Európske spoločenstvo od svojho vzniku vyvíjalo snahu na zabezpečenie voľného pohybu služieb v rámci Spoločného trhu, a to nielen aplikáciou primárneho práva, ale aj harmonizáciou legislatívy členských štátov upravujúcou transakcie, ktorých predmetom je široké spektrum služieb. Definovanie pojmu služba nie je vôbec jednoduché, najmä vzhľadom na často abstraktný charakter služieb a ich nové dimenzie v kontexte informačnej spoločnosti, o čom sa napokon mohli presvedčiť i účastníci Uruguajského kola GATT. Sloboda voľného poskytovania služieb zahŕňa vykonávanie ekonomickej aktivity počas určitej, časovo obmedzenej doby v členskom štáte, kde buď poskytovateľ služby alebo jej prijímateľ nemajú prevádzku. Dočasný charakter poskytovania služieb odlišuje tieto činnosti od podnikania, ktoré charakterizuje atribút sústavnosti. ZES rozdeľuje služby na priemyselné, obchodné, remeselné a profesné. Voľný pohyb služieb sa teda vzťahuje na široké spektrum činností a povolaní, kam patria stavebné a konštrukčné firmy, realitné kancelárie, reklamné a public relations agentúry, poradenské a konzultačné firmy, advokáti, lekári, lekárnici, architekti a pod. Službou však môžu byť aj výkony profesionálnych športovcov, prostitúcia, či dokonca vykonanie umelého prerušenia tehotenstva.

Služba požívajúca ochranu komunitárneho práva by podľa článku 50 ZES, ako aj judikatúry Európskeho súdneho dvora („ESD“) mala mať odplatný charakter. Nie je pritom nevyhnutné, aby odplatnosť spočívala v zaplatení odmeny príjemcov služby v prospech jej poskytovateľa, ale postačí, aby službe zodpovedalo plnenie majúce určitú hodnotu. Podľa ustálenej judikatúry ESD platí, že odplatné poskytovanie služieb je hospodárska činnosť relevantná z hľadiska úloh Spoločenstva v zmysle článku 2 ZES, musí však ísť o činnosť efektívnu a skutočnú, pričom sú vylúčené činnosti malého významu a rozsahu, ktoré je možné považovať za okrajové a zanedbateľné.

ESD často nemá ľahkú úlohu pri posudzovaní, či určitá aktivita spadá alebo nespadá pod pojem služba. V prípade Bond van Adverteeders napríklad Súd posudzoval holandské nariadenie zakazujúce prevádzkovateľom káblovej siete distribúciu televíznych programov z iných členských štátov, ak tieto programy obsahujú reklamu zameranú osobitne na holandských divákov. ESD musel zhodnotiť, či má poskytnúť ochranu (i) službe poskytnutej operátorom káblovej siete pre holandských divákov, (ii) službe, ktorú operátor káblovej siete poskytuje zahraničnému vysielateľovi, alebo (iii) službe, ktorú poskytuje zahraničný vysielateľ reklamnej agentúre tým, že odvysiela vo vysielacom čase dohodnutý objem reklám. Komplikácie pri výklade môže spôsobiť aj tenká deliaca čiara medzi pojmovým vymedzením voľného pohybu služieb a voľného pohybu pracovníkov. V prípade Rush Portuguesa musel ESD rozhodnúť, či presun portugalskej pracovnej sily do Francúzska za účelom vykonania stavebných prác má byť charakterizovaný ako cezhraničný pohyb služieb, alebo pracovnej sily.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ustanovenia ZES o voľnom pohybe služieb sa aplikujú subsidiárne k ustanoveniam o voľnom pohybe tovaru, pracovných síl a kapitálu. To znamená, že ustanovenia o voľnom pohybe služieb sa použijú na nehmotné plnenia alebo výkony, ktoré nepodliehajú pravidlám upravujúcim ostatné tri základné slobody Spoločného trhu. Podstata voľného pohybu služieb spočíva v tom, že členské štáty nesmú vytvárať právne ani faktické prekážky, ktoré by spôsobovali diskrimináciu alebo nerovné zaobchádzanie medzi poskytovateľmi služieb v rámci Spoločenstva.

Zákaz diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti alebo mieste sídla či bydliska zakotvený v článku 12 ZES, je kľúčovým princípom, ktorý sa v plnej miere uplatňuje aj vo vzťahu k ustanoveniam ZES o voľnom pohybe služieb a slobode usadzovania (etablovania). Článok 49 ZES výslovne zakazuje obmedzenia voľného pohybu služieb v rámci Spoločenstva vo vzťahu k osobám, ktoré majú prevádzku v inom členskom štáte ako príjemca služby. ESD potvrdil priamy účinok tohto ustanovenia po prvýkrát v kauze Van Binsbergen. ESD v tomto prípade judikoval, že ustanovenie článku 49 ZES má za cieľ zrušiť akúkoľvek diskrimináciu poskytovateľov služieb na základe štátnej príslušnosti alebo skutočnosti, že poskytovateľ služby má sídlo v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sa má služba poskytnúť. Z tohto rozsudku vyplýva interpretácia funkcií ustanovení ZES o voľnom pohybe služieb – ide jednak o zamedzenie obmedzení voľného pohybu služieb, ako aj o pozitívnu funkciu uľahčenia cezhraničného poskytovania služieb. Ustanovenia ZES o voľnom pohybe služieb sa naopak neuplatnia v prípade, ak sa všetky komponenty danej ekonomickej činnosti realizujú v jednom členskom štáte, teda ak nedochádza k cezhraničnému efektu. Zo samotnej povahy voľného pohybu služieb v rámci Spoločného trhu vyplýva, že na to, aby poskytovateľ služieb mohol požívať svoje práva vyplývajúce zo zásady voľného pohybu služieb, musí mať zriadenú trvalú prevádzku v niektorom z členských štátov ES. Pri poskytovaní služieb, ktoré požívajú ochranu komunitárneho práva, môžu vzniknúť nasledovné modelové situácie:

Aktívna sloboda služieb - poskytovateľ služby alebo ním poverená osoba sa zdržuje na území štátu príjemcu služby za účelom poskytnutia služby. V tejto situácii je najdôležitejšie diferencovať medzi poskytovaním služieb a podnikaním, pričom rozhodujúci je časový faktor – prechodný charakter poskytovania služieb, resp. trvalý a sústavný charakter podnikania. Kľúčovým aspektom rozdielu medzi podnikaním a poskytovaním služieb je, že poskytovateľ služby nespadá pod kompetenciu a kontrolu verejných orgánov členského štátu, v ktorom poskytuje službu.

Pasívna sloboda služieb - príjemca služby sa zdržuje v štáte poskytovateľa služby. Základné ustanovenia o voľnom pohybe služieb síce výslovne špecifikujú len slobodu poskytovania služieb a práva poskytovateľa služieb, v prípade Luisi e Carbone však ESD po prvýkrát priznal, že zásada voľného pohybu služieb chráni aj práva prijímateľa služby. Príjemca služby má právo zdržiavať sa pri využívaní služby na území iného členského štátu. Takýmito príjemcami služieb sú najmä turisti, pacienti, obchodní cestujúci a pod.

 

Tretia situácia nastane, ak hranice členských štátov prekročí len samotná služba. Ako príklad môže poslúžiť poskytnutie poistenia nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v inom štáte, ako je štát, kde majú sídlo poisťovňa i klient poisťovne, ktorý je vlastníkom danej nehnuteľnosti.

 

Sloboda voľného pohybu služieb nie je absolútna. Jedna skupina prípustných obmedzení voľného pohybu služieb je definovaná v Zmluve, druhú možno vyabstrahovať z judikatúry ESD. Zo Zmluvy vyplýva, že členský štát môže voľný pohyb služieb obmedziť vtedy, ak na to existujú prevažujúce dôvody verejného poriadku, bezpečnosti a ochrany zdravia. Tieto tri výnimky sú uvedené v kontexte slobody usadzovania a použijú sa aj vo vzťahu k voľnému pohybu služieb. Pokiaľ ESD dospeje k záveru, že obmedzenie voľného pohybu služieb nemá diskriminačnú povahu, také obmedzenie bude v rozpore s komunitárnym právom, ibaže by členský štát v konaní objektívne preukázal, že obmedzenie je odôvodnené verejným záujmom.

Obmedzenia voľného pohybu služieb môžu mať rôznu formu a môžu smerovať tak voči poskytovateľovi služieb ako aj voči samotnej službe. Poskytovanie služieb nemôže byť vyhradené len vlastným štátnym príslušníkom alebo právnickým osobám so sídlom na území daného členského štátu. Takéto obmedzenie je však prípustné, ak sa služba poskytuje v súvislosti s výkonom verejnej moci. V konkrétnych prípadoch pôjde napríklad o notárov, exekútorov alebo súdnych znalcov. ESD vo svojej judikatúre týkajúcej sa voľného pohybu služieb rozvinul princíp tzv. materiálnej diskriminácie (discrimination in substance), ktorý, abstraktne povedané, zakazuje, aby sa rovnaké prípady posudzovali rozdielne alebo rôzne prípady identicky. Zákaz materiálnej diskriminácie smeruje proti legislatíve členského štátu, ktorá sa síce na prvý pohľad uplatňuje rovnako na domáce, ako aj na dovážané služby, ale v skutočnosti poskytovanie služieb z iného členského štátu znevýhodňuje. Exemplárnym je prípad SECO, kde Súd zhodnotil, že k materiálnej diskriminácii dochádza, ak spoločnosť poskytujúca služby v inom členskom štáte využíva na poskytovanie týchto služieb zamestnancov, za ktorých musí uhrádzať príspevky do sociálnych fondov tak v členskom štáte, v ktorom má sídlo, ako aj v štáte, kde poskytuje služby. Legislatíva členského štátu, kde sa služby poskytujú, vytvára z ekonomického hľadiska bremeno, ktoré zaťažuje viac poskytovateľov služieb so sídlom v inom členskom štáte ako domácich poskytovateľov služieb. Inými slovami, k diskriminácii dochádza, hoci sa povinnosť na úhradu príspevkov do sociálnych fondov vzťahuje rovnako na domácich, ako aj na zahraničných poskytovateľov služieb, nakoľko poskytovateľovi služieb z iného členského štátu vzniká dvojitá povinnosť úhrady príspevkov.

Následná judikatúra ESD však znamenala určitý posun vo vzťahu k princípu zákazu diskriminácie medzi domácimi a zahraničnými poskytovateľmi služieb. Do popredia sa postupne dostáva koncept, ktorý je porovnateľný s postupmi pri posudzovaní obmedzení voľného pohybu tovaru. Tento koncept je jasne čitateľný v rozsudku ESD vo veci Stichting Collectieve Antennevoorziening Gouda, kde ESD konštatoval, že obmedzenia voľného pohybu služieb sú neprípustné, ak nie sú odôvodnené prevažujúcim verejným záujmom, alebo ak požiadavky vnútroštátnej legislatívy členského štátu pre poskytovanie služieb už boli splnené v členskom štáte, v ktorom má poskytovateľ služby sídlo. V tomto kontexte sa za prevažujúce dôvody verejného záujmu považujú stavovské predpisy zamerané na ochranu prijímateľov služieb, ochrana duševného vlastníctva, ochrana zamestnancov, ochrana spotrebiteľa, zachovanie národného archeologického, historického a kultúrneho dedičstva. Podobne ako pri voľnom pohybe tovaru, opatrenia členského štátu aplikované na poskytovateľov služieb z iného členského štátu nesmú byť neprimerané vo vzťahu k  legitímnemu cieľu, ktorý sa nimi sleduje.

Legálne obmedzenia voľného pohybu služieb, ktoré nie sú odôvodnené na základe verejného poriadku, bezpečnosti alebo ochrany zdravia, musia v zmysle judikatúry ESD spĺňať tieto náležitosti:

Verejný záujem musí byť legitímny a nesmie byť v rozpore s cieľmi Spoločenstva. Medzi takéto záujmy patrí dodržiavanie zásad etiky pri právnických povolaniach, požiadavky na dostatočnú kvalifikáciu, ochrana veriteľov, ochrana trhu práce a záujmov zamestnancov, ochrana rozhlasového vysielania, ochrana duševného vlastníctva. Záujem definovaný členským štátom naopak nie je legitímny, ak sleduje ekonomický cieľ, akým je napríklad ochrana určitého hospodárskeho sektora členského štátu. Dôvodnosť obmedzenia musí preukázať štát, ktorý v tomto ohľade musí uniesť „dôkazné bremeno“.

 

Právne normy zakotvujúce obmedzenie sa musia aplikovať rovnako na osoby, ktoré majú prevádzku v danom členskom štáte (princíp národného zaobchádzania a princíp zákazu diskriminácie).

 

Obmedzenie musí uspokojiť kritérium proporcionality, čiže musí byť adekvátne cieľu, ktorý sleduje, a tento cieľ nemožno dosiahnuť inými, menej reštriktívnymi prostriedkami. Jedným zo spôsobov naplnenia proporcionality je zistenie, či poskytovateľ podlieha rovnakým alebo podobným obmedzeniam alebo požiadavkám v členskom štáte, kde má prevádzku. Ak áno, ďalšie preukazovanie týchto požiadaviek v druhom členskom štáte by bolo duplicitné a neprimerané. Možno sa tiež oprávnene domnievať, že podnikateľ, ktorý na poskytnutie jednej služby musí splniť stanovené kritériá alebo licenčné podmienky v členskom štáte pôvodu i v členskom štáte, kde má byť poskytnutá služba, je diskriminovaný oproti podnikateľovi, ktorý má sídlo v štáte, kde sa služba má poskytnúť.

 

Z uvedených požiadaviek vyplýva, že obmedzenie voľného pohybu služieb možno považovať za zlučiteľné s článkami 49 a 50 ZES len vtedy, ak je zrejmé, že v súvislosti s daným druhom ekonomickej činnosti existujú prevažujúce okolnosti spojené s verejným záujmom, oprávňujúcim obmedzenie poskytovania služieb, a že tento verejný záujem nie je už dostatočne chránený predpismi členského štátu, v ktorom má poskytovateľ služby miesto podnikania, a že rovnaký výsledok nemožno dosiahnuť menej reštriktívnymi opatreniami. Ako príklad možno uviesť prípad manažéra britskej spoločnosti, ktorá podnikala v oblasti sprostredkovania práce v Holandsku. Táto spoločnosť disponovala riadnou licenciou vydanou britskými úradmi, proti manažérovi spoločnosti však bolo začaté trestne stíhanie zo strany holandských orgánov činných v trestnom konaní z dôvodu, že podľa holandského práva spoločnosť poskytovala sprostredkovanie práce bez potrebnej licencie vydanej príslušnými holandskými úradmi. ESD pri posudzovaní tohto prípadu dospel k záveru, že holandská požiadavka na licenciu sleduje legitímne ciele (ochrana záujmov zamestnancov, udržanie dobrých vzťahov na trhu práce), uplatňuje sa rovnako na holandské osoby, ako aj na cudzincov, ale keďže britská spoločnosť disponovala obdobnou licenciou, aká sa požadovala v Holandsku, nešlo o obmedzenie, ktoré by spĺňalo podmienku proporcionality. Obdobne ESD nepovažoval za primeranú požiadavku stanovenú talianskym právom, aby turistickí sprievodcovia, ktorí v Taliansku sprevádzajú turistov z iných členských štátov, boli povinní disponovať špeciálnou licenciou vydanou po úspešnom absolvovaní kvalifikačnej skúšky. Talianska vláda sa v konaní pred ESD bránila tým, že požiadavka špeciálnej licencie, čiže obmedzenie voľného pohybu sprievodcovských služieb, je odôvodnená ochranou spotrebiteľa a zachovaním národného a umeleckého dedičstva. ESD odmietol argument o ochrane spotrebiteľa – požiadavka licencie by viedla k tomu, že cestovné kancelárie by využívali vo väčšom rozsahu talianskych sprievodcov, ktorí však nie sú oboznámení so záujmami a osobitnými očakávaniami turistov z iného členského štátu, nehovoriac už o možnej jazykovej bariére. Ochrana spotrebiteľa by sa teda zavedením licencie rozhodne nezvýšila. Konkurencia medzi cestovnými kanceláriami a ochrana dobrej reputácie cestovnej kancelárie zároveň znemožňuje zamestnávanie nekvalifikovaných sprievodcov, ktorí by skresľovali informácie o histórii a umení navštívenej krajiny. ESD teda dospel k jednoznačnému záveru, že požiadavka osobitnej licencie na sprevádzanie turistov je príliš reštriktívna a obmedzuje voľný pohyb služieb v rámci Spoločenstva. ESD v tomto prípade judikoval, že články 49 a 50 ZES požadujú nielen zrušenie akejkoľvek diskriminácie osôb poskytujúcich služby z dôvodu ich štátnej príslušnosti, ale tiež zrušenie všetkých obmedzení voľného poskytovania služieb na základe toho, že poskytovateľ služby podniká v inom členskom štáte, ako je štát, kde je služba poskytnutá. Členský štát predovšetkým nemôže poskytovanie služieb na svojom území podmieniť splnením všetkých podmienok stanovených pre podnikanie, pretože v takom prípade by ustanovenia upravujúce slobodu poskytovania služieb stratili svoj praktický význam.

Pre voľný pohyb služieb má význam i smernica Rady 64/221/EHS o koordinácii osobitných opatrení týkajúcich sa pohybu a pobytu cudzích štátnych príslušníkov, ktoré sú odôvodnené na základe verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Účelom smernice je zabrániť členským štátom, aby vytvárali prekážky voľného pohybu osôb, služieb a slobode podnikania, ktoré spočívajú v opatreniach vzťahujúcich sa na vstup na štátne územie, vydávanie povolení na pobyt a vyhostenie z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a ochrany zdravia. Smernica sa uplatňuje vo vzťahu k osobám v pracovnom pomere a samostatne zárobkovo činným osobám z jedného členského štátu, ktorí cestujú do druhého členského štátu za účelom vykonávania práce alebo ako prijímatelia služieb. Právo poskytovateľa služieb cestovať do iného členského štátu za účelom poskytnutia služieb, ako aj oprávnenie na pohyb a pobyt v tomto členskom štáte je obsahom tzv. sekundárneho oprávnenia slobody služieb. Obmedzenia pohybu a pobytu prijímateľov a poskytovateľov služieb ako aj ich rodinných príslušníkov odstraňuje smernica Rady č. 73/148/EHS o zrušení obmedzení pohybu a pobytu príslušníkov členských štátov vo vzťahu k usadzovaniu a poskytovaniu služieb v rámci Spoločenstva. Smernica 64/221/EHS ďalej stanovuje, že obmedzenia slobody podnikania a voľného poskytovania služieb právnickými osobami teda musia spĺňať len požiadavky stanovené článkom 46 ZES a všeobecnými právnymi princípmi komunitárneho práva, ktoré zahŕňajú aj zákaz diskriminácie a zásadu proporcionality. Dôvody verejného poriadku, bezpečnosti a ochrany zdravia nemôžu slúžiť cieľom hospodárskej politiky členského štátu. Členský štát teda nemôže z dôvodu potláčania vysokej miery nezamestnanosti zabrániť poskytovateľom služieb z iných členských štátov vstúpiť na jeho štátne územie. Opatrenia na základe verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a ochrany zdravia nemožno prijímať plošne, ale len vo vzťahu ku konkrétnemu jednotlivcovi a na základe jeho konkrétneho správania.

Právny režim služieb poskytovaných v členských štátoch ES právnikmi, ktorí spĺňajú podmienky vzdelania a odbornej praxe v jednom členskom štáte, bol postupne zosúladený so základnými princípmi, na ktorých je ES založené, najmä so zákazom diskriminácie a základnými slobodami vnútorného trhu. Cezhraničné poskytovanie právnych služieb upravuje smernica č. 77/249/EHS o uľahčení slobodného poskytovania právnych služieb. V zmysle tejto smernice je každý členský štát povinný na svojom území umožniť poskytovanie právnych služieb právnikom z iných členských štátov. Povaha takto poskytovaných služieb však nesmie mať trvalý charakter. Právnik je povinný pôsobiť v inom členskom štáte pod svojím domácim právnickým titulom (avvocato, barrister, Rechtsanwalt a pod.), aby sa vylúčila možnosť zámeny medzi tuzemskými a zahraničnými právnickými titulmi. Činnosti vzťahujúce sa na zastupovanie klienta v konaní pred súdmi alebo inými verejnými orgánmi musia sa vykonávať v súlade s právnymi predpismi hosťujúceho členského štátu. Členský štát môže požadovať, aby právnik z iného členského štátu mohol zastupovať klienta pred súdmi a inými orgánmi len v súčinnosti s tuzemským právnikom, ktorý je oprávnený konať pred daným súdnym orgánom. Neprípustné sú však podmienky požadujúce povolenie na pobyt alebo registráciu v stavovskej organizácii hosťujúceho štátu. Právnici musia taktiež rešpektovať etické zásady a stavovské predpisy hosťujúceho členského štátu.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 98/5/ES umožňuje usadzovanie právnikov v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom právnik získal kvalifikáciu. Právnik, ktorý má záujem poskytovať právne poradenstvo na trvalej báze v inom členskom štáte sa musí zaregistrovať na príslušnom orgáne tohto členského štátu, a tým je spravidla národná advokátska komora alebo iný stavovský orgán. Právnik môže pod svojím profesionálnym titulom poskytovať v hosťujúcom členskom štáte právne poradenstvo v oblasti práva svojho domovského štátu, práva hosťujúceho členského štátu, medzinárodného práva a práva Európskej únie. Právnik alebo zoskupenie právnikov poskytujúcich právne služby pod profesionálnym titulom alebo názvom, ktorý používajú vo svojom domácom členskom štáte, si môžu zriadiť pobočku alebo zastúpenie v inom členskom štáte. Pre právnikov z iných členských štátov sú pri poskytovaní právnej pomoci záväzné etické a stavovské predpisy členského štátu, v ktorom poskytujú právne služby. V prípade porušenia týchto predpisov podliehajú disciplinárnemu konaniu v hosťujúcom členskom štáte.

Komunitárne právo osobitným spôsobom reguluje aj ostatné sektory služieb, akými sú najmä služby poskytované architektmi, obchodnými zástupcami, lekármi a lekárnikmi. Spoločenstvo harmonizuje tieto oblasti smernicami, ktorých obsahom je najmä uznávanie diplomov a iných dokladov o vzdelaní a kvalifikácii, uznávanie odbornej kvalifikácie, používanie akademických a stavovských titulov, povinnosť registrácie alebo notifikácie u príslušného orgánu členského štátu, v ktorom sa majú poskytovať služby. Osobitná úprava sa vzťahuje na oblasti bankovníctva a poisťovníctva, ktoré sú detailnejšie spracované v ďalších častiach tejto kapitoly.

Bankové, investičné a poisťovacie služby majú v systéme európskeho práva osobitné postavenie. Podľa článku 61 Zmluvy o ES má byť liberalizácia bankových, investičných a poisťovacích služieb, ktoré sú dnes spoločne označované ako služby finančné, uskutočnená v súlade s liberalizáciou pohybu kapitálu. Tieto služby vykazujú oproti bežnému voľnému pohybu ostatných služieb v rámci EÚ určité odchýlky. Doteraz, a to ani po zavedení spoločnej meny euro, nie je doriešená problematika dohľadu nad týmito službami, ako aj niektoré otázky ich licencovania. To znamená, že v prípade poisťovníctva a jeho právnej regulácie platí, že miera liberalizácie poisťovníctva je v značnej miere závislá od miery liberalizácie voľného pohybu kapitálu.

Slovenská republika podobne ako EÚ a jej členské štáty zaručuje fyzickým a právnickým osobám druhej zmluvnej strany, ktoré podnikajú na jej území, rovnosť v oblasti zaobchádzania a rovnaké výhody, aké poskytujú svojim fyzickým a právnickým osobám. To platí aj pre oblasť podnikania v oblasti poisťovníctva. Zásada vzájomnosti sa takto uplatňuje od 1. februára 1995, to znamená odo dňa vstupu do platnosti Európskej dohody medzi Slovenskom a EÚ. Z tohto všeobecného pravidla uznávania vzájomnosti existujú dve výnimky, keď sa zásada vzájomnosti neuplatňuje. Prvá výnimka sa týka kúpy a predaja národného bohatstva, kúpy a predaja lesov, kúpy a predaja historických pamiatok. Druhá výnimka, založená na zásade asymetrie, je poskytnutá iba v prospech Slovenskej republiky a umožňuje niektorým odvetviam slovenskej ekonomiky vrátane poisťovníctva čas na reštrukturalizáciu, a to až dovtedy kým sa tieto odvetvia stanú konkurencieschopné vo vzťahu ku krajinám EÚ. V konečnom dôsledku Slovenská republika nemusí poskytovať do 1. februára 2005 národné zaobchádzanie fyzickým a právnickým osobám, ktoré podnikajú vo finančnej oblasti, kam sa zaraďujú aj všetky poisťovacie služby a služby spojené s poisťovníctvom.

Právne predpisy v oblasti poisťovníctva, ktoré boli doteraz vydané, majú právnu formu smerníc. Celkovo bolo doteraz vydaných viac ako dvadsať smerníc, ktoré tvoria základ komunitárneho európskeho poistného práva. Predmetom komunitárneho európskeho práva je zabezpečiť smernicami, ktoré sa členia na smernice prvej, druhej a tretej generácie, ako aj inými právnymi predpismi, ak také budú alebo sú vydané, harmonizáciu právneho poriadku v oblasti poisťovníctva v členských štátoch Európskej únie. Predmetom európskeho komunitárneho poistného práva je teda zabezpečiť právne prostredie pre vytvorenie spoločného poistného trhu na území Únie. Predpokladom naplnenia tejto požiadavky je realizovať slobodu usídlenia sa a voľného pohybu poistných služieb, ako aj vytvorenie rovnakých podmienok pre poskytovanie týchto poisťovacích služieb. Podstata voľného poskytovania služieb spočíva v tom, že poisťovne, ktoré vykonávajú činnosť na základe licencie v jednom domovskom členskom štáte, môžu vykonávať poistné služby na celom území EÚ, a to buď poskytovaním služieb cez hranice členských štátov, alebo zriaďovaním pobočiek bez ďalšieho licenčného konania v inom členskom štáte. V uvedenom smere treba poukázať aj na tú skutočnosť, že aj slovenská právna úprava umožňuje, aby na území Slovenskej republiky mohli podnikať aj organizačné zložky (pobočky) zahraničných poisťovní.

Neživotné poistenie v rámci Európskej únie upravujú nasledujúce najvýznamnejšie smernice:

smernica Rady č. 73/739/ EHS z 24 júla 1973 (o koordinácii zákonov, nariadení a administratívnych opatrení, ustanovujúca začatie a vykonávanie priameho poistenia s výnimkou životného poistenia),

smernica Rady č. 88/357/EHS z 22 júna 1988 (o koordinácii zákonov, nariadení a administratívnych opatrení, týkajúca sa podnikania v oblasti priameho poistenia s výnimkou životného poistenia so zreteľom na voľný pohyb služieb, v znení neskorších zmien a doplnkov),

smernica Rady č. 92/49/EHS z 18.júna 1992 (o koordinácii zákonov, nariadení a administratívnych opatrení, týkajúca sa podnikania v oblasti priameho poistenia, v znení neskorších zmien a doplnkov),

smernica Rady č. 90/619/EHS z 8. decembra 1990 o koordinácii zákonov, nariadení a administratívnych opatrení týkajúcich sa priameho životného poistenia, stanovujúca opatrenia na podporu účinného uplatňovania slobody poskytnúť služby, a doplňujúca smernicu Rady č. 79/267/EHS z 5. marca 1979 o koordinácii zákonov, nariadení a administratívnych ustanovení týkajúca sa zakladania a činnosti v oblasti priameho životného poistenia.

 

Životné poistenie v rámci Európskej únie upravujú nasledujúce najvýznamnejšie smernice:

smernica č. 79/267/EHS z roku 1979,

smernica č. 90/619/ EHS z roku 1990,

smernica č. 92/96/EHS z roku 1992.

 

Ďalšie smernice Európskej únie sa týkajú predovšetkým sprostredkovania poistenia a činnosti poisťovacích agentov a sprostredkovateľov (smernica Rady č. 77/92/EHS z roku 1977), voľného pohybu služieb v oblasti zaistenia (smernica Rady č. 64/225/EHS z roku 1964), realizácie doplnkového dozoru poisťovní (smernica Rady č. 98/78/ES z roku 1998), spolupoistenia (smernica Rady č. 78/473/EHS z roku 1978), poistenia právnej ochrany (smernica Rady č. 87/344/EHS z roku 1987), vytvorenia garančného fondu (smernica Rady č. 84/5/EHS z roku 1983), úverového poistenia a poistenia kaucie (smernica Rady č. 87/343/EHS z roku 1978), fungovania systému zelených kariet (smernica Rady č. 72/166/EHS).

Právna úprava účtovníctva je obsiahnutá v smernici Rady č. 91/674/EHS z 19. decembra 1991). Táto smernica, ktorej predmetom je ročná účtovná závierka a konsolidovaná účtovná závierka poisťovacích spoločností, sa stala východiskom aj pre slovenskú úpravu účtovníctva poisťovní. Jej hlavným cieľom je určenie predmetu a okruhu finančných informácii, ktoré by mali poisťovne sprístupniť verejnosti. Ustanovenia článku 3 smernice zakotvujú, že táto smernica v nadväznosti na životné poistenie sa mutatis mutandis vzťahuje aj na poisťovne, ktorých predmetom činnosti je nemocenské poistenie a ktoré potom budú používať také účtovné postupy aké sa aplikujú pri životnom poistení. Smernica určuje, že výška technických rezerv musí byť dostatočne vysoká na to, aby poisťovne boli schopné uspokojiť všetky záväzky vyplývajúce z poistných zmlúv. Rezerva poistného na poistné iných období sa vypočítava osobitne pre každú poistnú zmluvu. Rezervu pre životné poistenie vypočítava každoročne poistný matematik alebo iný analytik, ktorý je odborníkom v danej oblasti.

Do slovenskej právnej úpravy sa postupne zapracovávajú štandardy komunitárneho poistného práva. Právna úprava je obsiahnutá najmä v nasledujúcich základných právnych predpisoch:

zákon č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve (ďalej iba “zákon o poisťovníctve”) v platnom znení,

Občiansky zákonník a Obchodný zákonník.

zákon č. 513/1991 Zb. o účtovníctve, v znení zmien a doplnkov,

vyhláška Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 197/2002 Z.z., ktorou sa ustanovujú limity umiestnenia prostriedkov technických rezerv v poisťovníctve,

vyhláška Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 171/2002 Z.z., ktorou sa ustanovujú náležitosti žiadosti o udelenie predchádzajúceho súhlasu podľa § 36 ods. 1 zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

vyhláška Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 155/2002 Z.z., ktorou sa ustanovuje spôsob preukazovania splnenia podmienok na udelenie povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti a na udelenie povolenia na vykonávanie zaisťovacej činnosti,

vyhláška Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 144/2002 Z.z. o odbornej skúške poisťovacieho makléra, poisťovacieho agenta a aktuára a o poplatku za jej vykonanie,

zákon č. 381/2001 Z.z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení,

zákon č. 281/2001 Z.z., o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov v platnom znení,

oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 353/1999 Z.z., o vydaní výnosu zo č. 17312/99-63, ktorým sa mení výnos Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 4054/96-sekr. o spôsobe zisťovania a preukazovania platobnej schopnosti poisťovne v znení výnosu č. 24846/97-94,

oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 71/1999 Z.z., o vydaní výnosu, ktorým sa mení a dopĺňa opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 65/253/1994, ktorým sa stanovuje zostavenie konsolidovanej účtovnej závierky poisťovní, a opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 65/351/1995, ktorým sa mení opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 65/253/1994, ktorým sa ustanovuje zostavenie konsolidovanej účtovnej závierky poisťovní,

oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 361/1998 Z.z., o vydaní výnosu, ktorým sa určuje usporiadanie a obsahové vymedzenie položiek účtovnej závierky poisťovní a minimálny rozsah údajov z nej určený na zverejnenie,

oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 360/1998 Z.z., ktorým sa ustanovuje účtová osnova a postupy účtovania pre poisťovne.

 

Zásadnú zmenu v procese zbližovania slovenského práva s právom EÚ priniesol nový zákon o poisťovníctve, ktorý nadobudol účinnosť 1. marca 2002. Tento zákon v súlade so smernicami EÚ bližšie definuje také kategórie ako sú poistenie a zaistenie, rozširuje oznamovacie a informačné povinnosti poisťovní tak, aby zodpovedali štandardu krajín EÚ, zavádza povinnosť predkladať na schválenie dozornému orgánu osoby navrhované do štatutárnych orgánov a dozorných orgánov vrátane ich zmien. Povinnosť informovať sa o totožnosti akcionárov a členov s kvalifikovaným podielom v poisťovacom podniku, ako aj o výške ich podielu tak, ako je v súčasnosti upravená v zákone o poisťovníctve, je v súlade s obsahom smerníc EÚ ohľadne povinnosti dozorných orgánov pri skúmaní a predkladaní informácií dôležitých pre udelenie povolenia na vznik poisťovne. Tento postup v súlade s trendom platným v EÚ umožňuje dozornému orgánu vyhodnotiť vhodnosť akcionárov a, ak je to potrebné, odmietnuť niektoré skupiny alebo jednotlivcov ako neprípustné. Nový zákon o poisťovníctve súčasne zavádza pre fyzické a právnické osoby, ktoré chcú získať v poisťovni kvalifikovanú účasť alebo svoju účasť zvýšiť, povinnosť požiadať dozorný orgán o súhlas s nadobudnutím tejto účasti (20 %, 33 %, 50 %). Uvedená povinnosť, tak ako ju upravuje nový zákon o poisťovníctve, vyplýva zo Smernice č. 92/49/EHS. Nový zákon o poisťovníctve zásadným spôsobom rozširuje právomoci dozorného orgánu pri ukladaní sankcií predbežného opatrenia, nútenej správy, prevodu poistného kmeňa, peňažných pokút, likvidácie poisťovne. Upresňuje sa princíp povinnosti mlčanlivosti, týkajúcej sa dôverných dokumentov a informácií o poisťovni a poistených, a to pre všetky osoby, ktoré s takýmito dôvernými informáciami prichádzajú do styku. Ruší sa požiadavka schvaľovania poistných podmienok a ich zmien dozorným orgánom, okrem prípadov, ak táto povinnosť vyplýva z osobitných zákonov týkajúcich sa povinne zmluvných poistení. V súvislosti s liberalizáciou poisťovacích služieb a požiadavkami harmonizácie právnej úpravy s úpravou v EÚ sa vypúšťa zo zákona ustanovenie, podľa ktorého životné poistenie osôb, ktoré majú trvalé bydlisko v Slovenskej republike, poistenie majetku na území Slovenskej republiky a poistenie zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z činnosti fyzických a právnických osôb na území Slovenskej republiky je možné uzatvoriť iba v poisťovni, ktorá má povolenie na podnikanie na území Slovenskej republiky. Vytvára sa právny rámec pre uplatnenie konsolidovaného dohľadu poisťovacích spoločností v skupine tak, ako to predpokladá legislatíva Európskej únie.

Prijatie nového zákona o poisťovníctve je významným krokom aproximácie slovenského poistného práva s právom Európskej únie. Predstavuje ďalšiu fázu harmonizácie práva a realizácie požiadaviek OECD a Európskej únie v súlade s harmonogramom vyplývajúcim z Asociačnej dohody o pridružení. V zásade zabezpečuje plnú kompatibilitu Slovenskej republiky s právom krajín Európskej únie.

Európska únia v súlade s praxou európskeho poistenia člení poistenie na dve veľké skupiny, a to:

neživotné poistenie,

životné poistenie.

 

Uvedené členenie sa aplikuje aj v slovenskom zákonodarstve. Treba poznamenať, že v komunitárnom poistnom práve sa venuje veľká pozornosť poistným odvetviam, považovaným za systémovú kategóriu, prostredníctvom ktorej sa realizuje poisťovacia činnosť v praxi. Súčasťou poistných odvetví je aj zaistenie (smernica č. 64/225/EHS). Aj zákon o poisťovníctve vymedzil pre prax, vychádzajúc z komunitárneho poistného práva, klasifikáciu druhov poistenia podľa poistných odvetví. Poistné odvetvia sa v slovenskom práve definujú ako samostatná skupina druhov poistenia, ktoré sa členia podľa rovnorodosti poistného rizika. Nový zákon o poisťovníctve obsahuje aj definíciu poistného druhu, a to v súlade s komunitárnym poistným právom, pričom pod poistným druhom sa rozumie samostatná skupina poistných odvetví, ktoré sa členia podľa rovnorodosti poistného rizika (klasifikácia poistných odvetví podľa poistných druhov je uvedená v prílohe k novému zákonu o poistení).

V celoeurópskom meradle je povolenie výkonu poisťovacej činnosti viazané na poistné odvetvia. Vychádza sa teda z toho, že poistnú licenciu môže dozorný orgán vydať iba pre konkrétne poistné odvetvia. Takýto princíp aplikuje aj nový slovenský zákon o poisťovníctve. Rozdelenie neživotného poistenia na poistné odvetvia obsahuje smernica č. 73/239/EHS o koordinácii zákonov a iných právnych predpisov a administratívnych opatrení týkajúcich sa priameho poistenia, iného než je životné poistenie a ich vykonávanie. Táto smernica už vo svojom úvode deklaruje, že ”klasifikácia poistných rizík podľa odvetví je osobitne nevyhnutná pre vymedzenie aktivít, ktoré tvoria predmet licencie a pre stanovenie minimálnej výšky garančného fondu v závislosti od vykonávaného odvetvia”. To potom znamená, že žiadateľ o licenciu musí vo svojej žiadosti deklarovať poistné odvetvia, v ktorých chce podnikať, a zároveň musí preukázať dostatočnú výšku rezerv pre každé poistné odvetvie. Z obdobného princípu vychádza aj nový zákon o poisťovníctve (§ 9 odst. 2 zákon o poisťovníctve č. 95/2002 Z.z.).

Klasifikácia životného poistenia na poistné odvetvia je určená v smernici č. 79/267/EHS o koordinácii zákonov a iných právnych predpisov a administratívnych opatrení týkajúcich sa priameho životného poistenia a jeho vykonávania.

Poisťovacie právo EÚ neumožňuje zakladanie poisťovní, ktoré by zároveň vykonávali životné aj neživotné poistenie. Z tohto princípu vychádza aj nový zákon o poisťovníctve č. 95/2002 Z.z. V prípade európskeho komunitárneho práva ak sa princíp špecializácie aplikuje už u existujúcich poisťovní, znamená to, že poisťovne, ktoré vykonávajú ako životné, tak aj neživotné poistenie, musia byť okrem iného schopné orgánu vykonávajúcemu dohľad preukázať, že vedú oddelené účtovníctvo o majetkových, ako aj o správnych záležitostiach ohľadne obidvoch základných druhov poistenia. Výnimka zo zásady špecializácie platí pre životné poisťovne, ktorým sa umožňuje vykonávať aj niektoré poistné odvetvia neživotného poistenia, a to na základe smernice č. 92/96/RHS. Konkrétne to znamená, že je možné kombinovať životné poistenie a úrazové poistenie (poistné odvetvie č.1) a nemocenské poistenie (poistné odvetvie č.2). Obdobný princíp aplikuje aj nový zákon o poisťovníctve č. 95/2002 Z.z. (§ 11 uvedeného zákona).

Jednotný poistný trh funguje v západnej Európe už od 1. júla 1994, keď nadobudli platnosť viaceré smernice o poisťovníctve. Politika EÚ o vytvorení jednotného poistného trhu vychádza z princípov etablovania sa a slobodného poskytovania služieb, ktoré sú a boli zakotvené v Zmluve o Európskom hospodárskom spoločenstve (kapitoly 2 a 3 Zmluvy). Treba poznamenať, že už roku 1961 prijala Rada pre oblasť poisťovníctva program, ktorý sa mal realizovať v niekoľkých etapách. Obidve slobody sa mali najskôr realizovať pre oblasť zaistenia. Potom mala nasledovať sloboda zakladania v priamom neživotnom poistení, sloboda zakladania v priamom životnom poistení, sloboda služieb pre priame neživotné poistenie a nakoniec sloboda služieb pre priame životné poistenie. Časový rámec tohto programu sa neskôr ukázal ako nereálny. Napriek tomu hlavné ciele, ktoré sa podarilo formulovať pre jednotný poistný trh, možno charakterizovať takto:

1. Dosiahnuť, aby každá poisťovacia spoločnosť z ktoréhokoľvek členského štátu mala na celom území Európskej únie vytvorené rovnaké podmienky pri predaji svojho poistného produktu bez toho, že by musela zriaďovať na území daného štátu svoju pobočku.

2. Vytvoriť také právne prostredie, aby poisťovne podliehali rovnakým pravidlám dozoru.

3. Zabezpečiť, aby záujemca o poistenie – právnická alebo fyzická osoba – mal možnosť kúpiť si produkt poistenia v ktoromkoľvek štáte EÚ.

4. Garantovať každému poistencovi rovnakú právnu ochranu na celom území Európskej únie.

5. Vytvoriť možnosti pre maklérov a ostatných sprostredkovateľov vykonávať sprostredkovateľskú činnosť poistenia za rovnakých podmienok.

6. Zabezpečiť, aby boli k dispozícii adekvátne a porovnateľné finančné informácie o všetkých poisťovniach na trhu Európskej únie.

7. Zabezpečiť aj napriek tomu, že nebude úplne jednotné poistné zmluvné právo, že výber zmluvného práva nebude predmetom súťaže.

8. Odstrániť akékoľvek obmedzenia pre devízové transakcie ohľadne poistných operácii.

Dosiahnuť liberalizáciu investovania rezerv poistného s ohľadom na bezpečnosť, likviditu a rentabilitu .

Mnohé z uvedených cieľov sa podarilo realizovať viacerými rozhodnutiami, z ktorých mnohé neboli typické iba pre poistenie. V tejto súvislosti treba podotknúť, že právna úprava musela riešiť aj také problémy, ako je miera protekcionizmu versus ochrana spotrebiteľa. Práve rozdielne chápanie verejného záujmu a rozdielna miera štátnej intervencie prinášajú situácie, keď poisťovne z krajín, kde je prísna štátna kontrola, sa cítia znevýhodňované v porovnaní s poisťovňami, kde je regulácia poisťovníctva voľnejšia.

Prvá smernica Rady 73/239/EHS o neživotnom poistení a prvá smernica Rady 79/267/EHS o životnom poistení tvoria všeobecný právny základ pre vytvorenie vnútorného trhu v poisťovníctve. Tieto smernice vytvárajú tiež predpoklad pre zjednotenie podmienok zriadenia poisťovacej spoločnosti:

Podmienky pre vstup. To znamená, že je potrebné disponovať s oprávnením na vykonávanie služieb v oblasti poisťovníctva, predložiť plán operácií a preukázať počiatočný kapitál.

Podmienky pre výkon činností. To znamená, že poisťovacia spoločnosť si musí vytvoriť dostatočné technické rezervy, ktoré sú pokryté optimálnymi aktívami, a určená marža solventnosti nesmie klesnúť pod minimálnu bezpečnosť.

Podmienky pre odobratie oprávnenia.

Pravidlá pre činnosť pobočiek zriadených v rámci členských štátov EÚ, ktorých ústredia sú mimo územia EÚ.

Podmienky pre vytvorenie dozoru nad poisťovacími spoločnosťami.

 

Poisťovňa s oprávnením v členskom štáte alebo pobočka poisťovne je oprávnená poskytovať poistné služby a podnikať v rámci EÚ na základe zásady vzájomného uznávania oprávnení vydaných v členských štátoch. Ide o  podnikanie založené na princípe jednotného pasu, ktorým sa rozumie jednotná licencia oprávňujúca príslušnú poisťovňu podnikať v ktoromkoľvek štáte EÚ.

Jednotný pas v konečnom dôsledku umožňuje klientom na území členského štátu EÚ uzavrieť poistnú zmluvu aj v inej ako v domovskej krajine v rámci Európskej únie. V praxi sa klienti bežne stretávajú s dvojjazyčnými poistnými zmluvami. Na základe princípu jednotného pasu môže v súčasnosti takmer 5000 poisťovní predávať svoje produkty v štátoch EÚ. Prax európskych poisťovní dokumentuje, že väčšina poisťovní dáva prednosť zriaďovaniu pobočiek pred poskytovaním poistných služieb priamo poisťovňou v inom členskom štáte. Hlavnými dôvodmi sú, že poisťovne chcú byť čo najbližšie k zákazníkovi v prípade likvidácie škôd, ako aj niektoré daňové výhody a aj odstránenie problémov rozdielov v právnej úprave v prípade poistnej zmluvy v členských štátoch EÚ.

Komunitárne právo v súčasnej dobe rozoznáva tri základné formy poisťovní, a to akciové spoločnosti, vzájomné poisťovacie spolky a verejnoprávne poisťovne s účasťou štátu. Rovnako ako Slovensko, aj krajiny EÚ smerujú k privatizácii poslednej právnej formy. V zmysle nového zákona o poisťovníctve poisťovňa je akciovou spoločnosťou so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá vykonáva poisťovaciu činnosť na základe povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti udeleného Úradom pre finančný trh. Iná osoba ako poisťovňa nesmie bez povolenia úradu vykonávať poisťovaciu činnosť. Základné imanie poisťovne na vykonávanie poisťovacej činnosti musí byť:

pre životné poistenie najmenej 80 000 000 Sk,

pre poistné odvetvia neživotného poistenia uvedené v prílohe k zákonu od 50 000 000 Sk až po 200 000 000 Sk.

 

Právne formy poisťovní pôsobiacich na slovenskom trhu sú plne kompatibilné s právnymi formami uplatňovanými v krajinách EÚ. V súčasnosti v zmysle nového zákona o poisťovníctve zahraničná poisťovňa môže vykonávať poisťovaciu činnosť na území Slovenskej republiky len prostredníctvom svojej pobočky a len ak jej bolo udelené povolenie úradu na vykonávanie poisťovacej činnosti (§ 4 odst. 7 nového zákona o poisťovníctve). Pod pobočkou zahraničnej poisťovne sa rozumie organizačná zložka umiestnená na území Slovenskej republiky, ktorá vykonáva poisťovaciu činnosť. Dôvodom zamietnutia žiadosti zahraničnej poisťovne ohľadne povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti nemôže byť skutočnosť, že právna forma zahraničnej poisťovne nezodpovedá právnej forme akciovej spoločnosti. Ako sme už uviedli, komunitárne právo umožňuje právnu formu pre poisťovne okrem akciových spoločností aj právnu formu vzájomného poisťovacieho spolku a verejnoprávnej poisťovne s účasťou štátu.

Komunitárne právo určuje, že spoločnosť, ktorá chce získať oprávnenie od príslušného orgánu členského štátu, musí predložiť dokumenty dokladujúce uvedené skutočnosti:

V prípade životného poistenia (článok 7 smernice 92/96/ES)

záväzky, ktoré spoločnosť navrhuje poistiť,

základné princípy zaistenia,

položky vytvárajúce minimálny garančný fond,

odhady týkajúce sa nákladov zriadenia administratívnych služieb a organizácie pre činnosť zaistenia a finančné zdroje určené na úhradu týchto nákladov,

plán na prvé tri roky ohľadne predpokladaných príjmov a výdavkov, pokiaľ ide o zaistenie a postúpenia práv zaistenia,

rozpočtovú súvahu na prvé tri roky,

predpokladané náklady finančných zdrojov na prvé tri roky a určené na krytie poisťovacích pasív a rozpätia solventnosti.

 

V prípade neživotného poistenia (článok 8 smernice 92/49/ES)

povahu rizík, ktoré sa plánujú poistiť,

základné princípy zaistenia,

položky vytvárajúce minimálny garančný fond,

odhady týkajúce sa nákladov zriadenia administratívnych služieb a organizácie pre činnosť zaistenia a finančné zdroje určené na úhradu týchto nákladov,

predpokladané náklady na riadenie, najmä náklady na bežné výdavky a provízie na prvé tri finančné roky,

rozpočtovú súvahu na prvé tri roky,

predpokladané náklady finančných zdrojov na prvé tri roky a určené na krytie poisťovacích pasív a rozpätia solventnosti.

 

Právny rámec EÚ v oblasti poisťovníctva však nebráni členskému štátu, aby úrad, ktorý vydáva povolenie na činnosti, vyžadoval predloženie aj iných dokumentov pre riadny výkon dozoru ako napríklad stanovy. To znamená, že niektoré ustanovenia smerníc umožňujú a predpokladajú, že domáci členský štát môže zaviesť prísnejšie opatrenia pre poisťovne. To potom môže mať za následok vytvorenie paradoxnej situácie, keď poisťovne s oprávnením v liberálnejšom členskom štáte EÚ môžu na území prijímajúceho, menej liberálneho štátu EÚ vykonávať viac činností, než ktoré sú tam povolené vykonávať poisťovniam s oprávnením v príslušnom, menej liberálnom prijímajúcom štáte. To znamená, že práve tu pôsobí tlak hospodárskej súťaže, ktorá sa pokladá za hnaciu silu harmonizácie poistných právomocí členských štátov EÚ, pretože najmenej liberálne členské štáty EÚ musia nachádzať aj právne východisko zo situácie, keď ich domáce poisťovne strácajú podiel na poistnom trhu v súťaži s poisťovňami z liberálnejších štátov.

V zmysle komunitárneho poistného práva súčasťou podmienok na založenie poisťovne je splnenie nasledujúcich skutočností:

predloženie plánu činností,

zriadenie minimálneho garančného fondu,

dôkaz o vlastníctve marže solventnosti.

 

Plán činností musí okrem iného obsahovať definíciu rizika, ktoré sa bude poisťovať, položky tvoriace poistný záručný fond, náklady na administratívne služby, ako aj formy krytia. Na obdobie prvých troch rokov poisťovne treba tiež spracovať a predložiť na schválenie dozorujúcemu orgánu náklady spojené s činnosťou manažmentu, odhad dosiahnutých hospodárskych výsledkov, finančné prostriedky na krytie poistnej udalosti.

Podľa ustanovení článku 10 smernice Rady 73/239/EHS každý členský štát bude požadovať od poisťovacej spoločnosti, ktorá má ústredie na území iného členského štátu a chce získať oprávnenie na otvorenie pobočky, splnenie nasledujúcich podmienok:

predloženie svojho štatútu a zoznamu riaditeľov,

vypracovanie dokladu osvedčujúceho triedy poistenia, ktoré je poisťovňa oprávnená vykonávať a dokument o existencii minimálneho garančného fondu a finančných zdrojov,

návrh operácií, ktoré bude vykonávať,

zverejnenie štatutárneho zástupcu so stálym miestom pobytu a bydliskom.

 

Za dozor nad poisťovňou vrátane činnosti vykonávanej cez pobočky je výlučne zodpovedný domovský členský štát, teda ten, ktorý udelil licenciu na zriadenie poisťovne. To potom znamená, že príslušné inštitúcie takéhoto domovského štátu kontrolujú aj činnosť pobočiek. Právnym dôsledkom uvedenej skutočnosti je, že prijímajúci štát sa zrieka svojich regulačných funkcií voči poisťovacej spoločnosti a to v prospech domovského členského štátu. Poisťovne, ktoré nie sú držiteľom oprávnenia vo svojom domovskom členskom štáte, podliehajú kontrole v prijímajúcom štáte v plnom rozsahu pri poskytovaní služieb alebo pri vytváraní pobočiek. Uvedená doktrína vzájomného uznávania finančných, teda aj poistných služieb zjednodušila činnosť orgánov dozoru nad poistnými službami a znížila ich operačné náklady. Ak však túto doktrínu analyzujeme z pohľadu spotrebiteľov, môže byť takáto liberalizácia poistných služieb problematická. Hostiteľské krajiny totiž strácajú veľkú časť svojej autonómnej vôle regulovať činnosť poskytovania poistných služieb na svojom území, teda aj viaceré účinné nástroje, ktorými by chránili záujmy príjemcov týchto služieb pred nekalými praktikami ich poskytovateľov.

Orgány členského štátu, kde je pobočka poisťovne založená, sa môžu zúčastniť na kontrolnej činnosti, ktorú bude vykonávať príslušný orgán domovského štátu poisťovne. Finančný dozor obsahuje kontrolu celej činnosti poisťovne vrátane stavu solventnosti a výšky poistných rezerv. Príslušné inštitúcie členského štátu, ktorý síce neudelil licenciu poisťovne, ale kde poisťovňa vykonáva svoju činnosť, vyžadujú, aby každá poisťovňa poskytujúca služby na ich území vypracovala koncoročnú účtovnú závierku, ktorá bude vyžadovať klasifikáciu všetkých druhov operácií, údaje o finančnej situácii poisťovne, jej stav solventnosti, ako aj niektoré iné informácie.

Komunitárne poistné právo určuje nasledujúce zásady dozoru:

Umožňuje sa vykonávať dozor v objektoch poisťovne (právo orgánov dozoru vstupovať do obchodných a prevádzkových priestorov poisťovne). Obdobné oprávnenie majú aj slovenské orgány dozoru v zmysle zákona o poisťovníctve.

Požaduje od vedúcich pracovníkov poisťovne sprístupnenie informácií a dokumentov. Uvedené oprávnenie obsahuje aj slovenský zákon o poisťovníctve.

Požaduje, aby orgánom dozoru bola nezávislá inštitúcia. Na Slovensku je týmto orgánom dozoru pre oblasť neživotného poistenia Úrad pre finančný trh.

Požaduje, aby poisťovňa založená v súlade s legislatívou jedného členského štátu, ktorá má v úmysle pôsobiť v inom členskom štáte prostredníctvom svojej pobočky, upovedomila o tejto skutočnosti kompetentné orgány svojho domovského štátu. Členský štát bude požadovať od každej poisťovne, ktorá si chce založiť pobočku na území iného členského štátu, aby okrem iného predložila a zdokumentovala výšku maržu solventnosti (vypočítava sa podľa článkov 19 a 20 smernice 79/267 EHS), ako aj popis poistných produktov.

Stanovuje maximálne podiely technických rezerv, ktoré sa môžu investovať do jednej nehnuteľnosti alebo akcií jedného podniku alebo do nezabezpečených pôžičiek.

Stanovuje sa povinnosť poisťovne informovať o identite akcionárov s významným podielom v poisťovni.

 

Nový zákon o poisťovníctve určuje, že povolenie na vznik poisťovne a podnikanie v poisťovníctve udeľuje orgán, ktorým je podľa zákona č. 96/2002 Z.z. o dohľade nad finančným trhom Úrad pre finančný trh (Úrad pre finančný trh bol zriadený zákonom č. 329/2000 Z.z.). Postup povoľovacieho konania zodpovedá predpokladom tak, ako ich určujú smernice Európskej únie, i keď pravidlá krajín EÚ pre túto oblasť sú konkrétnejšie.

Z komunitárneho poistného práva vyplýva, že poisťovne sú kreované a správajú sa ako podnikateľské subjekty, ktoré za úhradu poskytujú nielen poistnú ochranu, ale snažia sa aj optimálne umiestniť dočasne voľné prostriedky poistných rezerv s cieľom ich zhodnotenia. Poistný trh v EÚ sa chápe ako súčasť peňažného trhu a kapitálového trhu, ako aj trhu tovarov a služieb.

I keď komunitárne poistné právo presne neurčuje, ako chápať predmet podnikania na poistnom trhu, zo smerníc o životnom a neživotnom poistení môžeme dedukovať, že ním vo všeobecnosti rozumie:

poisťovaciu činnosť,

zaisťovaciu činnosť,

zábrannú činnosť,

sprostredkovateľskú činnosť,

činnosti súvisiace s poistením.

 

Poisťovacia činnosť potom v konkrétnej praxi jednotlivých členských štátov EÚ zahŕňa obchodnú činnosť, prevádzkovú činnosť, likvidačnú činnosť a poistno-technickú činnosť. Treba však poznamenať, že eurolegislatíva nevymedzuje definíciu pojmu poisťovacia činnosť a ponecháva členským štátom relatívnu voľnosť v určovaní svojej vlastnej definície tohto pojmu. Nový zákon o poisťovníctve určuje, že poisťovacou činnosťou sú: uzavieranie poistných zmlúv poisťovňou a pobočkou zahraničnej poisťovne, správa poistenia, poskytovanie plnenia z poistných zmlúv a likvidácia poistných udalostí. Súčasťou poisťovacej činnosti sú tvorba a použitie technických rezerv poisťovne alebo pobočky zahraničnej poisťovne a garančného fondu poisťovne, uzavieranie zaisťovacích zmlúv poisťovňou so zaisťovňami, uzavieranie zmlúv o sprostredkovaní, ako aj činnosť na predchádzanie škodám.

Obchodná činnosť je v zásade činnosťou spojenou s dohodovaním podmienok poistných zmlúv. Predmet a podmienky poistnej zmluvy nie sú rovnako chápané v krajinách EÚ. Ani právna úprava poistnej zmluvy tak, ako je upravená v Občianskom zákonníku, nie je už vyhovujúca. Samotné delenie poistenia na tri druhy, a to na poistenie majetku, poistenie zodpovednosti za škodu a poistenie osôb, je nelogické a nevyhovujúcim spôsobom sa snaží pokryť všetky odvetvia ako životného, tak aj neživotného poistenia. Právna úprava tiež vôbec nedefinuje, alebo definuje nepresne aj niektoré dôležité pojmy ako napríklad poistná hodnota alebo poistné riziko a pod. Napriek tomu, že v smerniciach EÚ neexistuje jednotná úprava poistnej zmluvy, jednotlivé smernice týkajúce sa úpravy životného a neživotného poistenia obsahujú ustanovenia, ktoré je treba pri novelizácii Občianskeho zákonníka o poistnej zmluve zapracovať do príslušného textu zákona. V tejto súvislosti treba zvážiť, či by právna úprava poistnej zmluvy nemala byť v budúcnosti upravená osobitným zákonom, teda mimo Občianskeho zákonníka. Nová úprava poistnej zmluvy by mala vychádzať z posilnenia ochrany spotrebiteľa. To by okrem iného malo byť zvýraznené aj tým, že by klient pred uzatvorením, ako aj počas uzatvorenia poistnej zmluvy dostával informácie, na základe ktorých môže posúdiť kvalitu nakladania s jeho prostriedkami poisťovňou. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v štátoch Európskej únie je v súčasnosti aktuálnou otázkou riešenie problematiky možnosti zrieknuť sa účinkov poistnej zmluvy v určitej lehote. Táto možnosť v súčasnosti existuje v životnom poistení. Európsky poisťovací výbor uvažuje o možnosti rozšírenia tohto princípu aj na zmluvy neživotného poistenia.

Prevádzková činnosť okrem iného zahŕňa správu a monitorovanie poistných zmlúv (poistného kmeňa), ako aj evidenciu platenia poistného (inkaso poistného).

Likvidačná činnosť je činnosťou registrácie, zisťovania, výpočtu a výplaty poistného plnenia.

Poistno-technická činnosť určuje stanovenie sadzieb poistného a výšky poistných rezerv. Osobou, ktorá vykonáva poistno-matematické výpočty a ktorá každoročne vyhodnocuje a uskutočňuje finančné analýzy, projektuje a rozvíja nové produkty s využitím metód matematickej štatistiky, finančnej a poistnej matematiky je aktuár. Európske komunitárne právo, ako aj poistné právo jednotlivých členských štátov potom určuje, že aktuár má prístup ku všetkým údajom poisťovne súvisiacim s tvorbou rezerv, ich umiestnením a kalkuláciou poistného. Obdobne je to aj na Slovensku, kde zákon určuje, že poisťovňa musí mať svojho aktuára, a zákon o poisťovníctve tiež stanovuje jeho kvalifikačné a osobné požiadavky na výkon jeho funkcie.

Zaisťovacia činnosť je v zásade činnosťou, keď poisťovňa poisťuje inú poisťovňu. Ide teda o uzatváranie poistných zmlúv a súvisiacich operácií medzi poisťovňami navzájom vrátane správy zaistenia a poskytovanie plnenia zo zaisťovacích zmlúv. Rozsah používania, ako aj konkrétna aplikácia zaisťovacích zmlúv sú rôzne v jednotlivých členských štátoch EÚ. Na Slovensku je zaistenie priamo upravené v novom zákone o poisťovníctve. Tento zákon určuje, že na zaisťovaciu činnosť sa vyžaduje povolenie, ktoré vydáva Úrad pre finančný trh, pričom základné imanie zaisťovne so sídlom na území Slovenskej republiky musí byť najmenej 1 000 000 000 Sk. To platí aj vtedy, ak sa súčasne vykonáva poisťovacia a zaisťovacia činnosť. V súčasnosti v Slovenskej republike nepôsobí žiadna domáca zaisťovacia spoločnosť a slovenské poisťovne sa zaisťujú v zahraničných zaisťovniach. Zahraničná zaisťovňa je povinná finančné prostriedky vo výške 1 000 000 000 Sk uložiť v banke na samostatný účet. Tieto finančné prostriedky slúžia na zabezpečenie splnenia záväzkov vyplývajúcich z rizík prijatých pri vykonávaní zaisťovacej činnosti a musia byť deponované na tomto účte po celý čas pôsobenia pobočky zahraničnej poisťovne.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že pri príprave nového zákona o poisťovníctve sa dlho diskutovalo o tom, či je potrebné osobitne upraviť činnosť zaisťovní. Do 1. marca 2002, keď nadobudol účinnosť nový zákon o poisťovníctve, nebola činnosť zahraničných a ani tuzemských zaisťovní na našom území právne upravená. Pritom sa okrem iného vychádzalo z toho, že akékoľvek reštrikcie pôsobenia zaisťovní v tejto oblasti boli odstránené smernicou Rady č. 205 z roku 1964. V zmysle uvedenej smernice sa zdalo, že nie je potrebné chrániť spotrebiteľa ešte akousi ďalšou nadstavbou, a to osobitnou právnou úpravou zaisťovní. Tieto názory sa v poslednej dobe menia a aj v rámci EÚ sa priznáva, že je potrebná bližšia právna úprava zaisťovní, a to najmä pokiaľ ide o poskytovanie povolení pre ich činnosť.

Zábranná činnosť je činnosťou na predchádzanie škodám a obmedzeniu vzniku rizika. Na tento účel poisťovne vytvárajú v členských štátoch EÚ osobitné fondy. Slovenský zákon o poisťovníctve tiež obligatórne určuje vytvorenie fondu zábran, ktorý sa používa na financovanie takejto činnosti. Na Slovensku platí, že výška tvorby fondu zábrany je výhradne v kompetencii každej poisťovne a je tvorená prídelom zo zisku.

Sprostredkovateľská činnosť sa v zmysle poistného práva jednotlivých členských krajín EÚ uskutočňuje tromi kategóriami sprostredkovateľov, a to maklérmi, poisťovacími agentmi a príležitostnými sprostredkovateľmi. V zásade v zmysle právnych predpisov jednotlivých členských štátov EÚ potom platí, že agent je osobou, ktorá ponúka služby jedinej poisťovni, s ktorou má uzavretú zmluvu (táto osoba podlieha interným predpisom poisťovne a poisťovňa je priamo za jeho činnosť zodpovedná). Príležitostný sprostredkovateľ vykonáva svoju činnosť pre viac poisťovní (nepodlieha interným predpisom poisťovne a poisťovňa nie je zodpovedná za jeho činnosť). V obidvoch prípadoch, a to ako agent, tak aj ako príležitostný sprostredkovateľ vykonávajú činnosť pre poisťovňu a v zásade reprezentujú záujmy poisťovne, teda nie klienta. Maklér je v zásade osobou nezávislou od poisťovne a od klienta. Ide o spoločnosti, ktoré ponúkajú komplexné služby svojim klientom ako napríklad poistné zmluvy na mieru klientov, určenie optimalizácie poistnej ochrany, vykonávanie správy už uzavretých zmlúv, vytipovanie poistných rizík, konzultácia vzniknutých problémov.

Komunitárne právo ohľadne obchodných zástupcov, ktorými sú aj sprostredkovatelia poistenia, vychádza zo zásady, že každá strana, teda ako poisťovňa, tak aj sprostredkovateľ môže požadovať písomnú úpravu zmluvy, ktorá reguluje ich vzájomný vzťah. Takáto zmluva uzatvorená na dobu určitú sa mení na dobu neurčitú, ak po uplynutí jej doby strany pokračujú vo svojej činnosti. Zmluva uzatvorená na dobu neurčitú sa končí výpoveďou. Dôležitá je tiež úprava o konkurenčných doložkách, ktorá vychádza zo zásady, že po ukončení sprostredkovateľského pomeru sprostredkovateľ, pokiaľ sa strany nedohodli inak, nie je limitovaný vo svojom ďalšom pôsobení. Sprostredkovateľ, pokiaľ sa tak strany dohodli, môže byť maximálne po dobu dvoch rokov obmedzovaný vykonávať sprostredkovateľskú činnosť pre konkurenciu a takýto ďalší výkon jeho činnosti by sa musel vzťahovať priamo na jeho predmet sprostredkovania.

Sprostredkovateľská činnosť na Slovensku je v zmysle zákona o poisťovníctve nielen činnosťou uzatvárania poistných zmlúv, ale medzi povinnosti sprostredkovateľa patrí aj poskytovanie odborného poradenstva v oblasti poisťovníctva.

Sprostredkovaním sa rozumie:

činnosť smerujúca k tomu, aby záujemca o uzavretie poistnej zmluvy alebo zaistnej zmluvy mal príležitosť takúto zmluvu uzavrieť,

poskytovanie služieb súvisiacich s činnosťou podľa písmena a),

spolupráca pri likvidácii poistných udalostí,

zisťovanie a hodnotenie rizika,

poskytovanie odborného poradenstva v oblasti poisťovníctva.

 

Sprostredkovanie poistenia na území Slovenskej republiky môže vykonávať len poisťovací maklér alebo poisťovací agent. Poisťovacím maklérom je právnická alebo fyzická osoba, ktorá vykonáva sprostredkovanie poistenia a ktorej bolo zároveň Úradom pre finančný trh udelené povolenie na vykonávanie tejto činnosti. Orgán poverený vykonávaním dohľadu síce neschvaľuje činnosť pôsobenia sprostredkovateľov avšak poisťovni sa ukladá za povinnosť do 31. marca každého roka predkladať orgánu poverenému vykonávať dohľad zoznam sprostredkovateľov. V prípade poisťovacích agentov, ktorí vykonávajú sprostredkovateľskú činnosť pre viac poistných subjektov, sa vyžaduje na výkon ich činnosti povolenie orgánu povereného vykonávaním dohľadu.

Ak je žiadateľom o sprostredkovanie poistenia fyzická osoba, pre udelenie povolenia musí spĺňať tieto podmienky:

dôveryhodnosť,

dosiahnutie 18 rokov,

spôsobilosť na právne úkony,

má ukončené stredoškolské vzdelanie a

najmenej štyri po sebe nasledujúce roky samostatne vykonávala činnosť v poisťovníctve,

najmenej dva po sebe nasledujúce roky samostatne vykonávala činnosť v poisťovníctve a má najmenej trojročnú prax v oblasti poisťovníctva,

najmenej jeden rok samostatne vykonávala činnosť v poisťovníctve a zložila odbornú skúšku, ktorej obsahom je najmä preverenie znalostí právnych predpisov v oblasti poisťovníctva.

 

3.7 Požiadavky na podnikanie v poisťovníctve, technické rezervy a princíp solventnosti

 

S poistením úzko súvisia aj činnosti spojené s finančným a iným podnikaním poisťovne a zhodnotením ich kapitálu. Pritom poisťovne vlastnia jednak vlastné zdroje (vlastný majetok), jednak okrem toho spravujú zdroje poistencov vo forme poistných rezerv (iný majetok). Investovanie poistných rezerv je významnou hospodárskou aktivitou poisťovne. Komunitárne poistné právo vychádza zo zásady, že hlavným a prvoradým cieľom poisťovne je obozretné investovanie zverených finančných prostriedkov. Obozretnosť potom znamená dosiahnutie primeranej úrovne likvidity a solventnosti, teda že poisťovňa bude schopná kapacitou svojich zdrojov uhrádzať svoje záväzky. Komunitárne poistné právo určuje tzv. hranicu marže solventnosti, ktorá dáva prehľad o platobnej schopnosti poisťovne. Ustanovenie článku 25 smernice 92/96/EHS pozmeňuje ustanovenie článku 18 smernice 72/267/EHS o marže solventnosti. Zámerom uvedenej zmeny je zaviesť jednotný systém položiek, z ktorých môže pozostávať marža solventnosti. V tejto súvislosti treba poznamenať, že v zmysle článku 20 smernice 79/267/ES poisťovňa vytvára garančný fond, ktorý tvorí tretina minimálnej marže solventnosti poisťovne. Garančný fond však nesmie byť nižší ako 800 000 účtovných jednotiek. Každý členský štát si však môže upraviť minimálny garančný fond a znížiť ho za určitých podmienok do 600 000 účtovných jednotiek.

Slovenský zákon o poisťovníctve pod solventnosťou poisťovne alebo zaisťovne rozumie schopnosť trvale zabezpečiť vlastnými zdrojmi úhradu záväzkov vyplývajúcich z uzavretých poistných zmlúv alebo zaistených zmlúv. Poisťovňa alebo zaisťovňa je povinná po celú dobu svojej činnosti dodržiavať najmenšiu mieru solventnosti. Minimálnou mierou solventnosti sa rozumie minimálna hodnota jej vlastných zdrojov. Jednu tretinu hodnoty minimálnej miery solventnosti tvorí garančný fond, ktorého hodnota nesmie byť nižšia ako:

40 000 000 Sk pre životné poistenie,

od 20 do 40 000 000 Sk pre rôzne druhy neživotných poistení.

 

Slovenský zákon o poisťovníctve určuje, povinnosť poisťovne každoročne zostavovať zoznam, v ktorom sa uvádza umiestnenie a výška prostriedkov a rezerv. To je podstatný rozdiel oproti iným podnikateľským subjektom na trhu, pretože pri zistení nedostatkov, v ohrození platobnej schopnosti poisťovne, má dozorný orgán právo nariadiť poisťovni uskutočniť potrebné zmeny v umiestnení prostriedkov rezerv. Poisťovňa na rozdiel od klasického podnikateľského subjektu nespravuje predovšetkým svoje vlastné zdroje, ale zdroje cudzie, teda peňažné prostriedky zverené jej vo forme životného a neživotného poistenia poistencami.

V zásade môžeme konštatovať, že základné zameranie týkajúce sa tvorby, použitia a umiestnenie rezerv poisťovní tak, ako sú určené v novom zákone o poisťovníctve, zodpovedá smerniciam EÚ. Na vykonávanie poisťovacej činnosti poisťovňa v zmysle nového zákona o poisťovníctve v súlade s vymedzeným predmetom podnikania vytvára tieto technické rezervy:

technickú rezervu na poistné budúcich období,

technickú rezervu na poistné plnenie,

technickú rezervu na poistné prémie a zľavy,

technickú rezervu na vyrovnávanie mimoriadnych rizík,

technickú rezervu na životné poistenie,

technickú rezervu na krytie rizika z investovania finančných prostriedkov v mene poistených,

ďalšie technické rezervy.

 

Technické rezervy sa používajú na úhradu záväzkov poisťovne voči poisteným, ak nie sú uspokojené zo zaistenia. Nový zákon o poisťovníctve tiež obligatórne určuje umiestnenie prostriedkov technických rezerv. Pokiaľ ide o zahraničné cenné papiere, poisťovňa je oprávnená kúpiť aj štátne dlhopisy, ktorých emitentmi sú členské štáty alebo centrálne banky týchto štátov a dlhopisy vydané Európskou centrálnou bankou, Európskou bankou pre obnovu a rozvoj alebo Medzinárodnou bankou pre obnovu a rozvoj. Takisto môže investovať do kúpy zahraničných cenných papierov, s ktorými sa obchoduje na zahraničnej burze cenných papierov alebo na inom zahraničnom regulovanom verejnom trhu cenných papierov v členskom štáte EÚ alebo v členskom štáte Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj.

V európskom pomere sa iba veľmi zanedbateľné percento prostriedkov investuje na tzv. úložkách, teda na viazaných účtoch v bankách. V slovenských podmienkach úložky predstavujú viacej ako polovicu z celkového objemu investovaných prostriedkov do poistných rezerv. V krajinách Európskej únie sa do nehnuteľností z rezerv poistného investuje približne rovnako, ako investujú slovenské poisťovne. Najviac prostriedkov investujú európske poisťovne do cenných papierov, akými sú obligácie a zmenky. V Slovenskej republike je tento podiel zanedbateľný a značná časť sa investuje do štátnych dlhopisov a štátnych pokladničných poukážok.

V súčasnosti európske poisťovne sa nesnažia zarábať na samotnom poistení, ale najmä na zhodnocovaní naakumulovaných prostriedkov vo forme poistných rezerv. Rozsiahlemu investovaniu rezerv poistencov je v krajinách Európskej únie prispôsobený aj systém zdaňovania poisťovní. Platí, že hospodársky výsledok (zisk) sa považuje za zdroj tvorby rezervných fondov a nepodlieha zdaneniu.

Právnym základom pre harmonizáciu právnych poriadkov členských štátov v oblasti bankovníctva sú najmä ustanovenia článkov 44 ods. 2, 47 ods. 2 a 57 ods. 2 ZES. Európska komisia začala snahy o komplexnú právnu úpravu bankovníctva na začiatku 70. rokov minulého storočia. Cieľom právnej úpravy sú stanovenie minimálneho štandardu pre banky pôsobiace na Spoločnom trhu, vytvorenie rovnakých podmienok pre podnikanie v oblasti bankovníctva, odstránenia diskriminácie a slobodná súťaž, stabilita bankového sektora a ochrana vkladateľov a investorov. Do roku 1994 bolo prijatých deväť bankových smerníc, ktoré upravovali jednotlivé aspekty bankovníctva od samotného založenia banky cez pravidlá kapitálovej primeranosti, ochranu vkladov až po bankový dohľad a dozor na konsolidovanom základe. Fragmentovanosť právnej úpravy sa pokúsila odstrániť smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/12/ES o zriaďovaní a činnosti úverových inštitúcií. Táto smernica nahradila 1., 2., 3., 4., 8. a 9. bankovú smernicu, čím sa právna úprava bankovníctva v ES podstatne sprehľadnila. Ustanovenia smernice boli čiastočne transponované do legislatívy Slovenskej republiky zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách a opatreniami Národnej banky Slovenska („NBS“).

Základným cieľom smerníc je odstránenie diskriminácie zahraničných bánk pri vzniku a podnikaní v inom členskom štáte a stanovenie jednotných minimálnych požiadaviek na založenie banky. Podľa smernice 2000/12/ES sú členské štáty povinné viazať poskytovanie služieb úverovej inštitúcie na udelenie licencie. Úverová inštitúcia je definovaná ako subjekt, ktorého predmetom činnosti je prijímanie vkladov alebo iných splatných aktív od verejnosti a poskytovanie úverov na vlastný účet. Členské štáty majú povinnosť prijať také vnútroštátne opatrenia, aby podnikatelia, ktorí nie sú úverovými inštitúciami nemohli podnikať v oblasti prijímania vkladov alebo iných splatných aktív od verejnosti. Na udelenie licencie úverovej inštitúcii musia byť splnené nasledovné podmienky:

dostatočné vlastné imanie a počiatočný kapitál,

úverová inštitúcia je riadená minimálne dvoma osobami, ktoré spĺňajú predpísané morálne a odborné predpoklady,

centrála úverovej inštitúcie musí mať sídlo v členskom štáte, ktorý udeľuje licenciu,

úverová inštitúcia poskytla dostatočné informácie o svojich akcionároch alebo spoločníkoch a o ich podieloch (vrátane hlasovacích práv) na podnikaní úverovej inštitúcie,

licencia môže byť udelená, len ak prípadné majetkové alebo personálne prepojenie s inou osobou nevylučuje účinný výkon dohľadu, a

uchádzač predložil spolu so žiadosťou o licenciu aj plán činnosti, ktorý obsahuje inter alia predpokladaný predmet činnosti a organizačnú štruktúru úverovej inštitúcie.

Vnútroštátny orgán členského štátu zodpovedný za bankový dohľad nemôže zabrániť vydaniu bankovej licencie s odôvodnením, že nie je daná hospodárska potreba na založenie novej banky. Členský štát nemôže pri zakladaní pobočky úverovej inštitúcie, ktorá disponuje príslušným povolením vydaným orgánom iného členského štátu, požadovať ďalšie povolenie alebo zloženie základného imania. Úverová inštitúcia, ktorá má záujem poskytovať služby na území iného členského štátu, musí oznámiť príslušným orgánom svojho domovského členského štátu zoznam činností, ktoré chce vykonávať na území iného členského štátu. Príslušný orgán domovského štátu následne do jedného mesiaca oznámi tieto skutočnosti orgánom členského štátu, v ktorom sa majú služby poskytovať. Komunitárna úprava používa v oblasti bankovníctva princíp štátu pôvodu, ktorý spočíva v tom, že za kontrolu predpokladov podnikania všetkých pobočiek banky zodpovedá orgán bankového dohľadu v členskom štáte materskej banky. Ustanovenia smernice 2000/12/ES o zakladaní úverových inštitúcií a podmienkach udelenia licencie boli do slovenského právneho poriadku transponované zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách a opatrením Národnej banky Slovenska č. 5/2001 z 29. januára 2001, ktorým sa ustanovujú náležitosti žiadosti o povolenie pôsobiť ako banka, minimálna výška peňažného vkladu do základného imania banky a spôsob preukazovania splnenia podmienok, na ktoré je viazané povolenie pôsobiť ako banka. Na zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk sa vzťahuje Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 6/2001 z 29. januára 2001, ktorým sa ustanovujú náležitosti žiadosti o povolenie pôsobiť ako banka pre pobočku zahraničnej banky a minimálna výška trvale poskytnutých finančných prostriedkov zahraničnou bankou svojej pobočke na území Slovenskej republiky i spôsob preukazovania splnenia podmienok, na ktoré je viazané povolenie pôsobiť ako banka pre pobočku zahraničnej banky.

Zákon o bankách upravuje základné otázky týkajúce sa začatia a vykonávania bankovej činnosti, pričom ide o vydávanie a odňatie povolenia, nemožnosť posudzovania žiadosti na základe hospodárskych potrieb trhu, minimálnu výšku počiatočného kapitálu, používanie názvu, otázky dohľadu, spoluprácu orgánov dohľadu, bankové tajomstvo, preskúmateľnosť rozhodnutí vzťahujúcich sa na úverovú inštitúciu súdom, atď. Sprísnili sa podmienky vnútornej organizácie bánk, ako aj sankčné mechanizmy. Zákon pritom plne rešpektuje princíp národného zaobchádzania. Slovenská republika sa zaviazala, že úplnú kompatibilitu so smernicou č. 2000/12/ES zabezpečí v zákone o bankách a v príslušných opatreniach NBS k 1. 1. 2003 s tým, že niektoré ustanovenia nadobudnú účinnosť ku dňu vstupu Slovenska do EÚ.

Smernica č. 93/6/ES v znení smernice č. 98/31/ES o kapitálovej primeranosti investičných firiem a úverových inštitúcií požaduje krytie trhových rizík vlastnými zdrojmi a ustanovuje spôsob výpočtu potreby týchto zdrojov podľa druhu rizika a jeho rozsahu. Tieto smernice sú do právneho poriadku Slovenskej republiky implementované Opatrením Národnej banky Slovenska 2/2000 o kapitálovej primeranosti bánk v znení Opatrenia č. 8/2001.

Základom pre harmonizáciu účtovníctva v rámci Spoločenstva je Štvrtá smernica č. 78/660/EHS o práve obchodných spoločností, založená na článku 54(3)(g) ZES o účtovných závierkach niektorých typov spoločností a Siedma smernica č. 83/349/EHS, založená na článku 54(3)(g) Zmluvy o založení ES o konsolidovaných účtovných závierkach, na ktoré nadväzuje smernica č. 86/635/EHS o ročných účtovných závierkach a konsolidovaných účtovných závierkach bánk a iných finančných inštitúcií. Z týchto smerníc vychádzajú aj právne normy, ktoré upravujú účtovníctvo pre banky. Základnou legislatívnou normou vymedzujúcou rozsah a spôsob vedenia účtovníctva a zostavenia účtovnej závierky pre všetky typy účtovných jednotiek je zákon č. 563/1991 Zb. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Uvedeným zákonom o účtovníctve bol stanovený základný rámec, v ktorom sú zapracované odporúčania Siedmej bankovej smernice a smernice 2000/12/ES. Tento zákon je východiskom pre vydávanie ďalších právnych noriem. Pre banky sú podrobnejšie rozpracované postupy a spôsoby vedenia účtovníctva v opatrení MF SR č. 65/355/1996, ktorým sa ustanovujú účtová osnova a postupy účtovania pre banky v znení neskorších predpisov, opatrení MF SR č. 65/356/1996, ktorým sa ustanovuje usporiadanie a obsahové vymedzenie položiek účtovnej závierky bánk a minimálny rozsah údajov z nej určený na zverejnenie v znení neskorších predpisov a opatrení MF SR č. 65/252/1994, ktorým sa ustanovuje zostavenie konsolidovanej účtovnej závierky bánk v znení neskorších predpisov. Tieto opatrenia nie sú plne kompatibilné s citovanými smernicami a budú harmonizované v priebehu roka 2003.

Pravidlá týkajúce sa systému ochrany vkladov ustanovuje Piata banková smernica č. 94/19/ES z 30. mája 1994 o systémoch záruk vkladov, ktorá upravuje ručenie za vklady do fixne stanoveného maxima pre prípad platobnej neschopnosti. Táto smernica je implementovaná v zákone č. 118/1996 Z. z.. o ochrane vkladov. Uvedená smernica je založená na princípe solidárnej, kolektívnej zodpovednosti bánk za stabilitu vkladov a tým aj za stabilitu celého bankového sektora, čo má posilniť dôveru vkladateľov v bankový sektor.

V Slovenskej republike sa zákonom o ochrane vkladov zaviedol všeobecný ucelený systém ochrany vkladov fyzických osôb v bankách a v pobočkách zahraničných bánk prostredníctvom Fondu ochrany vkladov, ktorý pôsobí ako samostatná právnická osoba zriadená zákonom. Kolektívna a solidárna zodpovednosť bánk sa prejavuje najmä v povinnosti bánk uhrádzať do Fondu na ochranu vkladov vstupné, ročné a mimoriadne príspevky. Účelom zákona je úprava ochrany vkladov uložených v bankách a v pobočkách zahraničných bánk a poskytovania náhrad za tieto vklady, ak sa vklady stanú nedostupnými. Vklad sa považuje za nedostupný, ak ide o vklad v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, ktorá bola Národnou bankou Slovenska vyhlásená za banku neschopnú vyplácať vklady. Národná banka je povinná rozhodnúť o tomto vyhlásení, ak banka nie je schopná vyplácať vklady počas 48 hodín napriek použitiu svojich likvidných prostriedkov vrátane povinnej minimálnej rezervy.

Zákon vychádza zo základných princípov a zásad smernice a zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany vkladov fyzických osôb vo všetkých bankách so sídlom v Slovenskej republike a v pobočkách zahraničných bánk zriadených na území Slovenskej republiky. Ochrana sa poskytuje záväzkom banky alebo pobočky zahraničnej banky voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe určenej zákonom na výplatu peňažných prostriedkov, ktoré banke alebo pobočke zahraničnej banky zveril vkladateľ pri bankovom obchode vykonanom vo svojom mene a na svoj účet, alebo ktoré banka alebo pobočka zahraničnej banky prijala ako platby v prospech vkladateľa, a to vrátane úrokov a iných majetkových výhod spojených so zverením týchto peňažných prostriedkov. V súčasnosti sa náhrada vkladov poskytuje len fyzickým osobám, nadáciám, neinvestičným fondom, neziskovým organizáciám poskytujúcim všeobecne prospešné služby, združeniam občanov a spoločenstvám vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Fond na ochranu vkladov poskytuje náhrady za nedostupné vklady vo výške 90 % nedostupného vkladu, najviac však vo výške 40-násobku priemernej mesačnej mzdy v Slovenskej republike za predchádzajúci kalendárny rok. Odo dňa nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskym spoločenstvám a Európskej únii bude Fond na ochranu vkladov poskytovať v súhrne jednému vkladateľovi alebo inej osobe oprávnenej zo zákona náhradu vo výške 90 % nedostupného vkladu, najviac však vo výške sumy, ktorá sa rovná prepočtu 20 000 EUR na slovenské koruny. Zákon v súlade so smernicou stanovuje, že dňom vstupu SR do EÚ budú chránené aj vklady právnických osôb, a obsahuje taxatívny výpočet právnických osôb, ktorých vklady chránené nebudú.

Negociačná kapitola č. 3 – Slobodné poskytovanie služieb bola predbežne uzavretá 17. 5. 2001. Slovenská republika v negociačnej pozícii vyjadrila odhodlanie implementovať acquis v oblasti voľného pohybu služieb k referenčnému dátumu vstupu do EÚ, s výnimkou kompenzačnej schémy pre investorov. Asociačná dohoda, ktorá zakladá pridruženie Slovenskej republiky k Európskym spoločenstvám a ktorá vstúpila do platnosti k 1.2.1995, upravuje poskytovanie služieb medzi Slovenskou republikou a Spoločenstvom v článkoch 56 až 58. (Asociačná dohoda bola publikovaná v Zbierke zákonov pod číslom 158/1997 Z.z. ako Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o podpísaní Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej.) Zmluvné strany sa v Asociačnej dohode zaviazali k postupnej liberalizácii poskytovania služieb. Súčasne s liberalizačným procesom sa zmluvné strany zaviazali, že umožnia dočasný pohyb osôb, ktoré poskytujú danú službu alebo sú zamestnávané poskytovateľom služieb ako kľúčový personál a usilujú sa o dočasný vstup s cieľom rokovať o predaji služieb alebo uzavierať dohody o predaji služieb pre takéhoto poskytovateľa služieb.

Pre implementáciu acquis v tejto oblasti sú kľúčovými právnymi predpismi občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb.), obchodný zákonník (zákon č. 513/1991 Zb.), živnostenský zákon (zákon č. 455/1991 Zb.), zákon o bankách (483/2001 Z.z.) a zákon o poisťovníctve (95/2002 Z.z.). V slovenskom právnom poriadku bolo v oblasti voľného poskytovania služieb potrebné odstrániť najmä prvky, ktoré diskriminujú zahraničných poskytovateľov služieb. Požiadavka slovenskej štátnej príslušnosti bola vypustená vo vzťahu k autorizovaným architektom a stavebným inžinierom. Slovenská legislatíva týkajúca sa voľného pohybu služieb obsahuje požiadavku slovenského občianstva vo vzťahu k notárom, súdnym exekútorom, súdnym tlmočníkom a súdnym znalcom. Aktuálne znenie živnostenského zákona umožňuje podnikateľom z EÚ prevádzkovať živnosť bez povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky. Povolenie na pobyt pre štatutárne a dozorné orgány obchodných spoločností a družstiev sa po novele Obchodného zákonníka nebude vyžadovať ani na ich zápis do Obchodného registra. Novela devízového zákona č. 388/1999 Z.z. s účinnosťou od 1. 1. 2000 povoľuje pobočkám zahraničných spoločností zriadených podľa osobitných predpisov (zákon o bankách, zákon o poisťovníctve, zákon o kolektívnom investovaní a zákon o cenných papieroch) nadobúdať nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky za účelom získania prevádzkových priestorov pre túto organizačnú zložku. Týka sa to pobočiek zahraničných bánk, poisťovní, obchodníkov s cennými papiermi a správcovských spoločností. Plná zlučiteľnosť so smernicou Rady č. 86/653/EHS o samostatne zárobkovo činných obchodných zástupcoch sa dosiahla novelou Obchodného zákonníka č. 500/2001 Z.z.

V oblasti finančných služieb sa taktiež dosiahol značný pokrok. Základným právnym nástrojom pre oblasť kapitálového trhu je zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, ktorý upravuje garancie ochrany investorov, ukladá informačné povinnosti a reguluje obchodovanie so zahraničnými cennými papiermi na slovenskom kapitálovom trhu. Zákon o cenných papieroch implementuje smernice o poskytovaní investičných služieb v oblasti trhu s cennými papiermi, kapitálovej primeranosti obchodníkov s cennými papiermi a kompenzačných schémach pre investorov. (Smernica Rady č. 93/22/ES o investičných službách v oblasti cenných papierov, smernica č. 93/6/ES o kapitálovej primeranosti investičných firiem a úverových inštitúcií, smernica č. 82/121 o informáciách pravidelne publikovaných spoločnosťami, ktorých akcie boli pripustené na oficiálne kótovanie na burze cenných papierov.) Vzhľadom na ekonomické aspekty Slovensko žiada o trojročné prechodné obdobie, ktoré sa vzťahuje na článok 4 smernice 97/9/ES o kompenzačných schémach pre investorov, týkajúcich sa výšky garantovaných prostriedkov investorov na úrovni 20 000 EUR. V závislosti od vývoja kapitálového trhu, počtu subjektov poskytujúcich finančné služby a výšky spravovaných prostriedkov sa bude počas prechodného obdobia postupne upravovať výška poskytovaných náhrad za nedostupné finančné prostriedky a cenné papiere až na požadovanú úroveň 20 000 EUR. V súčasnosti totiž objem obchodov vykonávaných obchodníkmi s cennými papiermi na účet klientov nevytvára predpoklady pre vytvorenie kompenzačnej schémy s dostatočnou výškou prostriedkov. Oblasť kolektívneho investovania bola harmonizovaná zákonom č. 432/2002 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov. Do právneho poriadku Slovenskej republiky tým bola riadne implementovaná smernica Rady č. 85/611/EHS o koordinácii zákonov, nariadení a administratívnych ustanovení týkajúcich sa podnikov pre kolektívne investovanie do prevoditeľných cenných papierov.

Ustanovenia primárneho práva o poskytovaní služieb si v súčasnosti už v súvislosti s vykonávaním a implementáciou nevyžadujú zriadenie dodatočných inštitúcií. Pokiaľ ide o bankovníctvo, zodpovednosť za prevzatie acquis spadá do kompetencie Ministerstva financií Slovenskej republiky („MF SR“) ako ústredného orgánu štátnej správy pre oblasť bankovníctva a Národnej banky Slovenska ako centrálnej banky, ktorá má právomoc regulovať právne prostredie v bankovníctve vydávaním všeobecne záväzných právnych predpisov (vyhlášok a opatrení). V oblasti poisťovníctva sú za prevzatie acquis zodpovedné najmä MF SR a Úrad pre finančný trh Slovenskej republiky („ÚFT SR“). V súvislosti s prijatím zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla boli po 1. 1. 2002 zriadená Kancelária poistiteľov vrátane Kancelárie zelenej karty a garančného fondu, Kancelária hraničného poistenia a Centrálna evidencia motorových vozidiel. MF SR a ÚFT SR majú spoločnú zodpovednosť za prevzatie acquis aj v oblasti poskytovania investičných služieb a cenných papierov. Z hľadiska administratívnych kapacít v oblasti voľného pohybu služieb možno konštatovať, že sú vytvorené inštitucionálne a personálne predpoklady na implementáciu acquis k 1. 1. 2004.

Smernica Rady č. 77/780/EHS z 12. decembra 1977 o koordinácii zákonov, nariadení a administratívnych ustanovení, týkajúcich sa zriaďovania a činnosti úverových inštitúcií, ktorá ustanovuje základné podmienky udelenia oprávnenia na výkon činnosti úverovej inštitúcie

Smernica Rady č. 89/646/EHS z 15. decembra 1989 o koordinácii zákonov, nariadení a administratívnych ustanovení, týkajúcich sa zriaďovania a činnosti úverových inštitúcií, ktorá vychádza z princípov jednotnej bankovej licencie, riadenia kľúčových bankových činností domovským členským štátom

Smernica Rady č. 89/299/EHS zo 17. apríla 1989 o vlastných finančných prostriedkoch úverových inštitúcií, definujúca zložky kapitálu, ktoré možno započítavať ako regulačný kapitál

Smernica Rady č. 89/647/EHS z 18. decembra 1989 o ukazovateli platobnej schopnosti úverových inštitúcií, ktorá má za účel stabilitu bankovníctva a ochranu majiteľov vkladov a investorov

Smernica Rady č. 92/121/EHS z 21. decembra 1992 o monitorovaní a kontrole vystavenia úverových inštitúcií vysokej miere rizika, 9. smernica Rady č. 92/30/ES zo 6. apríla 1992 o dozore nad úverovými inštitúciami na konsolidovanom základe

ESD, 3/95, Reisebűro Broede v. Sandker, [1996] ECR I-6511, [1997] 1 CMLR 224

Jílek, J., Moderní finanční produkty – repo obchody, Grada Publishing, 1999

Tomášek M., Právní základy evropské měnové unie, Praha, 1999

Týč V., Základy práva evropských společenství pro ekonomy, 2. vyd. , Praha 2000

Weber, C., Die Dienstleistungsfreiheit nach den Art. 59 ff. EG - Vertrag – einheitliche Schranken fűr alle Formen der Dienstleistung? EWS, 1995