Tradičný pohľad na problematiku súkromnoprávnych vzťahov s medzinárodným prvkom, ktorý sa zakladá na existencii právneho systému národného a medzinárodného práva sa existenciou nadnárodného práva Európskych spoločenstiev a práva Európskej únie (tzv. komunitárneho práva a úniového práva) skomplikoval. Európske právo vytvorilo systém, ktorý slúži predovšetkým svojmu autonómnemu účelu a tým je zabezpečenie existencie a fungovania jednotného vnútorného trhu, v širokom zmysle slova.

Za týmto účelom európske právo pragmaticky vytvorilo „extralegálne“ kategórie (právo energetické, bankové, poistné, agrárne, telekomunikačné), ktorým v národných právnych poriadkoch (alebo právnych doktrínach) vždy nezodpovedajú primerané ekvivalenty. Členenie práva na právne odvetvia sa totiž tradične zakladá na istom stupni samostatnosti vo vzťahu k účelu, na ktorý sa právne normy prijímajú (dominuje metóda právnej regulácie a tradičné poňatie systému práva).

Európska úprava otázok súvisiacich so súkromným právom je úpravou jednotlivých čiastkových otázok a nie komplexnou úpravou inštitútov, resp. právnych odvetví. Vo svojej podstate je to zároveň úprava špecifických aspektov predmetných vzťahov, ktorá má charakter verejnoprávny.

Postupným rozvojom európskeho práva v naznačenom zmysle sa nevyhnutne rozširoval aj prienik tradičnými právnymi (súkromnoprávnymi) inštitútmi. Ukázalo sa, že dosiahnuť potrebnú (vysokú) integritu vnútorného trhu nie je možné len využitím harmonizovanej alebo unifikovanej úpravy v ťažiskových oblastiach (voľný pohyb osôb, tovaru, služieb a kapitálu), ale je nevyhnutné zaoberať sa aj pojmami a kategóriami tradičných systémov vnútroštátnych (národných) právnych poriadkov v rámci súkromného práva, teda predovšetkým práva občianskeho, obchodného, pracovného, rodinného práva a ich integráciou. Táto tendencia je posilňovaná aj tým, že jednotlivé „extralegálne“ zvláštne oblasti úpravy budú postupne rozširované, predovšetkým v práve ochrany spotrebiteľa, obchodných spoločností, ale aj v súvislosti s Amsterdamskou zmluvou a Zmluvou z Nice, ktoré novelizujú Maastrichtskú zmluvu.

Pojem európske medzinárodné právo súkromné nie je jednoznačne vymedzený. Medzinárodné právo súkromné (bez prívlastku „európske“) rieši situácie, keď na súkromnoprávny vzťah s medzinárodným prvkom dopadajú najmenej dva právne poriadky, pričom použiť môžeme len jeden z nich, prípadne ani jeden, pokiaľ je k dispozícii priama unifikovaná úprava.

Európske medzinárodné právo súkromné sa tvorí z toho dôvodu, že neexistuje európske právo súkromné, ako sme na to už poukázali, keďže komplexná úprava súkromnoprávnych vzťahov zostala v právomoci členských vzťahov.

Rôznorodosť právnych úprav súkromnoprávnych vzťahov a procesných otázok v jednotlivých členských štátoch sa mohla riešiť aj cestou vnútroštátnych predpisov medzinárodného práva súkromného, avšak potreba vysokej integrity vnútorného trhu si vyžiadala úpravu kvalitatívne vyššej úrovne. Túto úroveň je spôsobilá zabezpečiť unifikácia kolíznych noriem, ktorá zabezpečí rovnaký postup, bez ohľadu na štát fóra. V oblasti procesnej je potrebné v tomto kontexte vylúčiť konflikty právomoci štátov stanovením kritérií pre medzinárodnú právomoc a zabezpečiť bezproblémové uznanie a výkon rozhodnutí vydaného súdom iného členského štátu (používa sa aj pojem voľný pohyb súdnych rozhodnutí v zmysle piatej základnej slobody).

Vychádzajúc z uvedených požiadaviek budeme v ďalej subsumovať pod pojem európskeho medzinárodného práva súkromného „súhrn všetkých právnych noriem upravujúcich súkromnoprávne vzťahy s medzinárodným prvkom, vrátane noriem procesných, ktoré sú súčasťou práva Európskych spoločenstiev alebo vnútroštátneho práva členského štátu ako dôsledku vykonania smernice ES, ako aj tie normy, ktoré sú obsiahnuté v európskej regionálnej zmluvnej úprave“.

V zmysle takto vymedzeného pojmu možno vytvoriť takúto schému:

Voľný pohyb tovaru

 

medzinárodný obchod

aa) obchodné zmluvy (právny titul pre vznik práv)

aaa) kolízné otázky (obligačný štatút)

aab) hmotno-právne otázky (pravidlá týkajúce obsahu zmlúv)

aac) špecifické prípady (poistenie a pod.)

ab) duševné vlastníctvo

ac) uplatnenie práv - procesné veci (súdna právomoc, uznanie a výkon cudzích

rozhodnutí)

užívanie tovaru (spotreba) – ochrana spotrebiteľa

 

Voľný pohyb osôb

 

fyzické osoby - všeobecné problémy migrácie obyvateľstva ES – len procesné veci

(súdna právomoc, uznanie a výkon cudzích rozhodnutí)

fyzické osoby – pracovné vzťahy

ba) kolízne otázky pracovnej zmluvy

bb) hmotno-právne otázky pracovnej zmluvy a pracovné podmienky

právnické osoby – právo spoločností

 

Voľný pohyb služieb

 

zmluvy o poskytovaní služieb (poisťovacie, dopravné a pod.) – hmotno-právna a kolízno-právna úprava

uplatnenie práv z týchto zmlúv (procesná úprava)

 

Hospodárska súťaž

 

konanie nezlučiteľné s pravidlami súťaže (hmotno-právna úprava)

postih takéhoto konania (procesná úprava).

 

 

 

 

V tejto súvislosti sú osobitne významné prostriedky, ktorými sa pri dodržaní princípu subsidiarity dosahuje „komunitarizácia - europeizácia“ súkromného práva. Môže ísť o použitie buď niektorého z prameňov sekundárneho práva, výsledkom je potom záväznosť len pre členov Spoločenstva, automatická záväznosť pre členov Spoločenstva, jednotná interpretácia zabezpečovaná Súdnym dvorom ES alebo subsidiárnej zmluvy (zmluvy, ktorá nie je súčasťou zriaďovacích zmlúv ako primárneho práva) - uvedené v bode 2.

Napriek názorom odbornej verejnosti, že smernice sú veľmi vhodným nástrojom na harmonizáciu práva v tejto oblasti, sa v súčasnosti nahradzujú medzinárodné zmluvy (uzatvorené členskými štátmi) nariadeniami Rady a Parlamentu, vydávanými na základe článku 65 Zmluvy o založení ES. Táto výmena prebieha pozvoľna, v konečnom dôsledku však budú všetky medzinárodné zmluvy (uvedené v bode 2) nahradené (prebraté) nariadeniami:

Nariadenie č. 44/2001 o súdnej príslušnosti a uznaní a výkonu rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (k 1.3.2002)

Nariadenie č. 1347/00 o príslušnosti a uznaní a výkonu rozhodnutí v manželských veciach

Nariadenie č. 1206/2001 o vykonávaní dôkazov

Nariadenie č. 1346/2000 o konkurznom konaní.

 

Subsidiárne zmluvy, ktoré nie sú charakterizované automatickou záväznosťou pre členov Spoločenstva (sú mimo právomoci Spoločenstva) a napriek tomu sú v aplikačnej praxi podriadené jednotnej interpretácii Súdneho dvora.

Príkladom subsidiárnej zmluvy, ktorá poukazuje na nevýhody tohto právneho inštrumentu, je Luxemburský dohovor o patente Spoločenstva, ktorý bol uzatvorený v roku 1975, ale doteraz nenadobudol platnosť pre nízky počet ratifikácií, Dohovor z roku 1968 o vzájomnom uznávaní spoločnosti a právnických osôb s protokolom z roku 1971, ktorý mal zabezpečiť jednotný výklad ESD, ten doteraz nenadobudol účinnosť

Pozitívnym príkladom je Rímsky dohovor z roku 1980 o práve rozhodnom pre zmluvné vzťahy, Bruselský dohovor z roku 1968 o právomoci súdov a výkonu rozhodnutia vo veciach občianskych a obchodných a Dohovor z roku 1995 o medzinárodnom práve konkurznom, ktoré tvoria základ európskeho justičného priestoru.

Luganský dohovor z roku 1988 o právomoci súdov a výkonu rozhodnutia vo veciach občianskych a obchodných,

 

Dohovory dohodnuté v rámci Rady Európy

 

Mníchovský Dohovor o udeľovaní európskych patentov z roku 1973 (Európsky patentový dohovor).

 

 

 

Rozehnalová, N., Týč, V., Novotná, M.: Evropské mezinárodní právo soukromé, MU Brno, 1998.

Kučera, Z.: Mezinárodní právo soukromé, Brno 1994.

Nariadenie č. 44/2001 o súdnej príslušnosti a uznaní a výkonu rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach

Nariadenie č. 1347/00 o príslušnosti a uznaní a výkonu rozhodnutí v manželských veciach

Nariadenie č. 1206/2001 o vykonávaní dôkazov

Nariadenie č. 1346/2000 o konkurznom konaní