Obchodné právo ako súčasť súkromného práva má z hľadiska pôsobenia európskeho práva svoje špecifiká v tom, že komunitárne/úniové právo pôsobí na súbor právnych noriem slovenského vnútroštátneho práva, ktorého systematizácia nie je celkom zavŕšená vzhľadom na razantný rozvoj, aký prekonáva tento subsystém súkromného práva po roku 1989.

Ak vychádzame zo systematiky komunitárneho práva, právo obchodných spoločností súvisí s problematikou vytvárania jednotného vnútorného trhu a mnohé otázky práva zmluvného (okrem tzv. spotrebiteľských zmlúv) súvisia so súťažným právom.

V tejto kapitole uvedieme štruktúru európskeho obchodného práva podľa slovenského právneho systému, pričom budeme detailnejšie analyzovať tie ustanovenia, ktoré považujeme za ťažiskové pre obchodné právo ako súčasť súkromného práva.

Ako je uvedené v kapitole venovanej európskemu súkromnému právu, rozvoj európskeho práva na dnešnej úrovni neovplyvňuje takou rozsiahlou mierou všeobecné zmluvné právo ako ťažiskové oblasti jednotného trhu. V oblasti obchodných zmlúv sa prijalo len obmedzené množstvo európskej legislatívy, ktoré riešia niektoré problémy obchodných záväzkov. Ide predovšetkým o smernicu č. 86/658/EHS zameranú na riešenie vzťahov medzi obchodným zástupcom a podnikateľom a o odporúčanie Komisie 95/198/ES, ktoré bolo nahradené smernicou č. 2000/35/ES o odstraňovaní omeškania s platbami v obchodnom styku.

Napriek tejto skutočnosti práva a povinnosti zmluvných strán môžu byť dotknuté v širšom rozsahu aplikáciou európskeho práva. Tak predovšetkým jedným zo základných princípov vnútorného trhu je zákaz reštrikcií v štyroch základných slobodách, ktorý sa prejavuje až do zákazu reštrikcií slobodného pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu, vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov medzi subjektmi súkromného práva.

V týchto súvislostiach je zaujímavý rozsudok ESD “Hofner”, kde je vymedzený pojem “podnik” ako každá jednotka vykonávajúca hospodársku činnosť bez ohľadu na jej právnu formu a spôsob jej financovania, ktorý však z hľadiska súkromného práva obsahuje aj iný veľmi významný prvok. Je ním riešenie platnosti alebo neplatnosti zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami vnútroštátneho práva, pričom príslušný zákaz, vyplývajúci z vnútroštátnej normy, je v rozpore s primárnym právom Spoločenstiev.

Smernica o obchodných zástupcoch bola vydaná 18.12.1986 ako Smernica Rady 86/653/EHS. Účelom smernice je predovšetkým poskytnúť ochranu obchodnému zástupcovi tým, že sa upravuje minimálny štandard právnej úpravy zásadných vzťahov medzi obchodným zástupcom a podnikateľom (principálom).

Obchodným zástupcom je samostatný podnikateľ (živnostník), ktorý dlhodobo sprostredkuje pre inú osobu predaj alebo nákup tovaru alebo tieto obchody uzatvára v mene a na účet podnikateľa. Smernica sa nevzťahuje na podnikanie v poisťovníctve, bankovníctve a cestovnom ruchu. Negatívnym spôsobom je pojem obchodný zástupca vymedzený tak, že sa nevzťahuje na osoby, ktoré konajú ako orgán v mene spoločnosti, alebo ako člen združenia zaväzujúci ostatných členov združenia, alebo ako nútený správca, likvidátor, správca konkurznej podstaty, likvidačný alebo vyrovnací správca. Aj v prípade, že sú formálne znaky statusu obchodného zástupcu naplnené, z pôsobnosti smernice sú vylúčené hospodárske činnosti vykonávané bezodplatne alebo vykonávané maklérom na obchodných, komoditných a surovinových burzách.

Ďalšími náležitosťami smernice sú ustanovenia ohľadne vzniku a zániku zmluvy. V súvislosti so zánikom zmluvy sú dôležité ustanovenia o konkurenčných doložkách. Zmluvné strany sa môžu písomne dohodnúť, že po ukončení vzťahu zo zmluvy zástupca nesmie na zmluvnom území alebo voči určenému okruhu zákazníkov na tomto území vykonávať činnosť, ktorá bola predmetom zastúpenia vo vzťahu k tovaru, ktorý bol predmetom zastúpenia.

Názov normy: Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník v znení neskorších

predpisov (§§652 až 672)

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 5.december 2001

Smernica č. 2000/35/ES reaguje na skutočnosť, že omeškanie s platbou je porušením zmluvy, ktoré vo väčšine členských štátov prináša dlžníkom v dôsledku nízkych úrokových sadzieb a/alebo dlhého exekučného riadenia finančné výhody. V smernici sa presadzuje regulácia, predvídajúca odškodnenie veriteľov za vzniknuté náklady a zabezpečenie úrokov z omeškania, ktoré by mohli odstrašujúcim spôsobom pôsobiť na prípadné nedodržanie platobných lehôt. Primerané odškodnenie za náklady spojené s vymáhaním sa má stanoviť bez ujmy na národných úpravách, podľa ktorých národný súd môže veriteľovi priznať dodatočnú náhradu škody za ujmu spôsobenú v dôsledku omeškania s platením zo strany dlžníka, pričom je potrebné prihliadnuť na to, že takto vzniknuté náklady môžu byť vyrovnané už úrokmi z omeškania.

Zásahom do súkromného práva vnútroštátnych právnych predpisov je regulovanie zneužitia slobody vôle na úkor veriteľa, ktoré by malo byť podľa smernice zakázané. V prípade, že zmluva slúži predovšetkým takémuto účelu, ktorý spočíva v tom, aby dlžníkovi zabezpečila dodatočnú likviditu na úkor veriteľa, alebo ak veľký podnik vnúti svojim dodávateľom a podriadeným podnikom platobné podmienky, ktoré nie je možné ospravedlniť na základe jemu poskytnutých podmienok, je možné tieto okolnosti považovať za faktor predstavujúci takéto zneužitie. Vnútroštátne predpisy upravujúce uzatváranie zmlúv alebo platnosť zmluvných ustanovení, ktoré sú pre dlžníka v rozpore s dobrými mravmi, nie sú touto smernicou dotknuté.

Spoločnosti, založené podľa práva niektorého z členského štátu, ktoré majú svoje sídlo, ústrednú správu alebo hlavné miesto svojej podnikateľskej činnosti vo vnútri Spoločenstva, požívajú podľa článku 48 ZES rovnaké právo na voľný pohyb ako fyzické osoby.

• kolízne právo členských štátov musí zabezpečovať, aby obchodné spoločnosti, ktoré majú podľa práva jedného členského štátu právnu spôsobilosť, mali túto spôsobilosť aj v celom Spoločenstve (ide o vzájomné uznávanie právnej subjektivity obchodných spoločností),
• obchodné spoločnosti musia vužívať ”primárnu” slobodu usadzovania aj tým, že musia mať možnosť premiestňovať svoje hlavné sídlo z jedného členského štátu do druhého (ide o umožnenie premiestnenia sídla spoločnosti cez hranice štátu),
• musí byť umožnené, aby sa podniky obchodných spoločností z rôznych členských štátov zlučovali do nového podniku (v tomto prípade ide o cezhraničné zlúčenie).

Ako vyplývalo už z rozhodnutia ESD ”Daily Mail”, zvládnuť harmonizáciu v tejto oblasti je možné nielen medzinárodnými dohodami uzatvorenými medzi členskými štátmi na základe čl. 293 ZES, ale aj vydávaním smerníc na základe čl. 44 ods.2 písm. g) v spojení s čl. 94 ZES. Hĺbka tejto hamornizácie závisí aj od toho, v akej miere sú kolízne normy ovplyvnené už samotným primárnym právom.

Problematika premiestňovania sídla z územia jedného členského štátu na územie druhého členského štátu súvisí s otázkou zmeny spoločenského štatútu spoločnosti vo väzbe hmotnoprávne účinky zmeny štatútu na zachovanie identity a právnej spôsobilosti obchodnej spoločnosti. Teória inkorporácie (založenia) zväzuje štatút spoločnosti s miestom založenia, t. j. miestom registrácie spoločnosti, a nie s obchodným sídlom spoločnosti (hlavným riaditeľstvom, teda miestom odkiaľ sa riadi spoločnosť), preto teória inkorporácie “neatakuje osud spoločnosti” v prípade premiestnenia obchodného sídla spoločnosti a nespája s ním neuznanie spoločnosti a stratu právnej subjektivity. Naopak, teória sídla spája hmotnoprávne dôsledky premiestnenia obchodného sídla bez preloženia štatutárneho sídla sankciou neuznania spoločnosti. Z tohoto dôvodu je v  prípade riešenia premiestňovania sídla obchodných spoločnosti v rámci Spoločenstva (pri teórii sídla) potrebné uvažovať o súčasnom premiestnení obidvoch sídiel – štatutárneho aj obchodného. Pri závere vyplývajúcom z judikatúry (Daily Mail, Centros) sa táto úloha zahrnula do Programu Komisie na r. 1996.

Cieľ vybudovať jednotný vnútorný trh z pohľadu práva spoločností znamená vytvorenie podmienok, ktoré umožňujú voliť svoje sídlo v Spoločenstvách najvýhodnejšie z hľadiska ekonomickej rentability. To predpokladá v maximálnej možnej miere jednotné rámcové podmienky v členských štátoch. Ich vytvorenie je možné dvoma základnými právnymi prístupmi.

Prvým prístupom, ktorý sa uplatňuje pri vytváraní vhodného prostredia pre činnosť obchodných spoločností v Európe, je harmonizácia národných zákonov smernicami. Táto harmonizácia má dvojaký cieľ:

• po prvé: odstrániť prekážky pri uplatňovaní práva usadiť sa, prípadne podnikať, ktoré poskytuje obchodným spoločnostiam možnosť rozširovať a prehlbovať konkurenciu na trhu,
• po druhé: zabezpečiť ekvivalentný stupeň ochrany na celom území Spoločenstva pre akcionárov, zamestnancov, veriteľov a tretie osoby, ktoré majú zmluvné vzťahy s obchodnými spoločnosťami.

Aplikácia obidvoch prístupov si vyžiadala doplnenie Zmluvy. Rozšírením ustanovení ex - čl. 100a, ex-čl.54 §3g roku 1985 sa v práve ES vytvoril potrebný zákonný základ na koordináciu záruk pre ochranu záujmov spoločníkov, akcionárov i tretích osôb v požadovanom rozsahu (články 95, 44 ZES).

V súlade s týmto prístupom sa harmonizácia právnych noriem smernicami presadila ako minimálny právny nástroj, čo v niektorých členských štátoch umožnilo zachovávať vyššie štandardy v relevantných oblastiach.

Pramene sekundárneho komunitárneho práva vytvárajú štruktúru právnej úpravy, ktorej vnútorný priestor sa zapĺňa vzájomným pôsobením noriem, zakladajúcich sa na princípoch ovládajúcich právo obchodných spoločností na národnej i nadnárodnej úrovni.

Medzi pramene sekundárneho komunitárneho práva obchodných spoločností patrí jedno nariadenie, štyri návrhy nariadení, deväť smerníc (niektoré z nich už boli opätovne zmenené alebo doplnené), päť návrhov (predbežných návrhov) smerníc:

Nariadenie EHS 2173/85, OJ 1985 L 199/1 zo dňa 31. 7. 1985 o Európskej skupine ekonomických záujmov (EEIG)

Prvá smernica Rady (publikačná smernica) o právnej úprave obchodných spoločností z 9. marca 1968, 68/151/EHS o publicite, oprávnení orgánov konať v mene spoločnosti a neplatnosti spoločnosti, OJ 1968 L 65/8

Druhá smernica Rady (kapitálová smernica) o právnej úprave obchodných spoločností z 13. 12. 1976, 77/91/EHS o predpisoch pre zakladanie akciových spoločností a zachovávaní a zmien ich základného imania v znení smernice 92/101/EHS, OJ 1992 L 247/64

Tretia smernica Rady (smernica o fúziách) o právnej úprave spoločností z 28. 7. 1978, 78/855/EHS o zlučovaní akciových spoločností, OJ 1978 L 295/36

Štvrtá smernica Rady (bilančná smernica) o právnej úprave spoločností z 28. 7. 1978, 78/660/EHS o ročnej závierke akciových spoločností OJ 1978 L 222/11, zmenená Smernicou 84/569/EHS a Smernicou o stredných podnikoch 90/604/EHS

Šiesta smernica Rady (smernica o rozdelení akciových spoločností) o právnej úprave spoločností z 17. 12. 1981, 82/891/EHS, OJ 1982 L 378/47

Siedma smernica Rady (smernica o konsolidovanej uzávierke) o právnej úprave spoločností z 13. 6. 1983 , 83/349/EHS, OJ 1983 L 193/4, zmeny ako pri 4. smernici

Ôsma smernica Rady (smernica o audítoroch) z 10. 4. 1984, 84/253/EHS o menovaní audítorov, OJ 1984, L 395/36

Jedenásta smernica Rady (smernica o zriaďovaní pobočiek spoločností) z 22. 12. 1989, 89/666/EHS o obchodno-právnej publicite pobočiek, OJ 1989 L395/36

Dvanásta smernica Rady (smernica o jednočlenných spoločnostiach s ručením obmedzeným) z 22. 12. 1989, 89/667/EHS, OJ 1989 L395/40

Návrh nariadenia z 30. 6. 1970 o štatúte Európskych akciových spoločností (Societas Europea – SE), OJ 1970, C 124/1

Návrh nariadenia zo 6. 3. 1992 o štatúte Európskeho spolku, OJ 192, C 99/1

Návrh nariadenia z 6. 3. 1992 o štatúte Európskej vzájomnej spoločnosti, OJ 1992, C 99/40

Pozmenený návrh 5. štrukturálnej smernice z 19. 8. 1983 o štruktúre akciových spoločností a o právach a povinnostiach ich orgánov, OJ 1983, C 240/2 opätovne pozmenený návrhom z 20. 12. 1990, OJ 1990, C 7/4

Pozmenený predbežný návrh 9. koncernovej smernice z r. 1984 o koncernovom práve

Pozmenený návrh 13. Smernice z 14. 9. 1990 o ponukách prevzatia (OJ 1990, C 240/7), opätovne pozmenený návrhom z 7. 2. 1996 (OJ 1996, C 162/5)

Prepracovaný predbežný návrh 14. Smernice z r. 1987 týkajúci sa zrušenia a likvidácie spoločností.

Zb. SD 1990, I/83 – predbežná otázka k bilančnej smernici (aplikácia národných právnych predpisov vydaných k vykonaniu smernice nesmie byť závislá od toho, či smernicu aplikovali aj všetky ostatné členské štáty)

Zb. SD 1992, I/ 4919 – predbežná otázka ku kapitálovej smernici

Zb. SD 1996, I/1347 – predbežná otázka ku kapitálovej smernici (požiadavka písomného upovedomenia akcionárov, ktorá sa v prípade, že všetky akcie spoločnosti boli vydané ako akcie na meno, môže nahradiť oznámením v Úradnom vestníku členského štátu, nie je splnená oznámením v dennej tlači)

Zb. SD 1996, I/3145 – predbežná otázka k bilančnej smernici, čl. 31 ods.1 a čl. 59 (požiadavka smerujúca k tomu, aby zisky boli “fázovo” vykazované v bilancii materskej spoločnosti za obchodný rok, v ktorom ich vykázala dcérska spoločnosť, je za určitých okolností zlučiteľná s komunitárnym právom).

V záujme minimalizácie nepresností spôsobených rozdielnou právnou terminológiou, ktorá vyplýva aj z odlišnosti právnych systémov členských krajín EÚ, nielen z rôznorodosti oficiálnych jazykov používaných v Spoločenstve, vzhľadom na právnu terminológiu v štátnom jazyku SR je potrebné uviesť, že prvá, štvrtá, siedma a jedenásta smernica sa v európskom práve aplikujú aj na spoločnosti s ručením obmedzeným, dvanásta smernica sa v európskom práve aplikuje výlučne na spoločnosti s ručením obmedzeným, pokiaľ národný právny poriadok neumožňuje existenciu aj jednočlennej akciovej spoločnosti. Ostatné smernice sa aplikujú len na akciové spoločnosti. Pre subjekty s právnou formou akciovej spoločnosti sa aplikujú ešte ďalšie špeciálne smernice, ktoré zahŕňajú úpravu cenných papierov a burzy cenných papierov, úpravu účtovných uzávierok a konsolidovaných účtovných závierok bánk a iných finančných inštitúcií a poisťovní, úpravu kolektívneho investovania a pod.

Právnymi inštrumentmi, ktoré zabezpečujú prvú z uvedených záujmových skupín sú publicita určitých údajov spoločnosti spojená s konštitutívnymi alebo deklaratórnymi účinkami zápisov, úprava práv jednotlivých spoločníkov, veriteľov, resp. úprava práv menšín pozostávajúcich z takýchto jednotlivcov, uloženie iných povinností, zákazov a pod.

• právo spoločníkov na informácie o závažných rozhodnutiach (pozvánka na VZ, nahliadnutie do znaleckých posudkov, správ riadiacich a kontrolných orgánov, účtovných závierok),
• kogentná úprava rozhodovania o určitých otázkach najvyšším orgánom spoločnosti (zlúčenie, splynutie, rozdelenie, zníženie a zvýšenie základného imania, upísanie a nadobúdanie vlastných akcií),
• požiadavka na obsahové náležitosti stanov spoločnosti v určitých prípadoch,
• úprava prednostného práva akcionárov na upisovanie akcií,
• úprava zákazu diskriminácie a uloženia povinnosti oddeleného hlasovania o určitých otázkach,
• úprava zabezpečenia reálnej hodnoty základného imania spoločnosti ako garanta splnenia záväzkov prevzatých spoločnosťou vykonaná komplexom smerníc aj účtovného charakteru (zákaz konkrétnych plnení na úkor základného imania, určovanie hodnoty nepeňažných plnení autorizovanými osobami, regulácia upisovania a nadobúdania vlastných akcií a pod.).

Pri prijímaní smerníc sa presadzuje požiadavka primeranosti právnej úpravy, ktorá garantuje záujmy druhej skupiny vo vzťahu k využívaným právnym inštrumentom (tvorba právnej úpravy bez ”bumerangového efektu”). Adekvátna právna úprava je zároveň úpravou diferencujúcou, lebo umožňuje zjednodušenie predpísaných postupov v prípadoch neodôvodnenej, resp. nefunkčnej ochrany. Vzhľadom na charakter práva a jeho možnosti pôsobiť na predmetné spoločenské vzťahy v tomto kontexte zároveň platí, že vo väčšine prípadov zjednodušenie procesov, resp. stanovenie výnimiek je možné dosiahnuť len veľmi precíznou, teda komplikovanou právnou úpravou.

Charakteristickým znakom právnej úpravy obchodného registra je to, že striktne vymedzuje zapisované údaje, zapisované osoby a dokumenty ukladané do Zbierky listín, čo znamená, že nie je možné rozširovať okruh zákonom určených subjektov, údajov a listín, s výnimkou zápisu fyzickej osoby - podnikateľa. Ak túto črtu právnej úpravy konfrontujeme s účelom vytvorenia obchodného registra, ktorým je poskytnutie spoľahlivej databázy pre styk s podnikateľskými subjektmi, ozrejmí sa zákonná možnosť úvahy registrového súdu pri určitých druhoch zápisu, predovšetkým v prospech právnej istoty tretích osôb, ktorá však nebola novou právnou úpravou výslovne upravená.

Zbierka listín, ktorá sa v dôsledku komunitárnej úpravy obchodných spoločností zaviedla s účinnosťou od 1. 1. 2002, rozšírila informačné zdroje tretích osôb o vnútornom živote zapísaných osôb. Výkon práva na nahliadanie do obchodného registra, vyhotovovania odpisov a vydania kópie zo zbierky listín sa viaže len na splnenie poplatkovej povinnosti.

Do obchodného registra sa subjekty zapisujú ako právnické a fyzické osoby - podnikatelia, resp. podniky a organizačné zložky podnikov zahraničných podnikateľov (zapísané osoby).

Pri právotvorných rozhodnutiach registrových súdov účinky nastávajú najskôr vykonaním zápisu, a to bez ohľadu na právoplatnosť uznesenia, ktorým sa zápis povolil. Pod vykonaním zápisu sa v zmysle úpravy v OSP nerozumie prepísanie uznesenia súdu kanceláriou na ktorý úkon zákon poskytuje jednomesačnú lehotu, ale vydanie rozhodnutia sudcu o predmete zápisu. Z tejto konštrukcie vyplýva, že ak sa zápis dostane do informačného systému, bez ohľadu na právoplatnosť rozhodnutia sa začnú vydávať výpisy z obchodného registra podľa nového stavu. Tento režim zodpovedá obvyklej úprave verejných kníh. Týmto dňom sa rozhodnutie stáva voči spoločnosti účinné (ak sa v plnom rozsahu vyhovelo návrhu), pričom najskôr týmto dňom môže mať účinky aj voči tretím osobám, a to v prípade, že tretie osoby vedia o zmenených údajoch alebo o obsahu listín a zapísaná osoba to preukáže. V opačnom prípade sa pre všeobecné účinky zápisu (pozitívna materiálna publicita) vyžaduje aj jeho uverejnenie v Obchodnom vestníku. Toto je prvá významná zmena v právnej úprave s účinnosťou od 1. 1. 2002. Navyše sa v prípade osôb, ktoré preukážu, že sa nemohli oboznámiť so zverejnením zápisu, uplatňuje dodatočná 15-dňová lehota a v tej sa nemôže zapísaná osoba odvolávať na uverejnené údaje a obsah listín, čo je celkom nové doplnenie doterajšej právnej úpravy.

Pri osvedčujúcich rozhodnutiach takisto nastávajú všeobecné účinky voči tretím osobám zverejnením vykonania zápisu v Obchodnom vestníku. Na rozdiel od právotvorných rozhodnutí účinky deklaratórnych rozhodnutí môžu nastať už dňom, keď zapísaná osoba rozhodla o zmene určitého údaja a oznámila túto skutočnosť tretej osobe, prípadne tretia osoba sa o zmene dozvedela zo zbierky listín. Významnou zmenou pri týchto zápisoch je, že takto zmenených údajov a obsahu listín sa môže dovolávať tak zapísaná osoba, ako aj tretia osoba (negatívna materiálna publicita je doplnená tzv. negujúca publicita).

Okruh zapisovaných údajov sa s účinnosťou novely zmenil len čiastočne, naďalej rozlišujeme údaje všeobecne zapisované, údaje osobitne zapisované a údaje špecifické.

Inštitút zbierky listín sa zavádza v zmysle publikačnej smernice. V našich podmienkach tento inštitút znamená, že popri “vyselektovaných” údajoch o podnikateľoch, ktoré pre nás doteraz predstavoval obchodný register sa vytvára nový informačný zdroj, a to listiny, z ktorých sa tieto údaje čerpajú. Listiny, ktoré sa do 31. 12. 2001 prikladali k návrhom na zápis v obchodnom registri, boli považované za súdne spisy (§44 OSP) a prístup k nim bol závislý od rozhodnutia registrového sudcu pri splnení zákonných podmienok. Na rozdiel od týchto súdnych spisov zbierka listín bude verejne prístupná a po splnení poplatkovej povinnosti bude mať každý právo na vyhotovenie kópie z uloženého dokumentu.

Právna úprava, aj vzhľadom na úpravu povinností štatutárnych orgánov kapitálových spoločností, spresňuje povinnosti súvisiace so zmenami zápisov v obchodnom registri. Predovšetkým je určená 30-dňová lehota na podanie návrhu na zápis zmien alebo výmaz skutočností, ku ktorým sa prikladajú doklady dvojmo k návrhu.

Obdobne je 30-dňová lehota určená na predloženie listín, ktoré sa ukladajú do zbierky listín, bez toho, že sa zmení zoznam údajov. Tieto listiny sa predkladajú dvojmo.

Obchodný register je verejnou knihou, ktorú vedie okresný súd v sídle krajského súdu. Z tejto skutočnosti vyplývajú viaceré charakteristické znaky, ktoré sú v podmienkach slovenskej právnej kultúry podmienené historickou úpravou – uhorským obchodným zákonom z roku 1875 ktorá určila základné hmotno-právne aj procesno-právne smerovanie. Je rozhodne zaujímavou skutočnosťou, že kontinuita tejto časti obchodného práva nebola prerušená ani po 2. svetovej vojne a pretrvala v podobe podnikového registra až do doby zásadnej zmeny právneho poriadku v 90. rokoch minulého storočia. V procese aproximácie právnej úpravy obchodného registra s právom Európskeho hospodárskeho spoločenstva v súvislosti s plnením záväzkov vyplývajúcich z Asociačnej dohody sa slovenská právna úprava obohacuje o niektoré inštitúty, ktoré boli pôvodne súčasťou obchodného registra, napr. publikovanie zapísaných skutočností vo vestníku, resp. o nové inštitúty, ktoré vyplývajú z komunitárneho práva, napr. Zbierka listín. Pri využití  technických možností, ktoré sa pre vedenie obchodného registra ponúkajú v 3. tisícročí, môže obchodný register v znení novej hmotno-právnej i procesno-právnej úpravy účinnej od 1. 1. 2002 efektívne plniť tie funkcie, pre ktoré je zriadený.

Pítrová, L. – Pomahač, R.: Prúvodce judikaturou evropského soudního dvora. 2. díl. Linde Praha, 2001

Zákon č. 501/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov