Európsky vnútorný trh je v súčasnosti s 370 miliónmi spotrebiteľov najväčším trhom na svete, ktorý stimulovaním obchodu vo vnútri Európskej únie, znižovaním nákladov obchodných transakcií a zvyšovaním produkcie prispieva k európskej prosperite. Jednotný trh ES vychádza z predpokladu, že tovar, s ktorým sa obchoduje na trhu jedného členského štátu Európskej únie, môže voľne prechádzať do ostatných členských štátov. ESD v rozsudku Schul definoval spoločný trh ako „odstránenie všetkých prekážok vo vnútornom obchode ES s cieľom zlúčiť národné trhy do jednotného trhu, ktorého podmienky by sa čo najviac priblížili podmienkam na skutočnom vnútornom trhu“. Zmluva o založení Európskeho spoločenstva („ZES“) v znení po prijatí Jednotného európskeho aktu za vnútorný trh považuje oblasť bez vnútorných hraníc, v ktorej je zabezpečený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Voľný pohyb výrobných faktorov spôsobuje, že v rámci vnútorného trhu sa vytvárajú hodnoty tam, kde sú pre to vytvorené najlepšie podmienky. Snaha Európskeho spoločenstva integrovať trhy členských štátov je v podstate pokusom obmedziť vplyv vlád členských štátov na výrobu a spotrebu v rámci Spoločenstva.

Cieľom ZES je zabezpečenie konkurencie medzi výrobkami z rôznych členských štátov Európskej únie a zabránenie akýmkoľvek opatreniam členských štátov, ktoré obmedzujú objem obchodnej výmeny alebo zvyšujú cenu tovarov. Pre zabezpečenie voľného pohybu tovaru v rámci jednotného trhu treba odstrániť všetky tarifné (clá a platby s rovnocenným účinkom) a netarifné prekážky: pod netarifnými prekážkami rozumieme akékoľvek ďalšie opatrenia, ktorých výsledkom je sťaženie alebo zdraženie dovozov. Na dosiahnutie týchto cieľov ZES obsahuje viaceré ustanovenia zamerané na zrušenie colných platieb a platieb s ekvivalentným účinkom a kvantitatívne obmedzenia dovozu a vývozu a opatrení s rovnocenným účinkom. ZES požaduje, aby členské štáty prispôsobovali štátne monopoly obchodnej povahy, stanovuje pravidlá upravujúce činnosť podnikov a udeľovanie výlučných práv členskými štátmi (články 81 a 82, 86 ZES), zakotvuje pravidlá, ktoré upravujú poskytovanie štátnej pomoci podnikom (články 87 a 88 ZES) a zakazuje diskrimináciu v uvaľovaní daní medzi výrobkami daného štátu a výrobkami ostatných členských štátov Európskej únie (články 90 - 93). Tieto ustanovenia spolu so sekundárnou legislatívou Spoločenstva umožňujú spojenie trhov členských štátov do jednej ekonomickej oblasti, kde sú vytvorené podmienky na voľný pohyb tovarov.

Roku 1958 započalo šesť zakladajúcich členských štátov dva paralelné procesy smerujúce k jednému cieľu. Prostredníctvom jedného sa postupne rušili colné platby a kvóty uplatňované vo vzájomnom obchode. V rámci druhého procesu sa začal tvoriť jednotný colný sadzobník uplatňovaný pri dovozoch z tretích krajín. Budovanie colnej únie sa zavŕšilo 1. júla 1968 a odvtedy každý nový členský štát prešiel procesom rušenia platieb za prechod tovaru v rámci Spoločenstva, ako aj procesom zosúlaďovania svojho colného sadzobníka voči tretím krajinám s jednotným colným sadzobníkom. Kvantitatívne obmedzenia obchodu (kvóty) boli eliminované k 31. 12 .1969, s výnimkou obmedzení obchodu s určitými poľnohospodárskymi výrobkami, ktoré zostali v platnosti do roku 1974. Kodifikácia colnej legislatívy bola sprevádzaná aj zjednodušovaním obchodných postupov, formalít a kontrol uplatňovaných v rámci ES. Tento proces sa zavŕšil roku 1988 zavedením Kombinovanej nomenklatúry a tzv. jednotného administratívneho dokumentu (SAD), ktorý nahradil vyše 150 colných dokumentov. Kombinovaná nomenklatúra je dôležitým nástrojom nielen z pohľadu vyberania cla, ale umožňuje aj zozbierane údajov potrebných pre analýzu zahraničného obchodu a prijímanie opatrení v obchodnej, poľnohospodárskej, fiskálnej a menovej politike. Dobudovanie vnútorného trhu k 1. 1. 1993 znamenalo aj nahradenie colných postupov spojených s obehom tovarov novými fiskálnymi a štatistickými povinnosťami, pri ktorých už pre obchodovanie v rámci ES nie sú potrebné colné formality, ani colné kontroly. Tranzitné dokumenty sa však naďalej používajú pri obchodnej výmene s členskými štátmi Európskeho združenia voľného obchodu (EFTA), ako aj v prípadoch, keď tovar prechádza z colného územia Spoločenstva, kde sa ukladá daň z pridanej hodnoty, na tú časť colného územia Spoločenstva, kde sa táto daň neaplikuje. Colná únia bola doplnená aj fytosanitárnymi a veterinárnymi predpismi a sekundárnou legislatívou prijatou v rámci spoločnej obchodnej politiky (články 131 - 134 ZES).

Colná politika spadá do výlučnej právomoci ES. Spoločenstvo zastupuje členské štáty aj pri rokovaniach so Svetovou obchodnou organizáciou (WTO) a inými medzinárodnými organizáciami. Členské štáty v tejto oblasti len implementujú právne akty prijaté orgánmi Spoločenstva - sú aktívne pri potieraní colných deliktov, zabezpečujú vyberanie cla, spotrebných daní a dane z pridanej hodnoty z dovážaných tovarov. Komisia je zodpovedná za rozvoj colnej politiky vrátane formulovania legislatívnych návrhov. Zabezpečuje taktiež koordináciu medzi orgánmi členských štátov a na úrovni Spoločenstva zbiera a vyhodnocuje informácie získané od podnikateľov.

Jedným zo základných pilierov voľného pohybu tovarov je colná únia, ktorej princípy sú vymedzené v článku 23 ods. 1 ZES. Vnútorná zložka colnej únie zahŕňa obchodnú výmenu tovarov v rámci vnútorného trhu ES a vylučuje, aby členské štáty ukladali clá na vývoz a dovoz tovaru. Akékoľvek clá na dovozy a vývozy tovarov vo vnútri Spoločenstva sú zakázané článkom 25 ZES. Aby sa zabránilo obchádzaniu tohto zákazu, členské štáty zároveň nesmú prijímať ani opatrenia, ktoré by mali efekt rovnocenný s clom. Kľúčovú úlohu pri vecnom vymedzení takýchto opatrení zohral ESD, nakoľko v primárnom ani sekundárnom práve ich definíciu nenájdeme. Za poplatok s rovnocenným účinkom ako clo považuje ESD akýkoľvek poplatok, bez ohľadu na jeho názov, ktorý sa viaže na dovážaný tovar a nie na tuzemské tovary obdobnej povahy. ESD sa vždy zameriava na účinok opatrenia: akákoľvek peňažná platba vzťahujúca sa na tovar v súvislosti s jeho prechodom cez štátnu hranicu je nezlučiteľná s komunitárnym právom. Nezlučiteľnosť s komunitárnym právom je daná bez ohľadu na to, či poplatok je alebo nie je vyberaný v prospech štátu; či má alebo nemá ochranársku alebo diskriminačnú povahu; a či výrobok, na ktorý sa poplatok vzťahuje konkuruje alebo nekonkuruje tovaru tuzemskej výroby.

V prípade Co-Frutta ESD posudzoval opatrenie spočívajúce v spotrebnej dani, ktorá sa aplikovala na dovezené i tuzemské banány, čo však v praxi znamenalo, že sa zdaňovali len dovážané banány, nakoľko v danej krajine sa tento druh ovocia takmer vôbec nepestoval. Táto daň, ktorá vôbec nepostihovala ostatné druhy ovocia, bola ESD považovaná za nepriamu ochranu domácej produkcie s účinkami rovnocennými s clom. K rovnakému rozhodnutiu dospel Súd aj vo vzťahu k tzv. kompenzačným daniam. Účelom kompenzačných daní je zdanenie dovážaných výrobkov kvôli vysokej dani na domáce tovary alebo na suroviny, z ktorých sa domáce výrobky vyrábajú. Ak by komunitárne právo akceptovalo kompenzačné dane, dovážané produkty by stratili konkurenčnú výhodu oproti obdobným domácim výrobkom a ciele vnútorného trhu by tým boli zmarené. Zakázané sú aj tzv. parafiskálne poplatky. Ide o poplatky zaťažujúce domáci aj dovezený tovar rovnakého druhu v rovnakej výške, pričom sú zdrojom príjmu tuzemskej inštitúcie, ktorá z nich financuje opatrenia na podporu výroby a/alebo odbytu tuzemského tovaru. Pokiaľ sa zozbierané príjmy z poplatkov použijú pre tuzemských výrobcov tak, že získaná výhoda plne pokryje hodnotu zaplateného poplatku, poplatok sa bude považovať za poplatok s rovnocenným účinkom ako clo. Ak však získaná výhoda pre tuzemského výrobcu pokryje ním zaplatený poplatok len čiastočne, pôjde o prípad diskriminačného zdaňovania.

Diskriminačné vnútroštátne dane a poplatky sú zakázané aj ustanovením článkov 90 - 93 ZES. Výrobky z iných členských štátov nemôžu priamo alebo nepriamo podliehať vyššiemu vnútornému zdaneniu v porovnaní s tuzemskými výrobkami. V tejto súvislosti je však potrebné vymedziť deliacu čiaru medzi zákazom ciel a zákazom diskriminačného zdaňovania, nakoľko oba zákazy sa vzájomne vylučujú a nemožno ich kumulovať. Význam tohto rozlíšenia spočíva v tom, že clá a im rovnocenné opatrenia sú zakázané vždy, kým vnútorné zdanenie len vtedy ak má diskriminačnú povahu. Články 23 - 25 ZES sa vzťahujú na tie clá a poplatky, ktorým podlieha tovar z dôvodu prechodu štátnej hranice. Načasovanie týchto poplatkov sa viaže na dátum dovozu a znáša ho dovezený tovar na rozdiel od obdobného tuzemského tovaru. Ustanovenia článkov 90 - 93 ZES sa týkajú vnútorného zdaňovania členským štátom a majú za cieľ zabrániť diskriminácii tovarov, ktoré pochádzajú z iných členských štátov Európskej únie. Napriek uvedenému rozdielu sú obe sady ustanovení formulované Zmluvou a interpretované Súdom tak, aby medzi nimi neexistoval žiaden priestor pre prijímanie opatrení na obmedzenie voľného pohybu tovaru v rámci vnútorného trhu ES.

Pre podnikateľa je dôležité, že články 23 a 25 ZES majú priamy účinok. V prípade zaplatenia protiprávnych ciel a im rovnocenných poplatkov sa možno domáhať ich vrátenia. Vrátenia neoprávnene vyrubených súm sa možno domáhať v rámci pravidiel stanovených vnútroštátnym právnym poriadkom pre vrátenie neoprávnene vybraných daní, pričom základné podmienky výkonu tohto práva definoval ESD v prípade Hans Just a v nadväzujúcej judikatúre. Ak však podnikateľ clo alebo rovnocenný poplatok zakomponuje do ceny tovaru a tým bremeno protiprávne vyrubeného cla prenesie na kupujúceho alebo spotrebiteľa, nemôže sa úspešne domáhať vrátenia zaplatených súm. Refundácia takýchto súm by bola považovaná za bezdôvodné obohatenie.

ESD prerokúval aj viacero prípadov týkajúcich sa služieb poskytovaných pri prechode tovaru cez štátnu hranicu. Viaceré členské štáty totiž v rozpore s komunitárnym právom požadovali od dovozcov zaplatenie poplatku za inšpekcie vykonávané v záujme ochrany zdravia, bezpečnosti alebo v inom verejnom záujme. ESD však akceptoval len poplatky za služby, ktoré sú v prospech dovozcu a sú obligatórne podľa komunitárneho práva, alebo vyplývajú z medzinárodnej zmluvy, ktorej účastníkom je Európske spoločenstvo. V takýchto prípadoch je členský štát oprávnený požadovať len úhradu nákladov za poskytnutie služby. Pokiaľ ide o služby reálne poskytnuté dovozcovi, poplatky nesmú prekročiť hodnotu alebo náklady tejto služby. Poplatky za veterinárne a hygienické kontroly vykonávané pri dovoze tovaru a štatistické poplatky sú v každom prípade považované za opatrenia s rovnocenným účinkom ako clo. Tieto činnosti sú vykonávané v prospech členského štátu, preto náklady na ich vykonávanie musí znášať tento členský štát a nie dovozca. Neprípustné sú tiež poplatky, ktoré sú priamo odvodené od hodnoty tovaru (ad valorem).

Colná únia však nereguluje len výmenu tovarov v rámci vnútorného trhu, ale aj dovozy tovarov pochádzajúcich z tretích krajín (vonkajšia zložka colnej únie). Na tieto účely bola Rade zverená právomoc prijímať na návrh Komisie jednotný colný sadzobník. Jeho podstatou je to, že pre jednotlivé tretie krajiny sú stanovené pevné sadzby ciel a iných poplatkov spojených s prechodom tovaru cez hranicu Európskej únie. Pre slovenského výrobcu, ktorý vyváža svoj tovar do Európskej únie, je teda z pohľadu výšky cla irelevantné, či ho vyvezie do Španielska, Francúzska alebo iného členského štátu. Európske spoločenstvo si postupne vybudovalo okolo seba množstvo preferenčných zón a zón voľného obchodu s veľkým množstvom krajín. Od počiatku 70. rokov bolo ES účastníkom preferenčného systému, ktorý bol iniciovaný UNCTAD-om v prospech rozvojových krajín. Cieľom Colného zákonníka Spoločenstva je zjednodušenie, kodifikácia a zabezpečenie konzistentnosti colného práva, ktoré bolo roztrúsené vo veľkej spleti vyše tridsiatich nariadení a smerníc prijatých v období medzi rokmi 1968 a 1990. Zámerom Colného zákonníka Spoločenstva je aj zabezpečenie jednotného uplatňovania colného práva na celej vonkajšej hranici Európskej únie. Sú v ňom zakomponované všeobecné pravidlá a všetky druhy colných konaní príslušných pre tovary, s ktorými sa obchoduje medzi Spoločenstvom a nečlenskými krajinami.

ZES v článkoch 28 a 29 výslovne zakazuje kvantitatívne obmedzenia dovozu a vývozu medzi členskými štátmi, ako aj všetky opatrenia s rovnocenným účinkom. Z hľadiska systematického zaradenia tohto zákazu je zrejmé, že zákaz sa vzťahuje na dovoz a vývoz tovaru. Pojem tovar nie je v ZES výslovne definovaný. ZES však stanovuje, že platnosť jej ustanovení je obmedzená len na tovary, ktoré majú pôvod v členských štátoch, a na výrobky nečlenských štátov, ktoré sa voľne pohybujú v rámci Spoločenstva. Asimilácia výrobkov, ktoré majú pôvod v členských štátoch do „voľného obehu“ v rámci vnútorného trhu, je však účinná, len ak tieto výrobky podliehajú rovnakým colným a obchodným podmienkam pri dovoze, a to bez ohľadu na to, v ktorom členskom štáte sa dostali do voľného obehu. Režim voľného pohybu tovarov sa teda môže vzťahovať aj na slovenské výrobky, ktoré splnili dovozné náležitosti a za ktoré členský štát vybral príslušné clá a platby s ekvivalentným účinkom. V takomto prípade sú slovenské výrobky vo voľnom obehu v rámci vnútorného trhu chránené zákazom diskriminácie v porovnaní s výrobkami, ktoré majú pôvod v Spoločenstve.

ESD za tovar považuje výrobky, ktoré majú hodnotu vyjadriteľnú v peniazoch a ktoré môžu byť predmetom obchodných transakcií. Za tovar sa považuje aj elektrická energia, umelecké predmety, odpad, počítačové programy a nosiče informácií. Tovarom sú aj strieborné a zlaté mince, ktoré majú zberateľskú hodnotu a nie sú zákonným platidlom. Na platné mince a bankovky sa aplikujú ustanovenia o voľnom pohybe kapitálu. ESD formuloval aj negatívnu definíciu pojmu tovar. Za tovar sa nepovažujú výrobky, ktorých výroba alebo predaj sú zakázané, pričom v konkrétnych prípadoch ide najmä o omamné a psychotropné látky, jedy a prekurzory. Koncept voľného pohybu tovaru sa uplatňuje aj na tovary, ktoré sa dodávajú v súvislosti s poskytovaním služieb.

Z povahy opatrení, ktoré sú článkami 28 a 29 zakázané, vyplýva, že spravidla pôjde o vynutiteľné akty vydané orgánom disponujúcim verejnou mocou. Môže pri tom ísť o právny akt vydaný ústredným orgánom alebo orgánom nižšej úrovne, ako aj o opatrenie verejnoprávnej korporácie. Opatrenia regulujúce obchod však môžu mať aj formu medzinárodnej zmluvy, rozhodnutia súdnych orgánov, záväzných prepisov profesijných komôr, ale aj faktického konania alebo nekonania orgánov členského štátu.

Medzi kvantitatívne obmedzenia dovozu a vývozu patria opatrenia, ktoré dovoz alebo vývoz určitého tovaru úplne zakazujú alebo obmedzujú na základe množstva alebo hodnoty (najmä reštriktívne kvóty a kontingenty). Prekážky obchodu môžu mať aj podobu dovozných či vývozných povolení alebo požiadavky dodržiavať národné špecifikácie, pokiaľ ide o váhu, tvar, rozmery alebo iné vlastnosti výrobkov. Prekážkou obchodu môže byť aj účasť členského štátu na kampani propagujúcej kúpu tuzemských výrobkov na úkor dovezených výrobkov. V konkrétnom prípade sa nevyžaduje, aby k obmedzeniu vývozu alebo dovozu reálne došlo, postačuje samotné ohrozenie alebo spôsobilosť opatrenia vyvolať obmedzenie obchodnej výmeny medzi členskými štátmi. Obsahom povinnosti členského štátu ustanovenej v článku 28 ZES v kontexte so zásadou lojality špecifikovanou v článku 10 ZES je nielen zdržanie sa opatrení alebo postupov obmedzujúcich obchod, ale aj záväzok prijať opatrenia na dodržiavanie zásady voľného pohybu tovaru na jeho území.

Koncept opatrení s rovnocenným účinkom ako kvantitatívne obmedzenia sa vypracoval na základe stanovísk Komisie a najmä rozsiahlej judikatúry ESD. Medzi týmito opatreniami možno rozlíšiť:

opatrenia zamerané výhradne na dovážané výrobky, ktoré spôsobujú otvorenú diskrimináciu (napr. dovozné povolenia, podmienenie dovozu zložením zábezpeky, opatrenia, ktorými sa maximálne alebo minimálne ceny stanovujú len pre dovážané výrobky a pri prekročení alebo nedosiahnutí týchto cenových limitov sa dovoz zakazuje, obmedzuje alebo vystavuje podmienkam sťažujúcim dovoz). Zákaz diskriminácie na základe pôvodu zakotvený v článku 12 ZES je jedným zo základných princípov fungovania vnútorného trhu. Podľa tohto ustanovenia Zmluvy je zakázané rozlišovanie medzi domácimi a dovážanými tovarmi;

opatrenia, ktoré sa síce vzťahujú na domáce, ako aj dovážané výrobky, ale v praxi majú reštriktívnejšie účinky na dovozy (údaj o pôvode, požiadavka, aby mal dovozca v členskom štáte obchodné zastúpenie). Opatrenia aj napriek tomu, že sú aplikovateľné bez ohľadu na pôvod výrobku, pôsobia ako prekážka pokiaľ tým vznikajú výrobcovi v krajine pôvodu alebo dovozcovi vyššie náklady, čím domáci výrobcovia získavajú konkurenčnú výhodu;

 

opatrenia, ktoré sa síce vzťahujú na domáce aj dovezené výrobky, ale sú neúmerné sledovanému cieľu (ochrane spotrebiteľa, ochrane zdravia).

 

Na prekonanie prekážok vyplývajúcich z odlišných súborov vnútroštátnych pravidiel sa z judikatúry ESD a  najmä z línie rozsudkov, ktorá bola spustená rozsudkami Dassonville a Cassis de Dijon, odvodila zásada vzájomného uznávania legislatívy. Výsledkom tejto doktríny je, že pokiaľ sa výrobok legálne vyrába alebo predáva v jednom členskom štáte, musí mať možnosť voľne sa pohybovať aj v ostatných členských štátoch EÚ nezávisle od toho, či je v súlade s pravidlami prijatými ostatnými členskými štátmi.

Opatrenia s rovnocenným účinkom ako kvantitatívne obmedzenie nie sú na rozdiel od ciel a rôznych dávok ľahko identifikovateľné, a to najmä vtedy, ak nemajú zjavnú diskriminačnú povahu. Prekážky pre vnútorný trh Spoločenstva, ktoré sú upravené právnymi aktmi členských štátov a majú nediskriminačnú povahu, sú prípustné len do tej miery, pokiaľ sú tieto ustanovenia potrebné na to, aby sa vyhovelo tzv. nevyhnutným požiadavkám (tzv. mandatory requirements). Medzi nevyhnutné požiadavky patria najmä ochrana zdravia, ochrana spotrebiteľa, ochrana životného prostredia a ochrana poctivého obchodného styku. Pred rozsudkom Cassis de Dijon sa podnikatelia v ES jednoducho museli zmieriť s obmedzeniami voľného pohybu tovarov, ktoré vychádzali z nediskriminujúcich predpisov členských štátov a príslušná oblasť nebola harmonizovaná.

Výklad článku 28 ZES sa stal základným nástrojom odstraňovania prekážok voľného pohybu tovaru medzi členskými štátmi. Keďže znenie článku 28 je pomerne stručné, ESD mal vytvorený dostatočný priestor na jeho interpretáciu. V prípade Dassonville ESD oprel svoj výklad o princíp integrácie spoločného trhu prostredníctvom odstránenia národných prekážok. ESD v tomto konaní judikoval, že všetky obchodnoprávne predpisy prijaté členskými štátmi, ktoré priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne bránia obchodu medzi členskými štátmi, sa považujú za opatrenia majúce rovnocenný účinok ako kvantitatívne obmedzenia. V prípade Dassonville bolo takýmto opatrením ustanovenie znevýhodňujúce dovozcu, ktorý dováža tovar zo štátu pôvodu cez iný štát, voči dovozcom, ktorí tovar dovážajú priamo zo štátu pôvodu. ESD v odôvodnení rozsudku uviedol, že bez ohľadu na to, či opatrenia členského štátu napĺňajú podmienky uvedené v článku 30 ZES, tieto opatrenia nesmú byť nástrojom svojvoľnej diskriminácie alebo zámerného obmedzenia obchodu medzi štátmi. V rozpore s komunitárnym právom môžu byť diskriminačné opatrenia (postihujúce dovážané výrobky), ako aj nediskriminačné, tzv. nerozdielne aplikovateľné opatrenia, ktoré síce nediskriminujú dovozy, ale priamo spôsobujú zníženie objemu dovážaných výrobkov. Formula Dassonville bola neskôr obmedzená nižšie uvedeným rozsudkom vo veci Keck tak, že sa nevzťahuje na nerozdielne aplikovateľné opatrenia týkajúce sa spôsobu obchodu s tovarmi.

V rozsudku Cassis de Dijon formuloval zásadu vzájomného uznávania legislatívy, ktorá spočíva v tom, že akémukoľvek tovaru vyrobenému a obchodovanému v súlade s právom v jednom členskom štáte musí byť v zásade umožnený prístup aj na trh iného členského štátu. Technické a obchodné normy, ktoré však musia byť nerozdielne aplikované na tuzemské výrobky aj dovezené výrobky môžu byť uznané ako legitímna prekážka obchodu len v prípade, že sú nevyhnutné na zabezpečenie nevyhnutných požiadaviek a slúžia účelom verejného záujmu. Tento účel musí byť taký závažný, že odôvodní potlačenie zásady voľného pohybu tovaru.

Členské štáty môžu, pokiaľ ide o tuzemské výrobky a pokiaľ neexistuje relevantná komunitárna úprava, regulovať podmienky obchodovania s domácimi výrobkami. V neharmonizovaných oblastiach môže členský štát znevýhodňovať domácu produkciu oproti výrobkom dovezeným z iných členských štátov Európskej únie (obrátená diskriminácia), nakoľko ide o vnútroštátnu sféru bez tzv. európskej dimenzie, teda aj mimo pôsobnosti komunitárneho práva. Situácia dovážaných výrobkov je však odlišná. Akýkoľvek výrobok dovezený z iného členského štátu musí byť v zásade pripustený na trh dovážajúceho členského štátu za predpokladu, že bol vyrobený v súlade s právom. V konečnom dôsledku to znamená, že udržanie vnútorného trhu núti členský štát zvážiť aj legitímne nároky iných členských štátov.

Rozsudok Cassis de Dijon vychádza z toho, že ciele legislatívy jednotlivých členských štátov stanovujúce štandardy týkajúce sa bezpečnosti, ochrany zdravia a životného prostredia sú často identické. Pravidlá a spôsoby monitorovania zamerané na dosiahnutie týchto cieľov sú svojím obsahom totožné a za normálnych okolností by ich mali uznávať všetky členské štáty. Je nepochybné, že vzájomné uznávanie legislatívy nemôže efektívne fungovať tam, kde nie je možné pre veľké rozdiely v súboroch legislatívnych opatrení dosiahnuť dohodu. V týchto prípadoch orgány Spoločenstva prijali spoločné pravidlá, ktoré umožňujú predaj výrobkov na celom vnútornom trhu pod podmienkou, že spĺňajú požiadavky prijaté na úrovni Spoločenstva. Harmonizácia pravidiel pre fungovanie daného sektora na úrovni celého vnútorného trhu zabezpečuje rovnakú štartovaciu čiaru pre všetky podniky z Európskej únie.

V prípade Keck riešil ESD otázku, či národné ustanovenie zákazu predaja so stratou (predaj za cenu nižšiu ako výrobné náklady alebo náklady obstarania tovaru) možno považovať za opatrenie rovnocenné s kvantitatívnymi obmedzeniami. Súd v predchádzajúcej judikatúre zastával konzistentný názor, že akékoľvek opatrenia, ktoré môžu priamo alebo nepriamo ohroziť obchod medzi členskými štátmi sú zakázané podľa článku 28 ZES. Vo veci Keck ESD vyslovil stanovisko, že cieľom národnej legislatívy, ktorá zakazuje predaj so stratou nie je regulácia obchodu medzi štátmi. Taká legislatíva môže obmedziť množstvo predávaného tovaru a v rámci toho i tovaru z iných členských štátov do tej miery, do akej obmedzuje použitie zakázaných foriem predaja. Súd bol znepokojený rastúcou tendenciou podnikateľov dovolávať sa článku 28 ZES ako prostriedku na napadnutie predpisov, ktorých cieľom bolo obmedzenie obchodnej slobody aj napriek tomu, že nie sú určené pre výrobky pochádzajúce z iných členských štátov. Na základe tohto znepokojenia ESD dospel k záveru, že musí prehodnotiť a vyjasniť judikatúru v oblasti voľného pohybu tovaru. Z rozsudku vyplýva, že uplatnenie reštriktívnych ustanovení, obmedzujúcich alebo zakazujúcich určité spôsoby predaja, ktoré sa vzťahujú aj na tovary z iného členského štátu, nie je možné považovať za opatrenia s rovnocenným účinkom ako kvantitatívne obmedzenia. A to platí len za predpokladu, že sa tieto opatrenia vzťahujú na všetky osoby podnikajúce na území členského štátu a ovplyvňujú rovnakým spôsobom obchodovanie s tuzemskými i dovezenými tovarmi.

Opatrenia aplikované nerozdielne, ktoré sa týkajú spôsobu predaja je teda potrebné odlišovať od opatrení týkajúcich sa vlastností výrobkov (napr. označenie, tvar, veľkosť, hmotnosť, etikety, balenie, povinnosť uvádzať štát pôvodu výrobku). Kým opatrenia týkajúce sa vlastností výrobkov považuje ESD aj naďalej za nezlučiteľné s článkom 28 ZES, opatrenia aplikované nerozdielne, týkajúce sa spôsobu predaja, ESD v rozpore so svojimi predchádzajúcimi rozsudkami zo zákazu vylúčil. Na základe tohto rozsudku potom ESD nepovažoval za protiprávne ani talianske a britské zákazy nedeľného predaja. Obmedzenie alebo zákaz nedeľného predaja má síce priamy vplyv na zníženie objemu obratu a dovozov, ale podľa ESD to nie je dostatočný dôvod na kvalifikovanie takého opatrenia alebo zákazu ako opatrenia s rovnocenným účinkom ako kvantitatívne obmedzenia. Medzi nerozdielne aplikovateľné opatrenia týkajúce sa spôsobu obchodu s tovarmi patrí aj predaj farmaceutických výrobkov mimo lekární, zákaz televíznej reklamy pre sektor distribúcie, monopol lekárnikov na predaj dojčenského mlieka alebo postihovanie predaja s obmedzenou mierou zisku.

Za tento rozsudok musel zniesť ESD veľkú vlnu kritiky širokej právnickej obce. Dovtedajšia judikatúra ESD týkajúca sa súladu vnútroštátnych predpisov, obmedzujúcich správanie ekonomických subjektov (spôsob a obsah reklamy, miesto a čas predaja), s článkom 28 ZES považovala vnútroštátne predpisy, ktoré mohli, hoci aj nepriamo, ohroziť pohyb tovaru medzi členskými štátmi, za nezlučiteľné s komunitárnym právom (formula Dassonville). Podľa kritikov tento rozsudok svojím obsahom narušil právnu istotu. Rozsudok nevzal do úvahy, že základný cieľ vnútorného trhu nestojí len na odstránení diskriminačných opatrení, ale aj všetkých obchodných prekážok. Rozsudok bol naopak pozitívne prijatý tými, ktorí formulu Dassonville považovali za príliš vágnu a zastávali názor, že sa má používať len na potieranie tzv. skrytých kvót. Pozitívna je však skutočnosť, že ESD nespochybnil doktrínu Cassis de Dijon. Celkovo nie je zrejmé, či rozsudok vo veci Keck znamená obrat v judikatúre, alebo je len snahou o obmedzenie prehnaných pokusov limitujúcich členské štáty pri prijímaní obchodných predpisov, pokiaľ daná oblasť nie je upravená komunitárnym právom alebo aspoň harmonizovaná.

Voľný pohyb tovaru bol a je hybnou silou európskej integrácie. Napriek tomu ho však možno obmedziť, ak sa členské štáty dovolávajú naliehavej potreby a dôvodov uvádzaných v článku 30 ZES, aby mohli odôvodniť zachovanie reštriktívnych opatrení pre obchod. V záujme zabezpečenia transparentnosti opatrení členských štátov, ktorými sa odchyľujú od zásady vzájomného uznávania, Európsky parlament a Rada prijali rozhodnutie č. 3052/95/ES z 13. 12. 1995 o procedúre na výmenu informácií o vnútroštátnych opatreniach, ktoré sa odchyľujú od princípu voľného pohybu tovaru v rámci Spoločenstva. Členský štát prijímajúci opatrenia na zabránenie voľnému pohybu tovaru, ktorý sa legálne predáva alebo ponúka na trhu v inom členskom štáte je povinný informovať Komisiu, ak priamym alebo nepriamym účinkom takého opatrenia je všeobecný zákaz tovaru, zákaz jeho predaja alebo požiadavka na modifikáciu tovaru pred jeho umiestnením na trhu. Niekoľkoročná aplikácia tohto rozhodnutia v ES preukázala zlepšenie uplatňovania zásady vzájomného uznávania. Naviac Komisia môže informácie získané od členských štátov plniacich svoju oznamovaciu povinnosť využiť pri zvažovaní ďalších harmonizačných opatrení.

Pri odstraňovaní prekážok voľného pohybu tovaru hrá nezastupiteľnú úlohu aj nariadenie Rady 2679/98 zo 7. 12. 1998 o fungovaní vnútorného trhu vo vzťahu k voľnému pohybu tovaru medzi členskými štátmi. Účelom tohto nariadenia je vytvorenie účinného mechanizmu, ktorý by Komisii umožnil intervenovať proti členskému štátu, ktorý porušuje zásadu voľného pohybu tovaru. Nariadenie sa aplikuje na prípady, kde členský štát v rozpore s článkami 28 a 30 ZES svojím konaním alebo nečinnosťou spôsobuje vážne obmedzenia voľného pohybu tovaru, čím podnikateľom vznikajú výrazné škody. Ak si následky takého konania alebo nečinnosti členského štátu vyžadujú okamžité kroky na zabránenie akéhokoľvek pokračovania alebo zhoršovania následkov, Komisia je povinná vydať rozhodnutie adresované danému členskému štátu, ktorým ho zaviaže na odstránenie prekážok. Podnet na preskúmanie opatrení členského štátu môže dať akákoľvek fyzická alebo právnická osoba a Komisia musí začať konanie najneskôr päť dní po tom, ako sa oboznámila s faktami týkajúcimi sa obchodnej bariéry. Ak by členský štát ani po opakovanej výzve nesplnil v stanovenej lehote povinnosti, ktoré mu boli uložené v rozhodnutí, Komisia môže proti nemu iniciovať konanie pred ESD podľa článku 226 ZES.

Kvantitatívne obmedzenia vývozu a dovozu, ako aj opatrenia s rovnocenným účinkom sú prípustné, ak sú odôvodnené jedným z dôvodov uvedených v článku 30 ZES. Patria sem dôvody ako verejná morálka, verejný poriadok a bezpečnosť, ochrana zdravia a života ľudí, zvierat a rastlín, ochrana národného bohatstva s umeleckou, historickou alebo archeologickou hodnotou a ochrana priemyselného alebo obchodného vlastníctva. Zákazy a obmedzenia voľného pohybu tovaru na základe týchto dôvodov však nesmú slúžiť ako prostriedok svojvoľnej diskriminácie alebo zastretého obmedzenia obchodu medzi štátmi. Súd okrem toho stanovil hranice aplikovateľnosti článku 30 ZES tým, že z jeho pôsobnosti vyňal niektoré metódy predaja tovarov pod podmienkou, že nie sú diskriminačné. ESD článok 30 považuje za právnu normu stanovujúcu výnimku, preto vytvoril už spomenutým rozsudkom Cassis de Dijon širšiu, otvorenú kategóriu nevyhnutných požiadaviek, medzi ktoré zahŕňa aj účinnosť daňovej kontroly, ochranu verejného zdravia a životného prostredia, ochranu základných ľudských práv a slobôd, ako aj ochranu spotrebiteľa. Členský štát sa však na ne môže odvolať, len ak opatrenia obmedzujúce obchod nemajú diskriminačnú povahu. Nevyhnutné požiadavky a dôvody stanovené v článku 30 ZES podliehajú princípu proporcionality, ktorý je všeobecným právnym princípom komunitárneho práva. Členský štát musí vždy preukázať, či sú jeho opatrenia obmedzujúce obchod potrebné na dosiahnutie cieľa a či použité opatrenie je najmenej obmedzujúcou alternatívou na dosiahnutie legitímneho cieľa. Princíp proporcionality je porušený, ak členský štát nepreukáže naliehavosť potreby dosiahnutia stanoveného cieľa, alebo sa preukáže, že legitímny cieľ bolo možné dosiahnuť aj menej reštriktívnymi prostriedkami. ESD napomohol obmedzeniu protekcionárskych opatrení členských štátov tým, že na ne uvalil dôkazné bremeno. Členský štát musí v konaní pre ESD poskytnúť dostatočné dôkazy o tom, že cieľom obmedzujúcich opatrení nie je ochrana ekonomických a obchodných záujmov a že tieto opatrenia sledujú ciele špecifikované v článku 30 ZES alebo formulované Súdom ako nevyhnutné požiadavky.

ESD má mimoriadne ťažkú úlohu pri posudzovaní obmedzení voľného pohybu tovaru z dôvodu verejnej morálky. Definovanie obsahu a hraníc verejnej morálky je pomerne zložité v rámci jedného štátu, stanovenie spoločného menovateľa pre verejnú morálku 15 členských štátov je však úloha nadovšetko obtiažna. Súd preto vo viacerých prípadoch judikoval, že je na každom členskom štáte, aby stanovil štandard verejnej morálky, ktorý prevažuje na jeho území. ESD však nie je pripravený akceptovať zákaz alebo obmedzenie dovozu tovaru na základe verejnej morálky, pokiaľ vnútroštátny právny poriadok dotknutého členského štátu nezakazuje alebo neobmedzuje predaj a marketing tohto tovaru. Inými slovami, v rámci jedného členského štátu nesmie pre dovážané tovary platiť iná úroveň verejnej morálky ako pre tovary tuzemské. ESD mal v doterajšej rozhodovacej činnosti možnosť posudzovať najmä obmedzenia obchodu s erotickými a pornografickými tovarmi. Podobne ako pri verejnej morálke, ponecháva ESD členským štátom pomerne široký priestor pre úvahu aj pri ochrane zdravia a života. ESD vo svojej judikatúre odobril zavedenie monopolu lekárnikov na predaj liekov, monopol očných optikov na predaj kontaktných šošoviek, obmedzenie predaja ovocia s nadmernou koncentráciou pesticídov alebo zákaz reklamy na alkohol na vymedzených miestach. Nekompromisný postoj však zastáva, pokiaľ sa v konaní preukáže, že obmedzenia dovozu sú motivované vo väčšej miere obchodnými dôvodmi ako úvahami o ochrane verejného zdravia. Ako príklad povoleného opatrenia na základe ochrany verejnej bezpečnosti možno uviesť zavedenie povolenia na prepravu tovaru kvalifikovaného ako strategický materiál.

Ochrana životného prostredia patrí medzi tie záujmy, na ktoré sa členský štát môže odvolať pri odôvodňovaní nevyhnutných požiadaviek. Existujú mnohé opatrenia podporujúce ochranu životného prostredia, ale nie všetky prispievajú priamo k ochrane zdravia, zvierat, či rastlín. Medzi takéto opatrenia patria napr. ekologické dane, ekologické označovanie tovarov alebo zodpovednosť za škodu na životnom prostredí. Pod výnimku uvedenú v článku 30 ZES môžu byť subsumované len opatrenia, ktoré majú priamy vplyv na ochranu zdravia ľudí, fauny alebo flóry. Medzi ne ESD zaradil napríklad povinné kontroly hlučnosti lietadiel, alebo zákaz dovozu odpadu do ohrozených oblastí. V konkrétnom prípade je potrebné vždy zvážiť, či s prihliadnutím na všetky okolnosti prevažuje záujem na ochranu životného prostredia alebo zásada voľného pohybu tovarov.

Nariadenie Rady 3911/92/EHS upravuje obchod s kultúrnymi statkami medzi ES a nečlenskými štátmi. Vývoz kultúrnych statkov z členských krajín EÚ do nečlenských krajín je možný len na základe vývoznej licencie udelenej členským štátom. Členský štát môže udelenie vývoznej licencie odmietnuť, ak by sa mala vzťahovať na tovar, ktorý je chránený legislatívou členského štátu, upravujúcou umelecké, historické alebo archeologické bohatstvo daného členského štátu. Proces a podmienky vrátenia kultúrnych statkov, ktoré boli vyvezené nezákonne z územia jedného členského štátu do druhého členského štátu, sú predmetom smernice Rady 93/7/EHS.

Vo veci Familia Press ESD hodnotil rakúsky zákaz bezodplatného poskytovania darčekov, ktoré sú pripojené k periodickej tlači. ESD akceptoval argument, že ponuka rôznych darčekov je spôsobilá pritiahnuť viac čitateľov k veľkým vydavateľstvám, ktoré tým vytláčajú malých vydavateľov z trhu. ESD judikoval, že záujem na ochrane diverzity tlače môže prevážiť nad záujmom voľného pohybu tovaru. Diverzita tlače podľa ESD prispieva k slobode prejavu, ktorá je garantovaná článkom 10 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Tento rozsudok je pre vývoj komunitárneho práva dôležitý, keďže potvrdzuje, že zoznam oprávnených požiadaviek ospravedlňujúcich prekážky voľného pohybu tovaru ešte nie je uzavretý.

Od ustanovení o voľnom pohybe tovaru sa možno odchýliť aj v prípadoch, keď to výslovne stanovuje ZES. Orgány Európskeho spoločenstva majú možnosť udeliť členským štátom výnimku na obmedzenie voľného pohybu tovaru. Výnimka môže spočívať v povolení obmedzujúcich opatrení v prípade vážnych ťažkostí s dodávkou určitých tovarov (článok 100 ZES), ekonomických opatrení v súvislosti s platobnou bilanciou, derogácii od harmonizačných opatrení odôvodnených článkom 30 ZES, ochranou životného prostredia a bezpečnosti práce (článok 95 ods. 4 ZES) a opatrení prijatých na základe medzinárodných zmlúv uzavretých medzi členským štátom a tretími krajinami pred 1. 1. 1958 alebo pred jeho pristúpením k ZES.

V kontexte Spoločnej obchodnej politiky možno obmedziť voľný pohyb tovaru, ktorý má pôvod v tretích krajinách, aj opatreniami na potlačenie krátkodobých ekonomických problémov (konjunkturálna politika), opatreniami na odstránenie problémov súvisiacich s platobnou bilanciou, opatreniami pri výkyvoch v obchode, ktoré môžu zabrániť realizácii obchodnej politiky ES, ako aj opatreniami slúžiacimi na odstránenie ekonomických problémov členského štátu, ktoré vznikli ako dôsledok implementácie obchodnej politiky ES. Takéto opatrenia členského štátu však podliehajú súhlasu Komisie. Medzi ďalšie výnimky umožňujúce obmedzenia voľného pohybu tovaru patrí osobitná úprava pre poľnohospodárske výrobky (článok 32 a nasl. ZES), zbrane, strelivo, vojenský materiál (článok 223 ZES) a výrobky, na ktoré sa vzťahuje Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele alebo Zmluva o Európskom spoločenstve pre atómovú energiu.

Predkladatelia návrhu Zmluvy si uvedomovali, že riziko pre voľný pohyb tovaru môžu predstavovať aj štátne monopoly. Zmluva ich označuje ako monopoly obchodnej povahy a patria medzi ne subjekty, prostredníctvom ktorých členský štát právne alebo fakticky, priamo alebo nepriamo kontroluje, riadi alebo významne ovplyvňuje dovoz alebo vývoz medzi členskými štátmi. Patria sem aj monopoly, ktoré zveril členský štát inej osobe. Typickým predmetom činnosti týchto monopolov obchodnej povahy sú predaj a distribúcia alkoholu a tabakových výrobkov, doprava, telekomunikácie, poštové služby, výroba a distribúcia elektrickej energie, vodné a odpadové hospodárstvo. Zmluva neruší ani neobmedzuje činnosť týchto subjektov, ale vytvára prostriedky na to, aby zneužitím monopolného postavenia na trhu nedochádzalo na strane dopytu a ponuky k obmedzovaniu voľného pohybu tovaru.

Voľný pohyb pohybu tovaru možno obmedziť rôznymi druhmi prekážok. Po tom, ako sa Spoločenstvu podarilo odstrániť alebo aspoň minimalizovať účinky ciel, množstevných kvót, dovozných opatrení, sa zistilo, že voľnému obchodu môžu efektívne brániť aj iné prekážky akými sú rôzne technické a bezpečnostné požiadavky, ktoré musia výrobky spĺňať v jednotlivých členských štátoch. Medzi základné nástroje na zabezpečenie voľného pohybu tovarov v rámci územia členských štátov Európskej únie patria technická harmonizácia legislatívy, zásada vzájomného uznávania legálne predávaných tovarov a mechanizmy na zamedzenie vzniku nových obchodných prekážok.

Aplikácia zásady vzájomného uznávania formulovaná v judikatúre Cassis de Dijon predpokladá, že certifikačné orgány členských štátov budú uznávať certifikáty, osvedčenia a skúšky vykonané ich pendantom v inom členskom štáte. Ukázalo sa však, že princíp vzájomného uznávania nedokáže v plnej miere garantovať ochranu zdravia, životného prostredia alebo bezpečnosti výrobkov. Z tohto dôvodu boli na úrovni Spoločenstva prijaté právne akty, ktoré zosúlaďujú právne poriadky členských štátov. Cieľom technickej harmonizácie je odstránenie a zamedzenie vzniku regulačných obchodných prekážok zbližovaním vnútroštátnej technickej legislatívy. Technická harmonizácia musí zároveň garantovať dosiahnutie vysokého stupňa ochrany zdravia, bezpečnosti a životného prostredia. Tieto ciele sú zároveň efektívnymi nástrojmi ochrany spotrebiteľa. Pokiaľ by neexistovala jednotná európska úprava, slovenskí výrobcovia a vývozcovia by sa museli potýkať z rôznymi technickými požiadavkami jednotlivých členských štátov. V praxi by sa tak stal vývoz slovenských výrobkov do členských štátov značne zložitejším, zvýšili by sa výrobné náklady, čo by v konečnom dôsledku znamenalo zvýšenie cien a zníženie konkurencieschopnosti na vnútornom trhu Spoločenstva.

Oblasť technickej harmonizácie je v komunitárnom práve regulovaná viac než 1000 právnymi predpismi a pokrýva širokú škálu výrobkov od najrôznejších technických zariadení až po farmaceutické výrobky a potraviny. ES zvolila pri vypracovávaní svojej legislatívy v oblasti technickej harmonizácie dva rôzne prístupy. Ide o tzv. Nový prístup a Odvetvový prístup, ktorých účelom je rôznymi prostriedkami dosiahnuť cieľ voľnej cirkulácie tovarov. Pri obidvoch prístupoch sú akty komunitárneho práva spravidla prijímané vo forme smerníc, čo predpokladá ich následnú implementáciu do vnútroštátneho právneho poriadku.

Rezolúcia zo 7. mája 1985, prijatá Radou pod názvom Nový prístup k technickej harmonizácii a technickým normám, stanovila hlavné smery tohto prístupu k technickej legislatíve Európskeho spoločenstva. Flexibilnejší prístup k harmonizácii dokázal úspešne zamedziť prílišnej koncentrácii na detaily, ktorá v minulosti zbytočne predlžovala proces prípravy a prerokovania legislatívy. Na rozdiel od detailných smerníc Odvetvového prístupu, upravujúcich požiadavky na výrobok, sa smernice Nového prístupu obmedzujú na určenie základných požiadaviek, akými sú bezpečnosť, ochrana zdravia a životného prostredia pre veľké skupiny výrobkov. Cieľom týchto smerníc je minimalizácia tzv. plošných rizík. Výrobky vyrobené v súlade s technickými požiadavkami smerníc možno predávať kdekoľvek na území členských štátov Európskej únie. Posudzovanie zhody so základnými požiadavkami sa riadi celkovým prístupom k posudzovaniu zhody s právnou úpravou Spoločenstva. Členské krajiny týmto spôsobom upúšťajú od rigidného uplatňovania národných požiadaviek. Účinná aplikácia smerníc nového prístupu závisí od existencie infraštruktúry orgánov, pravidiel a vzťahov typických pre trhovú ekonomiku. Bez tejto infraštruktúry, ktorá sa zaoberá najmä presadzovaním regulačných opatrení, dohľadom nad trhom, normalizáciou a posudzovaním zhody, by smernice nedosiahli svoje ciele. Normalizácia poskytuje spojivo medzi regulátorom, výrobcom a európskym vnútorným trhom.

Smernice Európskeho spoločenstva pre technickú harmonizáciu nahrádzajú vnútroštátne predpisy členských štátov a poskytujú vysokú úroveň ochrany verejnému záujmu. Predpisujú vlastnosti, ktoré musia výrobky spĺňať, aby mohli byť uvedené na trh a podliehali voľnému obehu. Tieto smernice sú založené na tom, že donucovacie opatrenia vykonajú členské štáty, aby zaručili, že zabezpečenú možnosť voľného pohybu budú mať len tie výrobky, ktoré sú v zhode s príslušnými požiadavkami. Na dosiahnutie tohto cieľa musia členské štáty (i) prijať primeranú legislatívu, ktorá zabezpečuje právne sankcie za podvod a nezhodu s legislatívnymi požiadavkami, (ii) vytvoriť špecializované laboratóriá na vyhodnocovanie zhody s legislatívou a (iii) personálne a vecne zabezpečiť kontrolný proces.

Nový prístup sa však neobmedzuje len na vymedzenie základných technických požiadaviek. Základné technické požiadavky sú doplnené technickými normami, ktoré vydávajú súkromnoprávne normalizačné inštitúty. Tieto technické normy nemajú záväznú povahu, ale sú skôr návodom, ako vyhovieť požiadavkám smerníc. V rámci Nového prístupu sa uplatňuje zásada, že ak výrobok nie je schválený normou komunitárneho práva, platí, že ak výrobok spĺňa technické a bezpečnostné požiadavky členského štátu pôvodu, môže byť dovezený do ktoréhokoľvek iného členského štátu, a to aj napriek tomu, že v členskom štáte určenia sú požiadavky prísnejšie. Pokiaľ ide o posudzovanie zhody výrobku s predpísanými požiadavkami, v súčasnosti boli tovary rozdelené do niekoľkých skupín. V prípade zaradenia výrobku do jednoduchšej skupiny môže zhodu preukázať sám výrobca, v prípade zaradenia do zložitejšej skupiny musí byť zhoda preukázaná v skúšobni. Skúšobňa je súkromnoprávny podnik, ktorý pre svoju činnosť získal autorizáciu. Vďaka autorizácii si členské štáty vzájomne uznávajú závery skúšobní, čo v konečnom dôsledku umožňuje voľný pohyb schválených výrobkov.

Výrobkom, ktoré spĺňajú požiadavky stanovené príslušnými smernicami, môže byť priznané označenie CE. Podmienky použitia tohto označenia boli harmonizované roku 1993 rozhodnutím 93/465/EHS. Označenie CE nepriamo indikuje, že výrobca podstúpil hodnotiacu procedúru stanovenú pre jeho výrobok, a zároveň uľahčuje výrobcovi splnenie právnych podmienok označenia tovaru. Na základe toho sa urýchľujú prípadné kontroly, umožňuje sa

neobmedzený pohyb a marketing výrobku v rámci celého Spoločenstva.

Hoci Nový prístup k bezpečnosti výrobkov od 80. rokov 20. storočia dominuje, pôvodný Odvetvový prístup ešte nie je prekonaný. Odvetvový prístup vychádza zo sektorového základu a stanovuje detailné smernice, ktoré definujú technické špecifikácie pre určité kategórie výrobkov. Tento prístup sa použil najmä pre priemyselné výrobky, ktoré sú v súčasnosti už zahrnuté v Novom prístupe. Vzťahoval sa aj na potraviny, chemické a farmaceutické výrobky, motorové vozidlá. Je zrejmé, že všetky tieto segmenty sa priamo dotýkajú zdravia, životného prostredia i bezpečnosti. Nemožnosť regulovať všetky výrobky a udržiavať všetky špecifické smernice v aktuálnom stave otvorila dvere Novému prístupu založenému na deregulácii a flexibilite. V prípadoch, keď sa Odvetvový prístup považuje za najúčelnejší nástroj regulácie predmetných tovarov, opatrenia Odvetvového prístupu zostali naďalej v platnosti. Regulácia daného odvetvia sa uskutočňuje podľa ad hoc modelu a na podporu a zavedenie regulačného rámca je vždy potrebná špecifická infraštruktúra. V rámci odvetvového prístupu pôsobia najmä špecializované inštitúcie, akými sú CEN (Európsky výbor pre štandardizáciu), CENELEC (Európsky výbor pre elektrotechnickú štandardizáciu) a ETSI (Európsky inštitút pre telekomunikačné štandardy). Členmi týchto inštitúcií sú zástupcovia normalizačných orgánov členských štátov

Treba však mať na pamäti, že ustanovenia ZES nestrácajú technickou harmonizáciou svoju účinnosť, ale naopak, sú účinné a majú v prípade konfliktu prednosť pred sekundárnym právom.

Správne fungovanie vnútorného trhu predpokladá zamedzenie vzniku nových obchodných prekážok. Základným nástrojom pre riadenie vnútorného trhu je smernica Rady č. 83/189/EHS pozmenená smernicou Rady a Európskeho parlamentu č. 94/10 (Smernica stanovujúca postup pre zabezpečenie informácií v oblasti noriem a technických predpisov), ktorej cieľom je dosiahnutie transparentnosti a zabránenie akýmkoľvek prekážkam v obchode medzi členskými štátmi. Členské štáty majú vzájomnú oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k navrhovaným opatreniam v oblasti technických noriem a technických predpisov. Nesplnenie tejto povinnosti ani po výzve Komisie je porušením článku 8 a 9 smernice 83/189/EHS, ktoré majú priamy účinok. Náležitá informovanosť je predpokladom spôsobilosti Komisie a každého členského štátu pripomienkovať návrhy technických predpisov iného členského štátu a požadovať zmeny v návrhoch technických predpisov, ktoré by mohli vytvárať prekážky vo vzájomnom obchode. Komisia môže následne iniciovať vytvorenie európskej normy v danej oblasti, upozorniť navrhujúci členský štát, že návrh technickej harmonizácie už existuje na úrovni ES, alebo prijať stanovisko k možným negatívnym dôsledkom návrhu technického predpisu na voľný pohyb tovaru.

Slovenskí výrobcovia sa už v súčasnosti musia vyrovnať s konkurenciou výrobkov pochádzajúcich zo štátov EÚ. Asociačná dohoda, ktorá zakladá pridruženie Slovenskej republiky k Európskym spoločenstvám a ktorá vstúpila do platnosti k 1. 2. 1995, vo svojom článku 11 obsahuje záväzok Slovenskej republiky odbúrať všetky dovozné clá, ktorým na Slovensku podliehajú výrobky s pôvodom v Európskom spoločenstve. Na druhej strane sa aj Európske spoločenstvá zaviazali ku dňu vstupu Asociačnej dohody do platnosti zrušiť vo vzájomnom obchode všetky poplatky s účinkom rovnocenným clám a postupne aj všetky vývozné clá a poplatky s rovnocenným účinkom, ako aj kvantitatívne obmedzenia a opatrenia s rovnocenným účinkom. Veľká väčšina ciel, kvót a opatrení s rovnocenným účinkom vo vzájomnom obchode medzi Slovenskou republikou a Spoločenstvom už bola na základe ustanovení Asociačnej dohody zrušená. Od dátumu vstupu tejto dohody do platnosti sa v obchode medzi Spoločenstvom a Slovenskou republikou nemôžu zavádzať nijaké nové dovozné alebo vývozné clá a kvóty a ani sa nesmú zvyšovať tie, ktoré sa používali v čase vstupu dohody do platnosti. Prijatím nového colného zákona, ktorý nadobudol účinnosť 1. 7. 2001 a jeho vykonávacích predpisov sa odstránili existujúce rozdiely medzi slovenským právnym poriadkom a Colným zákonníkom Spoločenstva a jeho vykonávacími predpismi. Colný zákonník Spoločenstva bude pre Slovensko záväzný dňom vstupu do Európskej únie, odkedy budeme voči tretím štátom aplikovať rovnaké colné sadzby ako ostatné členské štáty Spoločenstva.

Vstupom do Európskej únie môžu slovenskí výrobcovia získať tiež väčšiu ochranu voči dovozom z nečlenských krajín. Európska únia ako ekonomicky silné zoskupenie má silnejšiu negociačnú pozíciu než samotná Slovenská republika a jednotným colným sadzobníkom môže lepšie regulovať dovozy do Spoločenstva. Európska únia sa síce na jednej strane usiluje o zabezpečenie voľného pohybu tovaru medzi členskými štátmi, na druhej strane však kladie prekážky pre dovoz tovaru z nečlenských štátov. Po vstupe Slovenska do Európskej únie budú môcť z protekcionárskej politiky Spoločenstva profitovať aj slovenskí podnikatelia.

V zmysle článku 33 Asociačnej dohody sa Slovenská republika i členské štáty Európskej únie zaviazali prispôsobiť akékoľvek štátne monopoly obchodnej povahy tak, aby zabezpečili, že nebude existovať nijaká diskriminácia, pokiaľ ide o podmienky, za ktorých sa získava a predáva tovar medzi subjektmi z členských štátov Európskej únie a zo Slovenskej republiky.

V súčasnej dobe sa v procese aproximácie právneho poriadku Slovenskej republiky s komunitárnym právom v oblasti voľného pohybu tovaru dosiahla taká úroveň, že až na niektoré výnimky možno konštatovať úplnú transpozíciu acquis platného k 1. januáru 2002 a vo väčšine prípadov aj implementáciu acquis v harmonizovanej oblasti. V súčasnosti sa začali porovnávacie práce v neharmonizovanej oblasti acquis. Slovenská republika vo svojej negociačnej pozícii ku kapitole Voľný pohyb tovaru vyjadrila svoj záväzok akceptovať acquis v tejto oblasti a implementovať ho v plnom rozsahu k referenčnému dátumu vstupu do Európskej únie 1. januára 2004. Výnimka ani prechodné obdobia pre implementáciu acquis v tejto oblasti sa nepožadujú. Gestorom kapitoly Voľný pohyb tovaru je Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky („ÚNMS SR“). Kapitola voľný pohyb tovaru bola predbežne uzatvorená 30. 3. 2001. Základným rámcom pre oblasť technickej harmonizácie na Slovensku je zákon č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody. Tento zákon zjednotil legislatívny rámec technických požiadaviek na výrobky tak, aby vykonávacie predpisy prijímané k zákonu vo forme nariadení vlády mohli upravovať jednotné technické požiadavky na výrobok bez ohľadu na to, či ten je určený do prevádzky, alebo do obehu. Vytvoril sa tak priestor pre implementáciu smerníc Nového prístupu vrátane vytvorenia podmienok pre vzájomné uznávanie posudzovania zhody a akceptáciu priemyselných výrobkov v tejto oblasti. Tento zákon zároveň predstavuje legislatívny rámec pre implementáciu smernice 98/34/ES v znení smernice 98/48/ES, čím sa umožní vzájomné uznávanie technických predpisov v neharmonizovanej oblasti. Vstupom do Európskej únie sa pre Slovenskú republiku stane záväzné aj nariadenie Rady 339/93/EHS o kontrolách zhody s pravidlami bezpečnosti výrobkov v prípade výrobkov dovážaných z tretích krajín. Nariadenie vychádza z požiadavky, aby sa na trh Európskej únie uvádzali len výrobky, ktoré sú v súlade so záväzkami vyplývajúcimi z medzinárodných dohôd a vnútroštátnych právnych predpisov. Členské štáty sú zodpovedné za vykonávanie kontroly zhody. Orgánmi zodpovednými za kontrolu výrobkov dovážaných z tretích krajín sú colné orgány. Výrobok je v súlade s medzinárodnými dohodami a vnútroštátnymi právnymi predpismi, ak je náležitým spôsobom označený a je vybavený príslušnou sprievodnou dokumentáciou.

Zákon č.19/2002 Z. z. o aproximačných nariadeniach umožnil v oveľa širšej miere transponovať aj tie ustanovenia smerníc, ktoré upravujú povinnosti vzájomnej spolupráce Európskej komisie a členských štátov, pričom sa využíva inštitút ich účinnosti k vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, keď sa na Slovenskú republiku budú vzťahovať práva a povinnosti členského štátu. Toto obdobie však možno skrátiť, ak sa tak v individuálnych prípadoch stane skôr, zväčša na báze medzinárodnej dohody. V kapitole 1 sa najmä pri smerniciach nového prístupu, ktoré upravujú viac ako 28 % vymieňaného tovaru v rámci vnútorného trhu, otvorili rokovania o takejto medzinárodnej zmluve v 19 skupinách výrobkov. Vláda Slovenskej republiky schválila Protokol k Európskej dohode o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Slovenskou republikou na druhej strane o posudzovaní zhody a uznávaní priemyselných výrobkov („PECA“). Účelom PECA je uľahčenie odstraňovania prekážok obchodu s priemyselnými výrobkami vzájomným uznávaním priemyselných výrobkov a vzájomným uznávaním výsledkov posudzovania zhody. PECA bude znamenať významné zlepšenie postavenia slovenských výrobcov a vývozcov – pokiaľ výrobok spĺňa požiadavky na uvedenie na slovenský trh, môže byť bez akýchkoľvek obmedzení uvedený aj na vnútorný trh Spoločenstva. V prípade, že výrobok absolvoval postup posudzovania zhody podľa slovenských právnych predpisov, členské štáty Európskej únie nebudú požadovať opakovanie postupov, ani uplatňovať dodatočné požiadavky na účely uznania zhody. Ešte pred vstupom do Európskej únie sa teda Slovenská republika na základe tohto protokolu stáva súčasťou vnútorného trhu Spoločenstva s výrobkami špecifikovanými v jeho prílohách. Protokol bol parafovaný a podlieha ešte schváleniu v Národnej rade Slovenskej republiky. Rada pre posudzovanie zhody pri ÚNMS SR sa v máji 2001 stala členom Európskej organizácie pre posudzovanie zhody (EOTC), ÚNMS SR sa pripravuje na plné členstvo aj v CEN, CENELEC a ETSI.

Slovensko dosiahlo plnú kompatibilitu v oblasti legálnej metrológie, spotrebiteľsky balených výrobkov a kozmetických výrobkov. Proces zosúladenia slovenskej legislatívy s acquis v sektore motorové vozidlá vrátane poľnohospodárskych a lesných traktorov bude dokončený k 31. decembru 2003. Predpokladá sa, že plná kompatibilita horizontálnej legislatívy v sektore potravín sa dosiahne do konca roka 2002 novelizáciou zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách, zákona č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov, Potravinového kódexu Slovenskej republiky a novelizáciou Občianskeho zákonníka. Od 1. 9. 2000 nadobudol účinnosť nový zákon č. 268/2000 Z.z. o zaobchádzaní s prekurzormi omamných látok a psychotropných látok, ktorý implementuje smernicu č. 92/109/EHS v znení smernice č. 93/46/EHS a nariadenie Komisie č. 1485/96/ES. Proces zosúladenia slovenskej legislatívy s acquis v oblasti farmaceutických prípravkov, legálnej metrológie a spotrebiteľsky baleného tovaru a výrobkov vzťahujúcich sa na ochranu spotrebiteľských záujmov je takmer ukončený, jeho dolaďovanie sa ukončí v priebehu rokov 2001 a 2002.

V procese implementácie acquis Slovenská republika nekladie dôraz len na riadne zosúlaďovanie svojej legislatívy s právom Európskej únie, ale aj na vytvorenie dostatočného inštitucionálneho zabezpečenia. Slovenský ústav technickej normalizácie je inštitúciou, ktorá má výlučnú kompetenciu pre tvorbu, schvaľovanie a vydávanie technických noriem, výkon akreditácie pre všetky rezorty zabezpečuje Slovenská národná akreditačná služba a na koordináciu medzirezortnej spolupráce v oblasti voľného pohybu tovaru a najmä technickej harmonizácie bola zriadená Rada predsedu ÚNMS SR pre voľný pohyb tovaru a Stála pracovná komisia Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky pre technické právne predpisy. Ide však nielen o zriadenie jednotlivých výkonných, kontrolných, skúšobných orgánov a úradov a zverenie kompetencie, ale aj o vytvorenie personálnych a materiálnych kapacít, ktoré sú potrebné na vykonávanie zverených úloh.

Pokiaľ ide o aproximáciu v neharmonizovanej oblasti, v súčasnosti ešte stále prebieha proces revidovania slovenského právneho poriadku s osobitným zreteľom na články 28 - 30 ZES, pričom zistené skutočné alebo potenciálne prekážky obchodu sa budú priebežne odstraňovať. Ukončenie tohto procesu je naplánované do 30. 6. 2003. Roku 2003 sa plánuje aj ukončenie implementácie acquis v harmonizovanej oblasti a dokončenie implementácie právnych predpisov prijatých ES od 1. 1. 2002.

V neposlednom rade musí Slovenská republika k referenčnému dátumu vstupu do Európskej únie vykonať potrebné právne kroky vo vzťahu k externej dimenzii vnútorného trhu. V tejto súvislosti musí Slovensko prehodnotiť svoje záväzky vyplývajúce z medzinárodných obchodných zmlúv s tretími štátmi, ktoré vo veľkej väčšine prípadov obsahujú doložku najvyšších výhod alebo iné preferenčné režimy vrátane zón voľného obchodu. Zosúladenie medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky s acquis a medzinárodnoprávnymi záväzkami, ktoré Slovensko prevezme po vstupe do Európskej únie, predpokladá negociačná kapitola č. 26 – Vonkajšie vzťahy. Za prebiehajúcu komplexnú revíziu zmluvnej základne v oblasti medzinárodného obchodu zodpovedá Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. Slovenská republika spolupracuje na ministerskej i sektorovej úrovni s Európskym spoločenstvom aj v rámci systému WTO vrátane zosúlaďovania zoznamov tovarov, podliehajúcich multilaterálnym zmluvám patriacim do systému WTO.

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva.

Nariadenie Rady 2913/92/EHS z 12. 10. 1992 o Colnom zákonníku Spoločenstva v znení

Asociačná dohoda publikovaná v Zbierke zákonov pod číslom 158/1997 Z. z. ako Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o podpísaní Európskej dohody o pridružení, uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej.

Protokol k Európskej dohode o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Slovenskou republikou na druhej strane o posudzovaní zhody a uznávaní priemyselných výrobkov.

Colný zákon č. 238/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov.

ESD, 170/88, Ford Espańa SA v Estado español.

ESD, 120/78, Rewe-Zentrale AG v. Bundesmonopolverwaltung fűr Branntwein, [1979] ECR 649, [1979] 3 CMLR 494.