Rada prijala  roku 1975 „Prvý program o politike ochrany a informovaní spotrebiteľa“, v ktorom sformulovala päť základných práv spotrebiteľa:

právo na ochranu zdravia a bezpečnosti spotrebiteľa,

právo na ochranu hospodárskych záujmov spotrebiteľa,

právo na náhradu utrpených škôd,

právo na informovanosť a osvetu,

právo na kolektívne zastupovanie záujmov súvisiacich s ochranou spotrebiteľa,

 

Z takto uvedených práv vyplývalo, že program sociálnej ochrany spotrebiteľa siahal za hranice zabezpečenia jednotného vnútorného trhu. V dôsledku tohto trendu sa  začala objavovať potreba riešenia kontradiktórnych požiadaviek presadzovaných v činnosti Spoločenstva – otvorenosť trhu a ochrana spotrebiteľov. V súčasnosti je táto kontradiktórnosť vyriešená v Zmluve o založení ES v znení Amsterdamskej zmluvy a Zmluvy z Nice tak, že oblasť ochrany spotrebiteľa sa formuluje ako samostatná politika vlastná Spoločenstvu ako celku, ktoré je oprávnené v týchto súvislostiach (má za úlohu – čl.153 ods.3 písm. b) monitorovať politiku členských štátov. Väčšina smerníc v oblasti ochrany spotrebiteľa napriek existencii osobitného článku 153 vychádza z článku 95 Zmluvy o založení ES, čo svedčí o tom, že konzistentné právo ochrany spotrebiteľa v súčasnosti neexistuje.

V európskom práve nie je jednoznačne vymedzený a jednotne používaný pojem „spotrebiteľ“. Pojem spotrebiteľ podľa čl.33 písm. e), čl. 34 ods.2 pododst.2 ZES zahŕňa nielen konečného súkromného spotrebiteľa, ale aj priemyselného odberateľa poľnohospodárskych produktov. Obdobne aj čl. 82 písm. b) ZES vychádza zo širokého pojmu spotrebiteľa, ktorý obsiahne skupinu osôb od priemyselných spracovateľov alebo užívateľov alebo sprostredkovateľov až po konečných spotrebiteľov, na rozdiel od poňatia spotrebiteľov v zmysle čl. 87 ods. 2 písm. a), podľa ktorého sa spotrebiteľom rozumie len konečný spotrebiteľ.

ESD sa výstižne zameriava na ochranný účel ustanovenia, ktoré má interpretovať, a takýmto spôsobom spravidla odvodzuje „úzke poňatie“ pojmu spotrebiteľ, pod ktorý subsumuje účasť na trhu len pre súkromné účely. Obzvlášť zreteľne sa tento výklad prejavil pri výklade článku 13 Bruselského dohovoru v prvom znení, ktoré ustanovilo osobitný vecne príslušný súd pre splátkové obchody bez rozlíšenia statusu kupcov. ESD následne reštriktívnou interpretáciou zabránil využívaniu tohto súdu splátkovým kupcom, ktorý konal v súvislosti so svojou obchodnou činnosťou. Tento výklad bol následne prevzatý do textu čl. 5 Rímskeho dohovoru (definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj do prvej novely Bruselského dohovoru (zároveň aj do čl.29 ods. 1 nemeckého uvádzajúceho zákona k Občianskemu zákonníku).

ESD sa prikláňa vo svojich rozhodnutiach zároveň k tomu, aby sa spotrebiteľ neponímal v stále „rovnakej“ kvalite úsudku priemerne informovaného, pozorného a chápavého priemerného spotrebiteľa. Presadzuje sa názor, že tak, ako je potrebné rozlišovať v osobe (statuse) spotrebiteľa, tak je potrebné odlišovať aj rozdielne vzory spotrebiteľov. Diferenciácia závisí od konkrétnej problémovej situácie a príslušnej potreby ochrany. Z judikatúry je napríklad zrejmé, že prísnejšie kritériá sa použijú pri nebezpečenestve poškodenia zdravia.

Napriek legislatívnemu vyjadreniu (v konsolidovanom znení ZES, ako sme ho uviedli) je politika v oblasti ochrany spotrebiteľa zatiaľ bez vlastného konceptu a reaguje skôr kazuisticky než programovo na vzniknuté hrozby.

V rozsudku „Cassis de Dijon“ ESD prvýkrát uznal „kategorické požiadavky poctivosti obchodného styku a ochrany spotrebiteľov“ za výnimku z opatrenia s rovnocennými účinkami ako kvantitatívne obmedzenia, ktoré sú inak zakázané čl. 28 ZES (ex-čl.30), avšak pri zachovaní predpokladu, že opatrenia obmedzujúce obchod platia bez diskriminácie pre tuzemský aj pre importovaný tovar a pri zachovaní zásady primeranosti. Odvtedy sa tieto zásady stali súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora, a to nielen v oblasti voľného pohybu tovaru a služieb.

Amsterdamská zmluva svojím ustanovením článku 153 ods. 3 písm. a), ktorým odkazuje na článok 95 ods. 3 ZES, ustanovila „vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov“ ako kritéria pri prijímaní harmonizačných opatrení v oblasti všetkých základných slobôd v rovnakej miere. Tomuto riešeniu v primárnom práve by malo zodpovedať prijatie celkovej koncepcie ochrany spotrebiteľov. Naliehavosť tejto požiadavky je odôvodnená aj tým, že jej súčasťou je objasnenie významu zmluvnej slobody pre trh ovládaný voľnou hospodárskou súťažou a pre politiku na ochranu spotrebiteľa, zlučiteľnú s týmto trhom.

Vzhľadom na význam case law v európskom práve sa v literatúre posudzujú aj postavenie a úloha ESD v  procese tvorby koncepcie ochrany spotrebiteľa. Zdôrazňuje sa, že ESD by mal pri aplikácii úprav z oblasti ochrany spotrebiteľa brať ohľad na rozdiel vo vnútroštátnom výklade a riadiť, nie však nahrádzať, proces nachádzania spoločných základných zásad pri ochrane spotrebiteľa.

Pri členení sekundárneho komunitárneho práva budeme ďalej vychádzať z piatich základných práv spotrebiteľov tak, ako boli vymedzené roku 1975.

Na základe článku ex-100a ZES vydala Rada rámcovú smernicu 92/59/EHS o všeobecnej bezpečnosti výrobkov, ktorou vytvorila základný predpoklad pre zakotvenie požiadavky na všeobecnú bezpečnosť pre všetky výrobky uvádzané na trh s tým, že sú určené pre spotrebiteľov alebo že ich spotrebitelia môžu používať. Napriek tomu, že z článku 153 ZES vyplýva, že požiadavka všeobecnej bezpečnosti by sa mala rovnako vzťahovať aj na oblasť služieb, ktoré predstavujú rovnaké ohrozenie zdravia a bezpečnosti spotrebiteľov, s výnimkou kogentných predpisov v oblasti dopravy.

Zo smernice o všeobecnej bezpečnosti výrobkov vyplýva, že výrobcovia môžu uvádzať na trh len bezpečné výrobky (čl. 3 ods.1). Vlastné kritériá na posudzovanie bezpečnosti táto smernica neobsahuje, preto sa za bezpečný výrobok považuje ten výrobok, ktorý je v zhode so Zmluvou (čl. 28 a čl. 30, ak neexistujú špecifické právne predpisy Spoločenstiev) a so špecifickými predpismi vnútroštátneho práva členského štátu, na území ktorého je výrobok v obehu, ak sú v súlade so Zmluvou – používa sa v tejto súvislosti povinnosť pojem dodržiavať všeobecnú bezpečnosť. Napriek takejto zásadne uloženej všeobecnej povinnosti z case law vyplýva, že relevantné ustanovenia smernice nie sú voči výrobcom a distribútorom výrobkov priamo použiteľné.

Výrobcovia a distribútori sú ďalej povinní informovať relevantné informácie spotrebiteľom aj o tom, aké sú prípadné riziká pri užívaní výrobkov alebo služieb. Výnimky spod pôsobnosti smernice sa uplatňujú pri výrobkoch, ktoré sa predávajú z druhej ruky ako starožitnosti alebo ako výrobky, ktoré majú byť pred použitím opravené alebo upravené, ale len pri splnení podmienky, že o tejto skutočnosti dodávateľ spotrebiteľa zreteľne informuje.

Členské štáty majú predovšetkým povinnosť vytvoriť orgány preverujúce všeobecnú bezpečnosť výrobkov a priradiť im zodpovedajúce právomoci na prijatie vhodných opatrení, ktorých účelom bude preverovať túto všeobecnú bezpečnosť, prípadne určovať podmienky – vydávať obmedzujúce zákazy za účelom vykonania podrobnejších skúšok, upozorňovať na možné riziká, v prípade nebezpečenstva uverejniť varovanie, efektívnym spôsobom organizovať stiahnutie výrobku nachádzajúceho sa na trhu. Pri určení obmedzení uvádzania výrobku na trh alebo stiahnutia výrobku z trhu je určená všeobecná informačná povinnosť o tejto skutočnosti v rámcoch Spoločenstiev.

Vzhľadom na potrebu rýchleho zásahu pri vážnom a bezprostrednom ohrození zdravia spotrebiteľov vo viac ako jednom členskom štáte je v článku 9 Smernice dané splnomocnenie pre Komisiu, aby za takýchto podmienok sama prijala rozhodnutie, ktorým sa členským štátom uloží povinnosť prijať niektoré z dočasných opatrení podľa čl. 6 ods.1 Smernice.

Názov normy: Zákon o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o

zmene a doplnení niektorých zákonov

Číslo normy: 264/1999 Z. z . [264/1999 Z. z.]

Vydané v čiastke: 113/1999 Z. z.

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 27. október 1999

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. Január 2000

Názov normy: Zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a

o zmene a doplnení niektorých zákonov

Číslo normy: 128/2002 Zb. [128/2002 Z. z.] v znení zákona č. 284/2002 Z. z.

Vydané v čiastke: 56/2002 Zb.

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 21. marec 2002

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. apríl 2002

Smernica Rady 85/776/EHS o ochrane spotrebiteľa v prípade zmlúv uzatváraných mimo obchodného priestoru vychádza z čl. 95 ZES (ex-čl.100a).

V členských štátoch tvorí významnú súčasť obchodnej praxe uzatváranie zmlúv alebo vydávanie vyhlásení o jednostranných záväzkoch (ručenie) mimo obchodných priestorov medzi podnikateľmi (živnostníkmi) a spotrebiteľmi. Rozdiely v úprave tejto praxe v jednotlivých členských štátoch môžu mať dopad na fungovanie spoločného trhu, preto sa Spoločenstvo rozhodlo ochraňovať spotrebiteľov pred nečistými praktikami uplatnením vhodných opatrení v tejto oblasti.

Do vecnej pôsobnosti uvedenej Smernice spadajú zmluvy uzatvorené v priebehu zájazdu organizovaného dodávateľom mimo jeho obchodného priestoru (prevádzkárne) alebo v priebehu návštevy podnikateľa u spotrebiteľa doma alebo v byte iného spotrebiteľa, prípadne na pracovisku spotrebiteľa, ak sa návšteva neuskutočnila na výslovnú žiadosť spotrebiteľa.

Negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice pre aplikáciu členskými štátmi je upravené pri

zmluvách o výstavbe, predaji a prenájme nehnuteľností, zmlúv ohľadne iných práv k nehnuteľnostiam

zmluvách ohľadne dodávok potravín alebo nápojov alebo iných predmetov dennej spotreby, ktoré sú dodávané pravidelne maloobchodníkmi v krátkych časových intervaloch a pravidelne

zmluvách o dodávke tovaru a poskytovaní služieb, ak sú splnené súčasne tri vymedzené podmienky (čl. 3 ods. 2 písm. c - katalóg, stále spojenie, odstúpenie od zmluvy počas 7 dní)

zmluvách o poistení

pri zmluvách o cenných papieroch je umožnená pri transakciách, ktorých hodnota neprevyšuje 60 EUR.

 

Spotrebiteľom sa v zmysle tejto smernice rozumie fyzická osoba konajúca v predmetných transakciách za účelom, ktorý nie je možný považovať za jej podnikateľskú činnosť alebo výkon povolania (čl.2). Pojem spotrebiteľa podľa tejto smernice je interpretovaný zásadne reštriktívne.

Smernica (čl. 4) zaväzuje podnikateľa, aby spotrebiteľa informoval o jeho práve na odstúpenie od zmluvy v sedemdennej lehote spolu s uvedením mena a adresy osoby, voči ktorej je možné právo na odstúpenie od zmluvy uplatniť. Lehota na odstúpenie začína plynúť od poskytnutia poučenia o práve na odstúpenie. Lehota je dodržaná, ak bolo oznámenie o odstúpení odoslané pred uplynutím tejto lehoty. Spôsob odstúpenia (vrátenie plnenia a protiplnenia, forma a pod.) nie je určený smernicou, ale vyplýva z vnútroštátneho práva členského štátu. Práva na odstúpenie, práva na informácie a iných práv garantovaných smernicou sa nemôže spotrebiteľ vzdať.

Články 3 až 7 Smernice sú natoľko určité vo svojom obsahu, že vnútroštátne súdy vedia určiť vzájomné práva a povinnosti oprávnenej a povinnej osoby a preto sa národné súdy považujú za zaviazané (povinné) v zmysle Smernice interpretovať aj vnútroštátne právo, ak ešte nebolo harmonizované so Smernicou.

Smernica má charakter minimálnej úpravy, teda umožňuje členským štátom, aby v oblasti pôsobnosti Smernice vydali alebo ponechali v platnosti priaznivejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľa.

Názov normy: Zákon o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom

predaji

Číslo normy: 108/2000 Z. z.

Vydané v čiastke: 47/2000 Zb.

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 30. marec 2000

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. apríl 2000

 

Právnym základom Smernice 87/102/EHS je čl. 94 (ex-čl.100) ZES. Z hľadiska osobnej pôsobnosti sa Smernica vzťahuje na spotrebiteľa v „úzkom poňatí“ a na veriteľa v pozícii podnikateľa (pri poskytovaní úveru koná v rámci svojho predmetu podnikania). Zabezpečenie úveru nespadá pod pôsobnosť smernice, ak ručiteľ alebo dlžník nekonajú v rámci svojej zárobkovej činnosti, môže spadať pod Smernicu o podomovom obchode.

Smernica sa vzťahuje na všetky úvery s výnimkou zmlúv so sumou nižšou ako 200 EUR a vyššou ako 20 000 EUR. Zmluvou o úvere sa rozumejú všetky zmluvy, podľa ktorých poskytovateľ úveru poskytuje alebo prisľúbi, že poskytne spotrebiteľovi úver vo forme odkladu splácania, pôžičky alebo inú obdobnú finančnú pomoc. Zmluvy o trvalom poskytovaní služieb alebo výkonov podnikov služieb, v rámci ktorých môže spotrebiteľ plniť v čiastkových plneniach v priebehu zmluvy, sa za úverové zmluvy podľa tejto Smernice nepovažujú. Smernica obsahuje v článku 2 vymedzenie výnimiek – úvery určené predovšetkým na nadobudnutie alebo uchovanie práv k pozemkom, stavbám, úverové zmluvy poskytované bezúročne, ak je spotrebiteľ ochotný splatiť úver jednorazovo a pod.

V prevádzkárni, kde sa úver ponúka alebo sprostredkuje, musí každá reklama na úver alebo ponuka úveru obsahovať údaj o skutočnej ročnej úrokovej sadze v percentách (tzv. @„rule 80“ zavedený smernicou 90/88/EHS).

Zmluva o úvere musí mať písomnú formu a spotrebiteľ musí dostať jedno vyhotovenie. Minimálny obsah zmluvy je vymedzený týmito náležitosťami: efektívna ročná úroková miera, podmienky jej zmeny, údaje o sume, počtu a lehotách alebo obdobiach splátok, ktoré musí spotrebiteľ vykonať na zaplatenie istiny, úrokov a ostatných nákladov, ako aj súčet týchto splátok, ak je to možné, ďalej sumarizácia jednotlivých častí nákladov, s výnimkou nákladov, ktoré vznikajú pri neplnení zmluvných záväzkov. Spotrebiteľ je oprávnený splniť záväzky zo zmluvy predčasne a v takomto prípade má nárok požadovať primerané zníženie nákladov, a to podľa podmienok vnútroštátneho práva.

Vzhľadom na účelovosť úveru čl. 11 Smernice sa ustanovuje, že členské štáty majú zabezpečiť, aby existencia zmluvy nesťažovala a neukracovala nároky spotrebiteľov z chýb tovarov alebo služieb.

Názov normy: Zákon o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov

Číslo normy: 258/2001 Zb. [258/2001 Z. z.]

Vydané v čiastke: 108/2001 Zb.

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 11. júl 2001

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. október 2001

Vzrastajúci význam cestovného ruchu v hospodárskom živote členských štátov a jeho ďalší možný progresívny rozvoj priviedol Radu k tomu, aby trh so súbornými službami pre cesty v členských štátoch bol regulovaný minimálnymi spoločnými pravidlami tohto hospodárskeho odvetvia. Rozdielne predpisy v členských štátoch predstavovali prekážku predpokladaného rozvoja tohto odvetvia a vytvárania spoločného trhu služieb. Z týchto dôvodov Rada vydala Smernicu 90/314/EHS.

Pojem spotrebiteľ je v tejto Smernici vymedzený tak, že sa ním rozumie predovšetkým osoba, ktorá kupuje komplexný zájazd (balík služieb), resp. ostatní oprávnení. Z toho vyplýva, že pojem spotrebiteľ je (mal by byť) v zmysle tejto smernice interpretovaný širšie ako v prípade uvedených smerníc.

Z hľadiska vymedzenia pojmu „súbor služieb“ v zmysle smernice je významné rozhodnutie ESD „AFS intercultural programms Finland RY“.

Spolková republika Nemecko transponovala záväzok zo smernice oneskorene do svojho právneho poriadku. ESD v súlade so svojou rozhodovacou praxou v prípade Francovich zotrval na stanovisku, že SRN je zodpovedná za škody, ktoré vznikli nesplnením článku 7 smernice (refundácia prostriedkov v prípade konkurzu alebo insolvencie alebo v súvislosti s repatriáciou). Obmedzenie krytia tohto rizika poistením spôsobom určenia percentuálnej sadzby z obratu do výšky cca 25 % plnenia považoval ESD za nezlučiteľné so smernicou, porovnaj rozsudok Rechberger.

Názov normy: Zákon o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a

cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení

neskorších predpisov

Číslo normy 281/2001 Z. z. [281/2001 Z. z.] v znení zákona č. 95/2002 Z. z.

Vydané v čiastke: 117/2001 Zb.

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 18. júl 2001

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. október 2001

Smernica 93/13/EHS bola prijatá po viac ako desaťročí náročných vzhľadom na to,

že v tejto oblasti ide o ďalekosiahle a významné obmedzenie súkromnoprávnej autonómie v zmluvách. Táto skutočnosť nakoniec viedla k tomu, že oproti návrhom je konečná verzia smernice reštriktívnejšia, pretože sa má aplikovať v prípadoch, keď zmluva nebola dohodnutá individuálne. To sú situácie, keď bola zmluva spísaná vopred a spotrebiteľ nemohol mať žiadny vplyv na obsah ustanovení zmluvy – teda predovšetkým v prípadoch vopred spísaných štandardných zmlúv. Toto ustanovenie sa nedotýka zmlúv uzatváraných napr. formulárovým spôsobom medzi podnikateľmi pretože za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje zmluva uzatvorená medzi podnikateľom, ktorý koná v rámci svojej obchodnej alebo profesionálnej činnosti, a spotrebiteľom, ktorý koná za účelom, čo nie je súčasťou jej obchodnej alebo profesionálnej činnosti. S ohľadom na § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka (voľba Obchodného zákonníka), ale aj na § 261 ods. 3 (tzv. absolútne obchody) je potrebné upozorniť na to, že v zmysle smernice by sa aj tieto zmluvy mohli posudzovať ako zmluvy spotrebiteľské. Právnym dôsledkom nekalých (neprimeraných) ustanovení je ich nezáväznosť, ktorá má byť členskými štátmi ustanovená.

Za nekalé (neprimerané) zmluvné ustanovenie sa považuje ustanovenie, ktoré v rozpore so zásadou dobrej viery spôsobuje v neprospech spotrebiteľa podstatný a neospravedlniteľný nepomer zmluvných práv a povinností zmluvných strán.

Pre výklad tejto smernice je smerodajný rozsudok ESD „Océano Grupo Editorial und Salvat Editores“, a to nielen v samotnom výklade smernice, ale predovšetkým pri určení toho, že nie je neprimerané – vzhľadom na ochranný účel smernice – ustanovenie vnútroštátneho práva o tom, že súd z moci úradnej prihliada na neplatnosť zmluvy pre jej nekalosť (neprimeranosť) v rámci predbežného skúmania veci. Cieľ smernice by sa nemohol dosiahnuť, ak by neprimeranosť museli navrhovať spotrebitelia, a to so zreteľom na trovy súdneho konania.

Názov normy: Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Číslo normy: 310/1999 Z z. [310/1999 Z. z.]

Vydané v čiastke: 31/1999 Zb.

Typ normy: Zákon (predovšetkým §23a „Typová zmluva“)

Dátum vydania: 19. november 1999

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. január 2000

Smernica 99/44/ES o niektorých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na

tento tovar je ďalším prvkom v stavbe jednotného európskeho práva na ochranu spotrebiteľa, jej základom je čl. 95 ZES.

Judikatúrou ESD ešte nebol ustanovený rozsah dopadu na vnútroštátne zmluvné právo, smernica mala byť transponovaná do právnych poriadkov členských štátov k 1. 1. 2000 .

Vychádzajúc zo skutočnosti, že príčinou problémov spotrebiteľov je najmä to, že tovar sa nezhoduje so zmluvou Smernica akcentuje zásadu, že predávajúci je povinný dodávať spotrebiteľovi tovar, ktorý je v zhode s kúpnou zmluvou. Požiadavky smernice sa vzťahujú na spotrebný tovar – teda každá hnuteľná vec, s výnimkami uvedenými v čl. 2 ods. 2 a písm. b), pričom vymedzenie pojmu spotrebiteľ je reštriktívne. Práva udelené touto smernicou sú kogentné (zodpovednosť predávajúceho – dva roky od dodania tovaru, záruka a pod.), pričom v čl. 7 ods. 2 je zavedená doložka z oblasti medzinárodného práva súkromného - koncept „ordre public“, teda aby spotrebiteľ nebol zbavený ochrany poskytnutej smernicou v prípadoch, ak sa za rozhodné právo zvolí právo tretieho štátu, pričom zmluva vykazuje úzky vzťah s územím členského štátu.

Smernica 94/47/ES rieši dôsledky time-sharing(u), teda zmluvy o (bezprostrednom

alebo sprostredkovanom) nadobudnutí práv na časovo obmedzené užívanie jednej alebo viacerých nehnuteľností, ktorou sa na minimálnu dobu trvania (najmenej tri roky) priamo alebo nepriamo a za určitú cenu buď zakladá, alebo prevádza (vrátane zodpovedajúceho záväzku na prevod) vecné právo alebo akékoľvek iné právo na užívanie jednej alebo viacerých nehnuteľností po určitú dobu v roku, najmenej jeden týždeň. Svojom podstatou ide o cezhraničné transakcie a z toho sa odvodila potreba ochrany spotrebiteľa na základe čl. 95 (ex-čl.100a) ZES v záujme jednotného trhu.

Smernica sa netýka hnuteľných vecí a objektov slúžiacich k nebytovým účelom (priemyselné a výrobné parky). Zmluvnou stranou (spotrebiteľom – nadobúdateľom práva) sa rozumie fyzická osoba, konájúca za účelom, ktorý je mimo rámca jej profesnej činnosti.

Smernica priznáva osobitné právo na odstúpenie od zmluvy, mimo dosahu vnútroštátnych úprav, ktoré spočíva v tom, že v desaťdennej lehote od podpisu zmluvy (alebo záväznej predbežnej zmluvy) môže nadobúdateľ odstúpiť bez uvedenia dôvodu s tým, že musí nahradiť predávajúcemu takto spôsobené výdavky. Ak nadobúdateľovi nebudú poskytnuté informácie, na ktoré má podľa smernice nárok, môže odstúpiť od zmluvy v lehote troch mesiacov.

Právo na odstúpenie je zabezpečené tým, že pred uplynutím 10-dennej lehoty sa nemôžu platiť žiadne zálohy a že zmluva o financovaní time-sharing(u) formou úveru je zrušená bez akejkoľvek náhrady v prípade odstúpenia od zmluvy. Na úverové zmluvy sa v tomto prípade vzťahuje zákon o spotrebiteľskom úvere s tým, že sa nepoužijú podmienky pre odstúpenie podľa smernice o podomovom obchode. Aj v tejto smernici je použitá doložka z medzinárodného práva súkromného „výhrada ordre-public“, ak sa nehnuteľnosť nachádza na území niektorého členského štátu.

Smernica č. 97/7/ES vychádza z  čl. 95 (ex-čl.100a) ZES a reaguje na pozitívne

i negatívne javy spojené s novými technológiami, umožňujúc, aby spotrebitelia mali prístup k ponuke v rámci celého Spoločenstva.

Pojem spotrebiteľ je v tejto Smernici vymedzený v reštriktívnom zmysle (fyzická osoba konajúca mimo rámca svojej podnikateľskej činnosti). Spod pôsobnosti smernice sú vyňaté viaceré zmluvy, ktorých zoznam je (nie taxatívne) určený v prílohe II, v prílohe I sú uvedené prostriedky komunikácie na diaľku.

Lehota na odstúpenie spotrebiteľa od zmluvy uzavretej na diaľku je sedem dní, bez sankcií a uvedenia dôvodu (jedinou platbou, ktorá môže byť spotrebiteľovi uložená sú priamo vynaložené náklady spojené s vrátením tovaru). Dodávateľ je povinný najneskôr do 30 dní vrátiť sumu zaplatenú spotrebiteľom. Vo vzťahu k úverovým transakciám platí mechanizmus uvedený v smernici 94/47/ES.

Zasielanie neobjednaného tovaru alebo poskytovanie neobjednaných služieb sa má vnútroštátnymi právnymi poriadkami členských štátov jednoznačne zakázať. Smernica má kogentný charakter – spotrebiteľ sa nemôže vzdať práv, ktoré mu smernica garantuje, výhrada „ordre–public“ je rovnako ako v smernici 94/47/ES upravená doložkou z medzinárodného práva súkromného.

Názov normy: Zákon o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji

Číslo normy: 108/2000 Zb. [108/2000 Z. z.]

Vydané v čiastke: 47/2000 Zb.

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 30. marec 2000

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. apríl 2000

Právne predpisy v oblasti finančných služieb na úrovni Spoločenstva sa dotýkajú práva na usídľovanie a voľný pohyb služieb v iných členských štátoch. Ochrana spotrebiteľa je založená na práve na poskytovanie informácií zo strany druhej zmluvnej strany, ktorými sa má zlepšiť systém súťaže pri poskytovaní finančných služieb a ten by mal v konečnom dôsledku viesť k lacnejším a lepším službám.

V bankovej oblasti sú to najmä: Smernica č. 97/5/ES o cezhraničných prevodoch v EÚ, Smernica č. 98/26/ES o neodvolateľnom zúčtovaní.

Názov normy: Zákon o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Číslo normy: 510/2002 Z. z. .

Vydané v čiastke: 199/2002 Z. z..

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 31. august 2002

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. január 2003

Základy pre rozvoj informačnej spoločnosti boli v európskom práve položené Smernicou o zmluvách uzatváraných na diaľku (97/7/ES). S cieľom doplniť právo Spoločenstiev vzťahujúce sa na služby informačnej spoločnosti vydali Európsky parlament a Rada smernicu 2000/31/ES o elektronickom obchode. Doplnenie tohto právneho rámca je vykonané smernicami o harmonizácii niektorých aspektov autorského práva a príbuzných ochranných práv (podrobnejšie v kapitole č. 15) a smernicami, ktoré definujú @služby.informačnej spoločnosti.

Smernica vychádza z článkov 47 ods. 2, 55 a 95 ZES. Členské štáty zásadne nemôžu obmedzovať voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu z dôvodov zaradených do koordinovanej oblasti. Z toho pre poskytovateľov služieb vyplýva, že ponuka služieb musí byť v súlade s právnym poriadkom domovského štátu (štátu, kde majú sídlo, pričom smernica v ods. 19 Preambuly vymedzuje kritériá pre posudzovanie sídla). Smernica vychádza zo zásady voľného prístupu k začatiu a výkonu činnosti poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti bez predchádzajúceho povolenia. V súvislosti s touto zásadou sa však predpokladá rozsiahlejšia informačná povinnosť poskytovateľov týchto služieb. Zodpovednosť sprostredkovateľov je upravená diferencovane. Ochrana pred nevyžiadanými obchodnými oznámeniami sa reguluje tak, že ak vnútroštátne právo nezakazuje (pripúšťa) takýto druh oznámení, poskytovatelia, ktorí ich realizujú musia pravidelne konzultovať zoznamy fyzických osôb, ktoré si neželajú doručovanie takýchto oznámení, tzv. „zoznamy Robinsonov“.

Názov normy: Zákon o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Číslo normy: 215/2002 Z. z. [215/2002 Z. z.]

Vydané v čiastke: 91/2002 Zb.

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 26. apríl 2002

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. máj 2002, niektoré ustanovenia 1. 9. 2002

Práce na harmonizácii právnych predpisov členských štátov pri zodpovednosti za škodu spôsobenej chybou výrobku sa datujú od roku 1968. Pod pojmom „zodpovednosť za škodu spôsobenú chybou výrobku“ sa vo všeobecnosti rozumie zodpovednosť výrobcu za následné, nepriame škody (nie teda za chybnosť samotného výrobku) pri používaní jeho výrobku, ktoré vznikajú v dôsledku chyby pri používaní výrobku v súlade s účelom, na ktorý je určený, a to škody na zdraví a vecné škody.

Po diskusiách a viacerých zmenách bola prijatá Smernica 85/374/EHS, ktorou sa zodpovednosť za škody spôsobené chybou výrobku poníma ako objektívna zodpovednosť za škody na zdraví a vecné škody, avšak so spoluúčasťou poškodeného vo výške 500 EUR (čl. 9). Výrobkom sa rozumie každá hnuteľná vec, aj keď je súčasťou inej hnuteľnej veci alebo nehnuteľnosti, za výrobok sa považuje aj elektrina. Z pôsobnosti smernice boli pôvodne vyňaté produkty prvovýroby, ktoré sa subsumovali pod ustanovenia tejto úpravy pozmeňovacou smernicou 99/34/ES, a to v dôsledku BSE (škody spôsobené chybnými poľnohospodárskymi produktmi a úlovkami). Pojem škoda je vymedzený v článku 9 Smernice a interpretovaný niektorými rozhodnutiami ESD, spod pôsobnosti smernice je vyňatá nehmotná škoda (predovšetkým nároky na bolestné).

Dvojkoľajnosť právnej úpravy (vecné škody a nehmotné škody) založená smernicou, nejednotná transpozícia členskými štátmi a kvantita pojmov vyžadujúcich interpretáciu ESD spôsobujú, že harmonizačné ciele smernice sa nedosiahli, čo spôsobuje aj pokračujúce využívanie „forum.shopping“, teda podanie žaloby na miestne príslušnom súde, kde je možné očakávať vyššiu náhradu škody.

Na úrovni Spoločenstiev nie je (zatiaľ) prijatá úprava, ktorá by zjednocovala problematiku zodpovednosti za škodu spôsobenú chybou služieb všeobecne, napriek tomu, že viac ako polovica ročnej pridanej hodnoty v EÚ pochádza zo služieb.

Názov normy: Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú chybným výrobkom

Číslo normy: 294/1999 Zb. [294/1999 Z. z.]

Vydané v čiastke: 124/1999 Zb.

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 13. november 1999

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. december 1999

ochrana spotrebiteľa označovaním cien

Smernica 98/6/ES zrušila súvislosť medzi informovaním spotrebiteľa a úsilím

o @štandardizáciu balenia výrobkov a preferovala transparentnosť cien.

označovanie výrobkov

Konsolidované znenie predpisov na tomto úseku je vydané v Smernici EP

a Rady 2001/13/ES

úprava reklamy

„Obchodný oznam“ má v obchode s výrobkami a službami stále väčší význam. Z tohto dôvodu sa prijala na základe článku ex-100 ZES (čl. 94) Smernica č. 84/450/EHS o klamlivej reklame, ktorá bola roku 1997 doplnená smernicou o porovnávacej reklame č. 97/55/ES. Okrem týchto všeobecných úprav existujú osobitné úpravy.

 

Názov normy: Vyhláška Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej

republiky o označenom spotrebiteľskom balení

Číslo normy 207/2000 Zb. [207/2000 Z. z.]

Vydané v čiastke 88/2000 Zb.

Typ normy: Vyhláška

Dátum vydania 30. jún 2000

Dátum nadobudnutia účinnosti 1. júl 2000

Názov normy: Zákon o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Číslo normy: 147/2001 Zb. [147/2001 Z. z.]

Vydané v čiastke: 62/2001 Zb.

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 27. apríl 2001

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. máj 2001

Názov normy: Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Číslo normy: 310/1999 Zz. [310/1999 Z. z.]

Vydané v čiastke: 31/1999 Zb.

Typ normy: Zákon

Dátum vydania: 19. november 1999

Dátum nadobudnutia účinnosti: 1. január 2000

Prístup k právu, teda zabezpečenie alebo zriadenie inštitúcií a postupov právnej ochrany, patrí k podstatným znakom právneho štátu. Najvýznamnejšou v tejto oblasti je Smernica č. 98/27/ES o negatórnych žalobách, ktorá sa vzťahuje na smernice uvedené v prílohe:

Smernica č. 84/450/EHS o klamlivej reklame

Smernica č. 85/557/EHS o zmluvách uzavretých mimo prevádzkárne

Smernica č. 87/102/EHS o spotrebiteľskom úvere

Smernica č. 89/552/EHS o televíznom vysielaní

Smernica č. 90/314/EHS o komplexných zájazdoch

Smernica č. 92/28/EHS o reklame na liečivá

Smernica č. 93/13/ES o nekalých ustanoveniach v zmluvách

Smernica č. 94/47/ES o časovo obmedzených užívacích právach

Smernica č. 97/7/ES o zmluvách uzatváraných na diaľku.

 

Touto smernicou bola úprava v Spoločenstvách nasmerovaná k harmonizácii a nie ku vzájomnému uznávaniu existujúcich negatórnych žalôb. S týmto procesom súvisí aj preberanie medzinárodných zmlúv (napr. Bruselský dohovor) do sekundárneho práva prostredníctvom nariadení.

Konsolidované znenie Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,  OJ EC dňa 10. 3. 2001 pod č. 2001/C 80,01

Příručka hospodářského práva EU (základy vnitřního trhu, ochrana životního prostředí a ochrana spotřebitele) Editor: Manfred A.Dauses, Verlag C.H.Beck oHG, Munchen, 2002.

Pítrová, L. – Pomahač, R.: Prúvodce judikaturou evropského soudního dvora. 2. díl. Linde Praha, 2001.

Článok 95 a 153 Zmluvy o založení ES

Zákon č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 284/2002 Z. z.

Zákon č. 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji

Zákon č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 95/2002 Z. z.

Zákon č. 310/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú chybným výrobkom

Zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov