Počas posledných päťdesiatich rokov členské štáty Európskej únie posilnili spoluprácu v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí na rôznych úrovniach: bilaterálnej, regionálnej (v rámci Rady Európy) i svetovej (vďaka Interpolu a Organizácii spojených národov). Hoci Zmluva o založení Európskeho spoločenstva z roku 1957 (ďalej len „ZES“) obsahovala ako jeden z cieľov aj voľný pohyb osôb v rámci Spoločenstva, bližšie sa už otázkami hraníc, imigrácie či vízovej politiky nezaoberala. Sloboda pohybu sa ponímala čisto z ekonomického hľadiska a mala sa vzťahovať iba na pracovníkov. Až koncom roka 1974 prijala Európska rada na zasadaní v Paríži koncept zameraný na ochranu záujmov jednotlivcov, cieľom ktorého bolo zavedenie tzv. zvláštnych práv pre občanov členských štátov Spoločenstva (napr. európsky pas, volebné právo vo vzťahu k miestnym orgánom pre všetkých občanov Spoločenstva bez ohľadu na ich pobyt)¹.

V roku 1975 bola vytvorená skupina justičnej spolupráce nazvaná TREVI (z francúzskych slov: terorrisme, radicalisme, extremisme, violance, international), pričom skupina TREVI I sa sústreďovala na potláčanie terorizmu, skupina TREVI II mala na starosti policajnú techniku a skupina TREVI III sa zameriavala na potláčanie organizovaného zločinu. Ďalej boli vytvorené ad hoc skupina zaoberajúca sa prisťahovalectvom (1986), skupina koordinátorov voľného pohybu osôb (1988), skupina zameraná na potláčanie medzinárodného organizovaného zločinu (1992). Bolo by možné povedať, že tieto skupiny sú v istej  modifikovanej podobe v činnosti doteraz.

Významným vývojovým stupňom bola aj tzv. Adoninova správa pod názvom „Európa občanov“, ktorá bola prerokovaná na zasadnutí Európskej rady v Miláne v júli 1985 a ktorá sa zaoberala otázkou odstránenia kontroly osôb na hraniciach medzi členskými štátmi. Táto správa bola predložená zároveň s Bielou knihou pre vnútorný trh, ktorá tiež obsahovala požiadavku na odstránenie kontroly osôb na vnútorných hraniciach Spoločenstva a zaoberala sa i otázkami prisťahovalectva a azylu. Tieto požiadavky boli nakoniec zakotvené v článku 13 Jednotného európskeho aktu a v článku 8 vtedajšieho znenia Zmluvy o EHS (teraz článok 14 ZES)².

Vnútorná liberalizácia musela byť vyvážená použitím iných bezpečnostných metód a policajnej spolupráce. Ako sme spomínali, už v sedemdesiatych rokoch vznikla spolupráca v oblasti vnútorných vecí a spravodlivosti medzi jednotlivými členskými štátmi, ktorá sa zintenzívnila ešte viac počas osemdesiatych rokov. Bol vytvorený celý rad pracovných skupín, ktorých úlohou bolo prispôsobovať a zlaďovať politiky členských štátov v oblasti bezpečnosti proti ilegálnym vstupom, teroristom, priekupníkom drog a iným ilegálnym činnostiam.

Počiatočnou iniciatívou Schengenského procesu, za ktorý považujeme predovšetkým zjednodušenie kontrol pri prechode hraníc, bol Saarbrűckenský dohovor z roku 1984. V tomto dohovore sa Francúzsko a Nemecko dohodli na odstránení hraničných formalít pre príslušníkov Európskeho spoločenstva. Koncom roka 1984 sa k nemecko-francúzskej iniciatíve pripojili i štáty Beneluxu a vypracovali návrh dohody o postupnom zrušení kontroly na spoločných hraniciach. Následne dňa 14. 6. 1985 podpísali Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Luxembursko a Holandsko Schengenskú dohodu o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach³ (Schengen I). V článku II Schengenskej dohody sa zmluvné strany dohodli na „dlhodobo uskutočňovaných opatreniach“, na základe ktorých malo k 1. 1. 1990 prebehnúť „zrušenie osobných kontrol na vnútorných hraniciach a preloženie tých istých kontrol na vonkajšie hranice“ týchto štátov.

Dňa 19. 6. 1990 bol podpísaný Dohovor o vykonávaní Schengenskej dohody (Schengen II, ďalej len „Schengenský dohovor“). Jeho kľúčové body sa týkali vytvorenia a následného zrušenia kontrol na spoločných hraniciach, vytvorenia spoločnej oblasti bezpečnosti a spravodlivosti, zavedenia spoločných postupov pri vstupe a krátkodobých pobytoch neobčanov Spoločenstva, azylových záležitostí, opatrení pre boj s drogami, policajnej spolupráce a spolupráce Schengenských štátov v rámci súdnej oblasti. Schengenský dohovor nadobudol platnosť 1. 9. 1993, avšak jeho ustanovenia sa nemohli v praxi uplatňovať, pokiaľ sa nevytvorili technické a právne predpoklady pre jeho uplatňovanie (napríklad vytvorenie príslušných inštitúcií pre ochranu dát). Preto zmluvné strany v spoločnom vyhlásení k článku 139, ktoré bolo pripojené k záverečnému aktu, vyhlásili, že Schengenský dohovor sa začne uplatňovať, až keď budú v signatárskych štátoch skutočne vytvorené predpoklady pre uplatnenie dohody, v dôsledku čoho bude možné uskutočňovať kontroly na vonkajších hraniciach. Prispôsobovanie domácej legislatívy niektorých zmluvných strán však viedlo k tomu, že dohovor sa začal uplatňovať až 26.3.1995. Počas nasledujúcich piatich rokov pristúpili k Schengenským dokumentom Španielsko, Portugalsko, Taliansko, Grécko a Rakúsko, v roku 1996 Dánsko, Fínsko a Švédsko. Pristúpením sa tieto štáty mohli začať podieľať na všetkých rozhodnutiach spoločných orgánov.

Schengenská zmluva o spolupráci bola podpísaná aj s nečlenskými štátmi skupiny Nordic Passport Union (Nórsko a Island) v roku 1996. Tieto dva štáty plne implementovali Schengenský režim dňa 25. 3. 2001.

Schengenské dokumenty sa zameriavali hlavne na prenos kontrol z vnútorných spoločných hraníc na vonkajšie hranice, na prípravu dohôd o policajnej spolupráci v rámci prevencie zločinnosti, na odstránenie problémov pri zavádzaní dohôd o medzinárodnej právnej pomoci, na prípravu úpravy prenasledovania presahujúceho hranice jedného štátu, na harmonizáciu legislatívy v oblasti drog, zbraní a výbušnín a registráciu cestujúcich v hoteloch, na harmonizáciu vízovej politiky, na harmonizáciu colnej politiky pri dovoze a vývoze tovarov a na harmonizáciu dovozných daní, pričom išlo predovšetkým o vytvorenie rámca pre spoločné opatrenia, ktoré mali smerovať k voľnému pohybu osôb signatárskych krajín vo vnútri spoločného územia a k zvýšeniu kontrol na spoločných vonkajších hraniciach.

V praxi táto spolupráca znamená, že zrušením kontrol na spoločných hraniciach držiteľ jednotného (tzv. Schengenského) víza je oprávnený zdržiavať sa na území spomínaných krajín, ktoré uplatňujú Schengenský dohovor, najviac 90 dní v rámci šesťmesačného obdobia počas doby platnosti víza.

Občania krajín vykonávajúcich Schengenskú dohodu (ďalej len „Schengenské štáty“) môžu takto prechádzať vnútornými hranicami bez kontrol. Víza bez územných obmedzení (turistické alebo obchodné víza umožňujúce ich držiteľovi pobyt až 90 dní v rámci šesťmesačnej lehoty, tranzitné víza a letiskové víza) udelené občanovi tretích krajín jedným zo Schengenských štátov oprávňujú držiteľa takýchto víz na vstup bez kontroly na hraniciach iného Schengenského štátu po dobu trvania platnosti víz (pokiaľ ide o ten istý účel, na aký boli víza udelené). Každý občan tretích krajín s povolením na pobyt platným v jednom Schengenskom štáte môže cestovať na základe svojho platného pasu do iného Schengenského štátu bez toho, aby potreboval víza, a to až na 90 dní počas šesťmesačného obdobia⁴.

Schengenské štáty majú vypracovaný spoločný zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci potrebujú víza. Schengenské štáty majú prístup do Schengenského informačného systému poskytujúceho údaje pre osobnú identifikáciu, resp. ďalšie relevantné údaje pre celú Schengenskú oblasť. Schengenské štáty vykonávajú kontrolu vonkajších hraníc v súlade so Schengenským štandardom, využívajúc pritom úzku policajnú a súdnu spoluprácu, spoločné úsilie v boji proti drogám, a opierajúc sa o pravidlá týkajúce sa právomoci v azylových záležitostiach (v súčasnosti nahradené podobnými ustanoveniami obsiahnutými v Dublinskom dohovore z 15. 6. 1990).

Tretí pilier Európskej únie pod názvom „spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí“ (ďalej len „JHA“, z anglického „justice and home affairs“) sa vytvoril až Zmluvou o Európskej únii (ďalej len „ZEU“). Práve Zmluva o Európskej únii, známa ako „Maastrichtská zmluva“, ktorá nadobudla platnosť 1. novembra 1993, predstavuje jeden z najvýznamnejších úspechov európskych snáh o pokračovanie a napredovanie integrácie.

ZEU upravovala III. pilier v rámci článkov K.1 až K.9., pričom sa venovala politikám vzťahujúcim sa na azyl, imigráciu, občanov tretích krajín a spoluprácu v oblasti otázok medzinárodného zločinu a rôznych foriem súdnej, colnej a policajnej spolupráce vrátane založenia Európskeho policajného úradu (EUROPOL) zameraného predovšetkým na výmenu informácií.

Význam zavedenia spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí spočíval nielen v jej obsahu, ale aj v metódach používaných pri uskutočňovaní spolupráce. Metódy boli relatívne nové a svojou povahou ich bolo možné radiť medzi metódy európskeho práva a metódy medzinárodného práva verejného⁵.

Maastrichtská zmluva zaviedla štyri formy právnych aktov: spoločné postoje⁶, spoločné postupy⁷ prijímané Radou, pričom Rada mohla zároveň vypracovávať dohovory a vykonávajúce opatrenia k spoločným postupom a vykonávajúce opatrenia k dohovorom⁸. Rada bola ďalej oprávnená prijímať aj iné právne akty, napr. rozhodnutia, uznesenia, odporúčania, stanoviská a pod. Spoločné postoje boli aktmi, ktoré síce mali politicky záväzný obsah, avšak nemali právnu záväznosť. Pokiaľ mal mať spoločný postup záväzné účinky, muselo to byť Radou výslovne stanovené.

Ako vidieť z uvedeného, rozhodovacia právomoc v rámci tretieho piliera je prisúdená predovšetkým Rade a vyplývala z jej medzivládneho pôsobenia. Podobne ako to bolo stanovené Maastrichtskou zmluvou pre druhý pilier, Rada bola povinná konať jednomyseľne, s výnimkou procesných otázok a opatrení, ktoré mali implementovať spoločné postupy alebo dohovory.

Komisii bola tiež prisúdená úloha v rámci tejto hlavy, pričom ide predovšetkým o navrhovaciu právomoc. Parlamentu prislúcha oprávnenie byť o týchto záležitostiach informovaný, čomu zodpovedá povinnosť predsedu Rady a predsedu Komisie informovať Parlament o rokovaniach v oblastiach patriacich do tretieho piliera. Stanoviská Parlamentu k týmto záležitostiam mali byť náležite vzaté do úvahy, pričom Parlament bol oprávnený klásť Rade otázky alebo jej navrhovať odporúčania. Ďalej bol vytvorený Coordinating Committee za účelom pomoci Rade, ktorý mal úlohu podobnú ako COREPER v komunitárnych politikách.⁹

Rada EÚ prijala dňa 30. 11. 1993 Akčný program pre spoluprácu v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí a súčasne príslušný pracovný plán na rok 1994, pričom Európska rada na svojom zasadaní v Bruseli v decembri 1993 obidva dokumenty schválila. Realizácia Akčného programu sa však stretla so značnými ťažkosťami, ktorých korene spočívajú v ich politickom charaktere. Tento materiál bol významný najmä vo vzťahu k výberu foriem právnych aktov a spôsobov prijímania rozhodnutí, ale aj vo vzťahu k deľbe právomocí (predovšetkým vo vzťahu k prvému pilieru).

Amsterdamská zmluva zmenila povahu spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí v tom smere, že definovala oblasť slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v ambicióznejších a presnejších pojmoch, zvýšila jej účinnosť, urobila ju demokratickejšou a zaviedla lepšiu rovnováhu medzi úlohami jednotlivých inštitúcií. Jej cieľom bolo zaviesť voľný pohyb občanov Európskej únie a neobčanov EÚ v rámci Únie počas nasledujúceho päťročného obdobia, pričom by bola zároveň zaručená verejná bezpečnosť prostredníctvom boja proti všetkým formám organizovaného zločinu a terorizmu.

Záležitosti spoločného záujmu uvedené v Zmluve o Európskej únii sa rozšírili a zároveň boli rozdelené do dvoch kategórií. Do Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev sa vložila nová hlava (IV) nazvaná „Vízová, azylová, prisťahovalecká a iné politiky týkajúce sa voľného pohybu osôb“¹⁰. Zmluva v tejto hlave zahŕňa opatrenia týkajúce sa kontroly na vonkajších hraniciach, azylu, prisťahovalectva a súdnej spolupráce v občianskych veciach a súčasne prenáša tieto oblasti pod prvý pilier, v ktorom sa pre ne môžu uplatňovať komunitárne smernice, nariadenia, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Počas prvých piatich rokov po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy však tieto oblasti boli len sčasti pod záštitou Spoločenstva, a to preto, že Komisia bola povinná i naďalej sa deliť o svoju navrhovaciu právomoc s členskými štátmi, rozhodnutia Rady museli byť prijímané stále jednomyseľne a Európsky parlament nebol stále priamo účastný na rozhodovacom procese (mal iba konzultačnú úlohu).

Policajná a súdna spolupráca pokračovala naďalej pod pretvoreným tretím pilierom, ku ktorému Amsterdamská zmluva pripojila prevenciu a boj proti rasizmu a xenofóbii. Niektoré zmeny sa uskutočnili aj v rámci rozhodovacieho procesu. Spoločné postupy boli nahradené rámcovými rozhodnutiami a rozhodnutiami¹¹, ktoré sú právnymi nástrojmi svojím obsahom podobné smerniciam. Navyše, všetky dohovory mohli nadobudnúť platnosť už vtedy, keď ich ratifikovala aspoň polovica signatárskych členských štátov, čo urýchlilo proces. Amsterdamská zmluva rozšírila navrhovaciu právomoc Komisie na všetky oblasti spadajúce pod tretí pilier a upresnila postup povinnosti konzultovať s Parlamentom.

Oblasť slobody, bezpečnosti a spravodlivosti umožnila Schengenským dokumentom, aby sa začlenili do rámca Európskej únie. Všetky činnosti uskutočnené v rámci spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí sa týmto stávajú záležitosťami Európskej únie, ktorá zase takto môže bez problémov rozvíjať jasné a konzistentné úniové politiky. Aby sa zabránilo zdvojeniu výhradnej medzivládnej spolupráci na úrovni Schengenu, hlava VI Zmluvy o Európskej únii teraz stanovuje, že členské štáty, ktoré zamýšľajú zaviesť užšiu spoluprácu medzi sebou navzájom, sú oprávnené tak urobiť v rámci Európskej únie.

Na zasadnutí Európskej rady vo Viedni v decembri 1998 prijali hlavy štátov a vlád členských štátov EÚ Akčný plán pre najvhodnejšie vykonanie ustanovení Amsterdamskej zmluvy, týkajúcich sa vytvorenia oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Tento Akčný plán vymedzuje v oveľa väčšej miere než samotná Amsterdamská zmluva, ktoré ustanovenia zmluvy by sa mali implementovať ako prvé a v rámci akých časových limitov. Implementačné obdobia sa rôznia od dvoch do piatich rokov, počnúc nadobudnutím platnosti Amsterdamskej zmluvy, v dôsledku čoho tieto ustanovenia musia byť implementované buď do 1. 5. 2001, alebo do 1. 5. 2004.

Na zasadnutí Európskej rady v Kolíne 3. a 4. 6. 1999 sa rozhodlo o vypracovaní charty základných práv občanov Európskej únie do decembra 2000. Táto otázka sa znovu prerokúvala na mimoriadnom summite 15. a 16. 10. 1999 v Tampere (Fínsko), na ktorom sa rokovalo o budúcom napredovaní európskej politiky pre spoluprácu v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí a o spôsoboch zlepšenia prístupu občanov Európskej únie k spravodlivosti. Vo svetle nadchádzajúceho rozširovania sa Únie začína sa pripisovať spolupráci v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí čoraz väčší význam.

Na spomínanom zasadnutí Európskej rady v Tampere bola Komisia vyzvaná, aby bližšie upresnila ciele a časové obdobia pre ich implementáciu. Tento plán prezentovaný v apríli 2000 (niekoľkokrát sa aktualizoval) nahradil plán prijatý vo Viedni a môžeme povedať, že predstavuje časový rozvrh pre implementáciu Amsterdamskej zmluvy.

Zmyslom uvedeného časového plánu bolo predovšetkým zlepšiť spoluprácu v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí. Dosiahla sa jednotnosť, pokiaľ ide o prijatie opatrení, okrem iného proti falšovaniu eura, korupcii a podvodom zameraným na verejné financie EÚ. Ďalej sa pracuje na zdokonalení cezhraničnej spolupráce v trestných vyšetrovaniach, ktoré sa dotýkajú viacerých krajín. Spoločná policajná organizácia EUROPOL, ktorej úlohou je uľahčiť medzi členskými štátmi výmenu informácií a výsledkov z trestných vyšetrovaní, začala svoju činnosť 1. 7. 1999. Vytvorili sa siete a výmenné programy za účelom uľahčenia výmeny znalostí a skúseností medzi vládnymi inštitúciami a úradníkmi jednotlivých členských štátov a zároveň umožnenia občanom jednoduchším spôsobom získavať informácie o rôznych právnych poriadkoch.

Pokrok sa dosiahol aj smerom k modernizácii európskej politiky zameranej na potláčanie zločinnosti a vytvorenie prevenčných opatrení. V oblasti azylovej politiky ide o vytvorenie Spoločného európskeho azylového systému, pričom v tomto úsilí sa podnikli určité kroky už pred summitom v Tampere za účelom harmonizácie legislatívy členských štátov, týkajúcej sa azylovej oblasti. Významné bolo aj prijatie smerníc („guidelines“) pre výklad Ženevského dohovoru o postavení utečencov z roku 1951. Navyše boli prijaté rozhodnutia týkajúce sa zaobchádzania s deťmi, ktoré pricestovali a zdržujú sa na území Európskej únie bez sprievodu dospelých a ktoré požiadali o povolenie na pobyt, ako aj rozhodnutia vzťahujúce sa na prostriedky spolupráce medzi členskými štátmi pre situácie, v ktorých sa cudzí štátni príslušníci posielajú späť do ich domovských krajín, keď boli zamietnuté ich žiadosti o udelenie azylu.

Založenie Europolu bolo odsúhlasené Maastrichtskou zmluvou. Europol sídli v Haagu (Holandsko), pričom jeho úlohou je zvýšiť výkonnosť príslušných národných policajných orgánov, zlepšiť ich spoluprácu najmä vo vzťahu k potláčaniu a prevencii terorizmu, nelegálneho obchodu s drogami a proti iným závažným formám medzinárodnej kriminality, ak ide o také zločinné organizačné štruktúry, ktoré sa dotýkajú dvoch a viacerých členských štátov do tej miery, že význam a možné následky takýchto konaní si vyžadujú spoločný postup členských štátov. Účelom Europolu je aj prehlbovanie znalostí, poznatkov a skúseností a vypracovanie kriminálnych a kriminalistických metód a metód prevencie, pričom každý členský štát je povinný zriadiť a označiť vnútroštátny orgán, ktorý bude súčasťou štruktúry Europolu a ktorý je povinný spolupracovať s príslušnými orgánmi iných štátov.

Zámery sledované Europolom možno vymedziť ako aktivity proti obchodovaniu s drogami, prisťahovaleckým sieťam, krádežiam motorových vozidiel, obchodovaniu s ľudskými bytosťami, vrátane detskej pornografie, falšovaniu peňazí a iných platobných prostriedkov, nelegálnej preprave rádioaktívneho a nukleárneho materiálu, terorizmu.

Tieto zámery Europolu sa môžu v budúcnosti rozšíriť aj na iné formy vážneho medzinárodne organizovaného zločinu. Europol podporuje členské štáty tým, že uľahčuje výmenu informácií v súlade s národným právnym poriadkom medzi tzv. ELOs (z anglického Europol Liason Officers), t. j. styčnými úradníkmi Europolu, ktorí sú delegovaní členskými štátmi z ich príslušných vnútroštátnych inštitúcií, zabezpečuje operačné analýzy na podporu operácií realizovaných členskými štátmi, vypracúva strategické správy a analýzy zločinnosti na základe informácií a spravodajstva získaných od členských štátov a sústreďovaných Europolom, zabezpečuje znaleckú a technickú pomoc pri vyšetrovaniach a operáciách uskutočňovaných v rámci územia Európskej únie pod dohľadom a právnou zodpovednosťou dotknutého členského štátu. Europol je taktiež aktívny aj pri zlaďovaní vyšetrovacích techník.

Zatiaľ nerealizovanou úlohou Europolu je pripraviť systém, ktorý by umožňoval informácie o rôznych formách zločinu vymieňať, zhromažďovať a analyzovať na európskej úrovni. Dohovor o Europole striktne vymedzuje rámec pre ľudské práva a ochranu dát, kontrolu, dohľad a bezpečnosť. Tzv. Europol Computer system by mal obsahovať tri základné zložky: „information system“, „analysis system“ a „index system“.

Europol začal svoju obmedzenú prevádzku už 3. 1. 1994 vo forme tzv. EDU (z anglického „Europol Drugs Unit“), t. j. jednotky fungujúcej v rámci Europolu zameranej na boj proti drogám. Postupne sa pridávali ďalšie významné oblasti kriminality. Dohovor o Europole bol ratifikovaný všetkými členskými štátmi a nadobudol platnosť 1. 10. 1998, avšak až po prijatí množstva ďalších aktov vzťahujúcich sa na vykonanie tohto dohovoru začal Europol svoju činnosť 1. 7. 1999. Orgánmi Europolu sú správna rada, riaditeľ, finančný kontrolór a rozpočtový výbor. Europol, členovia jeho orgánov a zamestnanci Europolu požívajú pri plnení svojich úloh výsady a imunity.

Hoci jej úloha nie je špeciálne upravená v ustanoveniach týkajúcich sa spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí má významnú úlohu v tejto oblasti, pokiaľ ide o celkový vývoj Európskej únie. Keďže sa tento vysokopolitický orgán stretáva najmenej raz za šesť mesiacov, preskúmava priority, smerovanie a politicky smerodajné princípy Únie.¹²

Rada Európskej únie je vytvorená zástupcami každého členského štátu na ministerskej úrovni. Spravidla sú to ministri spravodlivosti a ministri vnútra, ktorí sa zaoberajú otázkami spravodlivosti a vnútorných vecí v rámci zasadaní Rady. Práve Rada prijíma spoločné postoje a rámcové rozhodnutia a vypracúva dohovory, pričom vychádza zo smerovania vymedzeného Európskou radou. S určitými výnimkami Rada prijíma uvedené akty jednomyseľne.

Každých šesť mesiacov niektorý z členských štátov v poradí prevezme úrad predsedu Európskej rady Európskej únie a orgánov zodpovedných za prípravu zasadaní. Pri tejto úlohe mu pomáha Generálny sekretariát Rady. Sekretariát, ktorý zabezpečuje celkový hladký výkon Rady, pomáha Predsedníctvu, radí mu a zaoberá sa organizačnými záležitosťami. Generálny direktoriat H sa zaoberá tromi hlavnými oblasťami: azyl/imigrácia, policajná/colná spolupráca a súdna spolupráca v občianskych a trestných veciach.

Členské štáty informujú o uvedených záležitostiach a vzájomne ich s Radou prerokúvajú, koordinujú svoju činnosť a vytvárajú podmienky pre spoluprácu medzi rôznymi oddeleniami príslušných úradov. Obhajujú spoločné postoje na medzinárodných fórach. Avšak ich hlavná úloha spočíva v poskytovaní iniciatívy (navrhovacia právomoc) v tom zmysle, že môžu navrhnúť Rade, aby prijala spoločné postoje alebo iné spoločné rozhodnutia, alebo vypracovala dohovory vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa spravodlivosti a vnútorných vecí.

Komisia nemá výlučné právo iniciatívy (navrhovacia právomoc), ako je to vo výlučne komunitárnych politikách. Delí sa o túto úlohu s členskými štátmi. Predseda Európskej komisie vystupuje spoločne s hlavami štátov a vlád v Európskej rade.

Hoci úloha Európskeho parlamentu (ako aj Európskeho súdneho dvora) bola Amsterdamskou zmluvou posilnená, v tejto oblasti má menšie právomoci než v rámci komunitárnych politík, i keď je nutné poznamenať, že Parlament má v tomto pilieri nepatrne silnejšiu pozíciu než v druhom pilieri, nakoľko Rada je povinná prerokovať návrh v Parlamente pred tým, než návrh schváli (39 ZEU). Taktiež Predsedníctvo je povinné prerokovať s Parlamentom všetky rozhodnutia pre oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí, ktoré by mali mať záväzný charakter. Predsedníctvo a Komisia pravidelne informujú Európsky parlament o vykonaných aktivitách a Parlament vydáva každoročne správu o pokroku dosiahnutom v tejto oblasti. Parlament musí byť navyše informovaný o vývoji v tejto oblasti, pričom môže klásť Rade otázky a robiť odporúčania.

Ani Európsky súdny dvor nemá v tomto pilieri také právomoci, aké má v oblasti komunitárnych politík. Pokiaľ však ide o politiky spadajúce pod právomoci Spoločenstva, Európsky súdny dvor má právomoc vykladať novú hlavu (VI) Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a rozhodovať o platnosti a výklade aktov urobených orgánmi Spoločenstva, keď takáto otázka vznikla pred národným súdom, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možný opravný prostriedok podľa národného práva, a ktorý žiada Európsky súdny dvor o rozhodnutie v otázke o výklade alebo o aktoch urobených orgánmi Spoločenstva.

Pokiaľ ide o oblasti, ktoré ostali v treťom pilieri (policajná a súdna spolupráca v trestných veciach), každý členský štát môže uznať právomoc Európskeho súdneho dvora vydávať rozhodnutia o predbežných otázkach o platnosti a výklade rámcových rozhodnutí a rozhodnutí, o výklade dohovorov a o platnosti a výklade ich implementačných opatrení. Európsky súdny dvor má tiež právomoc preskúmavať zákonnosť rámcových rozhodnutí a rozhodnutí, pokiaľ sa konanie začalo z podnetu členského štátu alebo Komisie, napr. v prípade porušenia podstatných procesných požiadaviek alebo porušenia Zmluvy. Európsky súdny dvor je tiež kompetentný rozhodovať o sporoch medzi členskými štátmi.

Európsky súdny dvor nemá žiadne právomoci preskúmavať platnosť a primeranosť úkonov vedených políciou alebo iným orgánom ochrany práva členského štátu alebo vykonanie úkonov spadajúcich pod zodpovednosti členských štátov za účelom zachovania práva a poriadku a zaistenia národnej bezpečnosti.

Amsterdamská zmluva vytvára rozdiely medzi voľným pohybom osôb a vytvorením oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Výsledkom takejto deľby je, že oblasť vízová, azylová, imigračná a súdna spolupráca v trestných veciach sa stali záležitosťami Spoločenstva. Z tohto dôvodu je možné využívať nástroje Spoločenstva, ako sú nariadenia a smernice namiesto dohovorov (ktoré, nakoľko podliehajú procesu ratifikácie, si vyžadujú dosť ťažkopádne postupy skôr, ako nadobudnú platnosť), rozhodnutí, odporúčaní a stanovísk.

Pokiaľ ide o oblasti zostávajúce v treťom pilieri, Zmluva o Európskej únii poskytuje tieto nástroje:

Rada Európskej únie prijíma spoločné postoje jednomyseľne. Tieto spoločné postoje vymedzujú prístup Európskej únie k predmetnej otázke.

Pred tým, ako nadobudla platnosť Amsterdamská zmluva, bol napríklad prijatý spoločný postoj k zhodnému uplatňovaniu definície pojmu "utečenec“ v azylovej problematike. Táto definícia umožňuje príslušným národným orgánom sledovať rovnaké inštrukcie, pokiaľ ide o udelenie statusu utečenca.

Rada Európskej únie prijíma rámcové rozhodnutia („framework decisions“) za účelom aproximácie zákonov a vykonávacích právnych predpisov členských štátov. Aj keď tieto právne nástroje sú záväzné pre členské štáty pokiaľ ide o dosiahnutie sledovaného výsledku, členské štáty si môžu zvoliť spôsob (prostriedok), ako to urobiť.

V tejto oblasti môže Rada prijať aj rozhodnutia („decisions“). Tieto rozhodnutia, ktoré nemajú priamy účinok, sú následne dopĺňané implementačnými opatreniami.

V období pred nadobudnutím platnosti Amsterdamskej zmluvy (t. j. pred 1. 5. 1999) Rada Európskej únie mohla prijímať aj spoločné postupy („joint actions“). Takto roku 1996 prijala Rada spoločný postup vo veci vytvorenia rady („directory“) s presne vymedzenými právomocami, kvalifikáciou a odbornými znalosťami pre boj proti terorizmu.

Rada prijíma rámcové rozhodnutia a rozhodnutia jednomyseľne, prípadné implementačné opatrenia môže prijímať kvalifikovanou väčšinou.

Dohovory sú tradičným nástrojom medzinárodného práva. Rada Európskej únie pripravuje dohovory, ktoré odporúča členským štátom na prijatie, ako to bolo v prípade dvoch dohovorov týkajúcich sa extradície, prijatých v rokoch 1995 a 1996. Odlišne od spoločných postojov či iných rozhodnutí musia byť dohovory ratifikované národnými parlamentmi členských štátov. Z tohto dôvodu je implementácia dohovorov pomalá a nepraktická.

Počnúc nadobudnutím platnosti Amsterdamskej zmluvy, dohovory nadobúdajú platnosť, keď sú prijaté aspoň polovicou členských štátov, pokiaľ sa nedohodlo inak.

3.4 Rezolúcie („resolutions“), odporúčania („recommendations“), vyhlásenia („declarations“), závery („conclusions“) atď.

 

Rada sa uchýlila k celej sérii nástrojov na vyjadrenie svojej politickej vôle. Prijala napríklad rezolúciu k ochrane svedkov v boji proti organizovanému zločinu, odporúčanie na zabránenie zmätku najčastejšie sa vyskytujúceho na futbalových zápasoch¹³ alebo dokonca vyhlásenie k motocyklovým gangom¹⁴. Tieto nástroje sa veľmi často využívajú vďaka svojej "flexibilite", avšak na rozdiel od iných vyššie spomenutých nástrojov, nie sú záväzné pre Radu, ani pre členské štáty.

Právne nástroje navrhované pre oblasť spravodlivosti a vnútorných záležitostí sa ukázali ako problematické pre využitie. Zmluva o Európskej únii nehovorí o žiadnych presných účinkoch spoločných postojov alebo spoločných postupov. Pokiaľ ide o dohovory, prejavili sa ako dosť nepraktické nástroje, nakoľko musia byť predkladané členským štátom na ratifikáciu na národnej úrovni. Hoci boli podpísané mnohé dohovory, na ich implementáciu sa stále čaká, zatiaľ čo okolnosti časti volajú po rýchlych reakciách. Národné parlamenty však predsa len pracujú na odstránení týchto problémov a určité zlepšenie v tejto oblasti nedá na seba dlho čakať.

Úlohy Komisie, Európskeho parlamentu a Európskeho súdneho dvora, ktoré sú oveľa slabšie než v rámci Spoločenstva, sa však zvyknú často vyzdvihovať. Komisia, Európsky parlament a niektoré členské štáty mali tú výhodu, že do určitej miery mohli kopírovať rozhodovací proces v Spoločenstve, ktorý sa považoval za dosť účinný, aj v oblasti tohto piliera. Otázka presmerovania z jednomyseľnosti na hlasovacie pravidlo kvalifikovanej väčšiny vznikla aj v súvislosti so zlepšením prospešnosti spoločnej spolupráce v týchto oblastiach.

Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí sa neuskutočňuje tým istým spôsobom ako komunitárne politiky (napríklad spoločná poľnohospodárska a regionálna politika). Priznávajúc veľkú citlivosť otázkam týkajúcim sa verejného poriadku, zmluva priznáva skutočne veľkú váhu členským štátom a tým orgánom Európskej únie, v ktorých majú členské štáty priame zastúpenie. Právomoci Európskej komisie, Európskeho parlamentu a Európskeho súdneho dvora boli vymedzené práve z toho istého dôvodu. Z tohto hľadiska je implementácia záležitostí týkajúcich sa spravodlivosti a vnútorných vecí veľmi odlišná od implementácie komunitárnych politík. V zmysle Maastrichtskej zmluvy chýbajú oblastiam policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach také právne nástroje ako smernice alebo nariadenia, ktoré sú bežnými nástrojmi v komunitárnych politikách. Využíva jedine nástroje špeciálne pre tretí pilier. Účinnosťou Amsterdamskej zmluvy sa otázky týkajúce sa občianskeho práva, azylu a imigrácie stali záležitosťami komunitárnymi s komunitárnymi nástrojmi, pričom policajná a súdna spolupráca v trestných veciach ostáva v pôsobnosti tretieho piliera.

Vzhľadom na rozhodovací postup je stanovené, že Rada, konajúca jednomyseľne po prerokovaní s Európskym parlamentom, môže prijať rozhodnutia o všetkých oblastiach alebo ich častiach zahrnutých pod hlavu VI Zmluvy o Európskej únii s výnimkou spolurozhodovacieho postupu. Pokiaľ ide o oblasti spadajúce pod záležitosti Spoločenstva, Zmluva odkazuje na nástroje Spoločenstva, t. j. na nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská.

A či bola spolupráca zavedená Zmluvou o Európskej únii v roku 1993 za účelom vytvorenia oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti efektívna počas uplynulého obdobia? Aj keď toto obdobie je príliš krátke na prijímanie konečných hodnotení, určité pripomienky je možné predložiť v súvislosti s konzistentnosťou spolupráce v týchto oblastiach, vo vzťahu k účinnosti rozhodovacieho procesu a ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Otázka konzistentnosti v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí sa vynára v dvoch rovinách. Po prvé, táto spolupráca sleduje rôzne iniciatívy týkajúce sa policajnej, colnej a súdnej spolupráce, ktoré začali členské štáty v sedemdesiatych rokoch (napríklad súdna spolupráca vznikla v rámci Rady Európy a datuje sa od päťdesiatych rokov). Skupiny expertov na rôzne oblasti sa stretávali na báze opakovaných medzivládnych stretnutí bez prepojenia na Európske spoločenstvá. Zmluva o Európskej únii a najmä Hlava VI Zmluvy stanovujú rámec pre takúto spoluprácu. Zmluva zakotvila novú štruktúru so stálym sekretariátom, spojila úsilia a pomenovala činiteľov a spoločné nástroje pre zaoberanie sa týmito citlivými otázkami. Aj keď určitý stupeň nepraktickosti v pracovnej štruktúre je možné zaznamenať, konzistentnosť bola v konečnom dôsledku určite zlepšená.

Konzistentnosť spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí treba skúmať aj vo vzťahu ku komunitárnym politikám, keďže tretí pilier si vyžaduje zásahy inštitúcií Európskej únie vo forme iných prostriedkov, ako sú nariadenia a smernice. Výsledky spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí na strane jednej a komunitárnych politík na strane druhej sa môžu dokonca príležitostne prekrývať a kolidovať. Mali by preto drogové otázky spadať pod sieť zdravotnej politiky (Spoločenstvo, alebo pod tretí pilier (nelegálne obchodovanie, drogová závislosť)?

Taktiež sa vynárala otázka, či by sa otázkami ako azyl, imigrácia a vonkajšie hranice nemalo zaoberať aj v súvislosti so slobodou pohybu osôb. Amsterdamská zmluva jednoznačne zlepšila konzistentnosť medzi komunitárnymi záležitosťami a tretím pilierom. V dôsledku toho boli azyl, imigrácia a kontrola hraníc presunuté medzi komunitárne záležitosti, s výnimkou niekoľkých špecifických úprav.

V uvedenej oblasti existujú dva aspekty spolupráce medzi justičnými správami: spolupráca v občianskych veciach a spolupráca v trestných veciach. Spolupráca v občianskych veciach sa zaoberá napr. problémami spojenými so vzájomným uznávaním rozsudkov týkajúcich sa rozvodov a opatrovníctva detí alebo obchodných záležitostí (konkurzy), ktoré sa dotýkajú dvoch a viacerých členských štátov. Spolupráca v trestných veciach sa zameriava napríklad na otázky týkajúce sa extradície alebo vzájomnej právnej pomoci.

Príkladom súdnej spolupráce je napríklad aj program GROTIUS pre obdobie rokov 1996 - 2000, ktorý bol zameraný na podporu súdnej spolupráce medzi členskými štátmi za účelom zlepšenia vzájomných poznatkov o právnych a súdnych systémoch. Právni experti členských štátov takto môžu využívať možnosti vzdelávacích programov (napr. znalosti nových jazykov Únie), výmenné pobyty a kurzy (na národných a medzinárodných súdoch). Organizujú sa stretnutia, vedú sa štúdie a výskumy, vznikajú databázy.

Colné správy členských štátov si taktiež poskytujú vzájomnú pomoc a spolupracujú pri zladení národnej a komunitárnej legislatívy. Dohovor, ktorý bol podpísaný v decembri 1997, je zameraný napríklad na výraznejšie posilnenie boja proti nárastu rôznych foriem ilegálnych obchodov. V oblasti cezhraničnej spolupráce si takto jednotlivé štáty vzájomne pomáhajú v boji proti nelegálnemu obchodovaniu s drogami, zbraňami, kultúrnymi hodnotami, nebezpečným a toxickým odpadom a nukleárnymi materiálmi.

Spolupráca medzi policajnými zložkami je nevyhnutná pre boj proti medzinárodnému terorizmu, obchodovaniu s drogami a zločinom. Europol, ktorý začal svoju činnosť 1. 7. 1999, zohráva významnú úlohu pri napomáhaní tejto spolupráci.

Od sedemdesiatych rokov vznikali mnohé podoby spolupráce v tejto oblasti, avšak vždy iba mimo rámca Spoločenstva. Takéto čiastočné formy spolupráce vznikli na medzivládnej úrovni, najlepším príkladom je práve Schengenská spolupráca, ktorá bola zahrnutá do rámca Únie Amsterdamskou zmluvou. Zmluva o Európskej únii takto zabezpečila rámec pre aktivity prijaté na základe racionalizácie. Zároveň poskytuje impulz pre spoluprácu v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí, čím urýchľuje prácu a pokrok.

Zrušením hraníc medzi členskými štátmi došlo k zrušeniu postupov využívaných jednotlivými členskými štátmi pri kontrole a filtrácii vstupu a identifikácii osôb a zaistení vnútornej bezpečnosti na území jednotlivých členských štátov. Osoba prítomná v jednom členskom štáte môže prekročiť hranice iného členského štátu bez prekážok, a to tak hranice pozemné, ako aj vzdušné či námorné. Za účelom zabezpečenia rovnakej úrovne bezpečnosti bolo nutné posilniť kontroly na vonkajších hraniciach, t. j. medzi členskými štátmi Únie a tretími štátmi, čím sa kontroly posunuli z vnútorných hraníc medzi členskými štátmi iba na vonkajšie hranice Únie.

V nadväznosti na tento krok členských štátov vznikla medzi členskými štátmi EÚ určitá forma solidarity, v zmysle ktorej každý členský štát, ktorý je zodpovedný za kontrolu hraníc s tretím štátom, sa automaticky stáva garantom nielen vlastnej bezpečnosti, ale aj bezpečnosti ostatných štátov Únie. Napríklad Nemecko zodpovedá za vstupy prostredníctvom svojich hraníc s Poľskom alebo Českou republikou a takto zovšeobecnene zodpovedá aj za bezpečnosť krajín Beneluxu, Francúzska a Španielska.

Posilnenie vonkajších hraníc EÚ ako opatrenie nahrádzajúce odstránenie vnútorných hraníc si preto vyžaduje spoluprácu medzi ministerstvami spravodlivosti a vnútra, predovšetkým však medzi policajnými útvarmi, colnými úradmi a imigračnými službami.

Voľný pohyb osôb je určený občanom Európskej únie, t. j. tým, ktorí majú občianstvo niektorého z členských štátov. Čo sa stane v oblasti bez hraníc v prípade, že občania tretích štátov sa legálne zdržiavajú na území jedného členského štátu? Môže cudzí štátny príslušník zdržiavajúci sa v jednom členskom štáte vstúpiť, usadiť sa alebo vykonávať profesionálnu činnosť v inom členskom štáte? Takéto otázky sú len jednými z mnohých nových otázok, na ktoré spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí dáva odpoveď.

Ak pozeráme na uvedenú problematiku z iného uhla, vidíme, že odstránenie vnútorných hraníc nastolilo otázku týkajúcu sa nelegálnej imigrácie alebo nelegálneho pobytu či zamestnania, ktoré musia riešiť členské štáty spoločne. Tie napríklad môžu spoločne vymedziť svoje postoje vo vzťahu k tretím štátom, pokiaľ ide o readmisiu cudzincov nelegálne sa zdržiavajúcich na ich území.

Členské štáty sa musia dohodnúť na presnej definícii politického utečenca, aby sa zabránilo zmätočnej situácii, v ktorej by jeden členský štát udelil azyl v prípade, keď by iný členský štát žiadosť o azyl zamietol. Členské štáty musia zabrániť situácii, aby žiadosti o azyl boli podané v niekoľkých štátoch súčasne, pričom musia spolupracovať v rámci vypracovania minimálnych záruk, ktoré majú byť poskytované žiadateľom o azyl v prípade vyhostenia a počas preskúmania žiadosti o azyl alebo odvolania proti rozhodnutiu.

Otázky posilnenia vonkajších hraníc, imigrácie a azylu, ktoré sú prepojené s odstránením vnútorných hraníc, sú veľmi citlivou politickou otázkou pre každý členský štát. Štáty sú presvedčené o ich priamom pôsobení na suverenitu, bezpečnosť a obyvateľstvo týchto štátov. Ich politická kultúra, právne poriadky a ich administratívne zaužívané postupy sú navzájom veľmi často odlišné. To je dôvod, prečo sa zladená činnosť, porozumenie a dialóg v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí javia ako nevyhnutné.

Roku 1985 Nemecko, Francúzsko a krajiny Beneluxu podpísali Schengenskú dohodu na medzivládnom základe. Táto dohoda, ktorá bola doplnená vykonávacím dohovorom z roku 1990, mala zaviesť skutočnú slobodu pohybu pre všetkých občanov Európskych Spoločenstiev v rámci Schengenskej oblasti a dohodnúť sa predovšetkým v otázkach víz, imigrácie a azylu.

Amsterdamská zmluva, ktorá bola podpísaná 2. 10. 1997 a ktorá nadobudla platnosť 1. 5. 1999, integrovala Schengenské acquis do rámca Európskej únie. Voľný pohyb osôb sa stal v rámci Európskej únie skutočnosťou s výnimkou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Tieto dva štáty si môžu ponechať svoje právo vykonávať kontroly osôb na hraniciach. Špeciálne ustanovenia boli prijaté pre Dánsko. Asociačná dohoda bola uzatvorená s Nórskom a Islandom, umožňujúc tak spoluprácu s týmito krajinami, ktoré boli pridružené do Schengenskej oblasti pred tým, než Schengenské acquis bolo začlenené do Európskej únie.

Drogy, organizovaný zločin, medzinárodný podvod, obchodovanie s ľudskými bytosťami a sexuálne zneužívanie detí sú tými problémami, ktoré sa dotýkajú všetkých členských štátov Európskej únie, nakoľko tieto fenomény vôbec nepoznajú hranice. Cieľom Európskej únie je vytvorenie oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, a nie vytvorenie oblasti pre všetky druhy nelegálneho obchodovania. Občania Únie si želajú využívať všetky výhody, ktoré prináša voľný pohyb osôb, a zároveň si želajú byť uchránení od všetkých hrozieb pre ich osobnú bezpečnosť. Táto bezpečnosť musí zostať významným cieľom aj vo vzťahu k rozširovaniu Únie.

Konzumácia konope, upravených drog (ako extáza) a kokaínu je na vzostupe nielen v Európe. Konzumácia a obchodovanie s drogami sú však zároveň prepojené s inými problémami, ako sú zločiny veľkého rozsahu alebo pranie špinavých peňazí, ktoré navyše profitujú z nových informačných technológií, napríklad internetu.

Preto sa Európska únia zaoberá aj problematikou dopytu po drogách a ich konzumáciou, zásobovaním a obchodovaním s drogami, pričom vyvíja činnosť smerujúcu predovšetkým k zladeniu postupu boja proti drogám s tretími krajinami na medzinárodnej úrovni (Latinská Amerika, stredná a východná Európa, Rusko, oblasť Stredozemného mora a Spojené štáty).

Keďže prípady zločinu, terorizmus a podvody sa nemôžu riešiť iba na národnej úrovni, najmä odkedy sa vytvoril veľký európsky trh, bola v decembri 1996 vytvorená skupina expertov na vysokej úrovni za účelom prípravy programu na zabránenie a potrestanie zločinu, využívajúca podporu policajných zložiek a súdnych a colných správ všetkých členských štátov.

Zločinmi, ktoré možno rátať medzi organizované zločiny, sú aj obchodovanie s ľudskými bytosťami a sexuálne zneužívanie detí. Tzv. "Dutroux“ prípad v Belgicku primal Európsku úniu na ešte účinnejší boj proti zneužívaniu detí. V tejto oblasti funguje program "STOP" („sexual treatment of persons“), v ktorom sa združujú pracovníci jednotlivých členských štátov na podporu spolupráce v boji proti takejto forme zločinu.

V oblasti implementácie súdnej alebo colnej spolupráce európske inštitúcie plánujú združiť informácie citlivého charakteru, ktorú sú alebo by mohli byť usporiadané formou rozsiahlych databáz. Tieto databázy celkom nepochybne obsahujú údaje o osobách osobného a dôverného charakteru. Ako sa má táto ochrana verejnej bezpečnosti a poriadku uviesť do súladu s ochranou súkromia jednotlivcov?

Je potrebné mať na zreteli, že spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí je relatívne nedávna a nová v kontexte Zmluvy o Európskej únii. Obsahuje národné tradície, rozdielne právne poriadky a administratívu, ktoré musia nájsť spôsoby spolupráce. Európska rada v Tampere (15. a 16. 10. 1999) definovaním cieľov, ktoré sú tak špeciálne, ako aj ambiciózne, otvorila cestu novému pokroku.

6. Implementácia úniového práva v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí do právneho poriadku Slovenskej republiky

 

Uznesením vlády SR č. 1001/2000 schválila vláda návrh negociačnej pozície pre kapitolu 24 Národného programu pre prijatie acquis communautaire, ktorou je práve spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí.

Negociačná pozícia bola predložená Európskej únii 8. decembra 2000 (CONF-SK 74/00), spoločná pozícia EÚ k nej bola prijatá 22. júna 2001 (CONF-SK 50/01)¹⁵. Rokovanie o kapitole bolo otvorené 27. júna 2001 a predbežne uzavreté dňa 11. júna 2002.

Slovenská republika sa v súčasnosti pripravuje na úspešné uzavretie tejto kapitoly a intenzívne prijíma a realizuje všetky kroky za účelom zladenia tejto oblasti so štandardami ES/EÚ. Slovenská republika je pripravená implementovať potrebné acquis k referenčnému dátumu vstupu do Európskej únie 1. januára 2004.

6.2 Vízová politika

Dňa 27. júna 2001 vláda SR schválila uznesením č. 604/2001 harmonizáciu vízovej politiky SR s vízovou politikou Európskej únie.

Pokiaľ ide o negatívny zoznam krajín vo vzťahu k vízovej povinnosti, Slovensko sa v tomto materiáli zaviazalo zladiť svoju vízovú politiku postupne až do dátumu vstupu do EÚ, t. j. najneskôr k 1. 1. 2004.

Pokiaľ ide o pozitívny vízový zoznam, Slovensko už zrušilo vízovú povinnosť s Japonskom (marec 2002) a podpísalo Zmluvu o zrušení víz s Argentínou (júl 2001). Do 30. 6. 2003 pripravuje Slovensko na podpis bezvízové zmluvy s Andorrou, Brazíliou, Ekvádorom, Singapúrom, Mexikom, Uruguajom, Venezuelou, špeciálnymi administratívnymi regiónmi Číny (SAR), Hongkongom a Macaom. Do 31. 10. 2003 Slovensko pripravuje na podpis bezvízové zmluvy s Bolíviou, Brunejom, Guatemalou, Hondurasom, Kostarikou, Nikaraguou, Panamou, Salvádorom a Paraguajom.

Základom pre implementáciu Schengenského acquis v oblasti vízovej praxe Slovenskej republiky je zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 408/2002 Z. z. (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) s účinnosťou od 1. apríla 2002. Zákon o pobyte cudzincov v druhej časti upravuje druhy víz, pričom rozlišuje: letiskové tranzitné vízum, tranzitné vízum, krátkodobé vízum a dlhodobé vízum. Letiskové tranzitné vízum oprávňuje cudzinca zdržiavať sa v tranzitnom priestore verejného letiska na území Slovenskej republiky počas čakania na letecký spoj uvedený v letenke. Zoznam krajín, ktorých štátni príslušníci potrebujú tento druh víza, je plne v súlade s Rozhodnutím Výkonného výboru z 28. apríla 1999 o záväznej verzii Spoločnej príručky a Spoločných konzulárnych pokynov (SCH/Com-ex (99) 13).

Tranzitné vízum oprávňuje cudzinca na prejazd cez územie Slovenskej republiky pri jeho ceste z územia jedného štátu na územie tretieho štátu. Tranzit nesmie presiahnuť päť dní. Súčet dní viacerých tranzitov nesmie prekročiť 90 dní v jednom polroku. Policajný útvar môže udeliť cudzincovi tranzitné vízum na hraničnom priechode z humanitného dôvodu, ak cudzinec preukáže, že tranzit je naliehavý a nemohol ho predvídať, alebo ak udelenie víza je v záujme Slovenskej republiky.

Krátkodobé vízum oprávňuje cudzinca na jeden alebo viac vstupov a na dĺžku pobytu v ňom uvedenú; neprerušený pobyt ani súčet dní viacerých pobytov nesmie presiahnuť 90 dní v jednom polroku. Policajný útvar môže udeliť krátkodobé vízum na hraničnom priechode z humanitného dôvodu, ak cudzinec preukáže, že jeho vstup je naliehavý a nemohol ho predvídať, alebo udelenie víza je v záujme Slovenskej republiky, pričom v týchto prípadoch platnosť udeleného víza nesmie presiahnuť 15 dní.

Dlhodobé vízum oprávňuje cudzinca na vstup a pobyt na viac ako 90 dní v jednom polroku, ak je to potrebné na plnenie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv. Cudzinec podáva žiadosť o udelenie víza na diplomatickej misii alebo konzulárnom úrade Slovenskej republiky v zahraničí. K žiadosti o udelenie víza je cudzinec povinný na požiadanie predložiť doklady potvrdzujúce účel pobytu, finančné zabezpečenie pobytu, zabezpečenie prostriedkov na vycestovanie, doklad o zdravotnom poistení a ďalšie doklady podľa tohto zákona.

Cudzinec podáva žiadosť o udelenie víza osobne na úradnom tlačive na diplomatickej misii alebo konzulárnom úrade Slovenskej republiky v zahraničí. Ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona bol 1. februára 2002 na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 1137 zo 6. decembra 2001 k správe o rozpracovaní súboru opatrení vyplývajúcich z Akčného boja proti terorizmu EÚ, Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN číslo 1373(2001) a ďalších relevantných dokumentov v podmienkach SR zriadený centrálny vízový orgán, ktorý je súčasťou úradu hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru. Centrálny vízový orgán je určený na priame vydanie súhlasu na vydanie víz Slovenskej republiky, konzultácie a vydávanie stanovísk k žiadostiam o vízum a o pozvanie.

Vydávanie súhlasu (preverenie žiadateľa o vízum) sa vykonáva prostredníctvom prepojenia medzi zastupiteľskými úradmi, Ministerstvom zahraničných vecí SR a centrálnym vízovým orgánom. Od 1. apríla 2002 je zabezpečené pevné dátové prepojenie medzi centrálnym vízovým orgánom a MZV SR. Prenos údajov medzi zastupiteľskými úradmi a MZV SR je neustále skvalitňovaný postupným zautomatizovaním procesu a dobudovávaním prepojenia so všetkými zastupiteľskými úradmi v zahraničí, ktoré je plánované do 31. 3. 2003.

Významným zákonom v tejto oblasti je jednak zákon o pobyte cudzincov, jednak aj zákon č. 490/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Tieto právne normy okrem iného implementujú Odporúčanie Rady z 28. 5. 1998 o ustanoveniach k zariadeniam na odhaľovanie falšovania na vstupných miestach do Európskej únie.

Na základe zákona o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov boli vytvorené pre cudzincov tieto doklady: „Doklad o povolení na pobyt“ - vo forme nálepky, „Doklad o povolení na pobyt“ – vo forme identifikačnej karty, „Cudzinecký pas“, „Cestovný doklad podľa dohovoru z 28.júla 1951“ a „Cestovný doklad podľa dohovoru z 28. septembra 1954“, ktoré sú spracované v súlade s odporúčaním (Rezolúcia Rady zo 17. októbra 2000 doplňujúca rezolúcie z 23. júna 1981, z 30. júna 1982, zo 14. júla 1986 a z 10. júla 1995, pokiaľ ide o ochranné známky pasov a iných cestovných dokladov). V súčasnosti v zmysle odporúčaní Rady (minimálne ochranné prvky) bude do 31. decembra 2002 pripravený projekt na výrobu cestovných dokladov Slovenskej republiky, ten bude spracovávať pracovná komisia, ktorá bude v týchto dňoch zriadená rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky.

V podmienkach Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru bola vykonaná kategorizácia jednotlivých hraničných priechodov podľa Odporúčania Rady z 28. 5. 1998 o poskytovaní zariadenia na odhaľovanie falzifikátov v colných prístavoch do EÚ č. 398Y0617(01) OJ C 17. 06. 1998 p.1. Do vyššieho stupňa boli vyšpecifikované hraničné priechody na štátnej hranici s Ukrajinou (Ubľa, Vyšné Nemecké, Čierna nad Tisou) a 3 medzinárodné letiská (Bratislava, Poprad a Košice).

Profesionalizácia ochrany štátnych hraníc je jednou zo základných podmienok, ktorú musí Slovenská republika splniť pred svojímvstupom do Európskej únie. Projekt profesionalizácie sa realizuje v dvoch etapách. V súčasnosti prebieha už druhá etapa, ktorej cieľom je od 1. 7. 2001 do 1. 1. 2003 postupné ukončenie činnosti útvaru vojsk hraničnej polície.

V súčasnosti štátnu hranicu s Ukrajinou zabezpečujú hraničné oddelenia Policajného zboru s počtom 232 policajtov, 83 vojakov základnej služby útvaru vojsk hraničnej polície a na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 929 zo dňa 26. 9. 2001 taktiež 146 vojakov Armády Slovenskej republiky vyčlenených na zabezpečenie ochrany štátnej hranice v súvislosti s predpokladaným zvýšením počtu nelegálnych imigrantov smerujúcich do bezpečných krajín.

Ukončením druhej etapy sa dosiahne stav policajtov na základných útvaroch dislokovaných na štátnej hranici s Ukrajinou s minimálnym počtom 45 funkčných miest policajtov.

V oblasti migrácie bol v uplynulom období schválený veľmi významný zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov v znení zákona č. 408/2002 Z. z. Upravuje požiadavky Európskej únie, ktoré Slovenská republika môže akceptovať a aplikovať ešte pred vstupom do Európskej únie. Zákon upravuje prevenciu ilegálneho prisťahovalectva a zamestnávania, preverovanie situácie pracovných síl pred vydávaním pracovného povolenia občanovi tretej krajiny, zjednocovanie rodín a ukončovanie pobytu, čím je zabezpečená implementácia Rezolúcie z 30. 11. 1994, týkajúca sa obmedzení pre vstup príslušníkov tretích krajín na územie členských štátov za účelom vykonávania aktivít ako samostatne zárobkovo činných osôb, Rezolúcie z 30. 11. 1994 o prijímaní za účelom štúdia, Rezolúcie z 1. 6. 1993 o harmonizácii zlúčenia rodiny, Rezolúcie zo 4. 12. 1997 o účelových manželstvách, Spoločného postupu zo 16. 12. 1996, týkajúceho sa jednotného formátu pre povolenie pobytu, Rezolúcie zo 4. 3. 1996 o postavení občanov tretích krajín bývajúcich na dlhodobom základe na území členských štátov a iné.

Zákon o pobyte cudzincov v tretej časti obsahuje ustanovenia o pobyte cudzincov. Na rozdiel od doterajšej právnej úpravy rozoznáva dva druhy pobytu cudzincov - prechodný a trvalý pobyt. Cudzincovi na území Slovenskej republiky môže byť udelené povolenie na prechodný pobyt, ktoré je viazané na jeden účel. Zákon rozlišuje prechodný pobyt na účel podnikania, zamestnania, štúdia, činnosti podľa osobitných programov a na účel zlúčenia rodiny. Ak cudzinec hodlá vykonávať inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť v zahraničí. Týmto ustanovením je splnená požiadavka vyplývajúca z Rezolúcie rady z 30. novembra 1994 o prijímaní štátnych príslušníkov tretích krajín na územie členských štátov za účelom štúdia, na základe ktorej sa študenti z tretích štátov po ukončení štúdia musia vrátiť do svojej krajiny. Udeľovanie povolení na prechodný pobyt študentom je plne kompatibilné s touto Rezolúciou. Žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt podáva cudzinec osobne, v zahraničí na diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade v štáte, ktorý mu vydal cestovný doklad, alebo v štáte, v ktorom má bydlisko.

Cudzincom z tretích štátov, ktorí mienia na území Slovenskej republiky vykonávať samostatne zárobkovú činnosť, môže byť udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom podnikania. Oblasť etablovania hospodársky činných osôb na území Slovenskej republiky je upravená najmä zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.

Prvé povolenie na prechodný pobyt sa udelí cudzincovi vždy najviac na čas jedného roka. Toto povolenie môže byť opakovane obnovené na tri roky a následne na päť rokov. Taktiež môže byť cudzincovi na účel podnikania udelené povolenie na trvalý pobyt za podmienok, že za predchádzajúce desaťročné obdobie prechodného pobytu nebol dlžníkom poistného na zdravotné poistenie, poistného na nemocenské poistenie, poistného na dôchodkové zabezpečenie a príspevku na poistenie v nezamestnanosti. V súvislosti s obnovením povolenia na prechodný pobyt za účelom podnikania musí cudzinec preukázať, že je schopný zo zisku z podnikania uživiť seba a prípadne svoju rodinu, ak tá má udelené povolenie na pobyt na účel zlúčenia rodiny s ním.

Za rovnakých podmienok môže byť udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom podnikania cudzincovi ako hospodársky aktívnej osobe, ak ide o občana členského štátu Organizácie pre ekonomiku, spoluprácu a rozvoj (OECD), ktorý má trvalé bydlisko v členskom štáte organizácie, podľa výpisu z obchodného registra je štatutárnym alebo kontrolným orgánom alebo zodpovedným zástupcom takejto obchodnej spoločnosti a základné imanie takejto právnickej osoby je aspoň 1 mil. Sk. U týchto cudzincov je na základe sekundárnej legislatívy – interného právneho predpisu - zabezpečené skrátené a odformalizované konanie o udelenie povolenia na prechodný pobyt.

Pre občanov z členských štátov Európskej únie sú v zákone zakotvené osobitné ustanovenia, upravujúce prechodný pobyt okrem iného aj za účelom samostatnej zárobkovej činnosti osôb. Cieľom osobitnej právnej úpravy je zabezpečenie ich práva na prechodný pobyt, ktorý sa realizuje odlišne od cudzincov z tretích štátov, na základe registrácie v skrátených lehotách. Napriek tomu, že na proces vybavenia žiadosti sa primerane vzťahujú procesné ustanovenia ako na žiadosť cudzinca z tretieho štátu, ten je do značnej miery liberalizovaný a odformalizovaný. Občan členského štátu Európskej únie môže podať žiadosť o registráciu na zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v zahraničí, ale aj na policajnom útvare na území Slovenskej republiky. K žiadosti sa nevyžadujú všetky doklady ako u cudzincov z tretích štátov, napríklad doklad zo zdravotníckeho zariadenia Slovenskej republiky potvrdzujúci skutočnosť, že netrpí nákazlivou chorobou, ktorej šírenie je trestné podľa Trestného zákona, a výpis z registra trestov. U týchto cudzincov je odformalizovaný aj proces vydávania živnostenského listu a zápisu do obchodného registra.

Pre udeľovanie povolenia na pobyt za účelom zamestnania platia primerané ustanovenia ako pre povolenie na účel podnikania. Dokladom potvrdzujúcim účel pobytu v tomto prípade je povolenie na zamestnanie a to cudzincovi udeľuje príslušný úrad práce v mieste sídla právnickej osoby, ktorá cudzinca mieni zamestnať. Obdobne ako pri samostatne zárobkovej činnosti aj v tomto prípade na udeľovaní povolenia na pobyt participujú dva subjekty. Okresné úrady práce udeľujú povolenie na zamestnanie a policajné útvary udeľujú povolenia na pobyt. Policajný útvar môže udeliť cudzincovi povolenie na prechodný pobyt za účelom zamestnania na základe povolenia na zamestnanie, ak medzinárodná zmluva neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že základným predpokladom pre získanie povolenia na pobyt je povolenie na zamestnanie, ktorého vydanie spadá do pôsobnosti Národného úradu práce a jemu podriadených okresných úradov práce, ktoré postupujú podľa zákona 387/1996 Z.z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Taktiež sa cudzincovi môže udeliť povolenie na prechodný pobyt aj na sezónne zamestnanie, najviac na 180 dní v kalendárnom roku, na základe povolenia na zamestnanie.

Rozdielny postup sa uplatňuje voči občanom Českej republiky, ktorým môže byť udelené povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania aj bez povolenia na zamestnanie, na základe registrácie. Uvedený postup je obsiahnutý v bilaterálnej Dohode o vzájomnom zamestnávaní občanov jedného štátu na území druhého štátu, uzavretej medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Českej republiky z roku 2001.

Cudzinec, ktorého hlavným cieľom je vykonávanie závislej pracovnej činnosti, môže vstúpiť na územie Slovenskej republiky a zamestnať sa až vtedy, ak má udelené povolenie na pobyt. Prvýkrát sa povolenie na prechodný pobyt udeľuje na dobu potrebnú najviac na rok, toto povolenie sa môže obnoviť v závislosti od udelenia povolenia na zamestnanie za rovnakých podmienok ako pri samostatnej zárobkovej činnosti až na päť rokov, alebo môže byť cudzincovi udelené povolenie na trvalý pobyt.

Policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt alebo o jeho obnovenie prihliada na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, na situáciu a vývoj na trhu práce a na verejné zdravie. Nakoľko rozhodovanie o udelení povolení na zamestnanie cudzincov je v kompetencii Národného úradu práce, policajný útvar do tohto procesu nemôže v zásade zasahovať, môže v rámci spolupráce podávať iba podnety a návrhy v súvislosti s ich realizáciou.

Do zákona o pobyte cudzincov bola implementovaná aj Rezolúcia Rady z 1. 6. 1993 o harmonizácii národných politík týkajúcich sa zlúčenia rodiny. Podľa zákona môže byť udelené prvé povolenie na trvalý pobyt cudzincovi na tri roky a na základe novej žiadosti mu môže byť udelené ďalšie povolenie na čas neobmedzený. Zákon o pobyte cudzincov je zladený s touto rezolúciou až na skutočnosť, že neobsahuje ochranné ustanovenie, aby sa pri zrušení pobytu cudzinca vždy prihliadalo na dĺžku jeho pobytu, na rodinné vzťahy, osobný život cudzinca a mieru jeho integrovania do spoločnosti. Harmonizácia zákona s Rezolúciou z roku 1996 (maximálna ochrana cudzinca s trvalým pobytom) bude zabezpečená jeho novelou, a to ku dňu vstupu Slovenskej republiky do štruktúr EÚ.

Do zákona bola taktiež transponovaná Rezolúcia Rady zo 4. decembra 1997 k opatreniam, ktoré sa majú prijať na boj proti účelovým manželstvám (ďalej len "Rezolúcia" na boj proti účelovým manželstvám"). Jej ustanovenia boli podrobnejšie rozpracované v sekundárnej legislatíve v internom právnom predpise z dôvodu, že sa dotýka len činnosti policajných útvarov v súvislosti so zisťovaním a odhaľovaním účelových manželstiev. Ustanovenie bodu 4 Rezolúcie bolo transponované do §§ 26 a 27 zákona, podľa ktorých policajné útvary rozhodujú o žiadostiach o udelenie povolenia alebo o obnovenie povolenia na prechodný pobyt cudzinca. Na základe týchto ustanovení môže policajný útvar zamietnuť žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt za účelom zlúčenia rodiny, ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na pobyt, alebo ak sa v konaní o žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt cudzinca zistí, že manželia nevedú spoločný rodinný život a povolenie na prechodný pobyt bolo udelené za účelom zlúčenia rodiny. Podľa § 39 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť cudzinca o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt, ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na trvalý pobyt, alebo ak sa previerkou zistí, že manželstvo nebolo uzavreté podľa platných právnych predpisov alebo, že manželia nevedú spoločný rodinný život a povolenie na trvalý pobyt bolo udelené za účelom zlúčenia rodiny.

Podľa § 29 zákona policajný útvar zruší povolenie na prechodný pobyt, ak zistí, že cudzinec uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na pobyt. Takisto postupuje aj v prípade, ak zistí, že cudzinec uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na trvalý pobyt. Taktiež zamietne žiadosť o udelenie povolenia na prechodný alebo trvalý pobyt alebo zruší už udelené povolenie na pobyt písomným rozhodnutím v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. Proti rozhodnutiu o zamietnutí povolenia na prechodný alebo trvalý pobyt alebo proti jeho zrušeniu môže cudzinec podať odvolanie. Odvolanie má v každom prípade odkladný účinok. Tým je zabezpečená transpozícia ustanovenia bodu 5 Rezolúcie.

Do zákona o pobyte cudzincov bol transponovaný aj právny predpis EÚ - Odporúčanie Rady z 22. 12. 1995 o harmonizácii prostriedkov pre boj proti nezákonnému prisťahovalectvu a nezákonnému zamestnávaniu a o zlepšení náležitých prostriedkov kontroly (ďalej len "Odporúčanie"). Predmetný dokument Rady EÚ bol transponovaný do zákona o pobyte cudzincov, aj do sekundárnej legislatívy - interného právneho predpisu, ktorým sa upravuje postup policajných útvarov pri vstupe cudzincov na územie Slovenskej republiky a ich pobyte na ňom.

Podľa citovaného ustanovenia zákona má policajný útvar oprávnenie na zamietnutie žiadosti o udelenie alebo obnovenie povolenia na prechodný pobyt, ak je dôvodné podozrenie, že cudzinec ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných.

Na úrade hraničnej a cudzineckej polície PZ je vedený v informačných systémoch centrálny súbor s údajmi cudzincov, ktorí boli z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostení alebo ktorým bol súdom uložený trest vyhostenia. Osobné údaje cudzincov sú chránené v súlade so zákonom č. 52/1998 Z. z. o ochrane údajov v informačných systémoch v znení neskorších predpisov. V tomto súbore sa vykonáva previerka každého cudzinca žiadajúceho o udelenie povolenia na pobyt, čím sa zabezpečuje kompatibilita s 8 bodom Rezolúcie.

Implementácia 7. a 10. bodu Rezolúcie o kontrole cudzincov, ktorým bola zamietnutá žiadosť o povolenie na pobyt, a o opatreniach na zlepšenie prostriedkov identifikácie cudzincov, ktorí sú na neoprávnenom pobyte, je zabezpečená v § 54 ods. 1 až 3 zákona. Podľa týchto ustanovení je policajný útvar oprávnený vykonávať kontrolu oprávnenosti pobytu cudzinca, plnenia podmienok počas pobytu, ako aj kontrolu dodržiavania povinností. Taktiež môže policajný útvar kontrolovať dodržiavanie povinností iných fyzických a právnických osôb podľa tohto zákona v súvislosti s pobytom cudzincov. Ide najmä o kontrolu ubytovateľov alebo zamestnávateľov z dôvodu, či nezamestnávajú cudzincov bez povolenia na pobyt.

Pri výkone kontroly je policajt oprávnený vstupovať na miesta určené na podnikanie, zamestnanie alebo štúdium a do priestorov ubytovacích zariadení, je oprávnený požadovať preukázanie totožnosti a vyžadovať vysvetlenie ku skutočnostiam, ktoré sú predmetom kontroly. Do právneho poriadku Slovenskej republiky nebolo z uvedeného predpisu Komisie EÚ transponované ustanovenie pod bodom 6, v ktorom sa ustanovuje, že akákoľvek osoba, čo bude zamestnávať cudzinca, ktorý nemá povolenie, by mala byť podľa národného práva potrestaná.

Obsahom druhej hlavy šiestej časti zákona o pobyte cudzincov sú ustanovenia upravujúce pobyt, práva a povinnosti cudzincov umiestnených v zariadení pred vyhostením. Do zariadenia pred vyhostením sú umiestňovaní najmä cudzinci, o ktorých vyhostení bolo rozhodnuté a nemohli vycestovať z dôvodu, že nevlastnia cestovný doklad. Cudzinec môže byť v zariadení zaistený po dobu 180 dní. Úrad hraničnej a cudzineckej polície prevádzkuje dve zariadenia na umiestňovanie cudzincov pred vyhostením.

Slovenská republika pokračuje v zdokonaľovaní infraštruktúry hraničných priechodov a buduje technické zariadenia na odhaľovanie nelegálnych imigrantov s dôrazom na hranicu s Ukrajinou a Maďarskom. V mesiaci marec 2002 boli odbornými firmami predložené návrhy projektov technickej ochrany štátnej hranice Slovenskej republiky s Ukrajinou, ktoré budú zahŕňať centralizovaný systém na technickú ochranu štátnej hranice. Ten by mal odhaľovať a identifikovať cieľ a tým umožňovať okamžitú reakciu a prijatie adekvátnych opatrení zo strany služby hraničnej a cudzineckej polície. Text Dohody o readmisii medzi Slovenskou republikou a Rakúskom bol prerokovaný na expertných rokovaniach a zmluva bude podpísaná po splnení vnútroštátnych podmienok oboch zmluvných strán. Nadobudnutie platnosti dohody sa predpokladá do konca roka 2002. Rovnako Slovenská republika plánuje vytvorenie spoločných konzultačných pracovísk aj s Poľskou republikou v rámci návrhu zmluvy medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou o uľahčení hraničného vybavovania v cestnej a železničnej doprave. Slovenská republika splnila vnútroštátne podmienky na podpis dohody a v súčasnosti sa očakáva splnenie vnútroštátnych podmienok zo strany Poľskej republiky. Slovenská republika predpokladá, že podpis dohody a nadobudnutie jej účinnosti budú realizované do konca roka 2002. Text Dohody o readmisii medzi Maďarskou republikou a Slovenskou republikou bol prerokovaný na expertných rokovaniach a zmluva bude podpísaná po splnení vnútroštátnych podmienok oboch zmluvných strán. Podpísanie a nadobudnutie platnosti dohody sa predpokladá do konca roka 2002. Tvorba spoločných konzultačných pracovísk s Maďarskou republikou sa predpokladá v rámci návrhu zmluvy medzi MR a SR o uľahčení vybavovania v cestnej železničnej doprave. Expertné rokovania o texte tejto dohody boli ukončené 10. mája 2002 Podpísanie a nadobudnutie platnosti dohody sa predpokladá do konca roka 2002.

Návrh novej readmisnej dohody s Ukrajinou odoslala Slovenská republika dňa 31. júla 2001. Slovenská republika do súčasnej doby nedostala oficiálne stanovisko ukrajinskej strany. Na podnet ukrajinskej strany budú v mesiacoch jún a júl vykonané expertné rokovania o návrhu zmluvy o uľahčení hraničného vybavovania.

Slovenská republika pokračuje v zdokonaľovaní infraštruktúry hraničných priechodov a buduje technické zariadenia na odhaľovanie nelegálnych imigrantov s dôrazom na hranicu s Ukrajinou a Maďarskom.

Dňa 20. 7. 2002 prijala Národná rada Slovenskej republiky zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle ďalej len „zákon o azyle“) s účinnosťou od 1. 1. 2003, v ktorom sú premietnuté požiadavky Európskej únie vrátane zriadenia nezávislej odvolacej inštancie pre zamietnutých žiadateľov o priznanie postavenia utečenca v podobe priznania týchto kompetencií súdu (čím sa dosiahla úplná implementácia Rezolúcie z 20. 6. 1995 o minimálnych zárukách pre azylové procedúry). V tejto súvislosti bola prijatá aj novela Občianskeho súdneho poriadku a novela zákona, ktorým sa ustanovujú nové sídla a obvody súdov.

Zákon o azyle upravuje konanie o azyle, ustanovuje postup pri poskytovaní dočasného útočiska, vymedzuje práva a povinnosti žiadateľov o udelenie azylu, azylantov - cudzincov žiadajúcich o poskytnutie dočasného útočiska, upravuje integráciu azylantov do spoločnosti a upravuje pobyt v azylových zariadeniach.

Žiadateľ o udelenie azylu predkladá príslušnému policajnému útvaru podľa § 3 vyhlásenie o tom, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky udelí azyl žiadateľovi majúcemu v štáte, ktorého je štátnym občanom (ak ide o osobu bez štátnej príslušnosti, tak v štáte jeho bydliska), opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Rovnako bude udelený azyl žiadateľovi, ktorý je v štáte, kde má štátne občianstvo (alebo kde má bydlisko, pokiaľ ide o osobu bez štátnej príslušnosti) prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Ministerstvo vnútra SR môže udeliť azyl aj z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia vyššie uvedené dôvody.

Ministerstvo vnútra SR v konaní o azyle rozhodne do 90 dní od predloženia vyhlásenia žiadateľa príslušnému policajnému útvaru, táto lehota však môže byť v odôvodnených prípadoch predĺžená. Rozhodnutie o udelení azylu sa vydáva na dobu neurčitú, azyl však môže zaniknúť, pokiaľ azylant získal štátne občianstvo Slovenskej republiky, azylant sa písomným vyhlásením vzdal azylu, azylant umrel alebo azyl bol azylantovi odňatý. Dôvody odňatia azylu sú stanovené v ustanovení § 15 zákona o azyle. Pokiaľ Ministerstvo vnútra SR zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú (na základe dôvodov uvedených v § 12), rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu a vo výroku rozhodnutia uvedie, či sa na cudzinca vzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia.

Žiadateľa, azylanta alebo cudzinca, ktorý požiadal o poskytnutie dočasného útočiska, alebo odídenca nemožno vyhostiť akýmkoľvek spôsobom alebo ho vrátiť na hranice územia štátu, kde by jeho život alebo osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, neplatí to pre toho, koho odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z obzvlášť závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Žiadateľa, azylanta alebo cudzinca, ktorý požiadal o poskytnutie dočasného útočiska, alebo odídenca nemožno vyhostiť akýmkoľvek spôsobom alebo vrátiť na hranice územia štátu, kde by bol mučený alebo podrobený krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Dňa 16. októbra 2001 bol zriadený nový záchytný utečenecký tábor v Rohovciach, ktorý je situovaný v západnej časti Slovenskej republiky, s kapacitou 140 miest.

V rámci medzirezortnej pracovnej skupiny na implementáciu Schengenského acquis (založená v júni 2001) boli vytvorené aplikačné skupiny pre plnenie jednotlivých oblastí Schengenského acquis, napr. pre policajnú spoluprácu, pre vybudovanie národného Schengenského informačného systému a úradu Sirene, pre vonkajšiu hranicu, migráciu, azyl, vízovú politiku, pre ochranu osobných údajov v informačných systémoch, pre vzdelávanie, boj proti drogám, colnú spoluprácu, justičnú spoluprácu atď.

Prostredníctvom pracovnej skupiny sa koordinujú úlohy súvisiace s realizáciou Schengenského akčného plánu a ďalších materiálov, tvoriacich Schengenské acquis.

Schengenský akčný plán pre Slovenskú republiku bol schválený uznesením vlády SR č. 836 z 5. septembra 2001. V máji 2002 bola vláde SR predložená informácia o plnení úloh stanovených v akčnom pláne.

Základy pre vybudovanie Schengenského informačného systému (ďalej len SIS) v Slovenskej republike už z väčšej časti existujú vo forme existujúcich informačných systémov Ministerstva vnútra SR. Avšak príprava slovenskej časti Schengenského informačného systému a úradu Sirene bude vyžadovať ešte množstvo technických úprav a nastavení vo vzťahu k súčasným systémom. Pripravované systémy, najmä rámec Automatizovaného informačného systému polície (ďalej len „AISP“), sa javia ako dobrý a flexibilný technický základ.

Aplikačná skupina pre národnú časť Schengenského informačného systému a úradu Sirene úzko spolupracuje s budúcimi užívateľmi SIS v rámci Ministerstva vnútra SR, rovnako ako v rámci iných ministerstiev, kde sa úlohy plnia v úzkej spolupráci všetkých zainteresovaných ministerstiev Slovenskej republiky, hlavne s Ministerstvom spravodlivosti SR, Generálnou prokuratúrou SR, Ministerstvom zahraničných vecí SR, Ministerstvom financií SR – Colným riaditeľstvom a Generálnym riaditeľstvom Železničnej polície.

V rámci Ministerstva vnútra SR bol vypracovaný Harmonogram budovania a rozvoja Národného Schengenského informačného systému, ktorý bude rozpracovaný do podoby projektu do konca júna 2002.

Zákon č. 490/2001 Z. z., ktorým sa novelizuje zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, zabezpečuje transponovanie článku 40 – 41 Schengenského dohovoru. Príslušníci polície budú môcť vykonávať a plniť svoje úlohy v zahraničí a recipročne, za stanovených podmienok, zahraniční policajti budú môcť plniť úlohy na území SR v zmysle platnej zmluvnej základne. Za týmto účelom Slovenská republika pripravuje zmluvnú základňu s Rakúskom, Maďarsko, ČR a Poľskom.

Slovenská republika spolupracuje s cudzími styčnými dôstojníkmi pôsobiacimi na jej území a rovnako, na základe schválenej koncepcie, pripravuje vysielanie svojich styčných dôstojníkov Policajného zboru do zahraničia. Dvaja slovenskí policajní pridelenci už pôsobia na zastupiteľských úradoch SR v Holandskom kráľovstve (od 1. 11. 2001) a Ukrajine (od 1. 10. 2001).

V štádiu prípravy je uzavretie zmluvy o vzájomnej spolupráci s Europolom, kam Slovenská republika plánuje vyslať svojho styčného dôstojníka. Slovensko bude v čase svojho vstupu pripravené na plnú účasť v Europole.

S účinnosťou od 1. januára 2002 bol vydaný interný predpis Ministerstva vnútra SR o zásadách ochrany osobných údajov v policajných informačných systémoch. V rámci MV SR bola vytvorená organizačná jednotka, ktorá bude vykonávať kontrolu policajných informačných systémov v spolupráci s nezávislým Útvarom inšpekcie na ochranu osobných údajov.

Návrh zákona o používaní analýzy DNA na identifikáciu osôb bol schválený v parlamente dňa 16. 5. 2002 s účinnosťou od 1. 1. 2003. Týmto zákonom sa vytvárajú právne podmienky na vybudovanie technickej, informačnej a komunikačnej štruktúry a zabezpečenie koordinovanej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, polície a iných fyzických a právnických osôb v tejto oblasti. Okrem toho sa zákonom vytvorí systém výmeny informácií s partnerskými službami v zahraničí.

Na zefektívnenie boja proti praniu špinavých peňazí došlo k posilneniu Finančnej spravodajskej jednotky Úradu finančnej polície Prezídia Policajného zboru s účinnosťou od 1. júna 2002.

Za účelom dosiahnutia efektívnejšej prípravy príslušníkov polície Ministerstvo vnútra dňa 8. novembra 2001 schválilo novú Koncepciu vzdelávacieho systému v podmienkach Ministerstva vnútra SR, zameranú predovšetkým na posilnenie praktického výcviku, policajnú etiku, ľudské práva a kariérny manažment.

Slovenská republika dosiahne súlad s Dohovorom o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev v čl. 1, 2, 3, 4 postupnou novelizáciou Trestného poriadku a Trestného zákona. Novelizácia Trestného zákona okrem iného zaviedla trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev (§ 126, 126a, 126b). Upravuje tiež prepadnutie veci tak, že sa umožňuje aj prepadnutie náhradnej hodnoty veci, ktorá už nie je dosiahnuteľná, alebo veci, ktorá je zmiešaná s majetkom získaným legálne. Články 5, 6 a 7 už boli do trestnoprávnych kódexov implementované v minulosti. Protokol k Dohovoru bol implementovaný do ustanovení §§160c, 161c Trestného zákona. Rovnako bol do slovenského právneho poriadku zapracovaný čl. 5 Druhého Protokolu k Dohovoru.

Novely zákona č. 367/2000 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti vyplynuli z potreby plného zladenia s dvadsiatimi piatimi kritériami Financial Action Task Force (FATF) a z potreby implementovať smernicu RE č. 91/308/EEC a smernicu 2001/97/EC.

Kľúčovým nástrojom je Národný program boja proti korupcii (ďalej len „Národný program“), ktorý bol schválený vládou SR 21. 6. 2000. Do jeho prípravy vláda SR zapojila aj mimovládne organizácie – konkrétne Transparency International, ktorá výraznou mierou pomohla pri vypracovávaní návrhu Národného programu. Snahou Národného programu je bojovať proti korupcii na Slovensku, najmä vo verejnom živote a pri využívaní verejných financií a zdrojov.

Vláda poverila podpredsedu vlády SR pre ekonomiku koordinovať prípravu Akčného plánu boja proti korupcii a zriadiť Riadiaci výbor boja proti korupcii za účelom vytvorenia celospoločenskej aliancie pre potreby vypracovania akčných plánov. Tento výbor sa stretáva za účelom komplexného hodnotenia akčného plánu a jeho záverečné stanovisko má odporúčací charakter pre rozhodnutie podpredsedu vlády pre ekonomiku. Okrem toho členovia Riadiaceho výboru môžu iniciatívne predkladať návrhy projektov riešiace problematiku korupcie.

Základným nástrojom bolo vytvorenie prístupu k informáciám. Prijatie zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám s účinnosťou od 1. januára 2001 je jedným z hlavných nosných prvkov celého Národného programu. V zásade táto právna norma umožňuje prístup ku všetkým informáciám, ktoré nie sú tajné.

Ďalším cieľom bolo stransparentniť celú verejnú správu, minimalizovať subjektivizmus v rozhodovaní, eliminovať zbytočné administratívne bariéry, sprehľadniť verejné obstarávanie, eliminovať korupciu v štátnych podnikoch, a to najmä znížením podielu vplyvu štátu. V rámci eliminovania korupcie a zlepšovania spoločenského prostredia bude okrem spomenutého potrebné sprehľadniť aj finančné toky, a to predovšetkým v politickom živote.

Popri prevencii sa vláda mienila viac zameriavať aj na zvýšenie rizika pre korupciu.
Preto je dôležité zabezpečiť, aby napríklad verejní činitelia boli povinní preukazovať svoje majetkové priznania. Ďalej sa zameriava na výrazne zefektívnenie vyšetrovacích metód. Napríklad pomocou používania špeciálneho agenta na boj s korupciou, vytvárania predpokladov na využívanie účinnej ľútosti a podobne. Súčasťou zvýšenia rizika je aj sprísnenie trestov. Je potrebné uvažovať aj o iných nástrojoch, napríklad o zavedení čiernych listín firiem a osôb, ktorým bola dokázaná korupcia a ktoré by automaticky boli vylúčené zo všetkých štátnych a verejných tendrov.

Podmienkou úspešnosti je tiež samotná reforma súdnictva. Na súdy je potrebné hľadieť ako na dôležité inštitúcie v boji proti korupcii. Na druhej strane je potrebné eliminovať možné korupčné správanie v rámci samotných súdov, ku ktorému dochádza pri nedostatočne rýchlom a efektívnom riešení sporov.

Tretí základný pilier spočíva vo zvýšení citlivosti verejnosti na korupciu. Osobná morálka je prvou bariérou vzniku korupcie. Táto bariéra musí byť čo najsilnejšia. Verejnosť musí byť neustále informovaná o škodlivosti korupcie. Prípady odhalenia korupcie by sa mali zverejňovať aj s množstvom odhadovanej škody. S výchovou proti korupcii je potrebné začínať na školách v rámci etickej výchovy. Pri zvyšovaní citlivosti verejnosti je potrebné taktiež zapojiť čo najviac mimovládnych organizácii a médií.

Okrem týchto opatrení vláda SR uložila zainteresovaným orgánom štátnej správy predložiť kompletný zoznam všetkých druhov licencií, koncesií a povolení, príspevkov a dotácií, ktoré sú udeľované v ich pôsobnosti. Následne Centrálna koordinačná jednotka boja proti korupcii vypracuje základné princípy ich udeľovania s prihliadnutím na elimináciu administratívnych bariér pre podnikanie a subjektivizmu v rozhodovaní.

Konkrétna realizácia Národného programu boja proti korupcii je predmetom Akčného plánu boja proti korupcii, ktorý bol schválený uznesením vlády SR č. 949/2000 dňa 22. 11. 2000. Tento Akčný plán obsahuje asi tisícdvesto konkrétnych úloh pre všetky orgány štátnej správy. Každá úloha identifikuje problémové miesto, stanovuje spôsob odstránenia problému a stanovuje zodpovednú inštitúciu za splnenie úlohy s konkrétnym časom plnenia. Vláda SR taktiež odporúčala prijať určité aktivity v boji proti korupcii aj inštitúciám pôsobiacim mimo exekutívy (mimovládnym organizáciám). V rámci Kancelárie podpredsedu vlády SR pre ekonomiku bola 1. decembra 2000 vytvorená Centrálna koordinačná jednotka boja proti korupcii, ktorá zabezpečuje plánovanie Národného programu boja proti korupcii, prepojenie opatrení v jednotlivých rezortoch a takisto čiastočne plní kontrolnú funkciu. Okrem toho spĺňa úlohu mapovacieho centra výskytu korupcie v spoločnosti, a to triedením podnetov a návrhov od občanov.

Za účelom zlepšenia etiky v štátnej správe bol vypracovaný a prijatý Etický kódex štátneho zamestnanca s účinnosťou od 31. júla 2002. Vymáhateľnosť etického kódexu je zabezpečená zákonom o štátnej službe.

Informácia o analýze vnímania stavu korupcie v spoločnosti zo septembra 2002 bola vypracovaná Centrálnou koordinačnou jednotkou boja proti korupcii. Údaje boli doplnené výsledkami prieskumu realizovaného v rámci projektu Phare. Informácia vyjadruje mieru akceptovania korupčného správania verejnosťou s rozdielnym vnímaním nutnosti poskytovania, resp. poberania „všimného“ či priamo „úplatku“ pri získavaní nenáležitej výhody, alebo zneužívania právomocí a vyjadrovania „vďačnosti“ za prejavenú ochotu poskytnúť čo najlepšie nárokovanú službu.

Je nutné poznamenať, že Úrad vlády SR v rámci boja proti korupcii začal v marci 2000 realizovať nasledovné opatrenia: sprístupňovanie uznesení vlády SR na Internete, zverejňovanie všetkých tendrov a verejných obstarávaní, ktoré sa vyhlásia na Úrade vlády a podriadených organizáciách v dostatočnom časovom predstihu na Internete, zverejňovanie všetkých krokov vlády SR a aktivity v boji proti korupcii na Internete.

Dňa 27. januára 1999 bol v Štrasburgu otvorený na podpis Trestnoprávny dohovor o korupcii, ktorý bol toho istého dňa podpísaný aj v mene Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila s dohovorom súhlas svojím uznesením č. 755 zo 16. marca 2000 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 25. mája 2000. Ratifikačná listina bola uložená u generálneho tajomníka Rady Európy, depozitára dohovoru, 9. júna 2000. Dohovor nadobudol platnosť 1. júla 2002 na základe článku 32 ods. 3 a v ten istý deň pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť. V súvislosti s ratifikáciou Dohovoru sa v slovenskom právnom poriadku vykonali novelizácie Trestného zákona a zákona o bankách, zaviedol sa nový samostatný oddiel nazvaný „Korupcia“, ktorý postihuje osobitnými skutkovými podstatami formy pasívnej, ako aj aktívnej korupcie. V tejto súvislosti bol do Trestného poriadku zavedený inštitút agenta, ktorý by mal prispieť k účinnejšiemu boju proti korupcii a iným formám obzvlášť závažnej trestnej činnosti.

V súvislosti s implementáciou Druhého protokolu k Dohovoru o ochrane finančných záujmov ES bude ustanovená trestná zodpovednosť právnických osôb aj v rozsahu ďalších medzinárodných dokumentov, napr. Trestnoprávneho dohovoru o korupcii, Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu a pod. Právnické osoby budú teda trestne zodpovedné aj za podvod, korupciu a pranie špinavých peňazí.

Zákon č. 238/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, zaviedol možnosť aktívneho participovania konkurzných veriteľov v procese odvolania správcu konkurznej podstaty a ustanovenia nového správcu konkurznej podstaty, na základe čoho sa zabraňuje takému konaniu správcu konkurznej podstaty, ktoré by bolo v nezákonnej zhode s konaním príslušného sudcu.

V spolupráci so švajčiarskym ministerstvom spravodlivosti bol zavedený automatický systém náhodného prideľovania právnych vecí sudcom na Okresnom súde v Banskej Bystrici. Zavedenie uvedeného systému garantuje dôsledné dodržiavanie ústavného práva na zákonného sudcu, pretože znemožňuje komukoľvek samostatne si prideliť vec resp. svojvoľne nakladať so súdnym spisom.

Slovenská republika je od apríla 1999 členom Skupiny štátov proti korupcii – GRECO, ktorá predstavuje monitorovací systém v oblasti boja proti korupcii. Hodnotenie SR GRECO-m prebehlo v septembri 2000. Následne bola hodnotiaca správa SR prerokovaná na decembrovom plenárnom zasadnutí GRECO.

Občianskoprávny dohovor Rady Európy o korupcii podpísala Slovenská republika dňa 8. 6. 2000 a jeho ratifikácia sa predpokladá až po ukončení rekodifikačných prác na Občianskom zákonníku.

V rámci boja proti korupcii možno spomenúť aj zákon č. 263/1999 Z. z. o verejnom obstarávaní, ktorý nadobudol účinnosť 1. 1. 2000. Prínosom tohto zákona je umožniť monitorovanie výberových konaní zo strany tretích osôb, t. j. nezávislých inštitúcií, ak o to požiada obstarávateľ.

Nový zákon o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti č. 367/2000 Z. z. nadobudol účinnosť 1. januára 2001. V tejto súvislosti sa menil zákon o Policajnom zbore (zákon č. 171/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov), zákon o bankách (zákon č. 21/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), devízový zákon (zákon č. 202/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov) a tzv. priestupkový zákon (zákon č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov).

Nový zákon o sudcoch a prísediacich obsahuje osobitnú časť upravujúcu disciplinárne konanie proti sudcom. Zákon novým spôsobom upravuje otázky súvisiace s vytváraním disciplinárnych senátov, zohľadňujúc kritériá objektívnosti ich voľby a reprezentatívneho zloženia disciplinárnych senátov (sú tvorené sudcami zo všetkých stupňov súdov). V zmysle tohto zákona (§ 31) sú sudcovia povinní predkladať každoročne majetkové priznania predsedom súdov, ktoré budú následne predložené predsedovi príslušnej sudcovskej rady, príp. Rade sudcov SR. Súčasne sa údaje takto zistené oznamujú ministrovi spravodlivosti. Zákon o sudcoch a prísediacich rieši aj transparentné výberové konanie pre výber sudcov a ich kariérny postup.

Obchodný register bol na internete v skúšobnej prevádzke zavedený v októbri 2000. Jeho riadna prevádzka sa uskutočňuje od 1. 1. 2001, čím sa vytvorilo transparentnejšie podnikateľské prostredie.

Slovenská republika ratifikovala Dohovor o nedovolenom obchodovaní po mori implementujúci čl. 17 Dohovoru OSN proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami (1995).

Trestný zákon postihuje všetky skutky definované v čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru OSN proti nedovolenému obchodovaniu s drogami a psychotropnými látkami z roku 1998. Novela Trestného zákona zaviedla prísnejšie tresty pre páchateľov drogovej trestnej činnosti, najmä páchateľov, ktorí sa jej dopúšťajú vo forme organizovaného, či nadnárodného zločinu. Existujúca právna úprava je tiež v zhode s rozhodnutím Rady z 20. 12. 1996.

Vláda SR schválila v máji 2002 návrh plnenia inštitucionálnych a finančných požiadaviek účasti SR v EMCDDA a zriadila sekciu medziministerskej koordinácie pre drogy. Zároveň bolo zriadené Národné monitorovacie centrum pre drogy.

Slovenská republika sa jednoznačne pripojila ku všetkým relevantným záverom jednotlivých fór EÚ v boji proti terorizmu, na ktoré bola vyzvaná. Vláda SR schválila na svojom zasadnutí 6.12.2001 komplexnú správu zahŕňajúcu rozpracovanie konkrétnych realizovaných resp. predpokladaných opatrení vyplývajúcich z Akčného plánu boja proti terorizmu EÚ a rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1373 (2001) v podmienkach SR (o implementácii opatrení SR priebežne informuje EÚ).

Správa sa zameriava na rozpracovanie prijatých, resp. predpokladaných úloh a opatrení v SR, vyplývajúcich z jednotlivých zasadnutí EÚ. Zvláštna pozornosť je venovaná záverom Rady ministrov spravodlivosti a vnútra EÚ z 20. 9. 2001, ktorá prijala tridsaťtribodový podrobný plán konkrétnych opatrení v rámci Európskej únie, rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN č. 1373 (2001) a záverom, resp. Akčnému plánu boja proti terorizmu, prijatému prezidentmi strednej, východnej a juhovýchodnej Európy na Varšavskej konferencii 6. 11. 2001. Ide najmä o opatrenia v oblasti medzinárodnej súdnej spolupráce, policajnej spolupráce, spolupráce medzi spravodajskými službami, boja proti financovaniu terorizmu, ochrany hraníc, civilnej ochrany, bezpečnostných štandardov na letiskách a na palubách lietadiel a ďalších súvisiacich oblastiach.

Vytvorenie rezortného krízového protiteroristického manažmentu je súčasťou národnej sústavy orgánov na zvládanie krízových situácií vyvolaných teroristickými útokmi. Ministerstvo vnútra SR vydalo interný predpis o rezortnom krízovom manažmente a implementuje Spoločnú akciu z 15. 10. 1996 týkajúcu sa protiteroristických kompetencií a Deklaráciu z 30. 11. 1993 o financovaní terorizmu.

Ministerstvo spravodlivosti SR v rámci novelizácie Trestného zákona implementovalo do právneho poriadku SR ustanovenia Rámcového rozhodnutia Rady o boji proti terorizmu, s výnimkou trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. V rámci tohto sa zaviedla do Trestného zákona nová skutková podstata trestného činu terorizmu (§ 94).

S účinnosťou od 1. júla 2001 bol prijatý nový colný zákon č. 238/2001 Z. z. a zákon č. 240/2001 Z .z. o orgánoch štátnej správy v colníctve. Tieto zákony riešia problematiku postavenia, pôsobnosti, právomoci, oprávnení, povinností a organizácie colnej správy. Zákony ustanovujú povinnosti, oprávnenia a prostriedky, ktoré colní úradníci používajú pri výkone služby. Nové kompetencie umožňujú colnej správe vykonať sledovanú (kontrolovanú) dodávku, používať informačno-technické prostriedky, ako je napríklad odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, a používať rôzne prostriedky operatívno-pátracej činnosti, ako je napríklad využívanie osôb konajúcich v prospech colnej správy. Ďalej colník je oprávnený v odôvodnených prípadoch zaistiť osobu, pri výkone colného dohľadu vstupovať na pozemky, ktoré nie sú súčasťou obydlia, do skladov obchodných, výrobných, prevádzkových a iných nebytových priestorov, kde sa nachádza tovar podliehajúci colnému dohľadu. Zrušením colného pohraničného pásma sa umožnilo colníkom na celom území dávať pokyny na zastavenie osoby a dopravného prostriedku a vykonať colnú kontrolu batožiny, dopravného prostriedku, jeho nákladu, prepravných a sprievodných listín.

Predmetné zákony predstavujú legislatívnu platformu, v rámci ktorej sa zabezpečila kompatibilita s právnou úpravou EÚ v tom zmysle, že bude možno bez legislatívnych prekážok pristúpiť k Dohovoru (OJ C 024, 23/01/1998). Ani jeden z článkov 20 až 24 nie je predmetom výhrad pri pristúpení k uvedenému Dohovoru.

V zmysle spomenutých zákonov bol na Colnom riaditeľstve SR 1. júna 2001 zriadený samostatný útvar - odbor drog a nebezpečných materiálov.

Dňa 1. augusta 2001 nadobudla účinnosť novela Trestného zákona, na základe ktorej Slovenská republika môže vydávať vlastných občanov, ak to stanovuje medzinárodná zmluva. Ministerstvo spravodlivosti SR do novely Trestného poriadku spracovalo novým spôsobom ustanovenia o právnom styku s cudzinou. V novele sú obsiahnuté okrem iných aj ustanovenia na vykonávanie Európskeho dohovoru o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach, ktoré má Slovenská republika v úmysle podpísať a ratifikovať. Implementuje tiež Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996, Dohovor vypracovaný na základe článku K.3 Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995, Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 a Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991 a čiastočne i Schengenský vykonávací Dohovor z roku 1990, čím vytvára priestor na pristúpenie k týmto dokumentom Európskej únie.

Slovenská republika je zmluvnou stranou väčšiny multilaterálnych dohovorov a uzavrela množstvo dvojstranných medzinárodných zmlúv, ktoré upravujú právne vzťahy v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach. V uvedenej oblasti je Slovenská republika viazaná najmä týmito mnohostrannými zmluvnými dokumentmi:

- Európsky dohovor o vydávaní (1957)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1975)

- Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1978)

- Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1959)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1978)

- Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania (1972)

- Európsky dohovor o potláčaní terorizmu (1977)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o informáciách o cudzom práve (1978)

- Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (1983)

- Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (1987)

- Jednotný dohovor o omamných látkach (1961)

- Protokol o zmenách Jednotného dohovoru o omamných látkach (1972)

- Dohovor o psychotropných látkach (1971)

- Dohovor OSN proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami (1988)

 

Otázky právneho styku s cudzinou v trestných veciach sú vo vnútroštátnom právnom poriadku v Slovenskej republike upravené v ustanoveniach § 375 až § 384 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa § 375 Trestného poriadku majú medzinárodné zmluvy upravujúce právny styk s cudzinou prednosť pred použitím ustanovení tohto zákona. Napriek tomu boli do 24. hlavy Trestného poriadku včlenené viaceré ustanovenia s cieľom umožniť či uľahčiť vykonávanie medzinárodných dohovorov (týkajúcich sa najmä extradície, odovzdávania odsúdených, odovzdávania trestného konania a vzájomnej pomoci v trestných veciach), ako aj umožňujúcich spoluprácu v trestných veciach medzi štátmi a aj s medzinárodnými inštitúciami, akou je napríklad Medzinárodný súd.

Slovenská republika podpísala 8. 9. 1999 Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zabavení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti (Štrasburg, 8. november 1990). Národná rada Slovenskej republiky vyslovila s dohovorom súhlas svojím uznesením č. 1276 z 27. februára 2001 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 12. apríla 2001. Ratifikačná listina bola uložená 7. mája 2001 u generálneho tajomníka Rady Európy. Dohovor nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť 1. septembra 2001 na základe článku 36 ods. 4.¹⁶

Európsky dohovor o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov (1970) doteraz ratifikovalo iba 11 štátov (z toho iba 5 členských štátov EÚ). Vnútorný mechanizmus Dohovoru je príliš komplikovaný, čo je dôvodom jeho všeobecnej neúspešnosti. Aj preto Rada Európy pristúpila k vypracovaniu a prijatiu Dodatkového protokolu k Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb (nadobudol platnosť dňa 1. 6. 2000), ktorý rieši praktické problémy súvisiace so skutočnosťou, že väčšina štátov Rady Európy Dohovor z roku 1970 neratifikovala. Z uvedených dôvodov nemá tento Dohovor všeobecné uplatnenie a praktický význam, preto Slovenská republika o pristúpení k nemu neuvažuje. So štátmi, s ktorými je pre Slovenskú republiku vzájomné uznávanie trestných rozhodnutí relevantné (Česká republika, Poľská republika, Rakúsko), má Slovenská republika túto oblasť zmluvne upravenú.

V oblasti extradície novelou Trestného poriadku (zákon č. 272/1999 Z. z.) bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené skrátené vydávacie konanie. Táto novela  umožňuje ratifikáciu Dohovoru Európskej únie o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ. Slovenská republika k tomuto dohovoru pristúpi po vstupe do Európskej únie.

V súvislosti so Spoločným postupom z 15. júla 1996 prijatým Radou na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii a týkajúcim sa boja proti rasizmu a xenofóbii sa zásada sprísnenia trestných sankcií za trestné činy súvisiace s rasizmom a xenofóbiou premietne v rekodifikovanom Trestnom zákone, ktorý mal byť v zmysle legislatívnych zámerov Ministerstva spravodlivosti SR prijatý do konca roka 2002. Ani trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb nebola doteraz v právnom poriadku Slovenskej republiky upravená a bude riešená taktiež v rámci rekodifikovaného Trestného zákona.

V oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach a v oblasti zabezpečenia súladu so Schengenským vykonávacím dohovorom Slovenská republika implementuje rozhodujúce acquis najneskôr v čase vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie.

Slovenská republika je zmluvnou stranou väčšiny rozhodujúcich multilaterálnych dohovorov Rady Európy, OSN i Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného v oblasti justičnej spolupráce v civilných veciach. Slovenská republika je zároveň viazaná viacerými dvojstrannými zmluvami o právnej pomoci v občianskych a obchodných veciach, ktoré obsahujú tiež kolízne ustanovenia upravujúce oblasť zmluvných záväzkov a úpravu výkonu rozhodnutí.

S účinnosťou od 1. 1. 1993 bola uznaná Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného sukcesia Slovenskej republiky do týchto dohovorov:

- Dohovor o civilnom konaní (1954)

- Dohovor o uznaní a vykonateľnosti rozhodnutí o vyživovacej povinnosti k deťom (1958)

- Dohovor o vykonávaní dôkazov v cudzine v občianskych a obchodných veciach (1970)

- Dohovor o práve použiteľnom na dopravné nehody (1971)

- Dohovor o uznávaní rozvodov a zrušení manželského spolužitia (1970)

- Dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí o vyživovacej povinnosti (1973)

- Dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach (1965)

- Dohovor týkajúci sa medzinárodnej správy majetku zomrelých osôb (1973).

Základnými vnútroštátnymi právnymi normami v Slovenskej republike, upravujúcimi justičnú spoluprácu v civilných veciach, je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov. Občianske právo hmotné i procesné, ako aj medzinárodné súkromné a procesné právo sú v súčasnosti predmetom prebiehajúcej rekodifikácie. Ustanovenie § 2 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom zabezpečuje prioritu použitia medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná v oblasti justičnej spolupráce v civilných veciach pred týmto zákonom.

Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haag, 25. október 1980) bol podpísaný v mene Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v Haagu 28. decembra 1992. Po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bola potvrdená záväznosť podpisu dohovoru pre Slovenskú republiku (oznámenie č. 49/1999 Z. z.). Národná rada SR vyslovila s dohovorom súhlas svojím uznesením č. 906 z 15. júna 2000 s výhradou tohto znenia: "Slovenská republika využíva možnosť výhrady podľa článku 42 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980 a k tretiemu odseku článku 26 dohovoru vyhlasuje, že nebude znášať náklady uvedené v druhom odseku článku 26 spojené s účasťou právneho zástupcu alebo poradcov alebo so súdnym konaním okrem tých, ktoré možno uhradiť z jej systému procesnej pomoci a právneho poradenstva." Prezident Slovenskej republiky dohovor ratifikoval 24. októbra 2000. Dohovor nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť 1. februára 2001 na základe článku 43 ods. 1.¹⁷

Dňa 2. marca 2000 podpísala Slovenská republika Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a obnovy starostlivosti o deti (Luxemburg, 20. mája 1980). Národná rada SR vyslovila s dohovorom súhlas svojím uznesením č. 1275 z 27. februára 2001 s výhradou tohto znenia: „Slovenská republika v zmysle článku 6 ods. 3 vylučuje použitie ustanovenia odseku 1 písm. b) tohto článku.“ Prezident Slovenskej republiky dohovor ratifikoval 22. marca 2001. Ratifikačná listina bola uložená 7. mája 2001 u generálneho tajomníka Rady Európy. Dohovor nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť 1. septembra 2001 na základe článku 22 ods. 2.¹⁸

Dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach (Haag, 29. mája 1993) podpísala Slovenská republika 1. júna 1999. Národná rada SR vyslovila s dohovorom súhlas svojím uznesením č. 1304 z 21. marca 2001 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 15. mája 2001. Dohovor nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť 1. októbra 2001 na základe článku 46 ods. 2.¹⁹

Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s podpísaním Dohovoru o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín (Haag, 5. október 1961) svojím uznesením č. 1305 z 21. marca 2001 a prezident Slovenskej republiky podpísal listinu o prístupe Slovenskej republiky k dohovoru dňa 15. mája 2001. Listina o prístupe bola uložená na Ministerstve zahraničných vecí Holandského kráľovstva, depozitára dohovoru, 6. júna 2001. Dohovor nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 18. februára 2002 v súlade s tretím odsekom článku 12.²⁰

Slovenská republika podpísala 1. júna 1999 Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (Haag, 19. október 1996). Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s týmto dohovorom uznesením č. 1393 zo dňa 16. mája 2001 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 24. augusta 2001. Dohovor nadobudol platnosť 1. januára 2002 na základe článku 61 ods. 3 a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť v ten istý deň. Slovenská republika uplatnila pri ratifikácii tohto dohovoru výhrady k článku 55 a súčasne urobila k článku 34 ods. 2 dohovoru vyhlásenie.²¹

Dohovor o medzinárodnom prístupe k súdom (1980) Slovenská republika doposiaľ nepodpísala. V súčasnom období nie je systém poskytovania právnej pomoci v Slovenskej republike kompatibilný so systémom aplikovaným v členských štátoch Európskej únie.

K Európskemu dohovoru o zasielaní žiadostí o právnu pomoc (1977) má Slovenská republika záujem pristúpiť po ukončení rekodifikačných prác na základných kódexoch občianskeho práva.

Na pristúpenie k systému dohovorov Lugano/Brusel sa Slovenská republika pripravuje postupne. Legislatívne neexistujú žiadne zásadné prekážky, pretože v zmysle § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov má takáto medzinárodná zmluva prednosť pred zákonom. Podľa tejto monistickej teórie je v Slovenskej republike možné medzinárodné zmluvy (a teda aj Luganský a Bruselský dohovor) priamo vykonávať bez potreby vnútroštátnej transformácie.

Na pristúpenie k  Bruselskému a Rímskemu dohovoru bude Slovenská republika pripravená ku dňu vstupu do Európskej únie. Umožnenie uznávania výkonu rozhodnutí cudzích súdov rieši v Slovenskej republike zákon č. 48/1996 Z. z., pokiaľ sa zmluvné strany dohodli na právomoci cudzieho súdu. Vzhľadom na to, že k  ostatným dohovorom v oblasti právnej spolupráce môžu pristúpiť len členské štáty Európskej únie, Slovenská republika k nim pristúpi až v čase svojho vstupu do Európskej únie. Slovenská republika je zmluvnou stranou všetkých haagskych dohovorov, ktoré upravujú otázky právnej pomoci v civilných veciach a ktoré tvoria aj základ relevantných dohovorov Európskej únie.

- Craig, P. a de Búrca, G.: EU Law - Texts – Cases and Materials, Second Edition, Oxford University Press 1999.

- European Documentation: A New Treaty for Europe, Citizen´s Guide, 1997.

- European Documentation: Europe in 10 Points, 1998.

- European Documentation: Serving the European Union, 1999.

- European Documentation: The Amsterdam Treaty and the Court of Justice, 1998.

- European Documentation: Consolidated Treaties, Office for Official Publications of the European Communities, Luxembourg 1997.

- Strážnická, V.: Zmluva o Európskej únii s úplným znením Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Slovak Academic Press, Bratislava 1998.

- Strážnická, V.: Zmluva o Európskej únii, Amsterdamské znenie: Platné znenie Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Slovak Academic Press, Bratislava 1999.

- Tichý, Arnold a kol.: Európske právo, C.H. Beck 1999.

- Weatherill, S. a Beuamont, P.: EU Law, Penquin Books, 3rd Edition, Londýn 1999.

- http://europa.eu.int

- http://curia.eu.int

- http://www.governemnt.gov.sk

- http://www.justice.gov.sk

- http://www.minv.sk