Európske spoločenstvá boli založené ako ekonomicko-integračné zoskupenia štátov európskeho kontinentu za účelom vytvárania vhodných podmienok pre zjednocovanie Európy. Myšlienka zjednocovania patrí teraz histórii, pretože krajiny Európy už nastúpili spoločnú cestu a zostali verné odkazu Róberta Schumana, ktorý 9.mája 1950 vyhlásil, že “Spojená Európa je základom svetového mieru”. Pritom za jednu z významných skutočností pri nadväzovaní hospodárskych kontaktov v rámci Európy považoval urovnanie sporov medzi Francúzskom a Nemeckom. Tieto jeho myšlienky boli transformované do tzv. Schumanovej deklarácie z 9. mája 1950, ktorá sa stala základom pre budovanie Európskych spoločenstiev. Spomínaný dokument obsahoval požiadavku francúzskej vlády, aby celá francúzska a nemecká výroba uhlia a ocele bola podriadená Vysokému úradu ako organizácii otvorenej všetkým účastníkom európskych krajín. Zavedenie spoločnej výroby uhlia a ocele malo byť základom pre vytvorenie spoločných podmienok ekonomického rozvoja a základom pre prvú etapu európskej federácie. Takýto model hospodárskej spolupráce bol ponúknutý aj iným štátom Európy. Schumanova deklarácia obsahovala okrem iného aj ustanovenia o spoločnom pláne výroby a investíciách, o zavedení mechanizmu vyrovnávania cien a o zrušení ciel.

Tento pôvodný plán o vytvorení prvého ekonomického zväzku štátov našiel podporu vo viacerých európskych štátoch a stal sa realitou roku 1951, keď bolo založené prvé Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ. Následne na to roku 1957 boli v Paríži založené ďalšie dve medzinárodné organizácie, a to Európske spoločenstvo pre atómovú energiu a Európske hospodárske spoločenstvo.

Všetky tri Európske spoločenstvá sa tak stali základným pilierom európskej integrácie a v širšom kontexte ovplyvnili budúci vývoj európskeho kontinentu. Integrácia Európy postupne začala prerastať do všetkých oblastí politického, hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života a vzápätí na to sa začali stierať rozdiely v týchto oblastiach a formovať sa spoločný európsky priestor. Celý tento proces odstraňovania rozdielov bol sprevádzaný založením Európskej únie v roku 1992.

Európska únia bola založená na spomenutých troch Európskych spoločenstvách, ktoré tvoria jej prvý pilier. (V širšom kontexte je problematika uvedených spoločenstiev rozpracovaná v ďalších častiach kapitoly.)

Druhý pilier Európskej únie tvorí spoločná zahraničná a bezpečnostná politika. Tento koordinovaný systém spolupráce členských štátov Európskej únie v plnom rozsahu prispieva k posilneniu medzinárodnej bezpečnosti členských štátov Európskej únie vo všetkých smeroch a k zachovaniu mieru v súlade so zásadami Charty Organizácie Spojených národov.

Zmluva o založení Európskej únie v ustanoveniach Hlavy V s názvom Ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike zakladá všeobecný právny rámec spoločnej spolupráce v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky pre členské štáty Európskej únie.

Vecným obsahom týchto ustanovení je, že jednotlivé členské štáty budú vykonávať jednotnú politiku a koordinovanú politiku voči iným subjektom medzinárodného práva, a najmä aby bol uplatňovaný spoločný postup pri iniciatívach s medzinárodnou dimenziou, pričom musia byť chránené záujmy Európskej únie.

K základným cieľom spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky patria:

• zabezpečovať spoločné hodnoty základných záujmov, nezávislosť a integritu Únie v súlade so zásadami a princípmi Charty Organizácie Spojených národov,
• posilňovať bezpečnosť Únie vo všetkých oblastiach,
• zachovať mier a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť v súlade so zásadami Charty Organizácie Spojených národov, ako aj so zásadami helsinského Záverečného aktu a cieľmi Parížskej charty, a to aj na vonkajších hraniciach,
• podporovať medzinárodnú spoluprácu,
• rozvíjať a upevňovať demokraciu a právny štát, ako aj rešpektovať ľudské práva a základné slobody,
• presadzovať identitu na medzinárodnej scéne.

Spoločná spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí bola deklarovaná Maastrichtskou a neskôr Amsterdamskou zmluvou ako tretí pilier Európskej únie v ustanoveniach Hlavy VI s názvom Ustanovenia o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach .

Niektoré časti tretieho piliera Európskej únie sa prelínajú s komunitárnym právom: azylová, vízová, prisťahovalecká a iné politiky, ktoré sú začlenené do Zmluvy o ES.

Vo svojej vecnej podstate Amsterdamská zmluva zakladá dve oddelené úpravy s rozdielnym režimom :

• politiky týkajúce sa pohybu osôb, ktoré sú v režime komunitárneho práva,
• policajnej a súdnej spolupráce so zreteľom na trestné veci ako súčasť úniového práva.

Táto forma spolupráce znamená prehĺbenie integrácie členských štátov a predpokladá

• operatívnu spoluprácu príslušných orgánov vrátane polície, colných orgánov a iných inštitúcií členských štátov za účelom predchádzania trestným činom, ich odhaľovania a vyšetrovania,
• získavanie, uchovávanie, spracovávanie, analyzovanie a výmenu príslušných informácií
• spoluprácu v rámci EUROPOLU,
• spoluprácu a spoločné aktivity v oblasti vzdelávania, výmeny pracovníkov, vojenských pridelencov,
• spoločné vyhodnocovanie jednotlivých techník pri odhaľovaní závažných foriem organizovanej kriminálnej činnosti.

• migračná a azylová politika,
• boj proti obchodu s drogami,
• predchádzanie terorizmu a medzinárodnému zločinu.

Uvedené oblasti spolupráce sa realizujú nielen na európskej úrovni, ale takisto aj na medzinárodnej úrovni. Európska únia v danej súvislosti úzko spolupracuje s Interpolom a s OSN.

Kľúčovým problémom v rámci spolupráce v oblasti vnútra je spolupráca v oblasti hraničnej kontroly, pretože voľný pohyb osôb v oblastiach “bez vnútorných hraníc” bol vždy problematický.

Zmluva o založení Európskej únie v ustanoveniach článku 31 vymedzuje spoločné zámery súdnej spolupráce v trestných veciach, ktoré majú túto štruktúru :

• uľahčenie a urýchlenie spolupráce príslušných ministerstiev a súdov alebo rovnocenných orgánov členských štátov v trestnom konaní a pri výkone rozhodnutí,
• uľahčovanie extradície medzi členskými štátmi,
• zabezpečenie zlučiteľnosti relevantných predpisov členských štátov, pokiaľ je to nevyhnutné pre zlepšenie tejto spolupráce,
• predchádzanie jurisdikčným konfliktom medzi členskými štátmi.

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti vnútorných vecí a súdnej a policajnej spolupráce v trestných veciach sú založené na medzivládnej spolupráci. Uvedená forma spolupráce sa realizuje na základe koordinácie, pretože právomoci v týchto oblastiach neboli postúpené na spoločné inštitúcie Európskej únie, preto členské štáty rozhodujú v uvedených oblastiach spolupráce jednomyseľne prostredníctvom Rady Európskej únie.

• negatívna integrácia, ktorej cieľom je odstraňovanie existujúcich prekážok brániacich rozvoju integrácie,
• pozitívna integrácia, ktorej základnými aspektmi sú spoločné úlohy , ciele a politiky, ako aj rozvoj trhových ekonomík.

Európske spoločenstvá boli založené ako medzinárodné organizácie za účelom rozvoja vzájomnej spolupráce v rôznych oblastiach s cieľom zachovania mieru v Európe a na celom svete. Hoci sa každé z týchto spoločenstiev vyznačuje určitými špecifikami, napriek tomu v meritórnom rozsahu plnia dôležité poslanie v procese formovania podmienok pre zjednotenú Európu.

Schumanovu deklaráciu môžeme považovať za všeobecný rámec, na základe ktorého sa začalo formovať Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ. Táto nová organizácia vznikla ako subjekt medzinárodného práva (článok 6) a bola založená Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ďalej len “Zmluva o založení ESUO”) roku 1951. Uvedená zmluva bola podpísaná na obdobie 50 rokov, takže jej platnosť sa skončila v roku 2002. V nadväznosti na to prechádza právne nástupníctvo Európskeho spoločenstva uhlia a ocele na základe Rozhodnutia Rady z 19.júla 2002 (OJ L z 23.7.2002) na Európske spoločenstvo.

Spoločenstvo v záujme vytvorenia transparentných obchodných a výrobných vzťahov zaviedlo inštitút zákazu diskriminácie. Obsahová podstata tohto inštitútu bola zapracovaná do ustanovenia článku 4 Zmluvy o ESUO. Predmetné ustanovenie explicitne vyžaduje od členských štátov, aby zaviedli také opatrenia, ktorých výsledkom bude zákaz:

• zavádzania dovozných a vývozných ciel, ako aj opatrení s rovnocenným účinkom a kvantitatívnych obmedzení tovarov,
• zákaz poskytovania subvencií alebo podpory zo štátnych zdrojov v akejkoľvek forme.

Dôležitým aspektom Zmluvy o založení ESUO bolo zavedenie inštitútu zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti pre osoby, ktoré sú zamestnané v uhoľnom a oceliarskom priemysle. Modifikácia tohto opatrenia v praxi znamenala, že Zmluva o založení ESUO vytvárala právny základ pre voľný pohyb osôb pracujúcich v uhoľnom a oceliarskom priemysle na území Spoločenstva.

Ak by sme mali stručne charakterizovať Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, tak by sme mohli hovoriť o organizácii, ktorá nie je založená na princípe vzájomnej kooperácie, ale ktorá uprednostnila princíp supranacionality. Z právneho hľadiska sa supranacionalitou (nadnárodnosťou) rozumie právo medzinárodnej organizácie zaväzovať členské štáty v určitých oblastiach, ktoré boli pôvodne vo zvrchovanej právomoci (suverenite) členských štátov, a to i bez ich výslovného súhlasu, väčšinovým uznášaním sa nezávislých nadnárodných orgánov.

Tento významný medzinárodnoprávny dokument, ktorý bol viackrát novelizovaný a doplnený, položil základy širšej spolupráce a hospodárskeho rozvoja v oblasti jadrovej energie, pričom poukazuje na to, že aj ekonomické záujmy štátov musia slúžiť predovšetkým zachovaniu mieru vo svete a v Európe.

• rozvoj výskumu a zabezpečenie šírenia technických informácií,
• určovanie jednotlivých bezpečnostných noriem na ochranu zdravia pracovníkov a obyvateľstva a zabezpečenie ich explicitného dodržiavania,
• zabezpečenie pravidelného zásobovania všetkých užívateľov Spoločenstva rudami a jadrovým palivom,
• vybudovanie základných zariadení pre rozvoj jadrovej energetiky v členských štátoch,
• vykonávanie potrebných dozorov, aby jadrové materiály neboli zneužívané na iný účel, než na aký sú určené,
• nadväzovanie stykov s medzinárodnými organizáciami, ktoré prispievajú k využívaniu jadrovej energie len na mierové účely,
• zabezpečenie voľného prístupu k technickým prostriedkom, aby sa vytvoril spoločný trh bez hraníc

• zákaz zavádzania akýchkoľvek dovozných a vývozných ciel,
• zákaz zavádzania opatrení s rovnocenným účinkom,
• zákaz zavádzania kvantitatívnych obmedzení na dovoz a vývoz určitých výrobkov.

Uvedené ustanovenie dokumentuje, že už roku 1957 sa začali formovať prvé princípy spoločného trhu bez hraníc. Z ustanovenia článku 98 Zmluvy o založení ESAE vyplýva, že členské štáty sú povinné zaviesť všetky potrebné opatrenia, aby uľahčili uzatváranie zmlúv a poistenie proti atómovému riziku. V meritórnom rozsahu ide o zavedenie jednotného poistného systému, ktorý bude v súlade s relevantnou európskou právnou úpravou.

Spolu so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu bolo založené v tom istom roku aj Európske hospodárske spoločenstvo Zmluvou o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (ďalej len “ Zmluva o založení EHS”). Obidva medzinárodné zmluvné dokumenty sú vzhľadom na miesto, kde boli podpísané, označované aj ako Rímske zmluvy.

Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva v nadväznosti na ďalší dynamický vývoj v oblasti zmluvnej základne bola roku 1992 pozmenená Zmluvou o  Európskej únii z Maastrichtu na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len “Zmluva o založení ES”).

Svojím charakterom a povahou je to významný medzinárodnoprávny dokument, ktorého cieľom bolo položenie základov pre integrovanú Európu. Prioritnou úlohou Spoločenstva je vytvoriť spoločný trh a hospodársku a menovú úniu, ako aj vykonávanie spoločných politík a činností uvedených v článkoch 3 a 4 Zmluvy o založení ES, podporovať vyvážený a trvalo udržateľný rozvoj hospodárskeho života, vysokú úroveň zamestnanosti a sociálnej ochrany, rovnaké zaobchádzanie s mužmi a ženami, trvalo udržateľný a neinflačný rast, vysoký stupeň konkurencieschopnosti a konvergencie ekonomickej výkonnosti, vysokú ochranu a zlepšovanie životného prostredia, zvyšovanie životnej úrovne a kvality života, hospodársku a sociálnu súdržnosť a solidaritu medzi členskými štátmi.

Ciele Európskeho spoločenstva z hľadiska ich vecného obsahu môžeme rozdeliť na

- ciele politické,

• ciele hospodárske,
• ciele sociálne a politika zamestnanosti.

Politické ciele majú zásadne integračný charakter. Politická integrácia je zameraná na posilnenie rozvoja hospodárskych a medzinárodných vzťahov, pričom predpokladá aj zjednotenie v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Politické integračné tendencie vytvárajú základ pre užšie spolužitie národov.

Hospodárske ciele treba vnímať v širšom kontexte, pretože ide o vytvorenie vhodných podmienok pre správne fungovanie spoločného (resp. vnútorného) trhu so zdravou hospodárskou súťažou. Hospodárska politika predpokladá harmonický, vyvážený a trvalo udržateľný rozvoj, odstraňovanie regionálnych rozdielov, ochranu životného prostredia. K základným hospodárskym cieľom bezpochyby patria aj ekonomická výkonnosť a vytvorenie hospodárskej a menovej únie.

Sociálnu politiku, ako aj postavenie občana Európana zvýrazňuje hlavne Amsterdamská zmluva. Zvyšovanie životnej úrovne, kvality života, rozširovanie odborného vzdelávania, zlepšenie životných podmienok, to sú základné aspekty sociálnej politiky, ktorým Únia pripisuje náležitý význam.

Činnosti Európskeho spoločenstva sú zamerané na plnenie cieľov, ku ktorým patria:

• vnútorný trh charakterizovaný ako priestor bez vnútorných hraníc, kde je zabezpečený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu,
• zákaz zavádzania ciel a kvantitatívnych obmedzení na dovoz a vývoz tovarov,
• spoločná obchodná politika,
• spoločná politika v oblasti poľnohospodárstva rybárstva,
• spoločná dopravná politika,
• zdravá hospodárska súťaž,
• zbližovanie právnych predpisov,
• koordinácia politiky zamestnanosti,
• posilňovanie hospodárskej a sociálnej súdržnosti,
• politika životného prostredia,
• podpora výskumu a technologického rozvoja,
• prispievanie k dosiahnutiu vysokej úrovne ochrany zdravia,
• prispievanie ku kvalitnému vyššiemu všeobecnému profesijnému vzdelávaniu, ako aj rozvoja kultúrneho života,
• pridruženie zámorských krajín a území za účelom zvýšenia obchodu a hospodárskeho a sociálneho rozvoja,
• prispievanie k zlepšeniu ochrany spotrebiteľa,
• odstraňovanie obmedzení v medzinárodnom obchode.

Z toho vyplýva, že Spoločenstvo predpokladá zjednocovanie a kooperáciu takmer vo všetkých oblastiach hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života. Vo vecnej podstate ide o multilaterálnu spoluprácu jednotlivých členských štátov za účelom plnenia uvedených cieľov. Ekonomická integrácia nevzniká iba zrušením colných prekážok, ale jednotlivé zúčastnené štáty musia v rámci procesu hospodárskeho zjednotenia zavádzať aj spoločné opatrenia, a to niekedy aj v rovnakom časovom horizonte. Len prostredníctvom mnohostranných priamych účinkov rôznych pozitívnych opatrení je možné dosiahnuť hospodárske zjednotenie rôznorodých hospodárstiev. V tomto prípade platí princíp akcie a reakcie, pretože opatrenie tu pôsobí ako prostriedok dopredu cielenej integrácie, ktorej skutočná realizácia je podmienená objektívnym prístupom zavádzania komplexného systému harmonizačných opatrení, koordinujúcich hospodárske politiky vnútorného trhu. Spoločenstvo považuje vnútorný trh a vytvorenie hospodárskej a menovej únie za najvyšší

Európska únia vznikla na základe Zmluvy o Európskej únii z Maastrichtu, ktorá bola podpísaná dvanástimi členskými štátmi 7. februára 1992. Súčasťou zmluvy je 17 Protokolov a 33 Deklarácií. V roku 1995, keď sa členskými štátmi Európskej únie stali Rakúsko, Švédsko a Fínsko, bola členská základňa rozšírená na súčasných 15 členských štátov.

Z ustanovení článku 1 tohto významného medzinárodnoprávneho dokumentu vyplýva, že “Európska únia je založená na Európskych spoločenstvách doplnených politikami a formami spolupráce zavedenými touto zmluvou”. Predmetné ustanovenie dokumentuje, že Európsku úniu tvoria Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, Európske spoločenstvo pre atómovú energiu a Európske spoločenstvo. Vo vecnej podstate ide o to, že tieto tri subjekty medzinárodného práva boli začlenené pod Európsku úniu, ktorej súčasťou sú aj spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí. Tieto dve nové politiky môžeme chápať ako II. a III. pilier Únie.

Obsahová štruktúra Zmluvy o Európskej únii (v pôvodnom znení) je takáto:

2. Hlava – Ustanovenia o zmene Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva so zreteľom na založenie Európskeho spoločenstva
3. Hlava – Ustanovenia o zmene Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ
4. Hlava – Ustanovenia o zmene Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu
5. Hlava – Ustanovenia o spoločnej a zahraničnej a bezpečnostnej politike
6. Hlava – Ustanovenia o spolupráci v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí
7. Hlava – Záverečné ustanovenia

• podporovanie vzájomného hospodárskeho a spoločenského rozvoja,
• vytvorenie priestoru bez hraníc, kde bude zabezpečený voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu,
• hospodárska a menová únia,
• zavedenie systému Európskych centrálnych bánk a založenie Európskej centrálnej banky,
• zavedenie inštitútu občianstva Únie,
• posilnenie ochrany ľudských práv a základných slobôd,
• zavedenie princípu subsidiarity,
• určenie podmienok pre prijímanie nových členov,
• vysoká úroveň zamestnanosti a sociálnej politiky,
• zvyšovanie životnej úrovne a kvality života,
• rozšírenie spolupráce v oblasti súdnictva a vnútorných vecí,
• presadzovanie vlastnej identity v medzinárodných vzťahoch, najmä v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky,

Amsterdamská zmluva bola podpísaná pätnástimi štátmi 17. júla 1997 platnosť nadobudla 1. mája 1999. Amsterdamská zmluva, ktorá mení Zmluvu o Európskej únii z roku 1992, Zmluvu o založení Európskych spoločenstiev a niektoré iné dokumenty, súvisiace s primárnymi právnymi aktmi ES, vymedzuje základné ciele :

• vykonávať politiku Európskej únie bližšie k občanovi,
• vytvoriť také podmienky v Európskej únii, aby bola priestorom slobody, bezpečnosti občanov, priestorom práva a spravodlivosti,
• zabezpečiť väčšiu akcieschopnosť orgánov Európskej únie v oblasti vízovej a azylovej politiky,
• zabezpečiť vnútornú ochranu hraníc Európskej únie v boji proti drogám, medzinárodnému terorizmu a ďalším formám kriminality ohrozujúcim bezpečnosť občanov,
• zabezpečiť akcieschopnosť Európskej únie v medzinárodných krízach,
• pripraviť inštitucionálnu reformu Európskej únie.

Nové úpravy v Amsterdamskej zmluve sa dotýkajú :

- spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí,

- začlenenia schengenského acquis do rámca Zmluvy o založení ES a EÚ,

- nového ustanovenia o užšej spolupráci, tzv. inštitút flexibility,

- inštitucionálnej reformy jednotlivých orgánov Európskej únie, a to Európskeho parlamentu, Rady, Komisie a Súdneho dvora ES.

Vzhľadom na to, že Maastrichtská zmluva zaviedla zásadu subsidiarity ako prvok, ktorý posilňuje postavenie Európskeho spoločenstva, súčasťou Amsterdamskej zmluvy sa stal aj Protokol o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality za účelom konkretizácie a správnej aplikácie tejto zásady v praxi.

Výsledkom medzivládnej konferencie Európskej únie roku 2000 v Nice bolo prijatie textu, ktorým sa mení Zmluva o Európskej únii z Maastrichtu v znení Amsterdamskej zmluvy. Zmluva z Nice nadobudla platnosť v roku 2002 po úspešnom výsledku írskeho referenda. V histórii Európskej únie sa práve na pôde medzivládnej konferencie EÚ po prvýkrát prerokovávali inštitucionálne problémy, ktoré súvisia s rozšírením Európskej únie o krajiny strednej a východnej Európy. Konferencia sa zaoberala najmä inštitucionálnou reformou a problémami, ktoré môžu nastať v dôsledku rozšírenia Únie o krajiny strednej a východnej Európy.

Zmeny sa dotýkajú aj súdnej spolupráce v trestných veciach vrátane spolupráce v rámci Európskej jednotky pre súdnu spoluprácu (článok 29 Zmluvy o EÚ).

Zmeny, ktoré prináša Zmluva z Nice, sa dotýkajú aj inštitucionálneho systému Európskej únie. Zmluva z Nice posilnila predovšetkým postavenie Európskeho parlamentu ako spoluzákonodarcu a zároveň obsahuje aj právny základ, ktorý umožňuje Rade stanoviť status európskych politických strán a  stanoviť najmä modality ich financovania. Zmluva upravuje aj budúce prerozdelenie kresiel poslancov Európskeho parlamentu, ktorých bude celkove 732. Zmluva z Nice stanovuje od 1. januára 2005 nové rozdelenie závažnosti hlasov v Rade. Európsku komisiu tiež následne čakajú zmeny vyplývajúce zo Zmluvy z Nice, ktorá v značnom rozsahu posilnila právomoci prezidenta komisie. Každá členská krajina bude mať od roku 2005 iba jedného člena Európskej komisie. Významná zmena sa dotýka Súdneho dvora ES. Po rozšírení Európskej únie bude mať Súdny dvor toľko sudcov, koľko bude mať Európska únia členských štátov. Zmluva z Nice ustanovuje aj zriadenie osobitných senátov pri Súdnom dvore ES, ktoré sa budú výlučne zaoberať jednou oblasťou práva.

Vzhľadom na rozšírenie boli pozmenené aj ustanovenia týkajúce sa Hospodárskeho a sociálneho výboru a Výboru regiónov.

V prípade, ak sa Slovenská republika stane členským štátom Európskej únie, bude mať 13 poslancov v Európskom parlamente, v Rade bude mať váhu 7 hlasov, v Hospodárskom a sociálnom výbore a vo Výbore regiónov bude mať 9 členov.

Súčasťou tejto zmluvy je aj Protokol o finančných následkoch uplynutia platnosti Zmluvy o ESUO a o výskumnom fonde pre uhlie a oceľ. Na základe tohto protokolu sú všetky aktíva a pasíva ESUO prevedené na Európske spoločenstvo od 24. júla 2002.

Jedným z významných dokumentov, ktoré boli prerokované a prijaté na zasadnutí Európskej rady v Nice v roku 2000, bola aj Charta základných ľudských práv Únie (ďalej len “charta”). Tento dokument môžeme v nadväznosti na jeho charakter a nezáväznú právnu povahu pomenovať aj ako deklarácia, pretože je kodifikáciou základných práv občanov Európy na komunitárnej a úniovej úrovni. Cieľom charty je vytvoriť všeobecný právny rámec na ochranu základných práv občanov v rámci európskeho priestoru. Právomoc v oblasti základných práv sa delí medzi členské štáty a Európsku úniu. Charta sa člení okrem Preambuly a záverečných ustanovení na 54 článkov a VII kapitol.

Preambula charty podobne ako iné významné dokumenty Európskej únie koncipuje základné ciele tohto významného dokumentu, ku ktorým patrí:

- vytvárať priestor pre užšiu spoluprácu medzi národmi Európy so zreteľom na vytváranie podmienok pre mierovú budúcnosť na základe spoločných hodnôt nielen v Európe, ale aj na celom svete,

Subjektmi medzinárodného práva sú fyzické a právnické osoby, ktoré priamo aplikujú pravidlá medzinárodného práva a ktorým z týchto pravidiel vyplývajú priamo práva a povinnosti. Rozsah týchto práv a povinností však nie je pre rôzne subjekty medzinárodného práva rovnaký. Významným aspektom medzinárodnoprávnej subjektivity je spôsobilosť na práva a spravidla aj právne úkony, ako aj na povinnosti, nevyplývajúce z vnútroštátneho právneho poriadku, ale z medzinárodného práva. Spôsobilosťou na právne úkony sa rozumie právo vstupovať vo svojom mene (napr. v mene štátu) do medzinárodných vzťahov a  preberať na seba záväzky vyplývajúce z týchto vzťahov a zároveň niesť aj medzinárodnoprávnu zodpovednosť za plnenie, resp. neplnenie takýchto záväzkov. Medzi základné znaky medzinárodnoprávnej subjektivity patria právo uzatvárať medzinárodné zmluvy, právo prijímať a vysielať diplomatických zástupcov, právo vlajky, právo sebaobrany, právo poskytovať diplomatickú ochranu, právo požívať imunity a výsady.

Za subjekty medzinárodného práva sú teda považované suverénne štáty. Suverénne štáty majú úplnú medzinárodnoprávnu subjektivitu a sú v zásade nositeľmi všetkých medzinárodných práv a povinností.

Medzinárodné organizácie vzhľadom na to, že nie sú vykonávateľmi verejnej moci aj napriek tomu, že disponujú rozsiahlou normotvorbou, výkonnou a súdnou mocou, nie sú plnoprávnymi subjektmi všeobecného medzinárodného práva, preto môžeme hovoriť, že majú obmedzenú medzinárodnoprávnu spôsobilosť, ktorej rozsah je definovaný v zmluve o jej založení. Medzinárodné zmluvy, na základe ktorých sú medzinárodné organizácie založené bývajú väčšinou mnohostranné. Za medzinárodné organizácie sa považujú združenia štátov, ktoré vykonávajú určité úlohy pre členské štáty, a to vlastným menom a s vlastným inštitucionálnym systémom.

- Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.

Všetky Spoločenstvá majú medzinárodnú právnu subjektivitu obmedzenú na úlohy a na právne úkony im zverené členskými štátmi. Hovoríme preto o čiastočnej (parciálnej) subjektivite Spoločenstva (čl. 281 Zmluvy o založení ES). Spoločenstvá majú aj spôsobilosť na medzinárodno-právne úkony, t. j. môžu uzatvárať zmluvy s tretími štátmi, uskutočňovať rokovania na medzinárodnej úrovni atď. Spoločenstvá majú tzv. pasívnu a aktívnu spôsobilosť. V neposlednom rade sú spôsobilé byť členmi medzinárodných organizácií alebo v nich získať štatút pozorovateľa a ďalej vysielať diplomatických zástupcov do tretích štátov a diplomatických zástupcov z týchto štátov prijímať.

Bez ohľadu na existenciu spoločných orgánov je po právnej stránke každé z Európskych spoločenstiev samostatnou medzinárodnou organizáciou.

• Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ,
• Zmluvou o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva,
• Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.

Európske spoločenstvá majú nadnárodný charakter, pretože členské štáty delegovali časť výkonu svojich právomocí na inštitúcie ES. Vzhľadom na to, že právna subjektivita medzinárodných organizácií je obmedzená, aj zmluvy o Európskych spoločenstvách so zreteľom na právnu subjektivitu vymedzujú, že Spoločenstvo má v každom členskom štáte najširšiu spôsobilosť na práva a právne úkony, aké ich právo priznáva právnickým osobám (čl. 281 Zmluvy o založení ES, čl. 6 Zmluvy o založení ESUO, čl. 184 Zmluvy o založení ESAE). V tomto kontexte môžeme hovoriť o internej a externej právnej subjektivite. Interná subjektivita sa vzťahuje na členské štáty a na rozsah práv a povinností vo vnútri členských štátov, ako aj na vzťahy v rámci inštitucionálneho systému ES/EÚ . Externá subjektivita zahŕňa vonkajšie vzťahy s tretími krajinami a je sústredená aj na uzatváranie medzinárodných zmlúv.

Európske hospodárske spoločenstvo (dnes ES), Európske spoločenstvo pre atómovú energiu a Európske spoločenstvo uhlia a ocele tak vznikli ipso iure.

Právna samostatnosť každého zo Spoločenstiev sa prejavuje najmä v legislatívnom procese. Ak Rada prijíma právny predpis na základe Zmluvy o založení ES, koná formálne ako Rada ES, ale ak Rada prijíma právny predpis na základe Zmluvy o založení EURATOM, koná formálne ako Rada EURATOM-u.

Vzhľadom na to, že Európske spoločenstvá vznikli na základe vôle zakladajúcich štátov, rozhodujúcim okamihom ich právnej existencie de iure bolo nadobudnutie platnosti zmlúv o založení jednotlivých spoločenstiev .

Predmet medzinárodnoprávnej subjektivity tvoria predovšetkým medzinárodnoprávna zodpovednosť, spôsobilosť uzatvárať medzinárodné zmluvy, nadväzovať kontakty s inými subjektmi medzinárodného práva verejného, prijímanie a vydávanie právnych aktov (normotvorba), spôsobilosť na výsady a imunity najvyšších funkcionárov, nakladanie a nadobúdanie hnuteľného a nehnuteľného majetku, spôsobilosť vystupovať ako strana pred súdnymi orgánmi (v tomto prípade ES zastupuje Komisia, článok 282 Zmluvy o založení ES), autonómia vo finančných záležitostiach.

Európske spoločenstvo pre atómovú energiu takisto spolupracuje s medzinárodnými organizáciami. Táto spolupráca je definovaná v článkoch 199, 200, 201 Zmluvy o založení ESAE.

Európska únia vznikla na základe Zmluvy o Európskej únii. Členské štáty Európskej únie nepriznali Európskej únii medzinárodnoprávnu subjektivitu. Aj napriek tomu, že má niektoré právomoci, ktoré môžeme považovať za čiastkové prvky právnej subjektivity (článok 24 Zmluvy o EÚ), nemôže vystupovať ako subjekt medzinárodného práva (Viedenský dohovor o zmluvnom práve, čl. 31 ods. 3, písm. 6).

Prirodzene, inštitucionálny systém Európskych spoločenstiev, t. j. Európsky parlament, Rada, Komisia, Súdny dvor ES, Účtovný dvor, Hospodársky a sociálny výbor, Výbor regiónov, Európska investičná banka, Európska centrálna banka, je aj systémom Európskej únie.

V merite veci je vzťah Európskych spoločenstiev a Európskej únie formulovaný v článku 47 Zmluvy o EÚ. Z ustanovení Zmluvy o Európskej únii vyplýva, že jednotlivé orgány ES/EÚ za účelom plnenia úloh a cieľov deklarovaných v tejto zmluve môžu prijímať sekundárne právne akty, t. j. spoločné akcie, spoločné stanoviská, spoločné stratégie atď. Tieto právne akty v rámci európskeho práva patria k prameňom úniového sekundárneho práva.

Záverom možno poukázať na skutočnosť, že Európske spoločenstvá vzhľadom na svoju povahu môžeme označiť ako nadnárodné organizácie, ktorých cieľom je vytvorenie silného zoskupenia európskych štátov bez vnútorných hraníc a stieranie rozdielov medzi vnútroštátnym právom a právom ES/EÚ.

Európska únia je teda asociáciou štátov, ktorá má vlastný inštitucionálny systém a právny poriadok, ale nie je subjektom medzinárodného práva.

Medzinárodné organizácie vznikajú na základe medzinárodnej zmluvy a v súlade s medzinárodným právom. Medzinárodná zmluva o založení medzinárodnej organizácie obsahuje ustanovenia o orgánoch, resp. o organizačnej štruktúre medzinárodnej organizácie, o spôsobe prijímania nových členov, o úhrade členských príspevkov a o iných záležitostiach.

Nadnárodné organizácie, akými sú napríklad Európske spoločenstvá, vznikajú na základe medzinárodného práva, a to na základe zmluvy o ich založení, ale na rozdiel od medzinárodných organizácií členské štáty nadnárodných organizácií prenášajú časti výkonu suverénnych práv na tieto nadnárodné organizácie, ako aj na ich inštitúcie, ktoré sú oprávnené konať za nadnárodnú organizáciu a zároveň aj tieto členské štáty zaväzovať.

Vzhľadom na to, že Európska únia je založená na troch pilieroch, druhý (spoločná zahraničná a bezpečnostná politika) a tretí pilier (spolupráca v oblasti polície a súdnictva v trestných veciach) sa realizujú formou medzivládnej spolupráce, t. j. koordináciou.

B) ustanovenia, na ktoré sa vzťahuje priamy účinok a ktoré zakladajú práva a povinnosti osobám (napr. článok 12, 23 ,25 Zmluvy o založení ES a iné),

V zakladajúcich dokumentoch Európskych spoločenstiev a Európskej únie nie je pojem a význam “self- executing” vymedzený, ale bol odvodený z rozsudkov Súdneho dvora ES a na základe precedenčného práva sa uplatňuje v praxi.