Štvrtá základná sloboda vnútorného trhu - voľný pohyb kapitálu - vnáša do procesov európskej integrácie množstvo zjednocujúcich prvkov a koordinácie pre subjekty kapitálového trhu. Pohyb kapitálu je úzko spojený aj s voľným pohybom platieb, ktorý má priamu súvzťažnosť k ostatným slobodám, t. j. k voľnému pohybu tovaru, osôb a služieb, pretože bez uskutočnenia finančných transakcií nie je možný rozvoj hospodárskych a iných aktivít. Predovšetkým to je sloboda, ktorá má zásadný vplyv na správne fungovanie vnútorného trhu a na makroekonomiku, pretože kapitálové operácie sú úzko spojené s hospodárskou a menovou politikou členských štátov. Posilňuje hospodárske vzťahy v rámci Európskej únie a tvorí základ pre komunitárny kapitálový trh, t. j. integráciu pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom a tretími štátmi.

Legislatíva v oblasti voľného pohybu kapitálu je príkladom dynamického vývoja komunitárneho práva a jeho priamej nadväznosti na Európsku úniu a na medzinárodné finančné trhy. Rozsudky Súdneho dvora ES, ako aj sekundárna právna úprava v značnom rozsahu ovplyvnili vývoj kapitálových pohybov v rámci Európskej únie.

Vo všeobecnosti sa môžeme s voľným pohybom kapitálu stretnúť v ustanovení článku 3 ods.1 písm.c/ a v ustanovení článku 14 ods. 2 Zmluvy o založení ES. Vecná podstata obidvoch ustanovení spočíva v tom, že vnútorný trh zahŕňa priestor bez vnútorných hraníc, kde je zabezpečený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu.

Zmluva o Európskej únii z Maastrichtu v značnom rozsahu pozmenila ustanovenia článkov 67 až 73, ktoré boli nahradené článkami 73b až 73g. Amsterdamská zmluva z roku 1997 vzhľadom na ďalší vývoj na medzinárodných finančných trhoch zrušila predchádzajúce ustanovenia a nahradila ich ustanoveniami článkov 56 až 60 Zmluvy o založení  ES. V dôsledku toho stratili vecné opodstatnenie aj niektoré právne akty sekundárnej povahy, ktoré sa považovali za významné nástroje právnej koordinácie vzťahov v oblasti kapitálového trhu. Týmto ustanovením bol vytvorený základný právny predpoklad pre realizáciu voľného pohybu kapitálu. Následne je nevyhnutné poukázať na význam harmonizácie národnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na kapitálový trh a na subjekty pôsobiace na tomto trhu v oblasti nepriamych daní (smernica Rady 77/388/EHS o dani z pridanej hodnoty), na opatrenia na zabránenie dvojitého zdaňovania v oblasti priamych daní (smernica Rady 90/434/EHS o spoločnom systéme pre zlúčenie, rozdelenie, prevody časti podnikov a výmenu podielov spoločností členských štátov) , ktorá v značnom rozsahu prispela k vytvoreniu kompatibilného európskeho finančného priestoru, čím sa posilnila aj pozícia európskych subjektov kapitálového trhu vo vzťahu k medzinárodným kapitálovým trhom. Harmonizácia práva sa dotýka najmä týchto oblastí :

burzového práva,

práva kapitálového trhu a subjektov, ktoré na ňom pôsobia,

nepriamych daní,

opatrení na zabránenie dvojitého zdanenia,

priamych daní.

 

Obsahom ustanovenia článku 56 Zmluvy o založení ES je zákaz všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom a medzi členskými štátmi a tretími krajinami. Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora ES vo veci Casati C-203/80/ ECR 1981,2595 na predmetné ustanovenie sa nevzťahuje zásada priameho účinku práva Spoločenstva, t. j. že práva vymedzené týmto ustanovením musia byť bezpodmienečné a explicitne dané, a nie závislé na ďalších implementačných opatrení. V tomto zmysle sa voľný pohyb kapitálu odlišuje od slobody usadzovania sa a od ustanovení upravujúcich voľné poskytovanie služieb v členskom štáte inom, než je domáci štát poskytovateľa, podľa ustanovení článkov 43 a 49 Zmluvy o založení ES, ktoré sú základnými právami komunitárnej právnej úpravy vyplývajúcimi priamo zo Zmluvy o založení ES bez toho, aby museli byť recipované do národného právneho poriadku.

Z predmetného ustanovenia teda nevzniká členským štátom nijakí bezpodmienečný záväzok

s priamym účinkom, ale toto ustanovenie je bezprostredne použiteľné (rozhodnutie C-163/94,C-165/94 a C-250/94 Sanz de Lera). Rozsudok Súdneho dvora ES vo veci Casati býva často citovaný aj z toho dôvodu, že vyjadruje názor Súdneho dvora ES na vzťah voľného pohybu kapitálu a slobody podnikania. Z hľadiska detailnej interpretácie možno poukázať na skutočnosť, že transakcie, ktoré je potrebné liberalizovať, sú výlučne tie, ktoré Rada považuje za nevyhnutné pre správne fungovanie spoločného trhu a ktoré sú preto aj predmetom úpravy smerníc Spoločenstva.

V rámci uplatňovania základných zásad európskeho práva pri voľnom pohybe kapitálu v širšom kontexte sa aplikuje zásada primeranosti a subsidiarity. Akékoľvek opatrenia zavádzané zo strany členských štátov za účelom plnenia cieľov deklarovaných v Zmluve o Európskej únii a v zmluvách o založení Európskych spoločenstiev nesmú byť realizované nad rámec týchto zásad.

Sloboda platobného styku je sloboda patriaca k základným slobodám vnútorného trhu, ktorá je nevyhnutná pre správne fungovanie vnútorného trhu. Jej všeobecný právny rámec vymedzený v článku 56 ods. 2 Zmluvy o založení ES zakazuje členským štátom zavádzať obmedzenia pohybu platieb medzi členskými štátmi a medzi členskými štátmi a tretími krajinami. Sloboda platobného styku sa vzťahuje najmä na :

vykonávanie tuzemských prevodov peňažných prostriedkov,

vykonávanie cezhraničných prevodov peňažných prostriedkov,

vydávanie a používanie elektronických platobných prostriedkov,

vznik a prevádzkovanie platobných systémov.

 

V nadväznosti na to je primárna právna úprava v oblasti pohybu kapitálu je doplnená právnymi aktmi sekundárnej povahy, ktorých štruktúra je takáto:

- smernica Rady 88/361/EHS (OJ L 178, z roku 1988) o vykonávaní článku 67 zmluvy v znení neskorších predpisov. Je to významný právny akt o voľnom pohybe kapitálu, ktorý z hľadiska devízového práva priniesol širokospektrálne zmeny, pretože práve týmto právnym aktom boli zrušené všetky devízové obmedzenia medzi subjektami so sídlom v členských štátoch, čím sa vytvoril právny rámec pre liberalizáciu platobného styku;

- smernica Rady 2001/34/ES (OJ L 184 z roku 2001) o prijímaní cenných papierov na kótovanie na burze cenných papierov a o informáciách , ktoré sa o týchto cenných papieroch musia uverejňovať, v znení neskorších predpisov.

- smernica Rady 85/611/EHS (OJ L 375 z roku 1985) o koordinácii právnych a administratívnych predpisov týkajúcich sa spoločností pre kolektívne investovanie do prevoditeľných cenných papierov v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na to, že právna úprava sekundárnej povahy má veľmi rozsiahlu štruktúru,

sú uvedené iba najdôležitejšie dokumenty.

Z hľadiska európskej primárnej právnej úpravy možno poukázať na skutočnosť, že Zmluva o založení Európskeho spoločenstva aj napriek značným dynamickým zmenám neobsahuje presnú definíciu pojmov voľný pohyb kapitálu a pohyb platieb. Konkrétne právne akty sekundárnej povahy však v širšom kontexte vo svojich ustanoveniach, ako aj v prílohách definujú určité postupy alebo nomenklatúry pohybov kapitálu. V systéme OECD sa stretneme s tzv. liberalizačnými kódmi OECD, ktorých vecná podstata spočíva v určovaní podmienok pre otvorené trhové hospodárstvo.

Zámerom týchto liberalizačných kódov je, aby boli odstránené národné obmedzenia a aby sa čo v najširšom meradle uplatňoval princíp „národného zaobchádzania“. Vecná podstata inštitútu národného obmedzenia spočíva v tom, že jeho cieľom je obmedzenie práv pre účastníkov trhu z objektívnych a subjektívnych dôvodov. Takéto prekážky narúšajú nielen právnu rovnováhu medzi subjektmi pôsobiacimi na trhu, ale aj zdravú hospodársku súťaž. K takýmto formám národných obmedzení patria aj kvantitatívne obmedzenia, prípadne aj opatrenia s rovnocenným účinkom. Predmetom princípu národného zaobchádzania je, aby zahraničné osoby a subjekty domovského štátu mali rovnocenné práva a povinnosti v hospodárskych vzťahoch. Inštitút národného zaobchádzania je zakotvený aj v Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie. Komunitárne právo zavádza pojem pohyb kapitálu v nadväznosti na ustanovenia článkov 2,3 a 14 Zmluvy o založení ES.

Voľný pohyb kapitálu a platieb predpokladá liberalizáciu trhov so zdravou hospodárskou súťažou. Liberalizácia v merite veci znamená zrušenie diskriminačných opatrení proti účastníkom kapitálového trhu. Základným obsahom voľného pohybu kapitálu a platieb teda sú zákaz diskriminácie a zákaz zavádzania obmedzení. Vo vecnej podstate ide o to, že opatrenia, ktoré majú diskriminačný charakter na základe štátnej príslušnosti sú zakázané. Tento absolútny zákaz spočíva najmä v tom, že subjekty pôsobiace na finančnom trhu majú rovnoprávne postavenie a zároveň rovnaké práva a povinnosti. Správna liberalizácia kapitálových pohybov odmieta inštitút „privilegovaného prístupu postavenia účastníkov finančného trhu“, na základe ktorého by tí mohli získať určité zvýhodnené pozície na trhu. Výsledkom správneho uplatnenia zákazu obmedzení voľného pohybu kapitálu a voľného pohybu platieb je vytvorenie porovnateľných podmienok pre subjekty domovského štátu a hostiteľského štátu.

Zrušenie obmedzení sa vzťahuje na :

obmedzenia pri zriaďovaní a vykonávaní podnikateľských aktivít súvisiacich s kapitálovými pohybmi v inom členskom štáte,

obmedzenia pre zahraničné spoločnosti pri nadobúdaní významných alebo rozhodujúcich kapitálových účastí v domácich spoločnostiach,

zákaz daňovej diskriminácie a poplatkov pre medzinárodné kapitálové transakcie,

devízovú reguláciu, ktorá sa prejavuje limitovaním objemu štruktúry transakcií na kapitálovom účte platobnej bilancie, alebo dokonca zákazom výkonu určitých transakcií,

obmedzenia pre zahraničných obchodníkov s cennými papiermi pri nadobúdaní finančných účastí v domácich bankách,

aplikovanie nerovnakých štandardov na ochranu investorov v rôznych členských štátoch,

limitovanie členstva v národných burzách pre domácich občanov,

limitovanie prístupu na primárny trh pre zahraničné spoločnosti,

obmedzenia pre zahraničné spoločnosti za účelom vykonávania podnikateľských aktivít medzi širšou verejnosťou.

 

V danej súvislosti možno aplikovať rozhodnutie Súdneho dvora ES vo veci Luisi a Carbone - spojené veci 286/82 a 26/83 ECR 1984, 377: ten zásadným spôsobom rozlíšil medzi pohybom kapitálu a definoval ho ako finančnú operáciu, ktorej cieľom je umiestňovať a investovať kapitál, a platbami v jednotlivých menách, ktoré sú transferom finančných zdrojov ako protihodnoty za súvzťažnú transakciu (službu).

Súdny dvor ES v danej veci následne poukázal na to, že prevody spojené s turistikou alebo cestovaním za účelom obchodu, vzdelávania a lekárskeho ošetrenia sú bežnými platbami a nie prevodom kapitálu, aj keď sú uskutočňované cestou fyzického transferu bankoviek.

Zmyslom voľného pohybu kapitálu je, aby sa slobodne pohyboval v rámci členských štátov Európskej únie, ako aj v tretích krajinách, a aby spoločný liberalizovaný trh bol trhom so zdravou konkurenciou a transparetnými finančnými vzťahmi. Zrušenie prekážok voľného pohybu kapitálu je základnou podmienkou pre správne fungovanie vnútorného trhu.

Napriek problémom, ktoré sa týkajú medzinárodných finančných trhov a jednotnej definície voľného pohybu kapitálu a platieb podľa autorov známej knihy Tichý, Arnold a kolektív Evropské právo, vydanej vydavateľstvom C.H.Beck, Praha 1999, sa za voľný pohyb kapitálu v zmysle článku 56 ods. 1 Zmluvy o založení ES považuje jednostranný transfer hodnoty z jedného členského štátu do druhého. V širšom meradle pohyb kapitálu zahŕňa pohyb vecného kapitálu, t. j. práva k nehnuteľnostiam, k investíciám a k produktom finančného trhu.

Za pohyb platieb sa v zmysle článku 56 ods. 2 Zmluvy o založení ES považuje súbor všetkých platieb, t. j. transfer platobných prostriedkov medzi osobami rôznych štátov Európskej únie. Vzhľadom na to, že voľný pohyb platieb nie je systematicky začlenený do vnútorného trhu, pretože Zmluva o založení ES definuje vnútorný trh ako „priestor bez hraníc, kde je zabezpečený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu“, táto sloboda má špeciálne postavenie a má svoj pôvod v medzinárodnom platobnom styku. V širšom zmysle slova v podmienkach Európskej únie ide o cezhraničné finančné transakcie.

Zámerom udeľovania výnimiek je zavedenie osobitného režimu.. Výnimky je možné aplikovať skutočne iba v osobitných prípadoch. V rámci právnej praxe sa tieto výnimky považujú za „nepísané výnimky“. Režim uplatňovania výnimiek v oblasti voľného pohybu kapitálu a platieb by však nemal negatívne pôsobiť na liberalizovaný trh. Naliehavosť a nevyhnutnosť požiadaviek na uplatnenie výnimiek musí byť v záujme všeobecného blaha. Právny rámec uplatňovania výnimiek je vymedzený ustanovením článku 58 ods. 1 Zmluvy o založení ES. Dané ustanovenie má však národohospodársky charakter, pretože jeho vecná podstata spočíva v uplatňovaní daňového práva, ktoré delí daňových poplatníkov jednak podľa miesta bydliska, jednak podľa miesta, kde je ich kapitál investovaný (článok 58 ods.1 písm.a) Zmluvy o založení ES).

Celkom inú povahu má ustanovenie článku 58 ods. 1 písm. b/ Zmluvy o založení ES, ktoré zakotvuje, že „sú rešpektované práva členských štátov v súvislosti so zavedením opatrení, ktoré by bránili porušovaniu vnútroštátnych právnych predpisov najmä v oblasti zdaňovania alebo dohľadu nad finančnými inštitúciami“. Pri zavádzaní takýchto opatrení sa musia členské štáty riadiť princípom primeranosti a rozhodnutiami súdneho dvora ES. Vecným obsahom týchto opatrení má byť zabránenie daňovým únikom, zavedenie opatrení na boj s terorizmom alebo zabránenie obchodu s drogami a v neposlednej miere aj zabránenie zneužitia finančného sektora na pranie špinavých peňazí. Takéto národné opatrenia nesmú však narúšať základnú podstatu voľného pohybu kapitálu.

Ďalšími výnimkami z voľného pohybu kapitálu, aké je prípustné zavádzať, je možnosť aplikácie ustanovenia článku 58 ods.1 písm. b/ druhá časť Zmluvy o založení ES, ktoré má priamu nadväznosť na ustanovenie článku 30 Zmluvy o založení ES. V tomto prípade ide o obmedzenia z dôvodu verejného poriadku a  bezpečnosti.

Verejný poriadok a bezpečnosť majú ochraňovať určité pravidlá správania na verejnosti, ktoré sú upravené v právnych normách, ktorých dodržiavanie je záväzné a je podmienené riadnym spoločenským spolužitím a správaním. Opatrenia za účelom ochrany bezpečnosti pri voľnom pohybe kapitálu môžu členské štáty zavádzať iba v skutočných prípadoch a musí byť preukázateľná ich nevyhnutnosť. Verejný poriadok a bezpečnosť býva zriedka - kedy dôvodom , na uplatnenie uvedeného ustanovenia.

Akékoľvek výnimky z režimu voľného pohybu kapitálu a voľného pohybu platieb musia byť v súlade s ustanovením článku 58 ods. 3 Zmluvy o založení ES. Ochranné právne nástroje nesmú však byť využívané za účelom prekonávania hospodárskych ťažkostí alebo na revitalizáciu ekonomickej politiky štátu. Je prirodzené, že takéto opatrenia zavádzajú členské štáty v obmedzenom rozsahu, preto je nevyhnutné, aby skutočne existovali dôvody pre takého výnimky a aby sa  špecifikovala naliehavosť i nevyhnutnosť danej situácie.

Vnútorný trh Európskej únie je založený na princípoch voľného trhového hospodárstva a na odstraňovaní bariér medzi štátmi, čo má za následok, že národné a politické záujmy členských štátov sú stále v väčšom meradle obmedzované európskym právom. Obmedzenia na pohyb kapitálu môžu mať formu administratívnych opatrení, ktoré môžu súvisieť s ochranou práv klientov, s poskytovaním služieb, s emisiou cenných papierov, s pripustením cenných papierov na kapitálový trh atď. Tieto obmedzenia je možné zavádzať výlučne so zámerom ochrany verejného záujmu a nesmú slúžiť ako nástroje skrytej diskriminácie. Odôvodnenie ochrany verejného záujmu treba posudzovať oddelene a nezávisle od trestného práva. Pri definovaní pojmu verejný záujem je nevyhnutné mať na zreteli, že verejný záujem je opakom súkromného záujmu a že ide o záujmy spoločnosti, resp. o celospoločenské záujmy, pričom nositeľom týchto záujmov je verejnosť. Z hľadiska európskeho práva sú však takéto opatrenia nezlučiteľné so základnými aspektami vnútorného trhu.

V danej súvislosti je možné aplikovať rozhodnutie Súdneho dvora ES vo veci Komisia/ Belgicko C-478/98. Predmetom súdneho sporu bolo vylúčenie rezidentov z upisovania cenných papierov emitovaných v zahraničí, ktoré Súdny dvor ES uznal ako obmedzenie voľného pohybu kapitálu. Súdny dvor ES svojím nálezom opäť posunul interpretáciu ustanovení Zmluvy o založení ES o voľnom pohybe kapitálu k extenzívnejšiemu výkladu.

Podstata problému spočívala vo vydaní Kráľovského dekrétu, na základe ktorého bol belgický minister financií oprávnený dohodnúť na zmluvnom základe na trhu euroobligácií verejný úver vo výške 1 miliardy DEM. Komisia dekrét s takýmto obsahom práv považovala za dokument, ktorý je v rozpore s článkom 56 Zmluvy o založení ES. Zároveň poukázala na skutočnosť, že nie je možné využiť opatrenie podľa článku 58 Zmluvy o založení ES, ktorého vecná podstata spočíva v zavedení určitých výnimiek. Súdny dvor rozhodol, že Kráľovský dekrét nemožno považovať za nevyhnutné opatrenie, ktoré by bolo opodstatnené z dôvodu verejného záujmu alebo bezpečnosti. V prípade, ak by bolo nevyhnutné zaviesť takéto opatrenie, tak potom musí byť aj v súlade so zásadou primeranosti, ktorá predpokladá, že opatrenie musí byť vzhľadom na určené ciele a účely primerané. Táto zásada si vyžaduje zváženie, či sa opatrením dosiahne, alebo sa môže dosiahnúť zamýšľaný cieľ. Uvedené rozhodnutie Súdneho dvora ES presnejšie formuluje používanie zásady primeranosti z dôvodu nevyhnutných opatrení v aplikačnej praxi.

Účelom hospodárskej a menovej únie je vytvoriť jednotný finančný priestor, v ktorom sa bude kapitál voľne pohybovať bez ohľadu na svoj pôvod. Nezáleží teda na tom, či poskytovateľ kapitálu pochádza z členského štátu Európskej únie alebo z tretieho štátu. Vzťahy medzi členskými štátmi a tretími krajinami ktoré sú upravené v článku 57 Zmluvy o založení ES sú založené na zásade erga omnes. Právny základ vzťahov medzi členskými štátmi a tretími krajinami v oblasti kapitálových pohybov je vymedzený ustanoveniami článkov 57, 59 a 60 Zmluvy o založení ES. Uvedené ustanovenia predpokladajú úplnú liberalizáciu pohybu kapitálu aj s tretími krajinami.

Na uskutočnenie voľného pohybu kapitálu s tretími krajinami môže Rada vydať relevantné opatrenia.

Voľný pohyb kapitálu do a z tretích krajín zahŕňa :

priame investície,

investície do nehnuteľného majetku,

rozvoj hospodárskych činností,

poskytovanie finančných služieb,

pripustenie cenných papierov na kapitálové trhy.

 

V európskom práve sú „priame investície“ definované ako investície akéhokoľvek druhu poskytované fyzickými osobami, spoločnosťami a finančnými inštitúciami, ktorých cieľom je vytvorenie alebo udržanie dlhodobých a priamych vzťahov medzi tými subjektami, čo poskytujú prostriedky pre spoločnosti so zámerom rozvoja ekonomických aktivít pre takéto subjekty kapitálových trhov.

Smernica 88/361/EHS pojem „investície do nehnuteľného majetku“ vymedzuje ako kúpu budov a pozemkov alebo stavbu budov súkromnými osobami s cieľom zisku alebo osobného užívania. Táto kategória taktiež zahŕňa práva užívania, ako aj práva prístupu na pozemky a stavebné práva.

Rozvoj hospodárskych činností znamená akékoľvek aktivity spojené s podnikaním fyzických a právnických osôb. V podstate ide o právo podnikania, t. j. o právo usadiť sa a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť (prípadne poskytovať služby). Zmyslom hospodárskej činnosti v rámci vnútorného trhu je ekonomicky sa integrovať a vyvíjať aktivity ekonomického charakteru s cieľom zisku.

Poskytovanie finančných služieb v merite veci znamená uskutočňovanie finančných operácií týkajúcich sa obchodovania finančných inštitúcií v členských štátoch na finančných trhoch. Podľa európskeho práva finančné inštitúcie, ktoré sú oprávnené poskytovať finančné služby, sú banky, poisťovne a  iné subjekty, ktoré majú oprávnenie za týmto účelom pôsobiť na finančnom trhu.

Jednou z operácií s cennými papiermi bežne obchodovateľnými na kapitálovom trhu je aj pripustenie cenných papierov na kapitálové trhy. V tejto súvislosti ide o tieto aktivity:

uvedenie na burzu cenných papierov,

emitovanie a umiestnenie na kapitálovom trhu /pripustenie domácich cenných papierov na zahraničný kapitálový trh a administrovanie zahraničných cenných papierov na domácom kapitálovom trhu.

 

Systém voľného pohybu kapitálu a obchodovanie s tretími krajinami však treba vidieť v kontexte Všeobecnej dohody o voľnom obchode so službami, ktorá od členských štátov WTO požaduje, aby vytvorili liberálne obchodné prostredie pre finančné služby, vrátane slobodného zakladania pobočiek a rešpektovania princípu „národného zaobchádzania“

Proces zavedenia úplnej liberalizácie kapitálových pohybov v rámci členských štátov bol sprevádzaný prijatím smernice Rady 88/361/EHS o voľnom pohybe kapitálu a o vytvorení európskeho finančného priestoru. Príslušná smernica, ktorá je v súčasnosti hlavným právnym nástrojom pre peňažné a kapitálové pohyby, liberalizuje pohyb peňazí a kapitálu, t. j. všetky kapitálové operácie sú liberalizované, s výnimkou operácií s krátkodobými finančnými nástrojmi, ktoré by mohli ohroziť stabilitu meny. Príslušný právny akt je reakciou na skutočnosť, podľa ktorej väčšina členských štátov už dosiahla takú úroveň ekonomického rozvoja, že sa pominula nevyhnutnosť regulácie najmä pri klasických kapitálových transakciách. Všetky operácie uvedené v Prílohe I smernice boli plne liberalizované. Grécko ako posledný členský štát zrušil v roku 1994 všetky obmedzenia pohybu kapitálu aj voči tretím krajinám.

Súčasťou smernice je aj „Nomenklatúra kapitálových transakcií vzťahujúcich sa na transakcie vykonávané medzi tuzemcami v členských štátoch“. Predovšetkým ide o kapitálové transakcie klasifikované podľa ekonomickej povahy aktív a pasív, ktorých sa dotýkajú.

Zásadný význam pre proces liberalizácie kapitálových trhov priniesli smernice :

93/22/EHS (OJ L 141 z roku 1993) o investičných službách

93/6/ EHS (OJ L 141 z roku 1993) o kapitálovej primeranosti.

 

Smernica 93/22/EHS zakladá povinnosť členským štátom vytvoriť univerzálne podmienky pre spoločnosti poskytujúce investičné služby. Jej cieľom je vytvorenie transparentných vzťahov a právnej istoty obsahom konkretizáciou práva uplatniteľného v trhových vzťahoch. Smernica v meritórnom rozsahu upravuje tieto oblasti :

definovanie základných pojmov súvisiacich s investičnými službami,

podmienky pre pôsobenie investičných spoločností na trhu,

vzťahy s tretími krajinami,

podmienky pre poskytovanie služieb v inom členskom štáte,

podmienky pre dozor nad investičnými spoločnosťami.

 

Každá investičná spoločnosť, ktorá chce pôsobiť na európskom kapitálovom trhu, musí spĺňať tieto podmienky definované v článku 3 smernice:

musí byť založená v súlade s právnym poriadkom svojho domovského štátu a vykonávať investičné služby v súlade s touto smernicou,

musí mať dostatočný kapitál v súlade s ustanoveniami smernice 93/6/EHS s prihliadnutím na charakter poskytovanej investične služby,

pracovníci, ktorí pôsobia v manažérskych funkciách, musia byť osobami s dobrou povesťou a musia mať odborné a praktické skúsenosti v danej oblasti.

Smernica ďalej obsahuje ustanovenia o uplatňovaní zásady vzájomnosti s tretími štátmi a s nečlenskými štátmi a ustanovenia o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania povolení (licencií).Vzhľadom na vývoj na medzinárodných kapitálových trhoch bola smernica následne niekoľkokrát novelizovaná a zdá sa, že nie je posledným právnym aktom, ktorý upravuje danú problematiku.

Hlavným cieľom smernice 93/6/EHS o kapitálovej primeranosti investičných spoločností a úverových inštitúcií je:

vytvorenie harmonizovaných podmienok pre investičné bankovníctvo,

vytvorenie harmonizovaných podmienok pre vlastné fondy a fondy investičných spoločností,

vytvorenie jednotného systému podmienok pre základné imanie investičných spoločností,

zavedenie definície pre jednotlivé riziká,

odstránenie bariér medzi všeobecným a investičným bankovníctvom,

zjednotenie minimálnych požiadaviek na vytváranie kapitálových rezerv.

 

Dôvodom prijať túto smernicu bolo prispieť k harmonizácii podmienok pre prijatie opatrení na koordináciu pravidiel regulujúcich obchodovanie investičných spoločností so zreteľom na vytvorenie mechanizmu na monitorovanie rizík, akým sa spoločnosti vystavujú, a najmä na skutočnosť, aby boli klienti ochránení pred rizikom znehodnotenia svojich úspor.

Kótovanie cenných papierov prináša značné výhody emitentom. Predovšetkým ide o možnosť získavania dodatočného kapitálu za výhodnejších podmienok, než je typický bankový úver. Kótovanie pôsobí ako prirodzený filter triediaci ekonomické subjekty podľa ich veľkosti a výkonnosti, preto sa práve kótovaním oficiálne potvrdzuje alebo aj zvyšuje imidž obchodnej spoločnosti u domácich a zahraničných investorov.

Podmienky prijímania cenných papierov na kótovanie na burze cenných papierov a informácií, ktoré sa o týchto cenných papieroch musia zverejňovať, sú upravené v smernici Rady 2001/34/ES. Táto smernica vytvára právny rámec na koordinácie podmienok pre prijímanie cenných papierov na kótovanie na burzách situovaných v členských štátoch a zároveň poskytuje ekvivalentnú ochranu pre investorom v rôznych členských štátoch, čím umožňuje prijímanie cenných papierov na kótovanie v každom členskom štáte aj cenných papierov z iných členských štátov, ako aj kótovanie akéhokoľvek daného cenného papiera na iných burzách v rámci Spoločenstva. Takýmto spôsobom prispieva k väčšej vzájomnej prepojenosti národných trhov s cennými papiermi a tak vytvoril perspektívu pre vznik európskeho kapitálového trhu.

Daná koordinácia vzťahov v oblasti cenných papierov sa vzťahuje aj na cenné papiere emitované nečlenskými štátmi alebo ich regionálnymi a miestnymi orgánmi alebo medzinárodnými organizáciami. Smernica sa ďalej vzťahuje aj na subjekty, pre ktoré neplatí ustanovenie článku 48 ods. 2 Zmluvy o založení ES. Podmienky koordinácie pre prijímanie cenných papierov na kótovanie sú dostatočne flexibilné, umožňujú zohľadňovať súčasné rozdiely v štruktúrach trhov cenných papierov v členských štátoch a tak umožňujú zohľadniť aj všetky špecifické situácie, s ktorými môžu byť konfrontované. Z uvedeného dôvodu je koordinácia obmedzená na vytvorenie minimálnych podmienok pre prijímanie cenných papierov na kótovanie na burzách v členských štátoch. Výsledkom takejto koordinácie bude zladenie právnych predpisov v danej oblasti v členských štátoch.

Všeobecné ustanovenia týkajúce sa kótovania cenných papierov sú vymedzené v Hlave II smernice 2001/34/ES. Z týchto ustanovení vyplýva „že členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby cenné papiere nemohli byť prijaté na kótovanie na žiadnej burze so sídlom alebo pôsobiacej na ich území, pokiaľ nebudú splnené podmienky ustanovené touto smernicou, pričom emitenti cenných papierov prijatých na kótovanie bez ohľadu na dátum prijatia musia rešpektovať ustanovenia tejto smernice“.

Povinnosť vyplývajúca pre členské štáty z ustanovenia článku 8 smernice 2001/34/ES spočíva v tom, že členské štáty musia vytvoriť pre spoločnosti pôsobiace na kapitálovom trhu taký právny rámec, ktorý im bude ukladať povinnosť, že emitenti cenných papierov prijatých na kótovanie budú pravidelne informovať verejnosť o svojej finančnej situácii a o hlavných ekonomických aktivitách .

Ustanovenie článku 20 smernice 2001/34/ES ukladá členským štátom povinnosť, zabezpečiť, že prijatie cenných papierov na kótovanie na burze so sídlom alebo operujúcej na ich území bude podmienené zverejnením zoznamu informácií, t. j. formou „kótovacieho prospektu.“ Kótovací prospekt musí obsahovať informácie prispôsobené povahe emitenta a cenných papierov, pre ktoré sa žiada kótovanie a ktoré sú pre investorov a ich investičných poradcov nevyhnutné pre vypracovanie informatívneho ohodnotenia aktív, pasív, finančnej situácie, ziskov a strát, ako aj perspektív emitenta a práv viažucich sa na tieto cenné papiere. Smernica 2001/34/ES v ustanovení článku 23 umožňuje členským štátom udeliť aj výnimku z povinnosti zverejniť kótovací prospekt, a to v týchto prípadoch: ak cenné papiere, pre ktoré sa žiada prijatie na kótovanie, boli už predmetom ponuky na verejné umiestnenie, alebo ak sú cenné papiere vydané v súvislosti s ponukou na prevzatie, alebo ak sú cenné papiere vydané v súvislosti so zlúčením spoločnosti alebo vytvorenia novej spoločnosti. Žiadny kótovací prospekt nesmie byť uverejnený pred schválením kompetentného orgánu.

Podľa ustanovenia článku 38 smernice 2001/34/ES kótovací prospekt schválený v súlade s relevantnou právnou úpravou (článok 37 smernice) musí byť po predložení uznaný inými členskými štátmi, v ktorých žiada o prijatie na kótovanie, bez toho, aby získal súhlas príslušných orgánov týchto štátov a bez toho, aby tieto štáty mohli požadovať začlenenie dodatočných informácií do kótovacieho prospektu. Príslušné orgány však môžu požadovať, aby kótovací prospekt obsahoval informácie špecifické pre trh štátu, v ktorom žiada o prijatie, týkajúce sa najmä systému daní z príjmu, finančných inštitúcií, ktoré majú vyhradené právo konať ako platobní agenti emitenta v tomto štáte, a spôsob, akým sa zverejňujú oznamy pre investorov.

Vzájomné uznávanie kótovacích prospektov, ktoré sa musia uverejniť pre prijímanie cenných papierov na kótovanie predstavuje významný aspekt z hľadiska formovania vnútorného trhu.

Smernica ďalej členským štátom ukladá povinnosť vytvoriť podmienky pre uznanie prospektu verejnej ponuky ako kótovacieho prospektu tam, kde sa žiada o prijatie na kótovanie po pomerne krátkom časovom intervale po verejnej ponuke.

Ustanovenie článku 41 smernice 2001/34/ES splnomocňuje Spoločenstvo uzatvoriť dohodu s nečlenskými štátmi o uznaní kótovacieho prospektu. Uznanie kótovacieho prospektu je však determinované princípom reciprocity a splnením požiadaviek definovaných v tejto smernici.

So zámerom ochrániť investorov musia byť príslušné dokumenty určené na sprístupnenie verejnosti čo najskôr zaslané kompetentným úradom v tom členskom štáte, v ktorom sa žiada o prijatie na kótovanie. Takýto postup je nevyhnutný najmä preto, aby tento členský štát rozhodol, či takéto dokumenty musia byť ešte preskúmané kompetentnými orgánmi a v prípade potreby stanoviť charakter a spôsob, akým sa takáto kontrola vykoná.

V zmysle tejto smernice spoločnosti, ktorých akcie sú kótované na burze, musia sprístupniť investorom svoje ročné účtovné závierky a ročnú správu poskytujúcu informácie o aktivitách spoločnosti za celý finančný rok.

S cieľom zabezpečiť efektívnu ochranu investorov a transparentné vzťahy na burzách sa právne akty, týkajúce sa pravidelných informácií zverejňovaných spoločnosťami, ktorých akcie boli prijaté na kótovanie v rámci Spoločenstva, nevzťahujú iba na spoločnosti z členských štátov, ale aj na spoločnosti z nečlenských štátov.

Politika primeraného informovania investorov pre oblasť prevoditeľných cenných papierov s najväčšou pravdepodobnosťou zvýši ochranu a dôveru investorov na trhoch s cennými papiermi a tak zabezpečí riadne fungovanie trhov cenných papierov.

Zjednocovaním a koordináciou politiky ochrany účastníkov kapitálových trhov na úrovni Spoločenstva sa posilní dôveryhodnosť európskeho kapitálového trhu. Následne preto musia byť investori informovaní o významných podieloch a o zmenách týchto podielov v obchodných spoločnostiach v rámci Spoločenstva, ktorých akcie sú kótované na burzách nachádzajúcich sa v Spoločenstve. Obchodné spoločnosti, ktorých akcie sú kótované na burze v Spoločenstve, môžu informovať verejnosť o zmenách významných podielov iba vtedy, ak budú o takýchto zmenách informované samotnými držiteľmi týchto podielov.

Vzhľadom na to, že z pohľadu investorov sú investície do kótovaných emisií bezpečnejšie než investície do nekótovaných emisií, Európska únia dbá o to, aby i v členských krajinách boli vytvorené zdravé konkurenčné podmienky pre takéto aktivity, preto požaduje aj od členských štátov, aby rešpektovali v celom kontexte smernicu 2001/34/ES.

Zjednocovaním štandardov ochrany investorov na úrovni Spoločenstva, ako aj koordinovaných postupov a pravidiel v oblasti voľného pohybu kapitálu sa tak vytvárajú predpoklady pre skutočný transnacionálny kapitálový trh, ktorý postupne zotrie národné hranice a prekračuje aj rámec Európskej únie. Táto nová smernica zároveň mení a ruší tieto právne akty ES: smernice 79/279/EHS, 82/148/EHS, 88/627/EHS, 80/390/EHS/, 82/148/EHS, 87/345/EHS, 90/211/EHS, 94/18/EHS, 82/121/EHS, 88/627/EHS .

V súčasnosti najrozšírenejšou formou investovania na kapitálovom trhu je zhodnocovanie úspor individuálnych investorov formou kolektívneho investovania. Táto forma zhodnocovania úspor je rozšírená preto, lebo jej výsledkom je vyššie zhodnotenie investícií než v bankovej inštitúcii. Aktivity v oblasti kolektívneho investovania vykonávajú profesionálni pracovníci, čím sa znižuje riziko daných transakcií.

Univerzálny právny rámec pre investičné fondy a investičné spoločnosti je vymedzený smernicou Rady 85/611/EHS o koordinácii právnych a administratívnych predpisov týkajúcich sa spoločností pre kolektívne investovanie do obchodovateľných cenných papierov v znení neskorších predpisov. Táto smernica sa stručne nazýva aj smernica o UCITS, čo je skratka prevzatá z anglického jazyka (Undertakings for collective investments in transferable secutities, ďalej len „ UCITS“).

Cieľom danej smernice bolo vytvoriť spoločný právny základ pre povoľovanie činnosti, dozoru nad činnosťou, štruktúry investícií a s tým spojených aktivít pre kolektívne investovanie v rámci Spoločenstva.

Pre subjekty, na ktoré sa vzťahuje smernica o UCITS, platí zásada, že sú povinné požiadať o povolenie v členskom štáte svojho sídla. Takéto povolenie podlieha systému vzájomného uznávania, t. j. takéto povolenie potom platí vo všetkých členských štátoch, a to aj pre všetky činnosti vykonávané investičnými fondmi a spoločnosťami.

Ďalším významným aspektom smernice je, že do cenných papierov, s ktorými sa pravidelne obchoduje na organizovaných trhoch, musia investičné spoločnosti a fondy investovať najmenej 90 % majetku klientov. Zvyšný majetok môže byť investovaný do hmotného a nehmotného majetku na prevádzkovú činnosť spoločnosti. Majitelia podielových listov nemôžu rozhodovať o použití takéhoto majetku, práve preto o tom rozhoduje vrcholový manažment spoločnosti.

Uverejňovanie údajov o hospodárení investičných spoločností a fondov patrí k povinnostiam, ktoré možno označiť ako explicitný záväzok pre tieto subjekty. Potrebné údaje musia spoločnosti uverejňovať formou výročnej správy, polročnej správy a v prospekte, na základe ktorého ponúkajú svoje služby. Obsahové a formálne náležitosti prospektu sú uvedené v Prílohe smernice UCITS. Preto, aby mohli subjekty pôsobiť na kapitálovom trhu Európskej únie, je nevyhnutné, aby túto skutočnosť rešpektovali, pretože v opačnom prípade nebudú môcť takéto prospekty uverejňovať na danom trhu.

Keďže môžu existovať rôzne formy spoločností a inštitúcií, ktoré vykonávajú činnosti spojené s kolektívnym investovaním, európska legislatíva definuje v ustanovení článku 1 presne spoločnosti pre kolektívne investovanie. Podľa tejto smernice sa za spoločnosti pre kolektívne investovanie považujú spoločnosti:

ktorých jediným účelom je investovanie peňažných prostriedkov získaných od verejnosti do prevoditeľných cenných papierov alebo do vkladov v úverových inštitúciách na spoločný účet na princípe rozloženia rizika,

ktorých jediným účelom je kolektívne investovanie peňažných prostriedkov získaných od verejnosti do podielových listov iných UCITS,

ktorých podielové listy sú na požiadanie podielnikov odkupované alebo vyplácané priamo alebo nepriamo na ťarchu majetku týchto organizácií.

 

UCITS sú v smernici 85/611/EHS definované ako portfólioví investori. Nesmú však do svojho majetku nadobúdať cenné papiere, ktoré zaručujú vyšší ako 10-%-ný podiel na kapitáli a hlasovacích právach jedného emitenta. Ustanovenia smernice následne umožňujú, že členské štáty sú oprávnené udeliť aj výnimky pre emisie garantované štátom a jeho orgánmi.

Investičná spoločnosť alebo fond zriadený podľa tohto ustanovenia môže vykonávať svoju činnosť len na základe povolenia vydaného kompetentným úradom štátu, kde má svoje sídlo podľa zriaďovacej listiny. Takéto povolenie, ktoré má povahu autorizácie, je potom platné vo všetkých členských štátoch. Podielový fond možno autorizovať iba vtedy, ak kompetentné úrady povolili činnosť pre správcovskú spoločnosť a ak náležitým spôsobom boli schválené zmluvné podmienky a depozitár. Správcovská spoločnosť nesmie vykonávať inú činnosť ako je správa podielových fondov a investičných spoločností. Majetok klientov podielového fondu musí byť zverený do správy depozitárovi. Z inštitucionálneho hľadiska je depozitár nezávislý od správcovskej spoločnosti, podlieha verejnej kontrole, musí mať svoje sídlo v tom členskom štáte, v ktorom má sídlo investičná spoločnosť. Musí poskytovať dostatočné finančné a odborné záruky, že bude riadne vykonávať činnosť depozitára a plniť svoje záväzky. Pre depozitára je záväzná platná právna úprava štátu, v ktorom má investičná spoločnosť sídlo. Zároveň zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil investičnej spoločnosti a podielnikom, ak ju spôsobil zavineným neplnením alebo nedôsledným plnením povinností depozitára.

Osobitným spôsobom v Oddieli VIII smernice sú upravené podmienky pre UCITS, ktoré predávajú podielové listy v inom členskom štáte než v tom, v ktorom majú svoje sídlo.

Dozor nad činnosťami spoločností, ktoré realizujú kolektívne investovanie, vykonávajú kompetentné orgány domovského štátu. Úlohou týchto orgánov je tlmiť riziká a vytvoriť transparentné vzťahy medzi subjektmi pôsobiacimi na kapitálovom trhu. Jednotlivé členské štáty si na princípe vzájomnosti vymieňajú informácie o aktivitách UCITS. Pre členské štáty z ustanovenia článku 50 smernice vyplýva, že musia zabezpečiť aj ochranu služobného tajomstva u osôb prichádzajúcich do styku s informáciami najmä pokiaľ ide o ekonomické aktivity tých spoločností, ktorých služobným tajomstvom sú viazaní aj audítori.

Vo finančných vzťahoch je pojem etika spojený s čestnosťou, dôverou, finančnou istotou a korektnosťou. Etika a právne vedomie sú základnými determinantami, ktoré bezpochyby majú vplyv na správne fungovanie finančných služieb a voľný pohyb kapitálu.

Právne vedomie je nezastupiteľným prvkom pri formovaní právnej kultúry a všeobecnej morálky občianskej spoločnosti. Pravda, ako nevyhnutná hodnota ľudského vedomia pomáha subjektom pôsobiacim na finančných trhoch dosiahnuť želateľné úspechy iba za predpokladu, že účastníci týchto trhov poznajú jej hranice a rešpektujú ho v celom kontexte. Subjekty pôsobiace na finančných trhoch by mali v každom prípade rešpektovať právny rámec platnej právnej úpravy a nemali by inklinovať k aktivitám, ktorých výsledkom sú podvody a pranie špinavých peňazí. Každý takýto subjekt by mal mať vyvinutý zmysel pre ľudskú dôstojnosť a vyvinutý zmysel pre spravodlivosť a nezlomnú úctu k pravde, ako k hodnote, ktorej obranu prikazuje zákon.

Úlohou finančných trhov je poskytnúť subjektom kapitálových trhov rovnaké informácie v rovnakom čase a na rovnakom mieste. Samotný subjekt ako prijímateľ služby si môže dať od profesionálnych pracovníkov poradiť, ale tí by nemali v žiadnom prípade zneužívať jeho neznalosť a nemali by mu vnucovať nevýhodné riešenia. Vzhľadom na nejednotnú právnu úpravu a rozdielne prístupy členských štátov v oblasti etiky podnikania na finančných trhoch vydala Komisia ES roku 1977 odporúčanie č. 534 – Európsky kódex podnikania pri transakciách s prevoditeľnými cennými papiermi.

Kódex je v skutočnosti právnym návodom na dodržiavanie profesionálnej etiky v oblasti podnikania na finančných trhoch. Od všetkých členských štátov sa očakáva, že v aplikačnej praxi sa na princípe dobrovoľnosti bude tento dokument dodržiavať najmä pri uskutočňovaní finančných transakcií. Kódex je určitou autoritou a vyváženým spôsobom vymedzuje podstatu harmonického rozvoja vzťahov medzi subjektmi finančných trhov.

Kódex obsahuje tzv. dve kategórie základných princípov etiky, ktoré sa členia na :

všeobecné princípy

doplňujúce princípy.

 

Podstata všeobecných princípov spočíva na vymedzení všeobecného rámca pre účastníkov kapitálových trhov, pričom sa kladie dôraz na poskytovanie informácií, ktoré by mali byť uverejňované pre verejnosť presne a v správnom čase. Pozitívne rysy pravdivého zverejňovania informácií úzko nadväzujú na inštitút korektnosti. Všeobecné spochybnenie správnych hodnôt informácie môže mať nepriaznivý vplyv na klienta. Všeobecné princípy osobitne priznávajú významnosť aspektu rovnosti zaobchádzania všetkých akcionárov. Všeobecné princípy v zásade odmietajú privilegovaný prístup pre vybrané skupiny akcionárov. Z kódexu naďalej vyplýva, že členovia dozornej rady, riaditelia, manažéri majú povinnosť vyhnúť sa každej aktivite, ktorá by viedla k poškodeniu čestného obchodovania s cennými papiermi alebo k porušeniu práv ostatných akcionárov. Všetky osoby s významným vplyvom na riadenie musia hájiť ekonomické záujmy majiteľov cenných papierov a musia regulovať svoje aktivity so zámerom ochrany ich práv. Osoby pravidelne obchodujúce na trhoch s cennými papiermi by mali konať čestne, v súlade s cieľmi kódexu, dokonca aj vtedy, keby to v určitých prípadoch viedlo k zrieknutiu sa krátkodobých ziskov .

V súčasnosti v ekonomických vzťahoch najviac rezonuje problematika konfliktu záujmov. Všeobecné princípy kódexu práve vymedzujú, že finanční sprostredkovatelia sa musia vyhnúť konfliktom záujmov s klientmi alebo s klientmi navzájom. Pokiaľ ide o objektívne kritériá v oblasti konfliktu záujmov, právne posúdenie skutočností sa neobmedzuje len na ekonomické vzťahy, ale aj na spoločenské a verejné vzťahy, preto by malo finančným sprostredkovateľom záležať na dobrej povesti spoločnosti a nemali by sa zapájať do aktivít, ktoré by sa vyznačovali stretom profesionálnych záujmov.

Všeobecné princípy kódexu sú doplnené konkrétnejšími princípmi, ktoré kódex definuje ako „doplňujúce“. V nadväznosti na to uvedené kódex požaduje, aby všetky osoby, obchodujúce na trhu, boli osobami bezúhonnými. V zmysle doplňujúcich princípov kódexu sa od finančných sprostredkovateľov požaduje, aby sa pri obchodovaní na finančnom trhu riadili zásadou čestnosti. Pri obchodoch by mali konať tak, aby dodržiavali platnú právnu úpravu, no najmä aby výsledkom ich transakcie neboli nečisté operácie.

Z uvedeného vyplýva, že podstatnými aspektmi v procese formovania integrovaných kapitálových trhov sú etika, profesná česť a právne vedomie. Takýto právny akt Komisie svojím obsahom deklaruje aj ochranu práv a záujmov klientov (spotrebiteľov). Tento univerzálny kooperačný systém európskeho štandardu, iniciovaný Komisiou, otvára priestor pre postupné zjednocovanie elementárnych pravidiel etiky kapitálových trhov.

Legislatívny rámec slovenského kapitálového trhu je v značnom rozsahu ovplyvnený právnymi predpismi OECD a Európskych spoločenstiev, pretože integrácia a prepojenie slovenského kapitálového trhu so zahraničnými trhmi si vyžadujú kompatibilné právne prostredie a konzistentný kapitálový trh. Liberalizácia kapitálových transakcií slovenského kapitálového trhu umožňuje vstupovať aj zahraničným subjektom na slovenský kapitálový trh a vyvíjať podnikateľské aktivity. Slovenský kapitálový trh patrí síce medzi rozvíjajúce sa trhy strednej a východnej Európy, ale nemožno povedať, že by právne prostredie nezodpovedalo euroštandardom, ako aj požiadavkám OECD.

V rámci prístupového procesu prípravy Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie Slovenská republika prevzala na seba záväzok: implementovať acqius communautaire do národného právneho poriadku a vytvoriť vhodné podmienky pre správne fungovanie vnútorného trhu, tzv. tretie kodanské kritérium. V rámci tohto procesu boli stanovené aj prioritné úlohy súvisiace s harmonizáciou národného právneho rámca s eurolegislatívou v oblasti kapitálového trhu, t. j. harmonizácia zákona o burze cenných papierov .

Zákon o burze cenných papierov môžeme z hľadiska právnej zlučiteľnosti s relevantnou európskou právnou úpravou môžeme hodnotiť ako zákon čiastočne kompatibilný, pretože obsahuje ustanovenia, ktoré nedosahujú stupeň maximálnej harmonizácie práva.

Uvedená národná právna norma je v súlade s primárnou právnou úpravou, t. j. s ustanoveniami článkov 14, 56 až 60 Zmluvy o založení ES. V meritórnom rozsahu boli do zákona o burze cenných papierov transponované ustanovenia týchto právnych aktov sekundárnej povahy :

smernica Rady č.34/2001/ES o prijímaní cenných papierov na kótovanie na burze cenných papierov a o informáciách, ktoré sa majú uverejňovať o týchto cenných papieroch (OJ L 184 zo 6.7.2001),

smernica Rady č. 93/22/EHS o investičných službách v oblasti cenných papierov

(OJ L 141 z 11.6.1993).

 

Zámerom zákona o burze cenných papierov je :

harmonizovať podmienky pre kótovanie cenných papierov a obsah kótovacích prospektov cenných papierov v súlade s príslušnými smernicami EÚ,

stanoviť podmienky pre prijatie cenných papierov a iných investičných nástrojov obchodovania na burze cenných papierov v súlade s praxou uplatňovanou na vyspelých kapitálových trhoch,

reagovať na zmeny vykonané roku 2001 v legislatívnom a regulačnom rámci kapitálového trhu prijatím zákona o cenných papieroch a investičných službách a zákona o dohľade nad finančným trhom,

zmeniť a precizovať doterajšie ustanovenia o štátnom dozore nad činnosťou burzy cenných papierov v nadväznosti na pripravovanú zmenu v postavení a spôsobe výkonu činnosti Úradu pre finančný trh,

zvýšiť úroveň ochrany investorov na kapitálovom trhu.

 

Jedným z ďalších cieľov definovaných v prístupovej stratégii na prípravu Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie bol aj cieľ „zriadenie nezávislého kontrolného orgánu“, ktorý bude vykonávať dozor nad kapitálovým trhom v Slovenskej republike. Roku 2000 bol zriadený Úrad pre finančný trh na základe zákona č. 329/2000 Z. z. ako orgán štátnej správy vykonávajúci dozor v oblasti kapitálového trhu a komerčného poisťovníctva. Cieľom tohto zákona bolo zriadenie takej inštitúcie, čo bude mať postavenie samostatného orgánu, ktorému bude zverený dohľad nad kapitálovým trhom a komerčným poisťovníctvom v takom rozsahu, ako si to vyžadujú európske a medzinárodné štandardy. Potom, v roku 2002, bol prijatý nový zákon č. 96/2002 o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Z pohľadu európskeho práva je nový slovenský právny predpis v súlade s týmito európskymi právnymi normami:

smernica Rady č. 93/22/EHS o investičných službách v oblasti cenných papierov,

smernica Rady č. 93/6/EHS o kapitálovej primeranosti investičných spoločností a úverových inštitúcií,

smernica Rady č. 85/611/EHS o koordinácii zákonov, nariadení a administratívnych ustanovení týkajúcich sa spoločností pre kolektívne investovanie do prevoditeľných cenných papierov,

smernica Rady č. 91/308/EHS o zabránení využívania finančného systému na pranie špinavých peňazí,

smernica Rady č. 73/239/EHS o koordinácii zákonov, nariadení a administratívnych ustanovení týkajúcich sa zakladania a činnosti v oblasti priameho poistenia s výnimkou životného poistenia v znení neskorších zmien a doplnkov,

smernica Rady č. 79/267/EHS.

 

Transpozícia ustanovení uvedených právnych aktov sekundárnej povahy do národného právneho predpisu je dôkazom toho, že Slovenská republika zintenzívnila a zefektívnila proces prístupovej stratégie a zároveň že sa vytvoril právny rámec pre medzinárodnú spoluprácu v oblasti dozoru nad kapitálovým a poistným trhom.

Proces postupného začleňovania Slovenskej republiky do európskych štruktúr prináša so sebou aj nevyhnutnosť postupného prispôsobovania podmienok pre obchodovanie s cennými papiermi na kapitálom trhu. V Slovenskej republike je táto problematika vymedzená v zákone č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

S problematikou voľného pohybu kapitálu je úzko spojená aj problematika investícií a nehnuteľností. Daná problematika je v slovenskom právnom poriadku upravená v devízovom zákone č. 202/1995 Z .z., v znení neskorších zmien a predpisov, ktorý bol roku 2002 novelizovaný za účelom liberalizácie kapitálových pohybov.

Tento zámer bol stanovený aj negociačnej pozícii – Voľný pohyb kapitálu a v zásade pozitívne ovplyvnil Hodnotenie Európskej komisie o pripravenosti Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie.

Na novelách Devízového zákona č. 202/1995 Z. z. od roku 1995 až do roku 2002 možno vidieť proces uvoľňovania národného režimu a prispôsobovania podmienok pre zahraničné subjekty z členských krajín OECD a Európskej únie. Liberalizácia regulovaných finančných transakcií, nevynímajúc pritom predaj zahraničných cenných papierov, ako aj uvoľnenie nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na území Slovenskej republiky pre organizačné zložky subjektov z krajín OECD a EÚ, to sú pozitívne črty procesu prispôsobovania národného právneho rámca najmä podmienkam Európskej únie. Novela Devízového zákona z roku 2002 s účinnosťou od 1. januára 2003 uvoľňuje aj operácie s finančnými derivátmi a upúšťa od možnosti určovať limit pri vývoze a dovoze bankoviek a mincí v hotovosti v slovenskej alebo cudzej mene.

V európskom práve je daná problematika upravená v smernici Rady č. 88/361/EHS o vykonávaní článku 67 Zmluvy o založení ES (OJ L 178 z 8. júla 1988). Novela Devízového zákona korešponduje v meritórnom rozsahu s ustanoveniami uvedenej európskej právnej normy, a to najmä v nadväznosti na pojmy „finančný úver“ a „priama investícia“.

Slovenský právny predpis upravujúci problematiku devízovo-právnych vzťahov je v súlade s daným právnym aktom sekundárnej povahy a obsahuje prvky pozitívnej aproximácie práva. Novela Devízového zákona zároveň obsahuje výnimku pri nadobúdaní tuzemských nehnuteľností, ktoré Slovenská republika zabezpečí až ku dňu vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie okrem nadobúdania poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy, kde Slovenská republika uplatnila prechodné obdobie 7 rokov odo dňa vstupu SR do EÚ.

D. Nováčková a kol.: Európska integrácia od Ríma cez Maastricht po Amsterdam, Bratislava, Eurounion, 2000.

G. Nicolaysen ň: Europarecht II. Nomos Verlagsgessellschaft, Baden-Baden 1996.

Tichý L.- Arnold R.- Svoboda P.- Zemánek I -.Kráľ R.: Evropské právo, Praha C.H.Beck 1999.