Menová únia je určená nezrušiteľnou konvertibilitou meny, úplnou liberalizáciou pohybu kapitálu, integráciou finančných trhov a stanovením nemeniteľných kurzov. Základom je zavedenie jednotnej meny a zriadenie Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky ako ústredného orgánu národných centrálnych bánk.

Začiatky zavedenia spoločnej meny možno hľadať v dokumentoch o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), ktoré bolo kreované Zmluvou o Európskom hospodárskom spoločenstve 25. marca 1957. Táto zmluva, i keď sa priamo nezmieňuje o menovej integrácii, vytvorila medzinárodné predpoklady pre zabezpečovanie menovej stability a kooperácie medzi krajinami EHS. Článok 107 tejto zmluvy určuje, že členské štáty musia z dôvodu spoločného záujmu sledovať svoju politiku v oblasti devízových kurzov. Ak niektorý štát zmení devízový kurz svojej meny spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ustanoveniami uvedenej zmluvy a poškodzuje podmienky súťaže, tak táto zmluva určuje postup v zmysle ktorého členské štáty mohli po určité obdobie prijať nevyhnutné opatrenie, na základe ktorých sa určia nové podmienky súťaže ako dôsledok tejto zmeny. Článok 107 je teda prvým základom menovej spolupráce členských štátov, i keď ešte nevytvára právny základ menovej únie.

Jednotný európsky akt prijatý v roku 1987 predurčoval, že začiatkom roka 1993 sa vytvorí jednotný trh a v rokoch nasledujúcich menová a politická únia. Jednotný európsky akt bol až do prijatia Maastrichtskej zmluvy právnym základom pre rozvoj menovej únie.

Významným dokumentom pre rozvoj hospodárskej a menovej únie je tzv. Delorsova správa z 12. apríla 1985.

1. januára 1999 jedenásť krajín Európskej únie vytvorilo Európsku menovú úniu (EMU), ktorej súčasťou je zavedenie jednotnej európskej meny euro a z nej plynúcej cenovej stability a záväznej spoločnej menovej politiky. EMU je jedným z najsilnejších ekonomických združení na svete s 20-%-ným podielom na celosvetovej hospodárskej výrobe a obchode. Právnym základom EMU sa v roku 1992 stala v Maastrichte uzatvorená Zmluva o Európskej únii. Podrobnejšie údaje a vecné informácie o strategických postupoch menovej integrácie upravujú tieto dodatkové protokoly, ktoré sú súčasťou Zmluvy o Európskej Únii: Protokol o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky; Protokol o štatúte európskeho menového inštitútu; Protokol o postupe pri nadmernom schodku; Protokol o kritériách konvergencie v článku 109j Zmluvy o založení ES; Protokol o prechode do tretieho štúdia hospodárskej menovej únie.

Podmienkou pre výber členských štátov, ktoré sú oprávnené vstúpiť do európskej menovej únie bolo tiež splnenie konvergenčných kritérií ustanovených v Zmluve o Európskom spoločenstve. O splnení konvergenčných kritérií, ktoré boli ustanovené Maastrichtskou zmluvou rozhodla Rada EU v máji 1998 na základe výsledkov dosiahnutých roku 1977. Konvergenčné kritériá podľa Zmluvy o Európskej Únii ustanovujú, že členské štáty musia splniť predovšetkým tieto podmienky:

Kritérium cenovej stability (inflácie). V priebehu jedného roka pred zisťovaním miera inflácie v členskej krajine môže byť vyššia maximálne o 1,5 %, ako je priemer výšky inflácie troch členských štátov s najnižšou mierou inflácie.

Kritérium verejného deficitu. Deficit všetkých verejných financií nesmie prekročiť 3 % hrubého domáceho produktu (HDP) okrem prípadov, keď: (i) pomer alebo podstatne klesol, alebo sa neustále znižoval, až dosiahol úroveň, ktorá sa blíži 3 %, (ii) alebo prekročenie nad 3% bolo iba výnimočné a dočasné a pomer zostáva blízko 3 %.

Kritérium hrubého verejného dlhu. Pomer dlhu všetkých verejných financií nesmie prekročiť 60 % HDP okrem prípadov, keď sa pomer dostatočne znižuje a približuje sa vyhovujúcim primeraným tempom k 60 %.

Kritérium dlhodobých úrokových sadzieb. V priebehu jedného roka pred zisťovaním nominálna dlhodobá úroková miera (dlhodobé úrokové sadzby) smie prevýšiť maximálne o 2 % priemernú úrokovú sadzbu troch členských štátov, ktoré dosiahli najlepšie výsledky v oblasti cenovej stability (krajiny s najnižšou úrokovou mierou).

Kritérium stability kurzu meny a účasti v mechanizme výmenných kurzov Európskeho menového systému. Národná mena nesmie byť devalvovaná počas posledných dvoch rokov pred vstupom do EMU a za tento čas kurz nesmie prekročiť povolenú odchýlku bežného kurzu stanoveného v rámci mechanizmu menových kurzov. Predovšetkým sa nesmie v tomto období devalvovať kurz vlastnej meny proti mene inej členskej krajiny.

 

Európsky systém centrálnych bánk (ESCB - European System of Central Banks) pozostáva z Európskej centrálnej banky (ECB - European Central Bank) a z 15 centrálnych národných bánk členov Európskeho spoločenstva. Národné centrálne banky členských štátov, ktoré neparticipujú na menovej únii (Dánsko, Veľká Británia, Grécko a Švédsko), sú tiež členmi ESCB, ale na rozdiel od národných centrálnych bánk, ktoré sú členmi EU, zúčastňujú sa na práci ESCB s obmedzenými právami a povinnosťami. To znamená, že pokračujú v uskutočňovaní národných menových politík, ale nezúčastňujú sa na rozhodovacom procese ohľadom určovania a realizácie jednotnej menovej politiky. Zachovali si teda svoje oprávnenia rozhodovať o menovej politike v súlade s príslušným národným právom. Z toho vyplýva, že Slovenská republika bude po vstupe do EU participovať na menovej únii iba na základe princípu derogácie podľa čl. 122 Zmluvy o ES. To znamená, že Národná banka Slovenska sa síce stane členom Európskeho systému centrálnych bánk, bude však považovaná za národnú centrálnu banku (čl. 43.2 Štatútu), pre ktorú platí, že si naďalej zachováva svoje právomoci v oblasti menovej politiky podľa národného práva.

Vznik ECB znamená, že jednotlivé centrálne banky, i keď naďalej zostávajú právnickými osobami vytvorenými podľa národnej legislatívy, musia konať v súlade so smernicami a inštrukciami ESCB. Nesúlad medzi smernicami a inštrukciami ESCB a národnou legislatívou príslušných centrálnych národných bánk by v konečnom dôsledku mohol viesť k procesnému konaniu pred Európskym súdnym dvorom.

Právomoci ESCB, ako aj jej ciele a úlohy sú definované v Zmluve o Európskej únii a v Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky (ďalej ”Štatút”).

Úlohou ESCB je určiť a realizovať menovú politiku Európskej únie s hlavným cieľom zabezpečiť menovú stabilitu (čl. 105 ods. 1 Zmluvy o Európskom spoločenstve). Okrem toho udržiava a spravuje oficiálne devízové rezervy členských štátov Európskej únie. To sa nevzťahuje na udržiavanie a spravovanie pohotových devízových aktív členských štátov Európskej únie. Okrem toho zabezpečuje držbu a riadenie oficiálnych rezerv členských štátov, riadenie devízových operácii a podporuje fungovanie platobných stykov v euro - oblasti. ESCB tiež prispieva k riadeniu obozretného dohľadu nad úverovými inštitúciami. Úlohou ECB je dohliadať na to, že opatrenia prijaté ESCB sa správne realizujú.

ESCB nie je kreovaná na federálnom princípe, kde kompetencie sú delimitované medzi ECB a národné centrálne banky, ale rozhodovanie v ESCB sústredilo komunitárne právo  výlučne do právomoci ECB. To znamená, že ESCB je riadený orgánmi ECB s rozhodovacími právomocami, ktorými sú Riadiaca rada a Výkonná rada. Okrem týchto dvoch orgánov existuje aj tretí orgán, a tým je Generálna rada ako prechodný rozhodovací orgán, ktorý má poradnú funkciu. Napriek nezanedbateľnému významu Generálnej rady, zameranej na asociovanie centrálnych bánk, ktoré neparticipujú v ESCB, je dôležité zdôrazniť, že rozhodovacie právomoci sú sústredené v rukách Riadiacej rady a Výkonnej rady ECB.

Vo vnútri ESCB nie sú národné centrálne banky rovnocenné s ECB, ale sú povinné v zmysle primárneho práva Spoločenstva konať ako predĺžená ruka ECB a plniť jej inštrukcie a príkazy. Zmluva a Štatút jednoznačne uvádzajú, že vo vnútri ESCB je iba jedna rozhodovacia úroveň a tou je ECB. To tiež potom znamená, že národným centrálnym bankám sú pri ich integrovaní do ESCB odňaté ich klasické právomoci, príznačné pre centrálne banky, a to rozhodovanie a výkon menovej politiky.

Národné centrálne banky sú neoddeliteľnou súčasťou ESCB (čl.14.3 Štatútu). Konajú v súlade s hlavnými smermi a pokynmi ECB. V zmysle čl. 14.1 Štatútu môžu vykonávať aj iné úlohy než tie, ktoré sú uvedené v Štatúte, pokiaľ Riadiaca rada dvojtretinovou väčšinou odovzdaných hlasov nezistí, že tieto úlohy zasahujú do cieľov a úloh ESCB (článok 14.4 Štatútu). Takéto úlohy národné centrálne banky potom vykonávajú na vlastnú zodpovednosť a účet a nepokladajú sa za súčasť úloh ESCB.

Štatúty národných centrálnych bánk musia stanoviť funkčné obdobie guvernéra národnej centrálnej banky najmenej na päť rokov (čl. 14.2 Štatútu). Súčasne sa určuje, že príslušné národné zákonodarstvo musí vychádzať z princípu, že guvernér môže byť z funkcie odvolaný iba vtedy, keď nesplní podmienky, ktoré sa vyžadujú pre výkon jeho funkcie, alebo ak sa dopustil závažného priestupku. Guvernér národnej centrálnej banky alebo Riadiaca rada môže z dôvodu porušenia Zmluvy o Európskej Únii alebo právneho predpisu týkajúceho sa vykonávania tejto Zmluvy predložiť záležitosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie. Z toho vyplýva, že guvernér centrálnej národnej banky môže použiť „osobitný opravný prostriedok” a môže sa obrátiť na Európsky súdny dvor proti svojmu vlastnému členskému štátu v prípadoch porušenia požiadaviek na nezávislosť v súvislosti s jeho odvolaním z funkcie. Toto oprávnenie znamená, že sa národnej inštitúcii umožňuje žalovať jej vlastný členský štát na súdnom orgáne. Z toho možno vyvodiť právnu premisu, že centrálne národné banky vo vnútri ESCB nekonajú ako národné autority, ale ako zástupcovia ECB. Len vo výnimočných prípadoch môžu centrálne národné banky vystupovať ako národné orgány. Bližšia analýza Štatútu ukazuje, že jedinou relevantnou oblasťou ich právomoci je vykonávanie dohľadu nad bankovým sektorom, kde ESCB má viac-menej iba poradnú funkciu (článok 25 Štatútu).

Európska centrálna banka je nezávislá finančná inštitúcia, ktorá bola založená 1. júna 1998 a začala vykonávať svoju činnosť 1. januára 1999. Svoje sídlo má vo Frankfurte nad Mohanom. Základný kapitál ECB je 5 miliárd ECU a jej jediným upisovateľom a držiteľom sú národné centrálne banky.

ECB má právnu subjektivitu a má v každom zmluvnom štáte spôsobilosť na právne úkony, ktorú priznáva právo týchto štátov právnickým osobám. ECB v zmysle čl. 9.1 Štatútu ECB môže najmä získavať a scudzovať hnuteľný a nehnuteľný majetok a vystupovať pred súdom.

ECB zaisťuje, že úlohy zverené ECB budú uskutočňované buď jej vlastnou činnosťou, alebo prostredníctvom národných centrálnych bánk. ECB sa môže obrátiť na národné centrálne banky, aby uskutočnili operácie, ktoré sú súčasťou úloh ESCB, v takom rozsahu ako je to možné a primerané (čl. 12.1 Štatútu ECB). Možnosť a primeranosť úloh, ktoré potom majú realizovať národné centrálne banky, bude ovplyvnená najmä požiadavkami zabezpečiť cenovú stabilitu.

Do výhradnej právomoci ECB patrí vydávanie bankoviek v EU. ECB a národné centrálne banky sú potom oprávnené takéto bankovky vydávať a tie sú jedinými bankovkami, ktoré majú status zákonného platidla. Vydávať mince môžu členské štáty, len čo objem ich emisie je schválený ECB.

ECB má právnu subjektivitu a je ústrednou bankou ESCB, jej riadiace orgány sú súčasne riadiace orgány ESCB. Riadiacimi orgánmi ECB sú Riadiaca rada Európskej centrálnej banky a Výkonná rada. Prezident alebo v jeho neprítomnosti viceprezident predsedá Riadiacej rade a Výkonnej rade. Súčasne zastupuje ECB navonok. Za účelom plnenia zverených úloh ECB vydáva nariadenia, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská.

Riadiaca rada Európskej centrálnej banky je najvyšším orgánom ESCB. Pozostáva z členov Výkonnej rady a z guvernérov príslušných centrálnych národných bánk jedenástich krajín Európskej únie. Predsedá jej Prezident ECB. Riadiaca rada rozhoduje o všetkých záležitostiach týkajúcich sa menovej politiky prijíma teda rozhodnutia týkajúce sa strednodobých menových cieľov, zásadných úrokových sadzieb a menových rezervách v ESCB a stanovuje hlavné smery na ich uskutočňovanie. Riadiaca rada je zodpovedná za určenie všeobecného legislatívneho rámca, v ktorom Výkonná rada a národné centrálne banky implementujú menovú politiku ECB komunitárnym právom.

Je dôležité, aby sa v praxi aplikovalo ustanovenie čl. 21 Štatútu ECB o operáciách ECB s verejnoprávnymi subjektami. V zmysle tohto ustanovenia prečerpanie úveru alebo získanie úveru od ECB či od národných bánk orgánmi EU, ústrednými vládami, regionálnymi, miestnymi alebo inými verejnými úradmi, inými verejnoprávnymi inštitúciami alebo verejnými podnikmi členských štátov je zakázané. Tiež je zakázané aj priame odkúpenie ich pohľadávok a dlhov ECB alebo národnými centrálnymi bankami. (Článok 104 Zmluvy.)

Výkonná rada pozostáva zo šiestich členov vrátane Prezidenta a Viceprezidenta zvolených na obdobie ôsmich rokov. Všetci členovia výkonnej rady sú menovaní na základe spoločnej dohody vlád členských štátov na úrovni hláv štátov alebo predsedov vlád a to na základe odporúčania Rady ministrov EU a po konzultácii s Európskym parlamentom a Riadiacou radou, z osobností uznávaných a skúsených v menových a bankových záležitostiach. Funkčné obdobie je osemročné a je neobnoviteľné. Výkonná rada je zodpovedná za riadenie bežných záležitostí ECB, určuje a realizuje jednotnú menovú politiku v súlade s pokynmi a rozhodnutiami Riadiacej rady a vydáva inštrukcie centrálnym národným bankám. Členmi Výkonnej rady môžu byť len štátni príslušníci členských štátov.

Každý osobne prítomný člen Výkonnej rady má právo hlasovať a na tento účel má jeden hlas. Ak nie je určené ináč, Výkonná rada rozhoduje jednoduchou väčšinou odovzdaných hlasov a pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas prezidenta.

Zavedenie spoločnej meny euro k 1. januáru 1999 bol proces postupný, ktorý sa realizoval v rámci určitého prechodného obdobia (transitional period). Bolo prirodzené, že zavedenie novej meny euro, v súčasnosti spoločnej pre dvanásť členských štátov Európskej únie, prebiehali v určitom dlhšom časovom období. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť paralelu z roku 1993, keď sme aj na Slovensku potrebovali určité prechodné obdobie výmeny meny, a to Kčs za Sk (bolo, samozrejme, kratšie ako prechodné obdobie pre euro, pričom toto obdobie vychádzalo z iných vecných princípov konverzie meny). Nová mena a koruna slovenská bola na Slovensku zavedená 1. januára 1993 s tým, že od 8. februára 1993 prestala byť koruna československá platnou menou. Prechod na novú menu sa realizoval kolkovaním bankoviek (neokolkované bankovky platili do konca júla 1993 a kolkované do konca septembra 1993). Do mája 1994 bolo možné vymeniť pôvodné bankovky československej koruny za novú menu slovenskú.

Prechodné obdobie pre zavedenie novej meny sa teda na Slovensku počítalo iba na niekoľko mesiacov. To je podstatný rozdiel pri porovnaní s eurom, kde prechodné obdobie bolo trojročné a začínalo sa 1. januárom 1999 a končilo 31. decembra 2001. Pritom euro je menou pre 270 miliónov obyvateľov (nová slovenská koruna zasahovala päť miliónov obyvateľov) a prechodné obdobie eura nespočívalo primárne v kolkovaní peňazí. Základným rysom prechodného obdobia euro je prechod od bezhotovostného k hotovostnému platobnému styku (od 1. Januára 1999 sa euro používa pri bezhotovostnom styku pre viac ako 20 percent všetkých svetových finančných transakcií). Okrem toho sa od tohto dátumu sa euro zaviedlo do medzibankového styku medzi Európskou centrálnou bankou a centrálnymi bankami vtedy ešte jedenástich krajín. Podľa Madridského zasadnutia Európskej rady v septembri 1995 všeobecne platí, že euro sa musí zavádzať nie na administratívnych zásadách, ale na trhovom princípe. Tento princíp sa nazýva princípom nedonucovania a ne - zákazov (no compulsion – no prohition). To znamená, že nijaký súkromný subjekt nemohol byť nútený, aby v prechodnom období aplikoval a používal euro. Súčasne však platilo, že v prechodnom období každý súkromný subjekt bol povinný na plnenia zo záväzkov prijímať platby v euro.

Zavedenie eura znamená aj zmeny v platobnom styku a to aj v slovenských podmienkach. Pre každú slovenskú banku je preto iste zaujímavé akou formou bude euro vnikať do banky. V zásade tento prienik je možný 1) prostredníctvom platobného styku a 2) prostredníctvom klientskej ponuky.

Prestavba medzibankového platobného systému a klientská ponuke podnikov po bankových službách úzko súvisí aj s kontinuitou zmluvných záväzkov. Ide tu o to, aby sa zavedenie eura nestalo a nebolo dôvodom zmeny zmlúv a zmluvných záväzkov a možnosťou jednej strany jednostranným úkonom odstúpiť od zmluvy iba z toho dôvodu, že keď došlo k zmene obsahu záväzku, pôvodný záväzok zmluvy neznel na euro, ale na inú menu, napr. na ECU alebo nemeckú marku či francúzsky frank. Ide o situáciu, keď dve zmluvné strany ešte pred prijatím eura, teda pred 1. 1. 1999 uzavreli zmluvu, ktorej plnenie sa má realizovať napríklad v nemeckých markách. Vzhľadom na to, že po 1. 1. 1999 príslušné národné meny sú nahradené spoločnou menou euro vzniká otázka, či takáto konverzia národných mien na euro spôsobuje nemožnosť plnenia zmluvy. V snahe minimalizovať takúto právnu neistotu vydala Európska únia Smernicu 1103/97, ktorá jednoznačne vyjadruje kontinuitu záväzkov v článku 3, kde sa hovorí, že zavedenie meny euro nebude pôsobiť na zmenu právnych predpisov, správnych aktov, súdnych rozhodnutí, zmlúv, jednostranných právnych úkonov a ďalších nástrojov s právnymi účinkami. Súčasne táto Smernica stanovuje, že zavedenie spoločnej meny euro nebude pôsobiť na zánik záväzkov, na nemožnosť splnenia právnej povinnosti, ani neposkytne žiadnej zo strán právo jednostranne zmeniť či ukončiť právny vzťah. Z uvedeného vyplýva záver, že zmluva na plnenie nemôže zaniknúť v dôsledku jej zmeny, spočívajúcej v zmene z pôvodne denominovanej meny v euro. Praktické situácie, ktoré môžu vznikať pre podnikateľskú sféru sú takéto:

1) Zmluvy uzavreté pred 1. 1. 1999 (teda pred prechodnom období euro) na plnenie v ATS, BEF, DEM, FIM, ESP, FRF, IEP, ITL, LUF, NLG, PTE bude treba plniť v tomto prechodnom období teda od 1. 1. 1999 do 31. 12. 2001 v príslušne dohodnutej národnej mene. Tu platí zásada, že v tomto období plnenie v euro nastáva iba vtedy ak sa na tom dohodnú všetky zmluvné strany, pretože plnenie bolo dohodnuté už pred 1. 1. 1999. To znamená, že platí kontinuita pôvodného zmluvného vzťahu a jeho podmienok.

2) Zmluvy uzavreté v prechodnom období teda v období od 1. 1. 1999 do 31. 12. 2001. Podľa článku 8 odst. 3 nariadenia ES 974/98 môžu byť sumy denominované v eure alebo v konvertovanej národnej mene vzájomne zastupiteľné. To znamená, že osoba povinná na plnenie zo záväzku denominovaného v národnej mene môže oprávnenej osobe splniť tento záväzok v prechodnom období buď v národnej mene alebo v euro. Potom je banka alebo iná finančná inštitúcia povinná previesť a pripísať sumu k dobru oprávnenej osobe v mene jej účtu a to bez ďalších pokynov majiteľa účtu.

3) Po 31. 12. 2001 zmluvné strany musia plniť v euro a to aj vtedy, keby s tým nesúhlasili, najmä z toho dôvodu, že týmto dátumom zanikajú príslušné národné meny.

V tejto súvislosti treba upozorniť, že pokiaľ ide o zmenky, tie je možné bez ich rizika vystavovať a prijímať v národných menách počas prechodného obdobia, a to až do 31 decembra 2001. To znamená, že bez ohľadu na to, a o akú zmenku ide, môže ísť aj o vista zmenku, tak takúto zmenku je možné do 31. decembra 2001 vystaviť v menách jednotlivých dvanástich členských štátov. To isté platí aj pre uzatváranie iných záväzkov v národných menách. Podľa našej mienky existuje nebezpečenstvo, že súd by mohol vysloviť neplatnosť záväzku uzavretého po 1 januári 2002 na plnenie napr. v rakúskych šilingoch bez ohľadu na to, že na rakúskom území budú šilingové bankovky a mince obiehať popri euro bankovkách a minciach až po 28. 2. 2002.

Podľa článku 6 nariadenia rady Európskej únie o zavedení eura č. 974/98/ES boli v prechodnom období, to znamená od 1. januára 1999 do 31. decembra 2001, zákonným prostriedkom plnenia ako príslušné národné meny, tak aj euro. V prechodnom období je euro v hotovostnom obehu substituované jedenástimi národnými menami, a to podľa fixného prepočtu stanoveného kurzu, ktorý bol vyhlásený 1. januára 1999 Radou EU.

Záväzky denominované v ECU (ktorý je menovým košom a nie reálnou menou v pravom slova zmysle) sa konvertujú v pomere 1 euro sa rovná 1 ECU. Toto právne riešenie vychádza z politického postulátu vysloveného na zasadnutí Európskej rady v Madride v septembri 1995. Menový kôš ECU tvorili všetky meny členských štátov Európskej únie, a to podľa ich jednotlivých váh určených pre meny v tomto koši. V tomto koši boli teda zastúpené aj meny členských krajín, ktoré boli členmi Európskej únie, no nestali sa členmi Európskej menovej únie, teda Veľká Británia, Švédsko a Dánsko.

Vzťah eura k menám krajín, ktoré sú členmi Európskej únie, ale nie sú členmi Európskej menovej únie, teda britskej libre, dánskej korune a švédskej korune, je modelom, reprezentujúcim Európsky menový systém II (Systém devízových kurzov ERM II), ktorý je nástupcom Európskeho menového systému, fungujúceho v rokoch 1978 až 1998. Štát, ktorý je členom ERM II musí definovať centrálny kurz svojej meny voči euru. To je rozdiel oproti pôvodnému mechanizmu kde každý členský štát mal centrálne definované devízové kurzy svojej meny voči menám všetkých zúčastnených štátov.

Systém devízových kurzov ERM II určuje, že fluktuačné pásmo medzi eurom a ostatnými menami je plus mínus 15 %. Zúženie fluktuačného pásma vyžaduje dohodu medzi Európskou centrálnou bankou a centrálnou bankou toho štátu, ktorý má záujem o zníženie. Členské śtáty ERM II majú právo upravovať svoje centrálne devízové kurzy. Takýto postup úpravy iniciuje sám štát, pričom pôjde o utajovanú procedúru.

Uvedené prepočítacie koeficienty sa použijú aj na práva banky pri vkladových zmluvách a budú sa týkať aj úrokov. Úroky sú potom splatné v euro a pri termínovaných vkladoch s premenlivou úrokovou mierou sa prepočítajú s prihliadnutím na medzibankovú úrokovú sadzbu vkladov znejúcich na euro. V prípade termínovaných vkladov s pevnou úrokovou sadzbou sa úroková sadzba zachová v rovnakej nominálnej hodnote.

V prípade vkladových listov a depozitných certifikátov, kde je jednostranná povinnosť upisovateľa platiť držiteľovi vkladového listu úrok a poprípade aj istinu, plnenie sa iba prevedie na euro na základe pevne stanovených prepočítacích koeficientov. Úroky sa počítajú obdobne ako v prípade vkladových zmlúv.

Ako sme už uviedli, od 1. 1. 1999 národné meny štátov menovej únie nie sú menami v pravom slova zmysle, pretože nemajú vlastnú menovú politiku. Vlastnú menovú politiku má iba euro a určuje ju Európska centrálna banka. Potom platí, že úrokové sadzby vzťahujúce sa na účastnícke meny sa považujú za úrokové sadzby eura, aplikované na jeho denominácie. To znamená, že pri úverovej zmluve uzavretej napr. roku 1995 s pohyblivou úrokovou sadzbou, je od 1. januára 1999 z hľadiska úročenia nepodstatné, či bola alebo nebola na základe dohody zmluvných strán konvertovaná do euro, pretože pohyblivá úroková sadzba sa odvodzuje od sadzby eura, vyjadrenej na medzibankovom trhu sadzbou EURIBOR:

Medzinárodné úverové zmluvy obsahujú referenciu na národné medzibankové referenčné sadzby (Interbank Offered Rate). Takouto referenčnou sadzbou je napríklad FIBOR (Nemecko), BIBOR (Belgicko), PIBOR (Francúzsko) alebo VIBOR (Rakúsko). Tieto medzibankové referenčné sadzby sú nahradené medzibankovou referenčnou sadzbou európskou EURIBOR. Táto sadzba sa vypočítava z údajov 57 bánk pôsobiacich na európskom bankovom trhu, z ktorých 47 je bánk európskych a 10 bánk mimoeurópskych. Praktickou otázkou pre podnikateľskú sféru je či referencie na príslušné medzibankové sadzby sú povinnou náležitosťou zmluvy, alebo nie sú. Množstvo úverových dlhodobých zmlúv uzavretých pred 1. 1. 1999, ktorých platnosť sa končí v prechodnom období, nemá osobitné ustanovenie, upravujúce zánik národných medzibankových referenčných sadzieb a ich nahradenie európskou sadzbou EURIBOR. Zmena národnej medzibankovej referenčnej sadzby na EURIBOR v prechodnom období sa môže realizovať iba na základe vzájomnej dohody strán a to dodatkom ku zmluve. To znamená, že pri všetkých úverových, ale aj iných zmluvách, kde sa pohyblivá sadzba úročenia viaže na niektorú zo zaniknutých sadzieb (napr. BIBOR-Belgicko, DIBOR-Írsko a pod), je potrebné z hľadiska právnej istoty zakotviť prechod konkludentným vzájomným prejavom na novú sadzbu EURIBOR. To vyplýva aj z toho, že súčasné sadzby boli prevažne nástrojmi obchodu a nie práva.

Sadzba LIBOR (Veľká Británia) zostáva zavedením eura nedotknutá, pretože britská libra nie je účastníkom spoločnej meny. Doterajšia referenčná sadzba DEM-LIBOR sa od 1 januára 1999 nahradila sadzbou EURO-LIBOR. Táto sadzba potom nahrádza v obchodovaní tiež ECU-LIBOR. To znamená, že pre euro sa vyhlasujú (rovnako ako predtým pre marku) dve referenčné sadzby: EURIBOR vo Frankfurte a EURO-LIBOR v Londýne. Rozdiel je daný panelom bánk, ktoré reprezentujú obidve referenčné sadzby. Panel bánk EURIBORU je tvorený najmä bankami z eurozóny a odráža situáciu na trhoch v zóne eura. Sadzba EURO-LIBOR je vyhlasovaná bankami, ktoré sú súčasťou medzinárodných bankových domov, teda viac odráža situáciu na medzinárodných finančných kruhoch.

Úroková báza sa určuje na 360 dní, a to vo všetkých 12 krajinách európskej menovej únie (do roku 31 decembra 1998 viaceré krajiny pracovali s bázou pre výpočet úrokov 365 dní ako napr. Belgicko, Írsko, Portugalsko). To znamená, že pri výpočte úrokov napr. pri belgických frankoch sa bude aplikovať úroková báza 360 dní, a to bez ohľadu na to, či v prechodnom období medzi bankou a majiteľom účtu došlo k zmluvnému ujednaniu tohto vzťahu.

Pri úverových zmluvách je štandardné, že banky sú oprávnené požadovať od klientov poplatky súvisiace s požiadavkami likvidity, alebo jednorázové počiatočné poplatky či poplatky monitoringu projektu. Za takéto náklady na ťarchu klienta však sa nemôžu považovať prevádzkové náklady, ktoré vzniknú banke v súvislosti s prechodom na euro. Nie je úplne zrejmé, či takéto poplatky sú protiprávne vtedy, keď sa na tom strany zmluvne dohodli.

Kurzové riziko a ochrana proti nemu (hedging) zaniká 1.1.1999 medzi ATS, BEF, DEM, FIM, ESP, FRF, IEP, ITL, LUF, NLG, PTE navzájom. Avšak kurzové riziko slovenskej koruny voči týmto menám zostáva, i keď smeruje iba voči euru, a nie voči každej z uvedených mien. To znamená, že odpadajú náklady na zaistenie kurzového rizika voči jedenástim menám. Zánik kurzového rizika znamená, že slovenskí podnikatelia nemusia vyhodnocovať kurzové riziko pre Taliansko či Rakúsko osobitne, ale môžu uvažovať o jednej eurozóne.

Vzhľadom na zánik kurzových rizík, vrátane zmenárenských poplatkov sa môže stať, že cena, či už maloobchodná alebo veľkoobchodná, toho istého výrobku exportovaného do Talianska alebo Portugalska môže pri prepočte na euro vyjsť napríklad v Taliansku za jeden kus výrobku 10 euro, ale v Portugalsku iba 8 euro. Je dôvodné predpokladať, že sa taliansky odberateľ bude zaujímať o príčinu takéhoto cenového rozdielu.

Od 1. 1. 1999 sa v krajinách Európskej menovej únie všetky ceny môžu uvádzať v euro. To znamená, že je veľmi ľahké zistiť v ktorom štáte je výrobok lacnejší a kde drahší. Na cenové rozdiely budú vplývať aj rozdiely v daňových sadzbách (najmä daň z pridanej hodnoty), ale aj iné rozdiely vrátane psychologických. Rozdiel medzi daňou z pridanej hodnoty v Nemecku, kde je 10 percent a Dánskom kde je táto daň 25 percent je až 15 percentných bodov, čo, samozrejme, má vplyv na cenu toho istého výrobku v Dánsku a Nemecku. Treba upozorniť na oprávnenie Európskeho súdneho dvora, ktorý môže rozhodnúť o úpravách dane z pridanej hodnoty a to smerom nadol vtedy, keby sa preukázalo, že rozdielne daňové sadzby bránia voľnému pohybu osôb, tovaru, služieb alebo kapitálu.

Vďaka euru môžu slovenské podniky zredukovať účty až v jedenástich rôznych menách, a to na jednu menu, na euro. Na rozdiel od krajín európskej menovej únie v prípade podnikateľských subjektov zo Slovenska ešte stále cudzozemský účet podlieha určitým reštrikčným pravidlám slovenských devízových predpisov. Existencia viacerých účtov vo viacerých menách zvyšuje náklady za poplatky na vedenie účtov.

Takisto odpadnú náklady na zmenárenské poplatky medzi jedenástimi menami.