Kunová, V.: Constitucional Aspects of the Accession of the Slovak Republic to European Union, Hague 2001.

Maresceau, M.: Enlarging the European Union, London, New York 1997.

Nováčková, D. a kol: Európska integrácia od Ríma cez Maastricht po Amsterdam, Eurounion, Bratislava 2000.

Preston, Ch.: Enlargement and Integration in the European Union, London, New York 1997.

Svoboda, P.: K právní povaze tzv. evropských asociačních dohod a sekundárního asociačního práva, Právnik roč. CXXXV, č. 3 str. 201.

Šaková, B.: Slovensko a Európska únia, Sprint, Bratislava 2000.

Šišková, N.: Základní otázky sbližovaní českého práva s právem ES, Codex 1998.

Zmluva o Európskej únii Amsterdamské znenie, Slovak Academic Press, Bratislava 1999.

Európska dohoda o pridružení uzatvorená medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Slovenskou republikou na strane druhej, Bratislava 1994.