I keď na inštitucionálnom orbite zrejme stretneme aj iné dôležité ustanovizne (a aktérov), predstavia sa tu predovšetkým:

1. Hlavné inštitúcie:
2. Európska rada,
3. Rada EÚ,
4. Európska komisia,
5. Európsky parlament,
6. Súdny dvor ES.

1. Špecializované inštitúcie:

1.2.2 Účtovný dvor,

1.2.3 Hospodársky a sociálny výbor,

1.2.4 Výbor regiónov,

1.2.5 Európska investičná banka,

1.2.6 Európska centrálna banka,

1.2.7 ďalšie inštitúcie.

Európska rada je vlastne inštitucionalizovaným stretnutím vrcholných predstaviteľov národných exekutív členských štátov EÚ s predsedom supranacionálnej Európskej komisie.

Treba mať predovšetkým na zreteli, že Rada Európy je medzinárodnou organizáciou, ktorá vznikla už roku 1949 s cieľom chrániť ľudskoprávne posolstvo obsiahnuté v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 (a v príslušných protokoloch, ktoré neskôr medziiným na pokračovanie rozšírili katalóg v ňom obsiahnutých subjektívnych práv). Rada Európy sídli v Štrasburgu a počet jej členských štátov, medzi ktoré od roku 1993 patrí i samostatná Slovenská republika, sa v porovnaní s pôvodnými desiatimi signatármi jej Štatútu už viac než zoštvornásobil. Naproti tomu Európska rada predstavuje fórum súvisiace s inštitucionálnou štruktúrou Európskej únie.

Podnet na založenie Európskej rady vzišiel z parížskeho summitu ES usporiadaného 9. a 10. decembra 1974. Možno konštatovať, že na označenie stretnutia Európskej rady sa i dnes niekedy používa slovo „summit”, ku ktorému sa niekedy pripája skratka „EÚ“, alebo názov miesta konania, ktorým býva niektoré z miest krajiny predsedajúcej Rade Európskej únie (pozri ďalej sub 1.1.3.3). Pomerne úzke zoskupenie, na ktoré sa v zmysle článku 2 Jednotného európskeho aktu [1986] a neskôr podľa článku 4 (ex.-čl.D) Zmluvy o  Európskej únii začalo oficiálne odkazovať ako na Európsku radu, sa historicky prvý raz stretlo v marci 1975 v Dubline.

Keďže Európska rada nie je viazaná striktnými procedurálnymi pravidlami, majú jej rokovania do značnej miery neformálny, resp. zvyklosťami utváraný charakter. To sa prejavuje i tak, že fungovanie a rozsah agendy Európskej rady sotva možno vtesnať do formálne artikulovaného rámca ustanovení zmluvných textov. S prihliadnutím na naznačený stav vecí možno za úlohy Európskej rady (medziiným) považovať všeobecné i konkrétnejšie politické usmernenia v mene úspešnej realizácie úloh a cieľov európskej integrácie v rámci Európskej únie a v rámci medzinárodnej spolupráce. K najdôležitejším úlohám Európskej rady patria:

• všeobecne politicky viesť Európsku úniu,
• dosahovať názorový konsenzus a zabezpečovať politickú súdržnosť,
• prinášať politické podnety prispievajúce k rozvoju Európskej únie (vrátane určenia spolupráce v nových oblastiach),
• koordinovať hospodárske a menové zjednotenie,
• slávnostne ratifikovať dôležité dokumenty, správy, akčné plány, významné príspevky,
• rokovať o zmenách zmlúv (rozhodnutia o inštitucionálnych zmenách a i.),
• rokovať o žiadostiach o vstupe tretích krajín do Európskej únie,
• zviditeľňovať Európsku úniu vo vonkajších vzťahoch (medziiným vyjadrovaním spoločných posolstiev k otázkam medzinárodných vzťahov),
• vymedzovať zásady a všeobecné smery rozvoja spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (vrátane záležitostí s dopadom na obranu),
• rozhodovať o spoločných stratégiách v oblasti, kde členské štáty majú dôležité spoločné záujmy,
• rozhodovať o veci určitej tematickej povahy na najvyššej úrovni (rozhodnutia sa odrazili v utváraní vnútorného trhu).

Za jednu z najsúčasnejších tendencií v spôsobe prístupu Európskej rady k aktuálnej agende možno považovať jej sklon zaoberať sa určitým konkrétnym problémom, napr. otázkou zamestnanosti, na najvyššej úrovni. V tom i v ďalších otázkach Európskej rade pomáhajú ministri zahraničných vecí členských štátov (prípadne iného rezortu), resp. i člen/niekoľko členov Európskej komisie a niekoľko administratívnych pracovníkov. Nijaká iná osoba sa nezúčastňuje na stretnutiach Európskej rady. Koncom osemdesiatych rokov sa zaužívala prax symbolického oslovenia účastníkov fóra predsedom Európskeho parlamentu, ktoré sa uskutočňuje hneď po fotografickom zvečnení príslušných osobností na prahu summitu. Spomedzi výsledkov zasadnutí Európskej rady spomeňme významné deklarácie a kľúčové rozhodnutia. Pripomeňme napríklad rozhodnutie z roku 1974, na základe ktorého sa zavádzali priame voľby do Európskeho parlamentu, či prijatie textu Zmluvy z Nice v decembri 2000 (ako aj priebežnú formuláciu množstva vyhlásení k medzinárodným krízam).

Agenda stretnutí Európskej rady býva predrokovaná intergovernmentálnou (medzivládnou konferenciou, ďalej iba „IGC”), ktorej môže predchádzať správa ďalšieho činiteľa (napr. určitého výboru). IGC nie je predmetom zakladajúcich zmlúv a o tom, či a k akému bodu bude konferencia otvorená, rozhoduje počnúc summitom v Miláne roku 1985, Európska rada. Medzivládne konferencie odvtedy rokujú v kombinovanej zostave ministrov národných vlád a stálych predstaviteľov (členských štátov – pozri ďalej sub 1.1.3.4). K výsledkom rokovaní IGC patria návrhy projektov či reforiem zmluvných textov, ktoré Európska rada bez problémov odsúhlasí, ale i mnoho rôznych nejasností, ktoré nenahrávajú úspešnému summitu Európskej rady. (Pripomeňme nateraz poslednú IGC, ktorá prebehla v roku 2000 a vyústila do komplikácií na summite v Nice; zaznamenajme tiež, že najbližšia IGC by sa mala konať v roku 2004.)

Hoci Európska rada doteraz nebola zlým iniciátorom aktivít primárneho tvorcu hlavných integračných rozhodnutí, objavujú sa názory, že už dosiahla medze svojich možností. De Schoutheete napr. vidí problém ani nie tak v tom, že na summite sa prijímajú rozhodnutia politickej povahy, ktoré ex post dostávajú formu nariadení a smerníc Rady Európskej únie, ale v tom, že Európska rada koná ako zákonodarca a priamo zasahuje do textu Zmluvy o založení ES, na čo nie je – ani za podmienky štyroch summitov ročne – dostatočne pripravená. Hlavné riziko totiž predstavujú uponáhľané nočné zasadnutia bez primeranej asistencie a procedurálnej disciplíny. Prijímané rozhodnutia do terminologicky únosnej podoby potom celé týždne upravujú experti vedení COREPER-om (pozri sub 1.1.3.4). Možno to povedať i tak, že „celý systém Európskej únie sa točí okolo Európskej rady”.

Rada Európskej únie (ďalej len „Rada EÚ”) je všeobecným názvom, používaným pre hlavnú zákonodarnú inštitúciu Európskej únie, v ktorej sa stretávajú ministri vlád členských štátov Európskej únie.

Inštitúcia má charakter predáka ochrany národných záujmov. Disponuje právomocami koordinovať všeobecné hospodárske politiky členských štátov, rozhodovať a v rámci legislatívneho procesu prijímať právne akty a na výkon toho, čo stanoví, splnomocňovať Európsku komisiu. V rôznych textoch a kontextoch figuruje i ako „Rada ministrov” alebo iba ako „Rada”.

Historické korene inštitúcie siahajú do roku 1951, keď jej poverenie ľahko konzultatívnou agendou predpokladala Zmluva o založení  Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ. Artikuláciu koordinačných a rozhodovacích právomocí Rady priniesol článok 145 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva roku 1957 (čl. 202 Zmluvy o založení ES). Ako na Radu EÚ na ňu možno odkazovať od roku 1993, keď nadobudla platnosť Zmluva o  EÚ a Rada prijala rozhodnutie č. 93/591/ O.J. L281/1993 o svojom názve – Rada Európskej únie. Sídli v Bruseli a niektoré zasadnutia sa konajú v Luxemburgu.

Oficiálne jestvuje „iba jedna Rada ministrov” ktorá sa v praxi stretáva v šestnástich rôznych formáciách. Za najdôležitejšie sa zvyknú považovať najmä tieto: Rada všeobecných záležitostí – skladajúca sa z ministrov zahraničných vecí vlád členských štátov Európskej únie, Rada ministrov hospodárstva a financií (Ecofin) – utváraná ministrami financií alebo hospodárstva vlád členských štátov EÚ a Poľnohospodárska rada, ktorá združuje ministrov poľnohospodárstva vlád členských štátov EÚ. Dôležitosť spomenutých troch formácií podčiarkuje to, že sa stretávajú jeden raz za mesiac, kým ostatné iba dva až štyri razy ročne. (K agende ďalších zoskupení patria napr. životné prostredie, doprava, sociálna politika, rybolov, výskum, vzdelanie.) V každej formácii zasadá popri relevantných ministroch vlád členských štátov EÚ i predstaviteľ Európskej komisie a rotujúci predsedajúci.

Predpoklad relevantného ministerského zastúpenia vlád členských štátov Európskej únie na zasadnutiach tej – ktorej formácie však v živote inštitúcie dostáva rôzne podoby, napr. podobu zastupovania stálym predstaviteľom - členom COREPER-u a i. (Zaznamenajme, že aj dikcia článku 205 ods. 3. Zmluvy o založení ES asi nenadarmo artikuluje slovné spojenie „zastúpení členovia”.)

V rámci zmluvného rámca Európskeho spoločenstva sú Rade priznané nasledujúce spôsoby hlasovania:

• hlasovanie jednomyseľné (týkajúce sa najmä otázok harmonizácie zdaňovania v zmysle článku 93 Zmluvy o založení ES, ale napr. aj posilňovania práv občanov Únie v zmysle čl. 22 ods. 2 Zmluvy o založení ES; zdržanie sa hlasovania tu v zmysle článku 205 ods. 3 Zmluvy o založení ES nebráni prijatiu predmetných aktov),
• hlasovanie jednoduchou väčšinou (ide o všeobecne stanovený postup podľa článku 205 ods.1 Zmluvy o založení ES),
• hlasovanie dvojtretinovou väčšinou (týkajúce sa nápravy situácie členským štátom, ktorý dosiahol nadmerný deficit verejných financií v zmysle článku 104 Zmluvy o založení ES),
• hlasovanie kvalifikovanou väčšinou (podľa čl. 205 ods. 2 Zmluvy o založení ES).

Procedúra, ktorá sa v zmysle Jednotného európskeho aktu vzťahovala iba na niekoľko významných oblastí, sa v súčasnosti používa vo väčšine politických oblastí a vzťahuje sa na širšie spektrum prijímaných rozhodnutí.

Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou je koncipované tak, že na každého ministra pripadá nie jeden, ale – s prihliadnutím na počet obyvateľov štátu, ktorý v Rade zastupuje – viac hlasov v škále 10 hlasov (Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko) až po 2 hlasy (pre Luxembursko). Konštatovaný stav zahŕňa celkove 87 hlasov udelených ministrom europätnástky sformovanej k 1. januáru 1995 (pozri čl. 205 ods. 2 ZES). Kvalifikovaná väčšina za tohto stavu vecí rozhodne, ak návrh získa podporu 71,3 % (62 z 87) hlasov. Návrh môže byť neprijatý blokážnou menšinou tak, že proti nemu hlasuje minimálne 29.9 % (26 z 87) hlasov. (Ak by vstúpila do platnosti Zmluva z Nice a ak by v Rade zasadalo 27 ministrov, predmetná škála by sa o poznanie zmenila v prospech väčších štátov. Počet hlasov by sa pohyboval od 29 hlasov pre ministrov štyroch uvedených najsilnejších členských štátov až po 3 hlasy pre Maltu; v prípade, že by sa členským štátom Európskej únie stala aj Slovenská republika, bolo by jej ministrovi v Rade priznaných 7 hlasov z celkových 345 hlasov:  Bol by v tomto ohľade v rovnakej pozícii ako jeho kolegovia z Dánska, Fínska a Írska (a v prípade jej začlenenia do Európskej únie analogicky aj Litvy). Prah kvalifikovanej väčšiny by sa dostal na úroveň 73,9 % (255 z 345) hlasov a blokážna menšina by dosiahla úroveň 26,4 % (91 z 345) hlasov.

Ako sne už povedali, Rada EÚ predstavuje hlavnú zákonodarnú inštitúciu Európskej únie. Je vlastne zákonodarcom a/alebo spoluzákonodarcom Európskej únie. Aplikácia postmaastrichtského a postamsterdamského znenia článku 251 (ex-čl. 189b) Zmluvy o založení  ES, čiže kodecíznej (spolurozhodovacej) procedúry spôsobila, že najmä v rámci nej sa Rada ocitla v polohe spoluzákonodarcu, keďže bez súhlasu Európskeho parlamentu, najmä v kontexte vnútorného trhu či životného prostredia, nie je možné prijať navrhnutý právny akt, ba ani rozpočet ES. Stále však platí konštatovanie, že nijaký, Európskou komisiou vypracovaný a Európskym parlamentom prediskutovaný či pozmenený návrh právneho aktu sa nestane súčasťou komunitárneho práva bez súhlasu Rady EÚ. (V zmysle článku 205 ods. 2 ZES v súčasnosti platí, že podľa Zmluvy o založení ES je na prijatie návrhu právneho aktu z dielne Európskej komisie kvalifikovanou väčšinou potrebných 62 hlasov, kým v iných prípadoch sa vyžaduje 62 hlasov pochádzajúcich aspoň od desiatich členov Rady.)

Predsedníctvo Rady ministrov (a Európskej rady) funguje na rotačnej báze tak, že vždy v januári a v júli sa ho na šesť mesiacov ujíma iný členský štát. Predseda Rady EÚ určuje harmonogram zasadnutí, zvoláva zasadnutie Rady, otvára hlasovací proces, podpisuje akty, na ktorých sa Rada uzniesla, vyhlasuje právne akty, zastupuje Radu EÚ. Predsedníctvo kladie na štát, ktorý ho vykonáva, viaceré nároky, týkajúce sa medziiným kvalifikovaného vypracovania stretnutí Európskej rady, nezávislého predsedania Európskej rade, Rade ministrov, COREPER-u i pracovným skupinám, trpezlivého presadzovania určitých priorít a hľadania kompromisov, či reprezentácie Európskej únie na globálnej úrovni. Úspešnosť šesťmesačného obdobia je vo veľkej miere závislá od diplomatických schopností ministra zahraničných vecí členského štátu, ktorý vykonáva predsedníctvo. Taký štát má vždy šancu zvýšiť svoju prestíž i počas summitu Európskej rady, ktorého je hostiteľom.

Nech už sa k Rade EÚ pristupuje akýmkoľvek spôsobom, vždy sa objaví odkaz na COREPER (Committee of Permanent Representatives), ktorého zmluvné postavenie po prvý raz formulovali Rímske zmluvy. V súčasnosti ho tvorí 30 zväčša skúsených diplomatov, ktorí sa raz do týždňa schádzajú v dvoch formáciách – stáli predstavitelia – veľvyslanci vyslaní do Bruselu členskými štátmi dotvárajú tzv. sieť Európskej únie „Permreps” a zasadajú vo Výbore stálych predstaviteľov známom ako COREPER II, kým ich zástupcovia sa schádzajú vo Výbore stálych zástupcov nazývanom COREPER I. Z vertikálneho pohľadu sa COREPER nachádza medzi ministrami a expertmi, resp. pracovnými skupinami: organizuje stretnutia Rady a dohliada na vytvorené pracovné skupiny, ktoré sa zaoberajú skúmaním návrhov a diskusiou o návrhoch nových aktov. Rozhoduje o tom, či o návrhoch na ministerskej úrovni treba ďalej rokovať, alebo sa má o nich priamo hlasovať, resp. o tom, ktoré návrhy predloží ktorej formácii Rady ministrov. V súvislosti s tým možno poznamenať, že COREPER II sa orientuje najmä na vysoko politickú medzipilierovú agendu vrátane zahraničných vzťahov Európskej únie, čo ho nevyhnutne privádza k spolupráci napr. s Radou všeobecných záležitostí, kým COREPER I sa venuje skôr vybraným častiam prvopilierovej agendy a spolupracuje napr. s Poľnohospodárskou radou. Medzipilierový a medzisektorový prehľad o práci Rady, ktorým tak COREPER disponuje i na horizontálnej úrovni, z neho robí mimoriadne zaujímavú inštitucionálnu štruktúru, vyznačujúcu sa navyše pozoruhodnými stratégiami uplatňovanými v kontaktoch s inými aktérmi EÚ. I keď prvoradou úlohou COREPERu je chrániť národné záujmy v Rade v období medzi stretnutiami príslušných ministrov, sústavnou negociačnou praxou fakticky prispieva k integrácii rôznych záujmov a i v dôsledku toho sa vymyká z rámca teoretických pokusov o jeho čiernobiele portrétovanie ako národného alebo supranacionálneho hráča pôsobiaceho v systéme EÚ.

Generálny sekretariát – na čele s generálnym tajomníkom – má organizačné a servisné poslanie. Zabezpečuje kontinuitu činnosti inštitúcie i tým, že je všestranne nápomocný jej predsedníctvu. Vzhľadom na zaneprázdnenosť súčasného generálneho tajomníka funkciou Vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku bolo riadenie generálneho sekretariátu jednomyseľným menovaním Rady delegované na zástupcu generálneho tajomníka.

Európska komisia je supranacionálnou inštitúciou Európskej únie s právomocami spadajúcimi najmä do agendy prvého piliera Únie, v dôsledku čoho býva nazývaná Komisiou ES. Viaceré texty na jej označenie používajú iba slovo „Komisia”.

Z pohľadu širšej verejnosti je inštitúcia známa ako kolégium komisárov v čele s predsedom Európskej komisie, čo zodpovedá článku 213 v spojení s článkom 219 Zmluvy o založení ES. Po rozšírení EÚ na 15 členských štátov sa Komisia (vrátane predsedu) skladá z dvadsiatich členov, pričom sa ustálila prax, že z každého z piatich väčších členských štátov EÚ (Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Taliansko, Veľká Británia) pochádzajú dvaja komisári. Z menších členských štátov EÚ nájdeme v Komisii menovanej roku 1999 na obdobie piatich rokov len po jednom komisárovi. (Obsadzovanie miest podľa obdobného kľúča možno konštatovať i u jej predchodkýň).

Predseda Komisie v súčasnosti nemôže voľne rozhodovať o prideľovaní portefeuille pre toho-ktorého člena Komisie, keďže je pod lobbistickým tlakom vlád najmä väčších členských štátov a tiež znovu nominovaných komisárov, čo sa prejavuje pri obsadzovaní najdôležitejších komisárskych postov. Súčasný predseda Komisie Romano Prodi je predsedom bez portefeuille.

Podľa ustanovení článku 217 Zmluvy o založení ES môže Komisia z radov svojich členov menovať jedného či dvoch podpredsedov. Roku 1999 boli členom Komisie pridelené tieto portefeuille: administratívna reforma; vzťahy s Európskym parlamentom, doprava a energia (vzťahujú sa súbežne na súčasné dva podpredsednícke posty); poľnohospodárstvo a rybolov; podnikanie a informačná spoločnosť; hospodárska súťaž; regionálna politika; inštitucionálne záležitosti; vnútorný trh; výskum; ochrana spotrebiteľa; zamestnanosť a sociálne veci; vonkajší trh; rozvoj a humanitárna pomoc; vonkajšie vzťahy; vzdelanie a kultúra; rozpočet; menové záležitosti; rozšírenie; súdnictvo a vnútorné veci; životné prostredie. V podmienkach krajín uchádzajúcich sa o členstvo v Európskej únii patrí k najznámejším osobnostiam kolégia azda komisár pre rozšírenie Európskej únie G. Verheugen (niekdajší minister pre Európu vo vláde NSR).

K supranacionálnemu charakteru Komisie prispievajú kritériá stanovené v článku 213 ods. 2 Zmluvy o založení  ES. Členovia Komisie vykonávajú svoje funkcie nezávisle vo všeobecnom záujme ES a neprijímajú pokyny od vlád členských štátov (k čomu pristupuje inkompatibilita postu člena Komisie s akýmkoľvek povolaním). Každý člen Komisie, ktorý nespĺňa podmienky pre výkon svojej funkcie, alebo sa dopustí závažného priestupku, môže byť v zmysle článku 216 Zmluvy o založení ES odvolaný na žiadosť Rady alebo Komisie Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev.

Komisia vykonáva svoje činnosti v mnohých prípadoch v spolupráci s Radou a pod politickým vedením svojho predsedu tak, aby Rada rozhodovala v duchu jej návrhov a aby nemusela čeliť vysloveniu nedôvery zo strany Európskeho parlamentu. Uznáša sa rozhodnutím väčšiny svojich členov v súlade so svojím Rokovacím poriadkom. Sídlom Komisie je Brusel a niektoré jej pracoviská sídlia v Luxemburgu.

Do štruktúry administratívneho aparátu Komisie spadalo v polovici roku 2001 11 servisných pracovísk, ku ktorým patria generálny sekretariát (na čele s generálnym tajomníkom Komisie), štatistický úrad (Eurostat), právny servis, prekladateľský servis, úrad humanitárnej pomoci, spoločné výskumné centrum, spoločný tlmočnícky a konferenčný servis, úrad pre styk s verejnosťou a ďalšie pracoviská. Tieto tzv. iné služby sú v zásade späté so zabezpečovaním horizontálnych, všetko prestupujúcich úloh (akou je napr. tlmočenie), kým generálne riaditeľstvo (skrat. DG) plní zásadne úlohy v rámci určitého politického sektora či rezortu. Na čele každého generálneho riaditeľstva, ktoré sa ďalej člení na množstvo organizačných jednotiek, stojí generálny riaditeľ, ktorý komisárovi zodpovedá za implementáciu politického smerovania stanoveného Komisiou. Obsadzovanie miest v štábe týchto pracovísk prebieha na základe konkurzu.

Historické korene EP spadajú do päťdesiatych rokov XX. storočia, keď najprv na základe Zmluvy o založení ESUO začala pôsobiť inštitúcia zvaná „Zhromaždenie”. Tá bola neskôr v kontexte Rímskych zmlúv dotvorená do podoby známej pod názvom „Európske parlamentné zhromaždenie”. Zhromaždenie sa premenovalo na Európsky parlament roku 1962 na základe svojej vlastnej rezolúcie (O.J. L31/1962) a toto pomenovanie bolo oficiálne uznané prijatím Jednotného európskeho aktu (O.J. L169/1986).

Spočiatku symbolické právomoci inštitúcie sa rozrástli na konzultatívne, kontrolné a rozhodovacie. Článok 189b Maastrichtskej zmluvy prečíslovaný na aktuálny článok 251 Amsterdamskej zmluvy o ES pririekol Európskemu parlamentu postavenie spoluzákonodarcu. (Ide o spolurozhodovanie orientované na viaceré v zásade prvopilierové záležitosti postúpené v Európskom parlamente do tretieho čítania a podliehajúce rozhodovaniu kvalifikovanou väčšinou v Rade ministrov.) Stále však platí, že EP nemá legislatívnu iniciatívu (priznanú Európskej komisii) a že bez súhlasu Rady ministrov sa nijaký návrh právneho predpisu nestane súčasťou práva ES (a ani návrh novej politiky novou politikou ES).

So statusom EP súvisí, pochopiteľne, množstvo ďalších zmluvných článkov, medziiným článok 19 ods. 2 Zmluvy o založení ES, maastrichtským spôsobom stanovujúcim, že každý občan Únie žijúci v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, má právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu v členskom štáte, v ktorom sa zdržiava za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu.

V EP je zastúpené široké spektrum politických záujmov. K supranacionálnej povahe EP prispieva i to, že v jeho priestoroch poslanci nezasadajú v národných blokoch, ale v národne zmiešaných straníckych skupinách, z ktorých najsilnejšie sú jednak Európska ľudová strana a Európski demokrati (konzervatívci vpravo od centra a kresťanskí demokrati – skrat. EPP-ED), jednak Strana európskych socialistov (sociálni demokrati – skrat. PES).

Plenárne zasadnutie EP je verejné a trvá približne 3 až 4 dni. Predsedá mu predseda EP volený poslancami na polovicu funkčného obdobia EP. V rokovaniach so straníckymi skupinami mu pomáha 14 podpredsedov.

Neodmysliteľnou úlohou Európskeho parlamentu je tvoriť demokratické premostenie medzi občanmi Európskej únie a jej inštitúciami. Účasť na eurovoľbách (t. j. priamych voľbách do EP ukotvených v systéme pomerného zastúpenia) má však klesajúcu tendenciu (z vyše 60 % v roku 1979 pod 50 % v roku 1999). Zdá sa (a štatistiky to aj potvrdzujú), že občania členských štátov nie sú dostatočne oboznámení s jeho právomocami.

Ide o oprávnenie na tretie čítanie v takých oblastiach ako jednotný trh, životné prostredie atď. – celkom v 38 oblastiach. (V prípade nadobudnutia platnosti Zmluvy z  Nice by sa ich počet zvýšil o ďalších 5.) Platí tu, že ak EP s návrhom právneho aktu ani jeho modifikáciami nesúhlasí (absolútnou väčšinou hlasov svojich poslancov, resp. absolútnou väčšinou odovzdaných hlasov v prípade pokusu o kompromis prostredníctvom Zmierovacieho výboru), považuje sa navrhovaný právny akt za neprijatý.

Právomoc EP vo vonkajších vzťahoch vzrástla po tom, čo predsedníctvo Európskej rady bolo zaviazané konzultovať s ním vývoj spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. V rámci schvaľovacej procedúry sa EP priamo podieľa na prvopilierovej zahraničnej agende, keď nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých poslancov rozhoduje o vstupe nových členov do Európskej únie (čl. 49 Zmluvy o EÚ), vyjadruje sa k tomu, ktorá krajina získa asociačný status (v spojení s čl. 310 Zmluvy o založení ES), a k niektorým druhom medzinárodných (čl. 300 Zmluvy o založení ES). Podľa McCormicka ide o procedúru, v ktorej sa právomoci EP vyrovnajú právomociam Rady.

Keďže článok 7 Zmluvy o založení ES neuvádza Európsku radu, pripadá Súdnemu dvoru štvrtá zarážka medzi tam uvádzanými inštitúciami.

K hlavným zložkám organizačnej štruktúry ESD nepochybne patria sudcovia a generálni advokáti.

Keďže ESD rozhoduje (formou rozsudkov či nálezov/posudkov) jednoduchou väčšinou, dbá sa na to, aby sa skladal z nepárneho počtu sudcov. Vzhľadom na ustálenú prax, v duchu ktorej každý sudca pochádza z iného členského štátu, nie je v podmienkach súčasnej Pätnástky aktuálna potreba menovania ďalšieho sudcu (additional judge). Potvrdzuje to i platné znenie článku 221 ods. 1 Zmluvy o založení ES, podľa ktorého sa ESD skladá z pätnástich sudcov. Menovaní sú v zmysle článku 223 ods. 1 Zmluvy o založení ES spoločnou dohodou vlád členských štátov na obnoviteľné obdobie šiestich rokov. Každé tri roky dochádza k čiastočnému novému obsadzovaniu miest sudcov, čo sa striedavo týka ôsmich a siedmich sudcov.

S postupujúcou komunitarizáciou právneho priestoru sporných otázok pribúdalo. Znásobený počet súdnych prípadov vyvolal reakciu: zriadenie Súdu prvého stupňa (Court of First Instance – skrátene „CFI”). V zmluvných článkoch práva ES sa Súd prvého stupňa objavuje v dôsledku Jednotného európskeho aktu a vzniká roku 1989 vďaka Rozhodnutiu rady 88/591 zo dňa 24. 1. 1988. Súd prvého stupňa má v súčasnosti pätnásťčlenný sudcovský štáb a vlastného registrátora. Tým, že bol zriadený s úmyslom odbremeniť ESD od časti prípadov, bol Súd prvého stupňa onálepkovaný čo ten, ktorý rieši „menej komplikované prípady”. Keďže naozaj mnohé z toho, čo sme povedali o ESD, platí mutatis mutandis i pre Súd prvého stupňa, pripomeňme iba niektoré kontrasty. Patrí k nim medziiným to, že Súd prvého stupňa nemá stálych generálnych advokátov, nepojednáva v plenárnej formácii a niektorými „jednoduchými rutinnými prípadmi” sa tam zaoberá samosudca.

Konanie na ESD má dve fázy, a to písomnú a ústnu (od ktorej Súd prvého stupňa v zásade nemôže upustiť). Všeobecne možno za cenu značných zjednodušení konanie na Súdnom dvore ES opísať tak, že sa začína podaním písomného návrhu (žaloby), kde sa uvedie najmä predmet a požadovaný spôsob riešenia sporu, právny základ, o ktorý sa návrh opiera atď. Návrh adresovaný registrátorovi je potom vyhlásený v Úradnom vestníku ES. Predseda ESD stanoví sudcu spravodajcu. Žaloba sa doručí žalovanej strane. Tá má mesiac na odpoveď. Na jej vyjadrenie žalobca reaguje v mesačnej lehote replikou a  žalovaná strana má ďalší mesiac na prípadnú odpoveď žalobcovi (dupliku). Tieto vzájomné podania (échange de mémories) predstavujú alfu a omegu písomnej fázy konania, ktorá sa zvykne považovať i za ťažiskové štádium konania. Po jej skončení sa riešia také otázky, ako napr. problém rozsahu dokazovania, potreba znaleckých posudkov, či predvolania strán. Po rozhodnutí, v akej formácii sa prípad rozhodovať, vytýči predseda ESD dátum pojednávania. Ústna fáza konania prebieha zásadne verejne (iba výnimočne ESD môže rozhodnúť o jej neverejnosti). Sudca spravodajca oboznámi fórum so zisteným skutkovým stavom a argumentmi strán. Ústna fáza konania sa končí zasadnutím, na ktorom odznejú závery generálneho advokáta. (Keďže možnosť mať generálnych advokátov by Súdu prvého stupňa priznávala až Zmluva z Nice, v súčasnosti tam analogickú funkciu môže plniť jeden zo sudcov, čo ho však v takom prípade diskvalifikuje z účasti na konečnom rozhodnutí veci.)

Keď je pojednávanie skončené, sudcovia sa odoberú do poradnej siene s výhľadom na Luxemburg. Po ich návrate do súdnej siene je vo veci rozhodnuté verejným vynesením rozsudku. Rozhodnutie je podpísané sudcami, ktorí prípad rozhodovali. Odlišné, resp. nesúhlasné sudcovské stanoviská (separátne votá) sa neuvádzajú a nepublikujú.

ESD reaguje na relevantné iniciatívy. Možno ich rozdeliť do dvoch základných kategórií. Ide jednak o priame žaloby (za porušenie povinností, na neplatnosť aktu, za nečinnosť, na náhradu škody), jednak o podnety, ktoré povahu priamych žalôb nemajú (a implikujú konania a často kľúčové rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach, pripravovaných medzinárodných zmluvách, či ad hoc rozhodnutia o neaplikovateľnosti nariadení podľa článku 241 Zmluvy o založení ES).

Žaloba za porušenie povinnosti je upravená v článkoch 226 a 227 Zmluvy o založení  ES. Je namierená proti členskému štátu, ktorý nespĺňa určitú špecifikovanú povinnosť, vyplývajúcu preň zo ZES (napriek tomu, že už na to bol aj upozornený). Hoci žalobcom môže byť aj iný členský štát (alebo štáty), v zásade je ním takmer vždy Európska komisia. Ak ESD rozhodne v prospech Európskej komisie a odsúdený členský štát rozsudok nerešpektuje, môže byť finančne sankcionovaný v zmysle článku 228 ZES.

Žaloba na náhradu škody podľa článku 235 v spojení s článkom 288 ods. 2 Zmluvy o založení ES implikuje rozhodovanie v sporoch súvisiacich s mimozmluvnou zodpovednosťou ES za škody spôsobené jednotlivcovi protiprávnym konaním inštitúcií ES, či ich zamestnancov. Platí to i o Európskej centrálnej banke a – za predpokladu, že koná v mene inštitúcie ES – o Európskej investičnej banke. Jednotlivec má právo podať žalobu, napr. proti nariadeniu, v dôsledku uplatňovania ktorého mu vznikla škoda.

Súd prvého stupňa medziiným zamestnávajú žaloby vznášané príslušníkmi zamestnaneckého štábu inštitúcií ES proti týmto inštitúciám podľa článku 236 Zmluvy o založení ES. (Tzv. actions by staff, o ktorých sa rozhoduje v rozsahu a za podmienok stanovených v služobnom či pracovnom poriadku.)

Napokon konanie o medzinárodnej dohode prebieha na základe článku 300 Zmluvy o založení ES a ESD v ňom na žiadosť Rady, Komisie alebo členského štátu preventívne rozhodne, či určitá pripravovaná medzinárodná dohoda medzi Spoločenstvom a nejakým štátom či viacerými štátmi alebo medzinárodnou organizáciou je zlučiteľná s ustanoveniami Zmluvy o založení ES. Keďže závery, ku ktorým tu ESD dospeje, sú záväzné, negatívny posudok k možnosti pristúpenia ES k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorému ESD dospel dňa 28. 3. 1996 (Opinion 2/94 /1996/ E.C.R., I-1790) otriasol vierou v pravdepodobnosť prípadného pristúpenia ES k Dohovoru prijatému na pôde Rady Európy. Po takom posudku totiž pripravovaná dohoda môže vstúpiť do platnosti iba v súlade s článkom 48 Zmluvy o EÚ – ergo v dôsledku zmeny zakladajúcich zmlúv.

• plnenia záväzkov členských štátov vyplývajúcich zo Štatútu Európskej investičnej banky,
• rozhodnutí prijatých Radou guvernérov a Radou riaditeľov Európskej investičnej banky,
• plnenia povinností národnými centrálnymi bankami, ktoré pre ne vyplývajú zo Zmluvy o založení ES a zo Štatútu Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, na ktorý Zmluva o založení ES odkazuje ako na „Štatút ESCB”.

Hoci nad slovenským ekvivalentom anglického názvu danej inštitúcie možno dlho uvažovať a zvažovať viaceré za i proti, z hľadiska právnej terminológie, ktorá sa udomácnila v tunajšej praxi, azda ako najprimeranejšie prichádza do úvahy označenie Účtovný dvor.

Účtovný dvor bol zriadený aj na základe požiadaviek Európskeho parlamentu tzv. Bruselskou zmluvou z 22. júla 1975 ako inštitucionálny výraz reflexie supranacionálnej povahy rozpočtu ES. Členské štáty ho zriadili, aby dohliadal najmä na to, ako Európska komisia narába s finančnými prostriedkami. Fungovať začal roku 1977. Jeho sídlom je Luxemburg. Historicky vznikol Účtovný dvor ako efektívnejší nástupca dvoch iných kontrolných mechanizmov (Audítora ESUO a Auditového úradu ES). Základná právna úprava týkajúca sa pôsobenia Účtovného dvora je vyjadrená v článkoch 246 - 248 Zmluvy o založení ES, 160a-160c Zmluvy o založení ESAE (a v článkoch 45a-45c Zmluvy o založení ESUO, ktoré zrejme patria histórii). Napriek tomu, že Účtovný dvor býva zaraďovaný mimo hlavných inštitúcií do rangu iných, napr. špecializovaných inštitúcií EÚ, treba mať na pamäti, že Účtovný dvor sa, počnúc platnosťou Maastrichtskej zmluvy, dostal na piatu a poslednú priečku terajšieho článku 7 (ex-čl.4) Zmluvy o založení ES. To znamená, že má status zmluvnej inštitúcie par excellence („koná v rozsahu právomocí” zverených mu priamo danou zmluvou, súc umiestnený hneď za Súdny dvor ES). Tým sa, pravda, dosť diametrálne líši (napr.) od právnej situácie Európskej agentúry pre hodnotenie zdravotníckych výrobkov, ktorá tiež figuruje na McCormickovom zozname špecializovaných inštitúcií EÚ.

Z platnej právnej úpravy vyplýva, že Účtovný dvor vykonáva revíziu účtov, resp. kontrolu všetkých príjmov a výdavkov ES. Možno povedať, že sa angažuje v dvoch hlavných druhoch činností. K prvej z nich patria najmä aktivity týkajúce sa kontroly všeobecného rozpočtu ES. Spočívajú vo vonkajšom audite založenom jednak na vlastných zisteniach, jednak na preskúmavaní dokumentov Európskej komisie (vypracovaných najmä generálnym riaditeľstvom povereným finančnou kontrolou), t. j. vo vnútornom audite. Samostatné prešetrovanie Účtovného dvora zahŕňa kontrolu príjmov a výdavkov uvádzaných v účtovných dokladoch inštitúcií na európskej i národnej úrovni. Dodajme, že v členských štátoch sa kontrola vykonáva v súčinnosti s ich audítorskými štruktúrami alebo, ak tieto nemajú požadované právomoci, v súčinnosti s kompetentnými orgánmi štátnej správy. Účtovný dvor vykoná v prípade potreby kontrolu priamo v priestoroch sídla akejkoľvek inštitúcie či osoby, ktorá čerpá finančné prostriedky z rozpočtu ES. Takáto kontrola nie je len akýmsi zopakovaním toho, čo bolo predmetom vnútorného auditu, ale skôr preskúmaním primeranosti vnútorných procedúr, zaostreným na ich schopnosť identifikovať zjavne protiprávne finančné operácie, a hodnotením miery praktizovanej korektnosti finančného manažmentu. Účtovný dvor tak tvorí súčasť systému, ktorý jestvuje v EÚ a zahŕňa vnútornú finančnú kontrolu, vonkajší audit a opatrenia namierené proti podvodom.

O právne garantovanej úrovni miery performativity (optimalizácie podmienok vysokej úrovne outputu, resp. výsledných informácií) na strane Účtovného dvora svedčia viaceré ustanovenia článku 248 Zmluvy o založení ES. Priznávajú totiž inštitúcii popri už uvádzaných kompetenciách v dvoch posledných vetách čl. 248 ods. 3 ZES právo na prístup k informáciám Európskej investičnej banky, týkajúcim sa jej činnosti pri správe príjmov a výdavkov Spoločenstva. I keď je toto právo podmienené dohodou medzi Účtovným dvorom, Bankou a Komisiou, právo na prístup k informáciám potrebným na preskúmanie príjmov a výdavkov ES spravovaných Bankou je Účtovnému dvoru garantované i v prípade absencie takej dohody. V zmysle článku 248 ods. 4 ZES potom Účtovný dvor po skončení každého rozpočtového roka vypracúva výročnú správu. Predkladá ju ostatným inštitúciám ES a zverejňuje v Úradnom vestníku ES (spolu s odpoveďami daných inštitúcií na jeho zistenia). Zistenia, ku ktorým dospel, môže Účtovný dvor ďalej kedykoľvek predkladať najmä vo forme osobitných správ k jednotlivým otázkam a na žiadosť niektorej inštitúcie ES podávať stanoviská. Predstavuje to druhý hlavný druh jeho činností.

Vzhľadom na to, že výročné správy, osobitné správy alebo stanoviská prijíma Účtovný dvor väčšinou hlasov svojich členov, treba povedať niekoľko slov o tom, z koľkých členov sa v zmysle platnej právnej úpravy článku 247 ZES vlastne skladá. Súčasný počet: 15 členov. Znamená to, že (v duchu tradície, čo v danom ohľade našla explicitný výraz v texte Zmluvy z Nice) z každého členského štátu EÚ pochádza jeden člen Účtovného dvora: musí mať skúsenosti s vonkajšou kontrolou finančných prostriedkov, nadobudnuté na základe pôsobenia v audítorskom orgáne na národnej úrovni, alebo je pre danú funkciu „osobitne kvalifikovaný”. Ďalším kritériom pri výbere za člena Účtovného dvora je záruka striktnej nezávislosti. Po konzultácii s Európskym parlamentom (v rámci ktorého sa k osobe niektorého kandidáta môže negatívne vyjadriť Výbor rozpočtovej kontroly, čo by našlo svoj výraz v stanovisku EP) menuje Rada jednomyseľne na šesťročné obnoviteľné obdobie 15 členov Účtovného dvora. Tí zo svojho stredu volia na trojročné obdobie znovuzvoliteľného predsedu Účtovného dvora, ktorý dohliada na efektívnu prácu inštitúcie a reprezentuje ju vo vonkajších vzťahoch: predkladá výročnú správu Účtovného dvora Európskemu parlamentu a Rade (vo formácii Ecofin), zastupuje Účtovný dvor zoči-voči audítorským orgánom členských štátov atď.

Hospodársky a sociálny výbor je pomocnou a poradnou inštitúciou, ktorá pripomína stavovské zhromaždenie so sídlom v Bruseli. Zvoláva ho jeho predseda na žiadosť Rady alebo Komisie, no môže sa zísť i z vlastnej iniciatívy.

Historické korene Hospodárskeho a sociálneho výboru (ďalej iba „Výbor”) možno spájať s povojnovou vierou v prísľuby korporatistického intervencionizmu, ktoré sa z belgickej a holandskej iniciatívy premietli aj do Rímskych zmlúv. Kým na pôde ESUO pôsobil zvláštny Poradný výbor (zložený z výrobcov, zamestnancov a ďalších zainteresovaných), tak pre dve novozaložené Spoločenstvá bola vytvorená oddelená a vo viacerých ohľadoch podobná štruktúra, ktorá bola aktivizovaná roku 1958. Výboru bolo prisúdené najmä poslanie, spočívajúce v sprostredkovaní rôznych hospodárskych a sociálnych záujmov hospodársky činných kruhov. Profesne fundované postoje mali životodarne ovplyvňovať rozhodovacie procesy na úrovni Rady a  Európskej komisie. Článkom 262 ZES bolo v postamsterdamskom období napokon umožnené, aby sa na Výbor fakultatívne smel obracať Európsky parlament.

1.2.3.3 Funkcie

I keď sa Výbor angažuje v mnohých aktivitách, takže by bolo možné tvrdiť, že popri poradnej funkcii plní koordinačné, osvetové, strategické, či prognostické a iné funkcie, hlavnou a neodmysliteľnou funkciou zostáva jeho poradná či konzultačná funkcia. Neslobodno zabúdať, že Výbor bol a je koncipovaný ako poradná inštitúcia, čo sa prejavuje i tak, že je konzultovaný pred prijímaním pomerne širokej škály právnych aktov, ku ktorým vytrvalo zaujíma postoje vo svojich (nezáväzných) stanoviskách. V prvom rade tu treba spomenúť stanoviská, ktorými Výbor vlastne odpovedá na povinné otázky zo strany Rady alebo Komisie. K povinným konzultáciám patria návrhy týkajúce sa poľnohospodárstva, voľného pohybu pracovných síl, vnútorného trhu, hospodárskej a sociálnej kohézie, sociálnej politiky a Európskeho sociálneho fondu, životného prostredia, výskumu a technologického rozvoja, politiky zamestnanosti, rovnosti príležitostí a politiky verejného zdravotníctva. Ďalšie stanoviská Výbor vydá v rámci tzv. opčných konzultácií, keďže Rada a Komisia môžu s Výborom konzultovať vo všetkých prípadoch, v ktorých to považujú za vhodné. Navyše čl. 262 ods. 4 ZES dodáva, že Výbor môže byť konzultovaný Európskym parlamentom. Stanoviská Výboru, ktoré podpisuje jeho predseda, sa prijímajú zväčša jednomyseľne a ak sa nimi vyjadruje súhlas, napr. s určitou navrhnutou smernicou, býva v nich zvykom členské štáty vyzvať, aby ju nezabudli uviesť do života. Na nie poslednom mieste treba spomenúť, že Hospodársky a sociálny výbor si nie bez problémov vyvzdoroval právo zaujímať stanoviská z vlastnej iniciatívy. Prakticky sa tak môže vo svojom stanovisku vyjadriť k akejkoľvek otázke. Okrem toho Výbor vydáva informačné správy o rôznych záležitostiach aktuálneho záujmu. Uveďme aspoň úspešnú správu na tému „Charta základných sociálnych práv Spoločenstva“. Stala sa východiskom návrhu Európskej komisie, na základe ktorého bola v pozmenenom znení v konečnom dôsledku prijatá Charta spoločenstva o základných sociálnych právach pracovníkov [1989]. (Pozri Preambulu Zmluvy o EÚ ods. 4 a článok 136 ZES.) Napriek britským obštrukciám došlo napokon k inkorporácii Sociálnej charty do Amsterdamskej zmluvy.

Výbor regiónov sídli v Bruseli a predstavuje fórum, na ktorom sa stretávajú predstavitelia regionálnych a miestnych územnosprávnych celkov.

História Výboru regiónov je skromná. Aktivizoval sa až roku 1994 v dôsledku vzostupu vlny regionalizmu reflektovanej článkami 263 – 265 ZES. Séria rokov v období 1958 – 1994 sotvačo zmení na skutočnosti, že Výbor regiónov je takmer úplnou napodobeninou Hospodárskeho a sociálneho výboru. (K rozdielnostiam patrí napríklad šestnásťčlenný tím podpredsedov Výboru regiónov.)

Podobne ako v prípade Hospodárskeho a sociálneho výboru, predkladajú sa i Výboru regiónov jednak obligatórne, jednak opčné otázky, ktoré s ním obdobný okruh adresátov jeho nezáväzných stanovísk konzultuje podľa ustanovení článku 265 ZES. K povinným konzultáciám patria návrhy týkajúce sa vzdelávania, výučby mládeže, hospodárskej a sociálnej kohézie, štrukturálnych fondov, transeurópskych sietí, verejného zdravotníctva a kultúry, politiky zamestnanosti, sociálnej politiky, životného prostredia a prípravy na povolanie. Ďalšie stanoviská Výbor regiónov vydá v rámci opčných konzultácií alebo z vlastnej iniciatívy (v špecifických prípadoch prichádzajú do úvahy i stanoviská k otázkam konzultovaným s Hospodárskym a sociálnym výborom).

Kľúčovou inštitucionálnou štruktúrou EIB je Rada guvernérov (Conseil des gouverneurs/Board of Governors). Každý člen EIB do nej nominuje svojho zástupcu, ktorým zvyčajne býva minister financií toho-ktorého štátu. Rada guvernérov všeobecnými smernicami stanovuje profil úverovej politiky EIB a jej hlavné princípy a prijíma i dôležité rozhodnutia. Rozhodnutie z 11. júna 1990 O.J. L 377/3/1990 patrí medzi ne: Rada guvernérov ním schvaľuje Dohodu o zriadení Európskej banky pre obnovu a rozvoj (ktorú spomenieme sub 1.2.7 ako finančnú inštitúciu orientovanú na pomoc krajinám strednej a východnej Európy).

Pôsobnosť EIB je zdvojená. Ide jednak o banku, ktorá vo svojej činnosti musí dodržiavať určité ekonomické zásady (nad čím bdie i jej Audítorský výbor), jednak o inštitúciu s výrazne politickým poslaním. Treba si všimnúť najmä to, že článok 267 Zmluvy o založení ES vo svojich ustanoveniach pririekol EIB „úlohu” určenými prostriedkami „na neziskovej báze” dlhodobo „prispievať” k napĺňaniu jedného z kľúčových cieľov európskej integrácie, čiže „k vyváženému a trvalému rozvoju spoločného trhu v záujme Spoločenstva”. A práve tento terč aktivít EIB, totiž „záujem Spoločenstva” možno ako „spoločný záujem” perspektívne považovať za jeden z nosných prvkov subsidiarity v pozitívnom zmysle slova za prísľub európskeho zjednotenia a identity.

Formou poskytovania úverov, záruk a pôžičiek uľahčuje EIB investovanie týkajúce sa týchto, ustanoveniami článku 267 ZES predvídaných, projektov:

1. zameraných na rozvoj menej rozvinutých regiónov,
2. zacielených na modernizáciu alebo konverziu podnikov alebo na vytvorenie nových pracovných príležitostí potrebných pre postupné formovanie spoločného trhu, ktoré pre svoj rozsah alebo pre svoju povahu nemôžu byť financované prostriedkami, ktoré sú k dispozícii v jednotlivých členských štátoch,
3. artikulovaných ako projekty spoločného záujmu pre viac členských štátov, ktoré sú takého rozsahu alebo takej povahy, že nemôžu byť celkom financované z prostriedkov dostupných v jednotlivých členských štátoch.

Treba dodať, že hoci sub b) uvádzané „formovanie spoločného trhu” možno považovať už za historickú formuláciu, lebo sa pod nálepkou „jednotný trh” 1. januára 1993 stal realitou, agenda EIB sa ďalej rozrastá. Zahŕňa naznačené štandardné aktivity, ktoré prinášajú zlepšenie stavu infraštrukturálnych oblastí zahŕňajúcich – už i v balkánskom priestore - komunikácie, dopravu, energiu, či životné prostredie. Po prijatí Amsterdamského špeciálneho akčného programu [1998] môže EIB navyše poskytovať finančné prostriedky aj na projekty v oblasti zdravotníctva i vzdelávania. Popri tradičnej podpore stredného a malého podnikania sa dostávajú k slovu projekty zamerané na výskum, progresívne technológie atď. Finančné prostriedky môžu byť poskytnuté členským štátom, verejným a súkromným firmám a na návrh Rady riaditeľov môžu na základe rozhodnutia Rady guvernérov smerovať i mimo územia členských štátov EÚ. Pri uskutočňovaní svojho poslania sa EIB môže spoliehať na úzku spoluprácu  Európskej komisie a na pomoc štrukturálnych a iných finančných nástrojov Európskeho spoločenstva.

Európska centrálna banka je unikátnou supranacionálnou inštitúciou spätou so zavedením jednotnej európskej meny. Sídli vo Frankfurte nad Mohanom a predstavuje najnezávislejšiu ústrednú banku na svete.

Európska centrálna banka (European Central Bank) je neodmysliteľne spätá s procesom formovania Hospodárskej a menovej únie (ďalej iba „HMÚ”). V súvislosti so vznikom Európskej centrálnej banky, ktorý predpokladal zánik jej predchodcu (Európskeho menového inštitútu), možno konštatovať, že bol starostlivo naprogramovaný ako súčasť príbehu zavádzania jednotnej meny. Európska centrálna banka (ďalej iba „ECB“) začala účinkovať  na maastrichtskom základe Hlavy VII Zmluvy o založení ES s názvom „Hospodárska a menová politika”. Kým hospodárska politika mala ponúkať výsledky prostredníctvom čoraz užšej koordinácie ekonomík členských štátov, menová politika mala priniesť jednotnú menu.

Z hľadiska širšej perspektívy ECB vlastne predstavuje aj istú alternatívu Európskeho menového systému (ďalej iba „EMS”) iniciovaného Európskou radou roku 1978. EMS by bol za iných okolností asi jednoducho zanikol, ibaže vďaka niektorým členským štátom, ktoré sa nedostali cez prah výberu pre vstup do tretieho štádia formovania menovej únie zostal zachovaný pod značkou „EMS 2”. Európsky menový systém však nepatrí iba do archívu i z toho dôvodu, že práve na jeho pôde sa sprítomnil výmenný kurzový mechanizmus založený na Európskej menovej jednotke – European Currency Unit - známej pod skratkou ECU, ktorá akoby ožívala vždy v ďalších textoch, označujúc tak (prinajmenej zdvojene) zúčtovaciu jednotku a/alebo jednotnú menu. Hoci na stretnutí Európskej rady v Madride v decembri 1995 bolo rozhodnuté, že jednotná európska mena nesie názov euro, text Zmluvy z Nice ešte vždy sľubuje príchod ECU, na ktorú si dnes bežný užívateľ eura sotva spomenie.

ECB bola aktivizovaná sedem mesiacov pred odštartovaním eura (ako nástupkyňa Európskeho menového inštitútu) 1. júna 1998 a napriek rôznym šumom zostala sídliť vo frankfurtskom priestore svojho predchodcu. Začala teda pôsobiť ešte pred oficiálnym začiatkom tretieho štádia zavádzania jednotnej meny. Ten treba v súlade s článkom 121 ods. 4 Zmluvy o založení ES spájať s 1. januárom 1999, keď sa (po zmrazení kurzov vybraných národných mien) menová a kurzová politika ES skontrastnila exkluzívnym prechodom na euro. Zaznamenajme tiež, že k pôvodnej jedenástke členských štátov EÚ, ktoré v tých časoch participovali na jednotnej mene, pribudlo 1. 1. 2001 Grécko. Dodajme, že počnúc 1. 1. 2002 boli uvedené do obehu eurobankovky a euromince, ktoré v dvanástich členských štátoch v priebehu niekoľkých týždňov fyzicky nahradili bankovky a mince zanikajúcich národných mien. ECB spolu s nezávislými národnými centrálnymi bankami hrala pri príprave a realizácii tohto kroku nezastupiteľnú úlohu.

Pravdaže, o štádiách menovej stránky HMÚ jestvujú podrobné úvahy, na ktoré tu radi odkazujeme.

Usudzujeme, že za svoj vysoko špecifický obraz vďačí ECB popretkávaniu svojej zvláštnej agendy s mimoriadne koncipovaným ukotvením svojej nezávislosti. V mnohých ohľadoch predstavuje akýsi náprotivok inštitucionálnej siete ES a ústavných inštitúcií členských štátov, ktoré sa zo zorného uhla ECB nachádzajú na jednej lodi. Tieto inštitúcie totiž majú zakázané ovplyvňovať prácu členov decíznych štruktúr ECB a ani ECB nesmie žiadať či prijímať pokyny od inštitúcií ES či členských štátov (pozri čl. 108 Zmluvy o založení ES). Navyše neexistuje ani záruka efektívnej kontroly ECB, pretože dohľad nad jej činnosťou, ktorý by uskutočňoval EP, resp. jeho štruktúry, či subštruktúry, je skôr iluzórny; prezident ECB, ktorý je pravidelne pozývaný na pôdu EP, napokon ani formálne nemá uloženú povinnosť pred neho predstúpiť.

Status ECB akoby bol šitý na iné miery. Nedávny dátum jej vzniku a dynamická agenda sa premietajú do štýlu jej práce a poznačujú aj jej organizačnú štruktúru. V duchu Maastrichtskej zmluvy ECB spoluutvára Európsky systém centrálnych bánk (ďalej iba „ESCB”). Národné centrálne banky, ktoré sú druhou súčasťou ESCB, sú jedinými upisovateľmi a držiteľmi kapitálu ECB. Tá má právnu subjektivitu a môže nadobúdať a scudzovať hnuteľný a nehnuteľný majetok a vystupovať pred súdom. ECB má výhradné právo povoľovať vydávanie bankoviek ES a môže také bankovky vydávať. Ňou a národnými centrálnymi bankami vydané bankovky (euro) sú jedinými bankovkami, ktoré majú v Spoločenstve status zákonného platidla; členské štáty sú oprávnené vydávať mince po tom, čo objem ich emisií schváli ECB (čl. 106 Zmluvy o založení ES).

K neopomenuteľným faktom však patrí, že niektoré členské štáty EÚ nenahradili svoje národné meny jednotnou menou, čo má viaceré dôvody i dôsledky. Taký stav vecí nastal buď z toho dôvodu, že niektoré štáty (Dánsko a Veľká Británia) neboli ochotné vzdať sa svojich národných mien, alebo preto, že nespĺňali konvergenčné kritériá (čo platilo o Grécku a  dotklo sa Švédska). Tieto (štyri) konvergenčné kritériá požadujú: vysoký stupeň cenovej stability, resp. nízku mieru inflácie + prijateľný stav verejných financií bez nadmerne deficitných štátnych rozpočtov + normálne fluktuačné rozpätie (+/- 15%) v rámci mechanizmu výmenných kurzov EMS + dlhodobo stabilnú úroveň úrokovej miery (porovnaj článok 121 ods. 1 Zmluvy o založení ES a jeho protokolárnu špecifikáciu).

V dôsledku takéhoto stavu vecí sa členské štáty EÚ rozdelili na štáty eurozóny a na štáty, v ktorých zostali zachované národné meny. Neúčasť niektorých členských štátov na prijatí eura sa premietla do viacerých korekcií a našla inštitucionálny výraz v rámci exkluzívnejšieho modelu, ktorý sa bude používať dovtedy, kým mimoeurozónne štáty (známe i ako štáty derogačného systému, resp. tie, „pre ktoré platí výnimka” – pozri najmä článok 122 a 123 ods. 3, 4 a 5 ZES) nepristúpia, resp. nebudú Radou v zložení hláv štátov alebo predsedov vlád kvalifikovanou väčšinou aprobované na štáty eurozóny. Ak teda článok 105 ods. 1 ZES stanovuje, že hlavným poslaním ESCB má byť udržiavanie cenovej stability (definovanej maximálne dvojpercentným ročným nárastom spotrebiteľských cien), tak tejto požiadavke bolo možné efektívne vyjsť v ústrety iba v rámci užšej paralely ESCB. Na mape EÚ sa objavuje nová mapa a s ňou súvisiaci inštitucionálny spojovník. – „Eurosystém” vzniká ako „nová entita” tvorená ECB a národnými centrálnymi bankami dvanástich krajín spadajúcich do „eurozóny”.

Prelínavá podoba decíznych štruktúr ECB svojím spôsobom vyhovuje pokusu vyrovnať sa s danou situáciou. S vedomím uvedených i ďalších zvláštností treba pristúpiť i k obrazu rozhodovacích jednotiek ECB. Predstavíme ich v poradí, ktoré zrejme odsúhlasil citovaný prvý prezident ECB Wim Duisenberg.

• Guvernérska rada (Governing Council/Conseil des gouverneurs) je inštitucionálnou štruktúrou, ktorá prijíma rozhodnutia kľúčového významu. Skladá sa z členov Výkonného výboru ECB (Executive Board/Directoire) a dvanástich guvernérov národných centrálnych bánk eurozóny. Daná formácia rozhoduje o definovaní menovej politiky eurozóny, formuluje jej všeobecné smerovanie, vydáva rozhodnutia týkajúce sa strednodobých menových cieľov, kľúčových úrokových mier, vytvárania menových rezerv. Predseda Rady EÚ a člen Európskej komisie majú prístup na rokovania Guvernérskej rady, no nemôžu tam hlasovať.

• Výkonný výbor ECB tvoria členovia menovaní spoločnou dohodou vlád členských štátov na úrovni hláv štátov alebo vlád dvanástich krajín tvoriacich eurozónu. Členmi Výkonného výboru ECB sú prezident, viceprezident a štyria ďalší členovia. Všetci členovia Výkonného výboru ECB musia byť občanmi niektorej z krajín eurozóny. Platí o nich, že sú menovaní spomedzi odborníkov profesne uznávaných v menových záležitostiach a bankovníctve na osemročné neobnoviteľné funkčné obdobie. (Štartovacie diferencie v dĺžkach ich aktuálnych funkčných období majú do budúcnosti zabezpečiť kontinuitu práce Výkonného výboru.) Hlavné poslanie Výkonného výboru ECB spočíva v implementácii menovej politiky. V praxi ju však do istej miery tvorí tým, že rozhodnutia Guvernérskej rady dotvára do konečnej podoby. Vydáva pokyny národným centrálnym bankám, pripravuje zasadnutia Guvernérskej rady,  zabezpečuje plynulú prácu ECB atď. (Každé zo servisných pracovísk ECB spadá pod niektorého člena Výkonného výboru.) Pozícia prezidenta ECB sa zviditeľňuje najmä navonok. Napr. vtedy, keď navrhne jednotný výmenný kurz eura voči zahraničiu.

• Generálna rada (General Council/Conseil général) je treťou štrukturálnou jednotkou ECB a tvoria ju: prezident ECB, viceprezident ECB a guvernéri pätnástich členských štátov EÚ. Zvyšní štyria členovia Výkonného výboru ECB sa môžu zúčastňovať na stretnutiach Generálnej rady – v tomto prípade však nemajú hlasovacie právo. Náplň uvedených stretnutí tvoria najmä konzultácie, takže agenda Generálnej rady sa takmer vyčerpáva čírym pripomienkovaním návrhov právnych aktov Guvernérskej rady; prejavuje sa tu však aj určitá snaha koordinovať menovú politiku či stratégie priestoru EÚ a pripravovať prípadné rozšírenie eurozóny.

Rokovania rozhodovacích štruktúr ECB sú dôverné a ich obsah nebýva zverejňovaný. Zdá sa, že Guvernérska rada často dospieva k rozhodnutiam na základe konsenzu. Ak je potrebné hlasovanie, hlasuje sa (rovnako ako vo Výkonnom výbore) jednoduchou väčšinou. Štatút ESCB však pozná i prípady, keď je nevyhnutné o veci rozhodnúť na základe kvalifikovanej väčšiny. Hlasy v Guvernérskej rade sú vtedy vážené podľa výšky upísaného kapitálu zo strany jednotlivých národných centrálnych bánk. (Výška upísaného kapitálu je pre každý členský štát stanovená podľa kľúča zostaveného na základe ukazovateľov hrubého domáceho produktu a počtu obyvateľov.)

Ako príklad možno uviesť Európsku banku pre obnovu a rozvoj, zriadenú roku 1991 z iniciatívy známeho európskeho politika a francúzskeho prezidenta F. Mitteranda: poslaním tejto finančnej inštitúcie je napomáhať reštrukturalizáciu a liberalizáciu, resp. obnovu trhového hospodárstva v krajinách niekdajšej sféry sovietskeho vplyvu, ako aj v bývalých republikách niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Krajiny, ktorým banka poskytuje rôzne formy úverov, musia spĺňať určité kritériá, ku ktorým patrí najmä pluralitná demokracia a trhovo orientované hospodárstvo.

Slovné spojenie „európske právo” vyvoláva množstvo dohadov. Na jednej strane označuje primnoho, na druhej strane mu možno vyčítať, že je príliš reštriktívne, ba nechýbajú ani úvahy, ktoré ho vyhlasujú jednoducho za „právny nonsens”.

Právne pramene európskeho práva by vzápätí bolo možné pokúsiť sa predstaviť i na pozadí známych klasicky osvedčených dichotómií, ktoré dlhodobo sprevádzajú úvahy na tému systém práva. Na tomto mieste však už priam bezodkladne treba upozorniť na istú špecifiku noriem európskeho práva, utváraného – na rozdiel od tradičných kondicionálne štruktúrovaných noriem – prevažne teleologickými konštrukciami, vytyčujúcimi skôr ciele ako prostriedky, ktoré k ich dosiahnutiu povedú. Ďalej treba tiež všeobecne uviesť, že vo svetle množiny zvláštností, ktoré medziiným súvisia najmä s prehĺbenou relativizáciou štátnej suverenity, možno lepšie pochopiť množstvo rozmanitých úvodzoviek, otáznikov, vysvetliviek, zátvoriek atď., ktoré európske právo ako právo lomené na právo ES a právo EÚ počnúc nadobudnutím platnosti Maastrichtskej zmluvy 1. 11. 1993 sprevádzajú.

Súčasný náčrt obrazu európskeho práva a jeho prameňov môže prvoplánovo vychádzať z odkazu na úniové právo v užšom zmysle, t. j. právne úpravy sú späté s prvým pilierom Únie (čiže ES) – a v širšom zmysle: právne úpravy zahŕňajúce prvopilierovú sféru juridizácie a škálu juridizácie dosiahnutú jednak v spojitosti so spoločnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou, t. j. v rámci druhého piliera Únie, jednak v rámci tretieho piliera EÚ, ktorý aktuálne tvorí policajná a súdna spolupráca v trestných veciach. Výhodou takého členenia je, že medziiným umožňuje skontrastniť a primerane porovnať podriadenosť prvopilierového práva jurisdikcii Súdneho dvora ES a aktuálnu druhopilierovú nejasnosť právomocí Súdneho dvora ES s limitovanosťou jeho právomocí v rámci tretieho piliera EÚ. K nevýhodám takého členenia patrí hrubá nálepka „úniové právo”. Prináša totiž isté znejasnenie kontrastu komunitárneho práva, resp. práva ES ako supranacionálneho práva, ktoré je alfou a omegou vysoko integrovaného prvého piliera voči iným právnym úpravám. Týka sa to i charakteru právnych úprav na pôde ďalších dvoch tzv. medzivládnych pilierov, prepojených víziou politickej Únie závislej viac-menej od nádeje v priebežné dohody všetkých zúčastnených štátov. Diskutabilné je i klišé odkazov na právo EÚ v tzv. užšom zmysle, keď tento odkaz mieri na široko-ďaleko najrozsiahlejšiu, silne juridizovanú prvopilierovú agendu, a v širšom zmysle, ktorým sa mechanicky k nemu pridávajú dva slabšie okruhy juridizácie.

Z tohto i z ďalších dôvodov budeme napriek čoraz priebojnejším trendom či tendenčným heslám (pokusne zohľadneným sub 1. Inštitucionálny systém EÚ) ďalej postupovať na báze ďalej uvedeného triedenia prameňov európskeho práva na pramene komunitárneho práva (I. piliera Únie) a úniového práva (II. a „nekomunitarizovaného“ III. piliera Únie). K podrobnostiam obdobného, no precíznejšie koncipovaného postupu sa možno dostať ďalším čítaním.

V prípade svojho zvolania medzivládna konferencia rozpracuje príslušnú agendu a predloží odporúčania na revíziu ustanovení zakladajúcich zmlúv, ktoré najmä v prípade nezhôd rozdebatuje summit Európskej rady. Keď sa na rokovaní tohto fóra dospeje ku konsenzu o budúcej podobe zmluvných textov, tie sa prenechajú pozornosti pracovných skupín a expertov, aby po úspešnom skončení prác mohlo dôjsť k slávnostnému či menej slávnostnému podpisu novej podoby zmluvného usporiadania ES/EÚ zástupcami členských štátov (resp. splnomocnencami hláv týchto štátov, ministrami zahraničných vecí a ministrami financií členských štátov, čo bol prípad kardinálnych zmien uvedených Maastrichtskou zmluvou a na jej základe i na ne nadväzujúcich zmien, ktoré obsahuje Amsterdamská zmluva). Poslednou fázou celej operácie (ktorá predchádza publikovaniu predmetného písaného prameňa primárneho práva v Úradnom vestníku) je premena podpísaného dokumentu na platný prameň práva v duchu článkom 48 Zmluvy o EÚ artikulovanej podmienenosti platnosti novelizovaného či nového zmluvného textu ratifikáciou zo strany všetkých členských štátov. Táto fáza sa v každom štáte odohráva podľa jeho vlastných ústavnoprávnych predpisov, čo sa v nedávnom čase zviditeľnilo ako kritický moment v krajinách používajúcich demokratický inštitút referenda. Ním bol napr. pričinením dánskych občanov v roku 1992 oddialený predpokladaný moment platnosti Maastrichtskej zmluvy (porovnaj čl. 52 resp. ex-čl. R Zmluvy o EÚ) a osud Zmluvy z Nice sa dostal do ťažkostí v priestoroch určených pre konanie referenda v Írskej republike. (K ťažiskovej inštitucionálno-reformnej stránke zámerov Zmluvy z Nice pozri sub 1. Inštitucionálny systém EÚ.)

Možno však zároveň sumarizovať, že primárne komunitárne právo doposiaľ neobsahuje nijaký „ucelený katalóg ľudských práv”, a pripomenúť, že zmienky o nich sú roztrúsené v rámci „jednotlivých zákazov diskriminácie”.

Popri zmluvných prameňoch je primárne komunitárne právo obsiahnuté i v niektorých iných prameňoch, najmä v dohodách a rozhodnutiach zástupcov členských štátov v Rade a iných (ako ES zakladajúcich) medzinárodných zmluvách súvisiacich s acquis communautaire. (Pozri tiež sub 1. Inštitucionálny systém EÚ.)

Mohlo by sa zdať, že primárne komunitárne právo predstavuje iba akúsi čiastočku medzinárodného práva verejného a tomu zodpovedajúcich vzťahov zmluvných strán. Patrí sa však azda pripomenúť, že na základe zmlúv primárneho komunitárneho práva vznikol Súdny dvor ES, ktorý svojím výkladom prispel k charakteristike primárneho komunitárneho práva ako nového resp. autonómneho, vysoko efektívneho právneho systému vytvoreného za cenu nevídaného obmedzenia štátnych suverenít.

Sekundárne či „delegované” pramene práva ES musia byť v súlade s primárnymi právnymi prameňmi ES a v odozve na relevantnú iniciatívu sa preskúmavaním ich legality zaoberá Súdny dvor ES. V duchu čl. 249 o ES sa výsledkami normotvornej činnosti Rady, Európskeho parlamentu a Rady alebo Európskej komisie stávajú tieto sekundárne pramene práva ES:

i) Nariadenia sú všeobecne záväzné normatívne právne akty. Úlohou nariadení je zabezpečiť uniformné vykonanie určitej časti primárneho práva, ktoré sa vyznačuje vyššou právnou silou a mierou všeobecnosti. Nariadenie je všeobecne záväzné vo všetkých svojich častiach a priamo aplikovateľné v každom členskom štáte. Je všeobecne záväzné pre inštitúcie na európskej i vnútroštátnej úrovni, ako aj pre vnútroštátne subjekty práva, teda i pre občana. Nariadenia majú prednosť pred vnútroštátnym právom a nevyžadujú si transpozíciu do vnútroštátneho právneho systému. Termín ich záväznosti sa odvíja od dátumu ich uverejnenia v Úradnom vestníku (angl. Official Journal/franc. Journal Officiel) ES. Z hľadiska hierarchického usporiadania európskych právnych predpisov badať vnútri množiny nariadení tendenciu triediť ich: vykonávacie nariadenia možno anulovať, ak protirečia základným.

ii) Smernice nie sú všeobecne záväzné normatívne akty a ich adresátmi bývajú iba členské štáty: smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená vzhľadom na výsledok, ktorý treba dosiahnuť. Voľba foriem a prostriedkov, ktorými sa má dospieť k naplneniu jej cieľa, je viac-menej závislá od príslušného štátu. Počítalo sa s tým, že smernica stanoví lehotu, ktorá začína plynúť dňom jej oznámenia (notifikáciou) adresátovi. Ak štát pred uplynutím príslušnej lehoty nevytvorí podmienky pre uskutočnenie cieľov vytýčených v smernici, poruší právo ES a vystaví sa riziku postihu podľa čl. 226 a n. Zmluvy o založení ES. Nový maastrichtský text čl. 254 (pôvodne čl. 191) Zmluvy o založení ES nariaďuje uverejňovať určité smernice v Úradnom vestníku. To znamená, že i v množine smerníc možno vystopovať určitú hierarchiu. Tie, čo boli prijaté v rámci procedúry spolurozhodovania (čl. 254 ods. 1 v spojení s čl. 251 ZES) resp. adresované všetkým členským štátom (čl. 254 ods. 2 ZES) sa publikujú v Úradnom vestníku a – podobne ako nariadenia – nadobúdajú účinnosť dňom, ktorý je v nich uvedený alebo (ak taký údaj chýba) v dvadsiaty deň po ich uverejnení. So smernicami sa zvykli spájať veľké aproximačné nádeje, no skúsenosti s ich životom bývajú rôzne.

Smernica sa zvykne chápať ako jeden z najvýraznejších prejavov supranacionality komunitárneho práva a s obľubou sa tvrdí, že jej ekvivalent nejestvuje ani na úrovni medzinárodného práva, ani na úrovni vnútroštátneho práva.

iii) Rozhodnutia sú individuálne právne akty. Rozhodnutie zaväzuje iba tie subjekty, ktorým je určené. Môže byť adresované inštitúciám ES, členským štátom i jednotlivým osobám. Pre adresáta je rozhodnutie záväzné vo všetkých svojich častiach. Rozhodnutie prijaté v rámci procedúry spolurozhodovania je uverejňované v Úradnom vestníku ES.

iv) Odporúčania a stanoviská nie sú právne záväzné. Vyjadrujú predovšetkým politické a morálne posolstvá. Inštitúcie ES nimi okrem iného tlmočia svoje postoje k dianiu v členských štátoch v nádeji, že ich budú rešpektovať na základe dobrovoľnosti.

Podobnú situáciu navodzujú i atypické akty (franc. actes non prévus) inštitúcií ES, čiže akty, ktoré v ustanovení článku 249 Zmluvy o ES nie sú uvádzané a v praxi figurujú pod rôznymi názvami (napr. ako rezolúcie, akčné programy atď.); ich miesto v právnom systéme európskej integrácie sa takpovediac ujasňuje viac-menej ad hoc, keď sa im Súdny dvor ES rozhodne priznať právnu povahu vzhľadom na ich obsahovú stránku či funkciu, aká im v určitej záležitosti prislúcha. Dobrým argumentom v mene možnosti ich formulácie je, že čl. 249 ZES inštitúcie sa neupína na kategoricky uzavretý okruh právnych aktov; dobrým príkladom ich opory či vyvodenia z iných zmluvných ustanovení sú „opatrenia”.

V nadväznosti na povedané sa žiada uviesť, že Európska centrálna banka v danom kontexte postupuje podľa jej adresovaných častí primárneho práva ES. Opiera sa o článok 110 Zmluvy o založení ES a článok 34 Protokolu (č. 3) o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, ktorý je k Zmluve o ES pripojený Zmluvou o EÚ (pozri tiež sub 2.1). Na základe týchto ustanovení Európska centrálna banka disponuje obdobným, iba o smernice zúženým katalógom právnych aktov, s akým bola možnosť oboznámiť sa v predchádzajúcom texte. Európska centrálna banka môže vydávať nariadenia, prijímať rozhodnutia, formulovať odporúčania a zaujímať stanoviská (a za nesplnenie záväzkov vyplývajúcich z nariadení a rozhodnutí podnikom v priestore eurozóny ukladať pokuty alebo opakované penále).

Súčasná podoba platnej Zmluvy o EÚ sa skladá z ôsmich hláv, keď k pôvodnej maastrichtskej štruktúre pribudla nová Hlava VIII obsahujúca ustanovenia o užšej spolupráci. (Rovnaká štruktúra Zmluvy o EÚ by zostala zachovaná, i keby nadobudla platnosť Zmluva z Nice.) Vzhľadom na to, že Hlavy II až IV obsahujú primárne komunitárne právo, možno čl. 1 – 7 (Hlavy I) a čl. 11 - 53 (Hláv V-VIII) označiť za primárne úniové právo.

Súčasťou primárneho úniového práva sú protokoly k Zmluve o EÚ. Nie je to však tak na základe osobitného ustanovenia Zmluvy o EÚ, aké je v rámci primárneho komunitárneho práva dané článkom 311 Zmluvy o založení ES, ale z dôvodu obsahovej súvislosti protokolov Zmluvy o EÚ s novými politikami zavádzanými Zmluvou o EÚ, t. j. najmä s druhopilierovou spoločnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou a treťopilierovou policajnou a súdnou spoluprácou v trestných veciach. Obsahová súvislosť protokolov k Zmluve o EÚ s vlastnou agendou Zmluvy o EÚ umožňuje podľa všeobecného medzinárodného práva verejného tieto protokoly posudzovať ako súčasť primárneho úniového práva.

Po negatívnom posudku Súdneho dvora ES o možnosti ES pristúpiť k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri sub 1.1.6.9) došlo k rozpracovaniu a 7. 12. 2000 v Nice i k slávnostnému vyhláseniu Charty základných práv EÚ, ktorá v podobe spoločnej Deklarácie Európskeho parlamentu, Rady EÚ a Európskej komisie dostala povahu nezáväzného právneho dokumentu, resp. soft law textu. Ten však bez debaty obsahuje i viaceré ustanovenia, ktoré už v čase jeho príprav (zvláštnym Konventom) boli súčasťou rozvinutých hard law prameňov európskeho práva. S daným (Európskou radou iniciovaným) dokumentom sa navyše spájajú aj určité očakávania v rámci projektu „európskej ústavy”.

Napriek konštatovanej nezáväznosti býva Charta základných práv EÚ prakticky od svojho vyhlásenia označovaná za dokument, ktorý „nepochybne patrí ... k acquis communautaire, ktorého prevzatie je podmienkou pre vstup do EÚ”. Uvedené tvrdenie dáva tušiť, že rozsah toho, čo sa skrýva za francúzskym slovným spojením „acquis communautaire”, sa dynamicky rozširuje. O tom, čo všetko (a podľa ktorých autorov, a v akom období, či v akých reláciách) zahŕňa, by bolo možné písať rozsiahle štúdie. S prihliadnutím na poslanie tohto textu možno „acquis communautaire” chápať ako kritériá, ktorými summit Európskej rady v Kodani roku 1993 podmienil vstup do EÚ. Slová „acquis communautaire” tak odkazujú na „záväzky vyplývajúce z členstva” a z funkčného hľadiska tvoria právnopolitickú záruku nezvratnosti integračných procesov.

Schengenské acquis je utvárané špecifickými textmi a zvláštnou zmesou agend. Stručné dejiny nového priestoru sa začali písať v mene voľného pohybu osôb počnúc Deklaráciou Európskej rady z Fontainebleau z júna 1984 o zrušení policajných a colných kontrol na vnútorných hraniciach. Odkazuje na ňu i preambula Schengenskej dohody zo 14. 6. 1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach. Dohoda, ktorá v rôznych textoch figuruje aj ako „Schengen I”, tvorí prvú subštruktúru Schengenského acquis. Za jeho druhú subštruktúru treba považovať Schengenský dohovor o postupnom zrušení kontrol na vnútorných hraniciach, uzavretý krajinami Beneluxu, Francúzskom a Nemeckom 19. júna 1990. Verbálne ide o vykonávací inštrument k Schengenskej dohode nazývaný ako „Schengen II”. Na základe ním artikulovaných článkov 131 - 133 začal účinkovať Výkonný výbor zložený z ministrov štátov Schengenského priestoru zodpovedných za implementáciu predmetného Dohovoru. Rozhodnutia a vyhlásenia Výkonného výboru predstavujú štvrtú a poslednú subštruktúru Schengenského acquis. Tretie miesto je vyhradené protokolom a dohodám o pristúpení z rokov 1990 – 1996. Podpísali ich postupne všetky členské štáty EÚ okrem Veľkej Británie a Írska.

S vytvorením Schengenského priestoru voľného pohybu osôb súvisí vytvorenie Schegenského informačného systému, zameraného medziiným na zhromažďovanie údajov o kriminálnych živloch. Napriek svojim funkciám v agende komunitarizovanej Amsterdamskou zmluvou (colných kontrol na vonkajších hraniciach, azylu a prisťahovalectva) zostal Schengenský informačný systém zabudnutý v jednom z priečinkov treťopilierovej policajnej a colnej spolupráce.

V kontexte európskej integrácie sa im darí predovšetkým v nadväznosti na aktivizmus Súdneho dvora ES. Medzerám nachádzaným v komunitárnom práve totiž Súdny dvor ES už dávnejšie začal čeliť práve odkazmi na všeobecné právne zásady, čo sa azda najvýraznejšie prejavilo v súvislosti s jeho dôrazom na ochranu ľudských práv: „Tým, že sa veľmi zavčasu začal zapodievať preverovaním dodržiavania ľudských práv, bol schopný dať komunitárnemu právu morálny rozmer, ktorý zmluvy pôvodne nemali”. Súdny dvor ES tu postupoval tak, že spoločné hodnoty základných práv s pozoruhodnou vynachádavosťou odvodil od „všeobecných zásad” spoločných ústavných tradícií členských štátov, resp. tak, že základné ľudské práva akoby mimochodom uznal za všeobecnú zásadu práva ES (pozri k tomu rozhodnutia ESD: 4/73 Nold v. Komisia [1974]; 29/69 Stauder v. Mesto Ulm [1969]).

Popri zásade ochrany základných ľudských práv tu k všeobecným právnym zásadám (na ktorých by sa azda dokázala zhodnúť širšia komunita autorov) patria najmä zásady proporcionality, rovnosti a právnej istoty.

Zásada rovnosti obsahuje formálnu rovnosť a dá sa vyjadriť aj ako zákaz diskriminácie (právne záruky sa osobám priznávajú tak, aby za rovnakých podmienok nedochádzalo k ich zvýhodňovaniu na úkor iných osôb – alebo – povedzme to trochu inak: antidiskriminačná klauzula predstavuje conditio sine qua non koncepcie ľudských práv).

Paralelne s problematickosťou hľadania „základného spoločného európskeho princípu”, za ktorý Th. M. J. Möllers označuje „zásadu otvorenosti” možno spomenúť, že medzičasom došlo k vpísaniu viacerých všeobecných právnych zásad do ustanovení primárneho európskeho práva. (Pozri najmä právnoštátno – ľudskoprávny čl. 6, ods. 1, 2 Zmluvy o EÚ alebo/a osobitnú pozornosť pútajúci čl. 5 Zmluvy o založení ES s povestnou zásadnou subsidiarity, ktorá sa v spojení s čl. 1 Zmluvy o EÚ dostáva do tušenej väzby so zásadou otvorenosti a prijímania rozhodnutí „čo najbližšie k občanovi” – a vďaka Protokolu /č. 7/ o aplikácii zásad subsidiarity a proporcionality /k ZES/ i so zásadou proporcionality.)

Začínajú sa ozývať aj hlasy požadujúce „inkorporovať niektoré alebo všetky všeobecné zásady práva do Zmluvy o založení ES (Ústavy Spoločenstva) a obmedziť moc Súdu pri vyvíjaní nových zásad”.

Skromnejší priečinok ako všeobecným právnym princípom sa v nepísanom primárnom európskom práve ušiel štruktúre známej ako obyčajové právo. V porovnaní s významom susedných všeobecných právnych zásad má vlastne obyčajové právo v rámci európskeho primárneho práva sotva iné ako okrajové umiestnenie a vyznenie.

Vzhľadom na súčasnú (zmluvne či politicky) „zablokovanú” medzinárodnoprávnu subjektivitu Európskej únie by sme EÚ ako zmluvnú stranu týchto medzinárodných dohôd márne hľadali.

Rôzne štruktúrované medzinárodné dohody ES sa zvyknú považovať za medzinárodnoprávne akty, či za samostatný prameň komunitárneho práva a podľa povahy veci a uhlu pohľadu za akt Spoločenstva v zmysle čl. 234 ods. 1 b) ZES. (Prízvukuje sa vtedy najmä skutočnosť, že boli uzavreté Radou, no ich priamu účinnosť od prípadu k prípadu ESD posudzuje dosť reštriktívne. Zmes komunitarizovaných právomocí s oblasťami, ktoré zostali doménou štátov a ich rozhodnutí spôsobuje, že sa pri týchto takpovediac zmiešaných zmluvách sotva podarí všeobecne vyznačiť kontúry právneho priestoru nimi pokrytého; tieto konštatovania sa vzťahujú predovšetkým na vybrané asociačné dohody).

Dohoda o založení Európskeho hospodárskeho priestoru síce bola uzavretá ako asociačná dohoda podľa čl. 238 (teraz čl. 310) ZES, ale pre svoju špecifiku býva niekedy skontrastňovaná v poslednom priečinku „troch druhov” dohôd, na ktoré sa má v danom kontexte osobitne prihliadať.

Asociačné dohody, resp. dohody o pridružení nepredstavujú monolitnú právnu štruktúru a okrem dohôd uzavretých podľa spomenutého článku 310 ZES tu prichádza do úvahy prinajmenej zmienka o pridružení zámorských krajín a území (podľa čl. 182 - 188 ZES), ale i o špecifickej dohode so Švajčiarskom podľa čl. 113 (teraz čl. 133) ZES, ktorá vo viacerých ohľadoch predstavuje číry anachronizmus. Občania Švajčiarska sa totiž v referende konanom dňa 6. decembra 1992 vyjadrili proti ratifikácii Dohody o založení Európskeho hospodárskeho priestoru, takže Švajčiarsko zostalo jediným štátom, ktorý v súčasnosti k ES spája obdobný druh tridsaťročnej asociačnej dohody. V danom medzipriestore sa však môžbyť aktuálne formuje alternatívna sieť bilaterálnych dohôd, ktoré by vrátili do hry väčšinu toho, čo bolo obetované v spomínanom referende.

Za jadro asociačných dohôd uzavretých podľa čl. 310 (resp. ex-čl. 238) možno zrejme považovať asociačné dohody s perspektívou pristúpenia. Patria medzi ne asociačné dohody uzavreté s Gréckom (9. júla 1961), či Tureckom [1964] J.O.3687, z ktorých prvá už bola splnila svoj cieľ (keďže 1. januára 1981 sa Grécko stalo členským štátom ES), a eurodohody (s každým z desiatich transformujúcich sa štátov strednej a východnej Európy, ktoré sa uchádzajúcich sa o členstvo v EÚ). Európska dohoda zakladajúca pridruženie, uzatvorená medzi Slovenskou republikou na jednej strane a Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane druhej – podpísaná 4. októbra 1993 – predstavuje jednu z nich. Európsky parlament s ňou vyslovil súhlas 27. októbra 1993, NR SR s ňou vyslovila súhlas 15. decembra 1993 a séria súhlasných vyjadrení zo strany členských štátov EÚ sa uzavrela koncom decembra 1994, takže daná eurodohoda nadobudla platnosť 1. februára 1995. (V Úradnom vestníku ES sa nachádza sub [1994] O.J. L359/2.)

Dohody o spolupráci, ktoré sa zvyčajne uzatvárajú podľa článku 133 ZES v spojení s článkom 181 ZES alebo iným podobne artikulovaným ustanovením ZES, nemajú také ďalekosiahle dôsledky ako asociačné dohody uzavreté podľa čl. 310 Zmluvy o založení ES.

Patria k nim dohody o rozvojovej spolupráci s krajinami Afriky, Karibskej oblasti a Tichého oceána, či dohody týkajúce sa hospodárskej spolupráce s viacerými štátmi Stredozemia.

Takzvaná Portská dohoda zo 2. 5. 1992 bola uzavretá ako asociačná dohoda ES a jeho členskými štátmi s predstaviteľmi členských štátov medzinárodnej organizácie – Európskeho združenia voľného obchodu (ďalej iba „EZVO” známe pod skratkou „EFTA”) podľa čl. 310 Zmluvy o založení ES. Konečné znenie Dohody o založení Európskeho hospodárskeho priestoru (ďalej iba „EHP”) sa nerodilo ľahko a aj jej vstup do platnosti bol poznačený viacerými peripetiami, medziiným i spomínanou pozíciou Švajčiarska, ktorá spôsobila odklad týkajúci sa účasti Lichtenštajnska atď. Dohoda o založení EHP napokon nadobudla platnosť 1. januára 1994 bez účasti Švajčiarska (a pre Lichtenštajnsko vlastne až 1. mája 1995). Hoci sa často podčiarkuje, že ide o Dohodu s EZVO, je evidentné, že aktuálne šlo o signatárov z radu členských štátov EZVO, pričom dodnes ide o Island, Lichtenštajnsko a Nórsko. Dohoda o EHP kladie na tieto štáty väčšie nároky, než aké vyplývajú pre nečlenov EÚ z eurodohôd. Tým, že sa štáty EZVO stali účastnými na vnútornom trhu, museli ku dňu podpisu pristúpiť na záväzok prevziať acquis communautaire a tiež na medzinárodnoprávny záväzok aplikovať neskoršie právo ES vrátane judikatúry ESD v prípade, že tak v zmysle článku 6 Dohody rozhodne Výbor EHP (porovnaj napr. tiež kontext sub 1.1.6.5). Systém voľného pohybu tovarov, osôb, služieb a kapitálov, ktorý vzišiel z Dohody o založení EHP, je určitou kópiou právneho systému ES, no jednou z najväčších zvláštností asi je, že v danom priestore nevznikla colná únia, ale priestor voľného obchodu, ktorý zmluvným stranám v rámci pohybu tovarov umožňuje do istej miery samostatný postup voči tretím štátom.

K vzťahu práva ES k medzinárodným dohodám uzavretým členskými štátmi pred nadobudnutím platnosti zakladajúcich zmlúv o založení ES a po ich vstupe do platnosti, ako aj k otázkam premeny GATT na Svetovú obchodnú organizáciu (WTO) možno stručne povedať: ESD v zásade uznáva skoršie medzinárodnoprávne záväzky, ktoré pre členské štáty vyplývajú z dohôd uzavretých s nečlenskými štátmi pred dátumom vstupu do platnosti ZES; akonáhle ZES nadobudla platnosť, členské štáty s tretími štátmi uzatvárajú medzinárodné dohody zásadne iba v záležitostiach, ktoré nespadajú do výlučnej právomoci ES – a ESD o nich nerozhoduje, lebo nie sú súčasťou práva ES; vo vzťahu voči GATT neprejavil ESD sklon uznať priamy účinok Všeobecnej dohody o clách a obchode; na interpretačné postoje ESD voči záväznejšie koncipovanému zmluvnému inštrumentu nahrádzajúcemu GATT Svetovou obchodnou organizáciou si treba ešte počkať.

Na povahu rozhodnutí súdnej moci ES, ktorú v súčasnosti predstavuje jednak Súdny dvor ES, jednak Súd prvého stupňa pretrvávajú v odbornej literatúre na prvý pohľad dosť rozdielne názory. Netreba však vôbec pochybovať o tom, že drvivá väčšina autorských úvah na tému komunitárneho práva si prinajmenej všíma závažné rozhodnutia Súdneho dvora ES, k akým patrí rozhodnutie ESD, 1963, 26/62 Van Gend en Loos. Odkazujú naň často ako na „prelomové” rozhodnutie. V ďalších prácach by zase mohlo byť evidované ako „precedens”. Proti tomu smeruje asi viac-menej všeobecná námietka, že ESD nie je skutočným normotvorcom: netvorí sudcovské právo, ale iba dotvára, resp. deklaruje už jestvujúce právo, ktoré svojim rozhodnutím ako individuálnym aktom aplikuje na konkrétny prípad tak, že do budúcnosti vlastným rozhodnutím nie je právne viazaný.

Napríklad rozhodnutím ESD, 1979, 120/78 Cassis de Dijon sa otvorila cesta k dovtedy sotva tušenej paralele harmonizácie práva ES, spočívajúcej v „zásade ekvivalencie”. Bola nastolená povestná „zásada vzájomného uznania”, podľa ktorej výrobok vyrábaný a legálne predávaný v jednom členskom štáte nemožno bez primeraného („mandatórneho”) dôvodu zakazovať (či odstraňovať z voľného obehu) v inom členskom štáte. Komentár: ESD daným rozhodnutím „vydláždil cestu jednotnému trhu”, ba i prijatiu Jednotného európskeho aktu.

Autoritatívne transformovaný prístup k otázke zásadného významu sa dlhodobo reprodukuje v právnej praxi. Ak by určité rozhodnutie ESD, ktoré patrí do živej množiny predmetných judikátov, nebolo dodržiavané napr. v rozhodovacej praxi Európskej komisie alebo Súdu prvého stupňa, ESD by v odozve na relevantnú iniciatívu zabezpečil jeho rešpektovanie.

Spočiatku nenápadný Súdny dvor ES sa stal aktívnym aktérom integrácie. Vykročil jednoducho za rámec „technickej a gramatickej interpretácie pravidiel”, podujal sa vypĺňať medzery medzi nimi a podľa mnohých komentárov svojimi interpretáciami a rozhodnutiami začal rozširovať rozsah i obsah právneho systému ES. K vskutku naozaj neprehliadnuteľným výsledkom sa dopracoval predovšetkým vďaka účinnému využívaniu „metód teleologického výkladu”. Začal totiž na jeho báze v konkrétnych prípadoch určovať, čo treba chápať ako zámer a cieľ zmlúv zakladajúcich ES.

Tvrdí sa dokonca, že ESD konštitucionalizuje právny systém ES, čo možno spojiť i s tým, že rozpracoval koncepciu ochrany individuálnych práv, ktorá v zakladajúcich zmluvách z 50. rokov očividne chýbala. Konštatovanú konštitucionalizáciu právneho systému komunitárneho práva Súdnym dvorom ES však asi najlepšie ilustrujú ním rozpracované zásady priameho účinku a prednosti práva ES.

K slávnym a sústavne citovaným judikátom tu patria predovšetkým prejudiciálne rozhodnutia ESD – jednak rozhodnutie v spomenutom prípade Van Gend en Loos a jednak rozhodnutie ESD, 1964, 6/64 Costa v. ENEL. V prvom z nich ESD vyslovil formulu, že “Spoločenstvo konštituuje nový právny poriadok”, v mene ktorého “štáty obmedzili ... svoje suverénne práva” a v druhom poukázal na to, že sa na členské štáty vzťahuje “permanentná limitácia ... suverénnych práv”. Z prvého rozhodnutia tak na pozadí ustanovenia čl. 12 Zmluvy o založení EHS (teraz čl. 25 ZES) vyplynula doktrína priameho účinku určitého zmluvného ustanovenia komunitárneho práva, na ktoré sa i jednotlivec môže spoľahnúť v konaní pred národným súdom a v druhom ešte aj doktrína prednosti resp. uprednostnenia komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom, keď sa právne segmenty týchto štruktúr dostanú do prípadného konfliktu (konflikt talianskej vnútroštátnej právnej úpravy s článkom 37 ods. 2 Zmluvy o založení EHS /teraz čl. 31 ods. 2 ZES/).

ESD sa však neobmedzil iba na ustanovenia primárneho komunitárneho práva a začal bežne rozhodovať i v prospech priameho účinku nariadení, či priamej aplikability časti smerníc.

Dostal i viacnásobnú príležitosť vyjadriť sa k námietkam na adresu práva ES formulovaným na báze vnútroštátneho ústavnoprávneho kontextu a medziiným rozhodol, že ani vnútroštátnym ústavným právom formulované “základné právo ... alebo princíp ... nemôžu ovplyvniť platnosť aktu Spoločenstva” respektíve “jeho účinok na teritóriu štátu” (ESD, 1970, 11/70 Internationale Handelsgesellschaft).

I keď sa o tom, či Súdny dvor ES tvorí nové právo alebo dotvára či deklaruje už jestvujúce právo vedú zaujímavé teoretické spory, nemožno nezaznamenať, že ak sa uzná, že “sudcovia ... deklarujú to, čo vždy bolo právom” a zároveň sa pripustí, že sa opierajú o svoje staršie rozhodnutia, tak sa súčasne uznáva to, čo “staršia anglická teória” uznávala ako precedens.

Šebesta, Š.: Vývin zmluvnej úpravy do roku 1992. In: Zmluva o Európskej únii s úplným znením zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Bratislava, Slovak Academic Press, spol s r.o. 1998.

Teoretickoprávne súvislosti vstupu suverénneho štátu do Európskej únie. Materiály z medzinárodnej konferencie konanej v dňoch 28. – 30. marca 2001 v Piešťanoch. Bratislava, Ústav štátu a práva SAV/ Slovak Academic Press, spol. s r. o 2001.