Vnútorný trh Európskej únie je založený na štyroch základných slobodách, ktorými sú voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Právna úprava voľného pohybu predovšetkým zamestnancov v rámci členských štátov Európskej únie patrí k základom jej pracovného práva. Keďže právne i fakticky znamená otvorenie vnútroštátneho trhu práce, harmonizácia našej právnej úpravy s touto právnou úpravou prichádza do úvahy až v jej záverečnej etape, resp. s účinnosťou odo dňa vzniku členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Jej podstatná časť však má podobu nariadení, ktoré majú priamy účinok a nebude preto potrebné premietnuť ich do vnútroštátnej právnej úpravy. V tejto súvislosti možno tiež pripomenúť snahu niektorých členských štátov Európskej únie o stanovenie určitého prechodného obdobia, počas ktorého by bol voľný pohyb osôb z nových členských štátov obmedzený. Napriek tomu je, nepochybne, potrebné venovať už v súčasnosti náležitú pozornosť aj tejto oblasti.

Zásada voľného pohybu osôb spolu s voľným pohybom tovaru, služieb a kapitálu je ustanovená v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len "Zmluva o založení ES") ako jeden zo základných predpokladov fungovania spoločného trhu. Rovnako Charta základných sociálnych práv zamestnancov Spoločenstva z roku 1989 kladie na prvé miesto medzi základnými sociálnymi právami zamestnancov Spoločenstva slobodu pohybu. Túto zásadu však nemožno chápať iba ako nástroj realizácie spoločného trhu (práce), ale tiež ako slobodu, ktorá zaručuje zamestnancom možnosť zlepšenia životných a pracovných podmienok a tým aj uľahčenia ich sociálneho vzostupu. Základné právo na slobodu pohybu tým vytvára nie iba objektívne právo, ale zakladá tiež subjektívne práva občanov členských štátov.

Voľným pohybom osôb sa nerozumie len možnosť jednoduchého premiestňovania osôb v rámci Spoločenstva, ale predovšetkým možnosť zmeny miesta ich pobytu za účelom výkonu pracovnej činnosti alebo podnikania, teda možnosť usadiť sa a pracovať, ako aj podnikať na území ktoréhokoľvek štátu. Aj keď až do prijatia Zmluvy o Európskej únii bola sloboda pohybu osôb zásadne viazaná na výkon pracovnej alebo inej ekonomickej činnosti, chápe sa omnoho širšie než len voľný trh pracovných síl.

Z uvedeného vyplýva, že ekonomicky činné osoby, na ktoré sa vzťahuje sloboda voľného pohybu, môžeme v zásade rozdeliť do dvoch kategórií, a to na osoby, resp. zamestnancov v pracovnom alebo obdobnom pomere a na podnikateľov a osoby vykonávajúce tzv. nezávislé činnosti, to znamená samozamestnávateľov (živnostníci alebo osoby v tzv. slobodnom povolaní). Obsah práv týchto kategórií sa do určitej miery odlišuje. Pri uvedenej druhej kategórii je potrebné vychádzať predovšetkým z čl. 43 až 48 (pôvodne čl. 52 až 58) Zmluvy o založení ES o práve podnikať a čl. 49 až 55 (pôvodne čl. 59 až 66) tejto zmluvy o službách.

V primárnom práve je voľný pohyb zamestnancov upravený v čl. 39 až 42 Zmluvy o založení ES. Podľa čl. 39 voľný pohyb zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie medzi zamestnancami členských štátov založenej na štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnávanie, odmenu za prácu a ďalšie pracovné podmienky a podmienky zamestnávania. S výhradou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou zdravia voľný pohyb zahŕňa právo:

uchádzať sa o skutočne ponúkané zamestnania,

pohybovať sa za tým účelom voľne na území členských štátov,

zdržiavať sa v niektorom z členských štátov za účelom výkonu zamestnania v súlade so zákonmi a ostatnými predpismi, ktoré upravujú zamestnávanie vlastných občanov tohto štátu,

zostať na území členského štátu po ukončení zamestnania, a to za podmienok, ktoré budú predmetom vykonávacích nariadení vypracovaných Komisiou.

 

Všetky uvedené skutočnosti, resp. uvedené právo sa nevzťahuje na zamestnancov vo verejnej službe (čl. 39 ods. 4 Zmluvy). Článok 40 Zmluvy o založení ES ukladá Rade vydať postupom podľa čl. 251 a po konzultácii s Hospodárskym a sociálnym výborom smernice alebo nariadenia vymedzujúce opatrenia potrebné na postupné zavedenie voľného pohybu zamestnancov tak, ako je definovaný v čl. 39 Zmluvy.

Už prvé opatrenia v sociálnej, resp. pracovnoprávnej oblasti po schválení Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atomovú energiu v roku 1957 vyplývali z potreby premietnuť do sekundárneho práva jeden zo štyroch pilierov spoločného trhu - slobodu pohybu zamestnancov v rámci Spoločenstva. Základné právne normy upravujúce mobilitu zamestnancov a ich rodinných príslušníkov v rámci Spoločenstva boli vzhľadom na pôvodný čl. 48 ods. 3 písm. d) a čl. 49 Zmluvy o založení EHS postupne prijaté do konca roka 1970. Dočasné úpravy z rokov 1961 a 1964 boli nahradené v súčasnosti platnými právnymi predpismi, ktorými sú:

smernica Rady 64/221/EHS z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných predpisov na vstup a pobyt cudzincov, pokiaľ sú opodstatnené z dôvodov verejného poriadku, bezpečnosti alebo zdravia,

nariadenie Rady č. 1612/1968 z 15. októbra 1968 o voľnom pohybe zamestnancov v rámci ES (novelizované nariadením Rady č. 312/1976 z 9. februára 1976 meniacim ustanovenia týkajúce sa odborových práv zamestnancov obsiahnutých v nariadení Rady č. 1612/1968 o voľnom pohybe zamestnancov v rámci ES),

smernica Rady 68/360/EHS z 15. októbra 1968 na odstránenie prekážok cestovania a pobytu zamestnancov a ich rodinných príslušníkov v rámci Spoločenstva,

nariadenie Komisie č. 1251/1970 z 29. júna 1970 o práve zamestnancov zostať po skončení zamestnania na území členského štátu. V nadväznosti na toto nariadenie bola 18. mája 1972 prijatá smernica Rady 72/194/EHS rozširujúca pôsobnosť smernice Rady 64/221/EHS o koordinácii osobitných predpisov na vstup a pobyt cudzincov, pokiaľ sú opodstatnené z dôvodov verejného poriadku, bezpečnosti alebo zdravia, z 25. februára 1964 na zamestnancov využívajúcich právo zostať na území členského štátu po skončení zamestnania v tomto štáte.

 

Obdobná právna úprava v sekundárnom práve bola v súvislosti s právom voľného pohybu prijatá, aj pokiaľ ide o tzv. samozamestnávateľov, resp. ich podnikateľskú činnosť a poskytovanie služieb. Pre úplnosť treba tiež uviesť, že roku 1990 boli prijaté a 1. júla 1992 nadobudli účinnosť ďalšie tri smernice o rozšírení voľného pohybu na ďalšie kategórie osôb.

Závažnou otázkou bezprostredne súvisiacou s voľným pohybom zamestnancov je tiež preukazovanie ich kvalifikačných predpokladov. Odlišnosti v školských systémoch a v dokladoch osvedčujúcich nadobudnutú kvalifikáciu si v záujme zabezpečenia tohto voľného pohybu vyžiadali celý rad opatrení zo strany orgánov Spoločenstiev, pokiaľ ide o vzájomné uznávanie uvedených dokladov. Tieto opatrenia boli prijímané predovšetkým na základe pôvodného čl. 57 ods. 1 (teraz čl. 47 ods. 1) Zmluvy o založení ES, podľa ktorého za účelom uľahčenia začatia a prevádzkovania činností samostatne zárobkovo činných osôb vydá Rada postupom podľa čl. 189b (teraz čl. 251) smernice upravujúce vzájomné uznávanie diplomov, osvedčení a iných dokladov o kvalifikácii.

Článok 39 Zmluvy o založení ES i vykonávacie sekundárne predpisy sa vzťahujú tak na zamestnancov, ako aj na ich rodiny. Jednou zo základných otázok v súvislosti s uplatňovaním čl. 39 je vymedzenie samotného pojmu zamestnanec. Význam tejto otázky vystupuje do popredia predovšetkým vzhľadom na to, že v členských štátoch neexistuje jednotné vymedzenie tohto pojmu, čo by v prípade púheho odkazu na vnútroštátne predpisy v konečnom dôsledku mohlo viesť k rôznemu uplatňovaniu čl. 39 Zmluvy. Preto tak v tomto, ako aj v iných obdobných prípadoch sú osobitne dôležité rozhodnutia Súdneho dvora ES, ktorý v zmysle čl. 220 Zmluvy o založení ES zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a vykonávaní tejto Zmluvy.

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora ES treba vychádzať zo skutočnosti, že pojmy komunitárneho práva sa majú chápať ako jednotné pojmy v plnom rozsahu ustanovené týmto právom, sú autonómne a treba ich plne vymedzovať na základe komunitárneho práva. Preto ani pojem zamestnanec nemožno vymedziť odvolaním sa na právne predpisy členských štátov. Určité vymedzenie tohto pojmu urobil Súdny dvor ES vo svojom rozhodnutí C-66/85. Podľa neho zamestnancom je každá osoba, vykonávajúca v priebehu určitého časového obdobia činnosť pre iného podľa jeho pokynov, za ktorú formou protislužby dostáva odmenu. Je to teda osoba, ktorá sa dáva zamestnať iným subjektom, pričom musí ísť o príslušníka niektorého z členských štátov. Príjmy z pracovnej činnosti nemusia stačiť na živobytie zamestnanca. Právne predpisy Spoločenstva o voľnom pohybe zamestnancov sa vzťahujú aj na príslušníka členského štátu, ktorý na území druhého členského štátu vykonáva činnosť v pracovnom pomere za mzdu alebo plat, pri ktorej zarobí menej ako to, čo sa v tomto štáte považuje za životné minimum. Voľný pohyb neplatí len pre zamestnaných na plný úväzok, ale v rovnakom rozsahu aj pre zamestnaných na čiastkový úväzok.

Už v rozhodnutí C-75/63 dospel Súdny dvor ES k záveru, že zamestnancom je nielen ten, kto pracuje v prítomnosti, ale aj osoba, ktorá stratila prácu, avšak je schopná prijať prácu inú. Z obdobnej zásady vychádza aj smernica Rady 68/360/EHS z 15. októbra 1968 o odstránení prekážok cestovania a pobytu zamestnancov a ich rodinných príslušníkov v rámci Spoločenstva.

Koho možno považovať za rodinného príslušníka zamestnanca, to vymedzuje nariadenie Rady č. 1612/1968 o voľnom pohybe zamestnancov v rámci ES z 15. októbra 1968. Pokiaľ ide napr. o právo na pobyt podľa čl. 10 tohto nariadenia, spolu so zamestnancom, ktorý má štátnu príslušnosť členského štátu a ktorý je zamestnaný na výsostnom území druhého členského štátu, môžu bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť bývať:

manžel (manželka), ako aj príbuzní v zostupnej línii (deti) mladší ako 21 rokov alebo bez vekového obmedzenia, ak sú vyživovaní rodičmi,

jeho príbuzní a príbuzní jeho manžela (manželky) vo vzostupnej línii, ak ide o ním vyživované osoby.

 

Právo na voľný pohyb zamestnancov na výsostnom území členských štátov ustanovuje čl. 39 ods. 3 Zmluvy o založení ES. Voľným pohybom sa okrem iného rozumie právo na vstup a právo na pobyt, ktoré sú podrobnejšie upravené smernicou Rady 68/360/EHS a zahŕňajú:

Právo opustiť domovský štát. Podľa čl. 1 smernice majú členské štáty povinnosť odstrániť všetky obmedzenia cestovania a pobytu občanov členských štátov a ich rodinných príslušníkov, na ktorých sa vzťahuje nariadenie Rady č. 1612/1968. Členské štáty sú povinné povoliť svojim občanom vycestovať zo svojho výsostného územia, aby mohli na území iného členského štátu prijať a vykonávať zamestnanie v námezdnom vzťahu, resp. za mzdu alebo plat, pričom na toto vycestovanie je potrebné len predloženie platného osobného preukazu alebo cestovného pasu. Ak sa toto vycestovanie môže uskutočniť len s platným pasom, musí byť doba jeho platnosti najmenej päť rokov. Členské štáty nemôžu na vycestovanie žiadať ani vízum, ani iný obdobný doklad. Rodinní príslušníci požívajú to isté právo ako občan, od ktorého je toto ich právo odvodené (čl. 2 smernice).

Právo vstúpiť na územie iného členského štátu na základe predloženia osobného preukazu alebo cestovného pasu, pričom vízum alebo iný obdobný doklad sa môže požadovať iba pre rodinných príslušníkov, ktorí nie sú občanmi žiadneho členského štátu. Členské štáty sú však povinné zabezpečiť týmto osobám uľahčenie získania takéhoto dokladu (čl. 3 smernice).

Právo na povolenie pobytu, resp. na pobyt. Členské štáty sú podľa čl. 4 smernice povinné poskytnúť povolenie na pobyt na svojom území osobám uvedeným v čl. 1.

 

Právo na pobyt rodinných príslušníkov upravuje čl. 10 ods. 1 a 2 nariadenia Rady č. 1612/1968. Podľa týchto ustanovení, ako sme už uviedli, spolu so zamestnancom, ktorý má štátnu príslušnosť členského štátu a ktorý je zamestnaný na výsostnom území druhého členského štátu, môžu bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť bývať manžel (manželka) zamestnanca, ako aj príbuzní v zostupnej línii (deti) mladší ako 21 rokov alebo bez vekového obmedzenia, ak sú vyživovaní rodičmi a tiež jeho príbuzní a príbuzní jeho manžela (manželky) vo vzostupnej línii, ak ide o ním vyživované osoby. Okrem uvedených príbuzných musí však členský štát poskytnúť pobyt aj tým rodinným príslušníkom, ktorým zamestnanec poskytuje živobytie, resp. ktorých vyživuje alebo s ktorými v domovskom štáte žije v spoločnej domácnosti.

Pre rodinných príslušníkov, ktorí v zásade nemajú vlastné právo pobytu, ale disponujú právom pobytu odvodeným od práva zamestnanca, platí požiadavka obytného priestoru. To znamená, že zamestnanec musí preukázať, že pre tých rodinných príslušníkov, ktorým chce umožniť, aby ho nasledovali do hostiteľského štátu, disponuje bytom, ktorý v oblasti, kde je zamestnaný, zodpovedá obvyklým požiadavkám platným pre tuzemských zamestnancov. Rodinnému príslušníkovi, ktorý nemá štátnu príslušnosť členského štátu, sa vystavuje dokument o pobyte s rovnakou platnosťou ako zamestnancovi, od ktorého je jeho právo odvodené (čl. 4 ods. 4 smernice 68/360).

Vybavenie formalít, ktoré sú potrebné na získanie povolenia na pobyt, nesmie brániť včasnému plneniu uzavretej pracovnej zmluvy zo strany žiadateľa (čl. 5 smernice). Prerušenie pobytu, ktoré netrvá dlhšie ako šesť po sebe nasledujúcich mesiacov, alebo z dôvodu výkonu vojenskej služby, nemá podľa čl. 6 ods. 2 smernice vplyv na platnosť povolenia na pobyt. Ak je zamestnanec v pracovnom pomere najmenej tri mesiace a menej ako rok, poskytne mu hostiteľský štát iba dočasné povolenie na pobyt, ktorého doba platnosti môže byť obmedzená na predpokladanú dĺžku pracovného pomeru (čl. 6 ods. 3 smernice).

Platné povolenie na pobyt nemôže byť zamestnancovi odňaté len z toho dôvodu, že už nemá zamestnanie, pretože je v dôsledku choroby alebo úrazu dočasne práceneschopný, alebo že sa nedobrovoľne stal nezamestnaným, čo musí riadne potvrdiť príslušný úrad práce. Ak je v hostiteľskom štáte nedobrovoľne nezamestnaný dlhšie ako dvanásť po sebe nasledujúcich mesiacov, môže mu byť pri prvom predĺžení povolenia na pobyt doba jeho platnosti obmedzená, nie však na menej ako dvanásť mesiacov (čl. 7 ods. 1 a 2 smernice).

V prípadoch kratšieho pobytu ustanovených v čl. 8 smernice majú členské štáty zabezpečiť právo pobytu na ich výsostnom území bez vystavovania povolenia na pobyt, príslušné úrady môžu však od zamestnanca požadovať, by svoju prítomnosť oznámil. Od ustanovení citovanej smernice Rady 68/360/EHS sa členské štáty môžu podľa jej čl. 10 odchýliť len z dôvodov verejného poriadku, bezpečnosti alebo zdravia (pozri ďalej).

Právo na voľný pohyb, resp. právo pricestovať na územie členského štátu a právo na pobyt podľa čl. 48 Zmluvy o zriadení ES je viazané na skutočne existujúcu ponuku pracovného miesta. Pri príležitosti vydania smernice Rady 68/360/EHS vydala Rada vyhlásenie, na základe ktorého príslušníkovi členského štátu prislúcha právo na hľadanie práce na výsostnom území iného členského štátu počas doby troch mesiacov. Toto právo zaniká, len čo sa tento občan stáva odkázaným na sociálnu pomoc hostiteľskej krajiny a z toho dôvodu môže byť vyzvaný, aby opustil jej územie.

Zásada rovnakého zaobchádzania je v najvšeobecnejšej podobe vyjadrená v čl. 12 (predtým čl. 6) Zmluvy o založení ES, podľa ktorého v rámci predmetu úpravy tejto Zmluvy bez toho, aby boli dotknuté jej osobitné ustanovenia, je zakázaná diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti. Tento zákaz diskriminácie sa vzťahuje na akúkoľvek jej formu. Podľa už citovaného čl. 39 ods. 2 Zmluvy o založení ES voľný pohyb zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie medzi zamestnancami členských štátov založenej na štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnávanie, odmenu za prácu a iné pracovné podmienky. Podľa vyjadrenia Súdneho dvora ES toto ustanovenie zakazuje tak priamu, ako aj nepriamu diskrimináciu.

Prístup k zamestnaniu a rovnaké zaobchádzanie pri jeho výkone sú upravené nariadením Rady č. 1612/1968 o voľnom pohybe zamestnancov v rámci Spoločenstva. Zásada rovnakého zaobchádzania sa podľa neho vzťahuje na prístup k zamestnaniu, pracovné podmienky, sociálne a daňové výhody, prístup k možnostiam zvyšovania kvalifikácie a rekvalifikácie, odborové práva a dokonca i na bytové podmienky. Podľa rozsiahlej preambuly nariadenia, ktorá slúži v praxi ako interpretačná pomôcka, a to najmä Súdnemu dvoru ES, rovnoprávne zaobchádzanie sa musí vzťahovať na všetko, čo súvisí s vlastným výkonom činnosti v pracovnom pomere a s nadobudnutím bytu.

Každý štátny príslušník členského štátu bez ohľadu na svoje bydlisko má podľa čl. 1 nariadenia právo prijať a vykonávať činnosť v námezdnom vzťahu, resp. za mzdu alebo plat na výsostnom území iného členského štátu za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto iného členského štátu. Pritom, bez uprednostňovania kohokoľvek, má nárok na rovnaký prístup k voľnému pracovnému miestu.

Nariadenie v čl. 3 znemožňuje členským štátom uplatňovanie právnych alebo správnych predpisov a administratívne praktiky, ktoré

obmedzujú ponuku voľných pracovných miest a dopyt po pracovných miestach, prístup k zamestnaniu a jeho výkon cudzincami, alebo ich robia závislými od podmienok, ktoré neplatia pre vlastných občanov alebo ktoré

bez toho, aby sa odvolávali na štátnu príslušnosť, slúžia alebo pôsobia výlučne alebo najmä tak, že príslušníkom ostatných členských štátov ponúkané miesta nie sú dostupné.

 

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia, zákaz diskriminácie sa vzťahuje tak na otvorenú, ako aj na skrytú diskrimináciu. Za diskrimináciu sa však nepovažuje napr. požiadavka dokonalej znalosti jazyka štátu výkonu zamestnania, ak to vyplýva z jeho povahy (napr. u učiteľa), ako to potvrdil jedným zo svojich rozhodnutí aj Súdny dvor ES.

K právnym predpisom a praktikám uvedeným v čl. 3 ods. 1 nariadenia patria napr. najmä tie, ktoré predpisujú osobitný postup pri nábore zahraničných zamestnancov, zverejnenie ponuky pracovného miesta v tlači, prístup k zamestnaniu podmieňujú evidenciou na úrade práce atď. (čl. 3 ods. 2 nariadenia). Na zamestnávanie štátnych príslušníkov členských štátov v inom členskom štáte nemožno použiť ani právne a správne predpisy, ktoré počtom alebo percentuálne obmedzujú zamestnávanie zahraničných zamestnancov (čl. 4 nariadenia).

Občania iných členských štátov majú rovnoprávny prístup k voľným pracovným miestam, právo na výmenu ponúk a žiadostí o pracovné miesto a právo na sprostredkovanie práce, resp. právo na rovnakú pomoc úradov práce, akú tie poskytujú vlastným štátnym príslušníkom (čl. 5 nariadenia). Podľa čl. 6 majú právo podrobiť sa pri prijímaní a nábore tým istým požiadavkám ako vlastní štátni príslušníci.

So zamestnancom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti na výsostnom území iného členského štátu zaobchádzať, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, inak ako s tuzemskými zamestnancami. Zákaz diskriminácie sa podľa čl. 7 ods. 1 až 3 nariadenia týka najmä:

odmeňovania, výpovede a opätovného začlenenia alebo prijatia do práce v prípade predchádzajúcej nezamestnanosti,

sociálnych a daňových zvýhodnení,

využitia odborných škôl a rekvalifikačných centier.

 

V súvislosti s citovaným čl. 7 ods. 2 treba sa podrobnejšie zmieniť o pojme sociálne zvýhodnenia. Jeho výkladu je venovaná osobitná pozornosť v judikatúre Súdneho dvora ES, zahŕňajúceho pod tento pojem všetky opatrenia a príspevky bez ohľadu na to, či nadväzujú alebo nenadväzujú na pracovnú zmluvu, ktoré sa javia ako vhodné na podporu mobility zamestnanca v rámci Spoločenstva. Takýmito sociálnymi zvýhodneniami sú:

opatrenia na sociálne začlenenie postihnutých, pokiaľ sa týkajú samých zamestnancov,

nárok na započítanie vojenskej služby ako odpracovanej doby, ak sa v danom štáte táto služba započítava domácim zamestnancom,

odškodnenie, ktoré sa pripláca ku mzde,

odstupné pri výpovediach poskytované podľa právnych predpisov členského štátu určitým skupinám zamestnancov zo sociálnych dôvodov,

zákonom chránený nárok na príspevok pre postihnutého, ktorý je štátnym príslušníkom iného členského štátu a ktorý sám nikdy nepracoval v tom štáte, v ktorom platia uvedené právne predpisy, a býva tam na náklady svojho otca, ktorý je v tomto štáte zamestnaný ako zamestnanec,

garantovaný minimálny príjem v starobe pre rodinných príslušníkov po vzostupnej línii, ktorí sú zamestnancom vyživovaní, minimálny príjem, poskytovanie osobitnej pomoci v starobe,

právo zamestnanca, ktorý má štátnu príslušnosť niektorého z členských štátov a býva v inom členskom štáte, žiadať, aby proti nemu začaté trestné konanie bolo vedené v inom ako obvyklom jazyku, ak toto právo prináleží tuzemskému zamestnancovi v porovnateľnej situácii,

nárok na možnosť postúpiť do vyššej platovej skupiny s dôsledkami na vyplácanie zárobku a starobný dôchodok,

príspevky, ktoré sa poskytujú na krytie výdavkov na vzdelanie a živobytie študentov, prináležia deťom zamestnancov ES za rovnakých podmienok ako štátnym príslušníkom krajiny, ktorá ich prijala,

nárok na poskytovanie štipendia.

 

Nariadenie rieši osobitne otázku neplatnosti diskriminujúcich ustanovení individuálnych a kolektívnych zmlúv. Podľa čl. 7 ods. 4 nariadenia všetky ustanovenia v tarifných alebo individuálnych pracovných zmluvách alebo v iných kolektívnych dohodách týkajúce sa dostupnosti zamestnania, zamestnania, odmeňovania a všetkých ostatných pracovných podmienok a podmienok výpovede sú neplatné, pokiaľ predpokladajú alebo pripúšťajú diskriminujúce podmienky pre zamestnancov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu.

Zásada rovnakého zaobchádzania sa ďalej vzťahuje aj na odborovú činnosť (čl. 8 nariadenia). Zamestnanec, ktorý má štátnu príslušnosť členského štátu a je zamestnaný na výsostnom území iného členského štátu, má právo na rovnaké zaobchádzanie, pokiaľ ide o príslušnosť k odborom a výkon odborových práv vrátane volebného práva a prístupu k správe alebo vedeniu odborov. Má tiež právo byť zvolený do orgánov zastupujúcich zamestnancov v podnikoch (zamestnanecké rady a pod.). Zamestnanec však môže byť vylúčený z účasti na správe v združeniach verejného práva a z účasti na výkone verejnoprávneho úradu.

Nariadenie, ako sme už uviedli, ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania, aj pokiaľ ide o získanie bytu (čl. 9). Zamestnanci, ktorí majú štátnu príslušnosť členského štátu a sú zamestnaní na výsostnom území iného členského štátu, požívajú, pokiaľ ide o byt, vrátane nadobudnutia vlastníctva pre nich potrebného bytu, všetky práva a výhody ako tuzemskí zamestnanci. V územnom obvode, kde sú zamestnaní, sa môžu prihlásiť do evidencie uchádzačov o byt, ak sa tam vedie, a požadovať rovnaké výhody a práva. Na rodinných príslušníkov zamestnanca bývajúcich v jeho domovskom štáte sa za týmto účelom hľadí, ako keby bývali v tomto územnom obvode, za predpokladu, že takáto domnienka platí aj pre tuzemských zamestnancov.

Podľa čl. 10 až 12 nariadenia vzťahuje sa právo na pobyt, právo na voľný pohyb a vykonávanie zamestnania, právo na vyučovanie a prípravu na povolanie pre deti aj na rodinných príslušníkov zamestnanca. Ich právo na pobyt vymedzuje už citovaný čl. 10. Podľa čl. 11 nariadenia manželka (manžel) štátneho príslušníka členského štátu, ktorý na výsostnom území členského štátu vykonáva činnosť v námedznom vzťahu alebo samostatnú zárobkovú činnosť, ako aj deti tohto štátneho príslušníka mladšie ako 21 rokov alebo deti, ktoré vyživuje, majú, aj keď nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, právo vykonávať námezdnú činnosť, resp. činnosť za mzdu alebo plat na celom výsostnom území tohto členského štátu.

Deti štátneho príslušníka členského štátu, ktorý je alebo bol na výsostnom území iného členského štátu zamestnaný, môžu sa, ak bývajú na výsostnom území tohto členského štátu, zúčastňovať na všeobecnom vyučovaní, ako aj na učňovskej príprave a príprave na povolanie. Členské štáty majú podporovať snahy umožňujúce týmto deťom zúčastňovať sa na vyučovaní za čo najlepších predpokladov (čl. 12 nariadenia).

Rodinní príslušníci zamestnanca majú právo na pobyt v hostiteľskej krajine za predpokladu, že majú primerané ubytovanie. Ako však vyplynulo aj z judikatúry Súdneho dvora, pravidlá o voľnom pohybe sa uplatňovali v praxi príliš reštriktívne, preto bol vypracovaný návrh zmien nariadenia Rady č. 1612/1968 a smernice Rady 68/360/EHS. Hlavný dôvod navrhovaných zmien je odstrániť pretrvávajúce prekážky pri spájaní rodín a uvoľniť byrokratické postupy v súvislosti s udeľovaním povolenia na pobyt.

Voľný pohyb zamestnancov podľa čl. 39 Zmluvy o založení ES možno obmedziť v dvoch prípadoch:

z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a ochrany zdravia (ods. 3),

pri zamestnaní vo verejnej službe (ods. 4).

 

Právo členských štátov odchýliť sa od ustanovení Zmluvy o založení ES o voľnom pohybe z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a ochrany zdravia podrobnejšie upravuje smernica Rady 64/221/EHS z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných predpisov na vstup a pobyt cudzincov, pokiaľ sú opodstatnené z dôvodov verejného poriadku, bezpečnosti alebo zdravia. Vzťahuje sa tak na pohyb zamestnancov, ako aj na podnikanie osôb vykonávajúcich tzv. nezávislú činnosť a na poskytovateľov služieb. Okrem nich sa táto smernica vzťahuje aj na ich manželov a rodinných príslušníkov, ktorí spĺňajú ustanovené podmienky (čl. 1 smernice). Ďalej sa už v súčasnosti vzťahuje aj na niektoré ďalšie kategórie osôb požívajúcich slobodu voľného pohybu (napr. dôchodcovia, študenti atď.).

Uvedená smernica stanovuje okolnosti, za ktorých môžu (prípadne nemôžu) členské štáty prijímať opatrenia na obmedzenie voľného pohybu. Z hľadiska vecnej pôsobnosti sa smernica týka predpisov o vstupe, udeľovaní alebo predlžovaní povolenia na pobyt alebo vyhostenia z výsostného územia, ktoré členské štáty vydávajú z dôvodov verejného poriadku, bezpečnosti alebo zdravia. Tieto dôvody nesmú byť uplatnené na hospodárske účely (čl. 2 smernice).

K pojmu verejný poriadok, ktorého vymedzenie v praxi môže spôsobovať určité problémy, sa vo viacerých svojich rozhodnutiach vyjadril Súdny dvor ES. Pri výklade tohto pojmu sa jednoznačne prejavuje reštriktívnosť. Súdny dvor predovšetkým vyslovil záver, že členské štáty môžu podľa svojich národných potrieb určiť, čo vyžaduje verejný poriadok. Tento pojem však treba v práve Spoločenstva v prípade, keď oprávňuje výnimku zo zásady rovnakého zaobchádzania a zásady voľného pohybu zamestnancov, chápať úzko, s tým, že jeho rozsah nemôže byť členským štátom jednostranne určený bez preskúmania orgánmi Spoločenstva. Právo príslušníka členského štátu vstúpiť, zdržiavať sa a voľne sa pohybovať na výsostnom území iného členského štátu môže byť obmedzené iba vtedy, ak jeho prítomnosť alebo jeho správanie predstavuje skutočné a dostatočne závažné ohrozenie verejného poriadku, ktoré sa dotýka základného záujmu spoločnosti.

Určitú konkretizáciu obsahuje aj čl. 3 ods. 1 smernice, podľa ktorého pri opatreniach z dôvodu verejného poriadku alebo bezpečnosti smie byť rozhodujúcim výlučne osobné správanie do úvahy prichádzajúcej osoby. Ani odsúdenie v trestnom konaní bez ďalšieho nemôže ospravedlniť opatrenia, z uvedených dôvodov obmedzujúce voľný pohyb (čl. 3 ods. 2 smernice). V rozpore s týmito ustanoveniami by bolo vyhostenie občana členského štátu, ak by malo slúžiť odstrašeniu ďalších cudzincov, to znamená ak by sa opieralo o hľadiská generálnej prevencie. Vyhostenie by bolo odôvodnené, len ak by osobné správanie tejto osoby predstavovalo skutočné a dostatočne závažné ohrozenie verejného poriadku. Predchádzajúce odsúdenie v trestnom konaní môže mať význam vtedy, ak z vtedajšieho chybného osobného správania vyplýva sklon konať aj v budúcnosti proti verejnému poriadku a bezpečnosti.

Pokiaľ ide o odopretie vstupu alebo prvého povolenia na pobyt z dôvodu zdravia, členské štáty tak podľa čl. 4 ods. 1 smernice môžu urobiť, len ak ide o choroby alebo zdravotné nedostatky, ktoré sú uvedené v prílohe smernice. Vznik takejto choroby alebo zdravotného nedostatku po udelení prvého povolenia na pobyt neoprávňuje členský štát na odmietnutie predĺžiť povolenie na pobyt alebo na vyhostenie zo svojho výsostného územia. Od oznámenia tejto smernice nesmú členské štáty zaviesť žiadne nové ustanovenia alebo opatrenia, ktoré by boli obmedzujúcejšie než opatrenia dovtedy platné (čl. 4 ods. 2 a 3 smernice).

Smernica ďalej upravuje aj niektoré procesné otázky, pokiaľ ide o prijatie rozhodnutia o udelení alebo odopretí prvého povolenia pobytu. V prípade zamietnutia žiadosti sa musia žiadateľovi oznámiť dôvody verejného poriadku, bezpečnosti a zdravia, ktoré viedli k rozhodnutiu, pokiaľ tomuto oznámeniu nebránia dôvody bezpečnosti štátu (čl. 6 smernice). Rozhodnutie o neudelení alebo nepredĺžení povolenia k pobytu alebo o vyhostení z výsostného územia treba žiadateľovi úradne oznámiť. Pritom je tiež potrebné uviesť lehotu, v rámci ktorej je povinný opustiť výsostné územie. Okrem súrnych prípadov nesmie byť táto lehota kratšia ako 15 dní, ak ide o žiadateľa, ktorému ešte nebolo udelené povolenie k pobytu. Vo všetkých ostatných prípadoch nesmie byť kratšia ako jeden mesiac (čl. 7 smernice).

Žiadateľ musí mať právnu možnosť, akú majú aj tuzemci proti správnym aktom, odvolať sa proti rozhodnutiu, ktorým sa zamieta vstup, udelenie alebo predĺženie povolenia pobytu alebo proti rozhodnutiu o vyhostení z výsostného územia (čl. 8 smernice). Pokiaľ ide o procesnú stránku, smernica teda zaručuje dotknutej osobe právo na rovnaké právne prostriedky na ochranu jej práv týkajúcich sa vstupu na územie štátu a pobytu v ňom, aké majú občania tohto štátu. Takým právnym prostriedkom musí byť minimálne prístup k štátnemu orgánu povereného ochranou dotknutých práv a nie totožného s orgánom, ktorý vydal predmetné opatrenie (čl. 9 smernice).

Voľný pohyb je ďalej obmedzený pri zamestnaní vo verejnej službe. Podľa čl. 39 ods. 4 Zmluvy o založení ES ustanovenia čl. 39 sa nevzťahujú na zamestnanie vo verejnej službe. Toto ustanovenie spôsobuje v praxi určité ťažkosti, pretože rozsah pojmu verejná služba nevymedzuje ani Zmluva o založení ES, ani sekundárne právo. Zatiaľ čo členské štáty vykladajú tento pojem veľmi široko, Súdny dvor ES v súlade s duchom politiky Spoločenstva úzko. V tejto súvislosti sú preto veľmi dôležité najmä rozhodnutia Súdneho dvora ES. Podľa neho výhrada čl. 39 ods. 4 Zmluvy by mala byť obmedzená na špecifické činnosti verejnej služby, ktoré sú spojené s výkonom výsostných oprávnení štátu a so zodpovednosťou za ochranu všeobecných záujmov štátu".

Roku 1988 sa Komisia na základe judikatúry Súdneho dvora ES, berúc pritom do úvahy podmienky vytvárania jednotného trhu, pokúsila o určité zovšeobecnenie. Konštatovala v ňom, že čl. 48 ods. 4 (teraz čl. 39 ods. 4) Zmluvy o založení ES pokrýva špecifické funkcie štátu a jeho orgánov, ako sú ozbrojené sily, polícia a iné sily na udržiavanie poriadku, súdnictvo, daňové úrady a diplomatický zbor. Uvedené ustanovenie sa týka tiež postov na ministerstvách, v regionálnych vládnych úradoch, miestnych úradoch a ďalších podobných orgánoch, centrálnych bankách a ďalších verejných orgánoch, kde výkon funkcie zahŕňa tiež výkon právomoci štátu, ako sú príprava právnych aktov, ich implementáciu, sledovanie ich aplikácie a kontrola podriadených orgánov, resp. inštitúcií.

Podľa názoru Komisie ustanovenie čl. 48 ods. 4 (teraz čl. 39 ods. 4) Zmluvy by sa nemalo vzťahovať na tieto oblasti v poradí podľa priority:

inštitúcie zodpovedné za poskytovanie komerčných služieb (napr. verejná doprava, zásobovanie elektrickou energiou a plynom, letecké a lodné spoločnosti, pošty a telekomunikácie, rozhlasové a televízne spoločnosti),

verejné zdravotnícke služby,

vyučovanie v štátnych vzdelávacích zariadeniach,

výskum pre nevojenské účely vo verejných inštitúciách.

Každá z uvedených činností existuje aj v súkromnom sektore, na ktorý sa čl. 48 ods. 4 (teraz čl. 39 ods. 4) Zmluvy nevzťahuje, alebo môže byť podľa názoru Komisie vykonávaná vo verejnom sektore bez uplatňovania vnútroštátnych požiadaviek.

Podľa čl. 39 ods. 2 Zmluvy o založení ES majú zamestnanci s výhradou odmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou zdravia taktiež právo zostať na území členského štátu po ukončení zamestnania, a to za podmienok, ktoré majú byť predmetom vykonávacích nariadení vypracovaných Komisiou.

Takýmto vykonávacím nariadením je nariadenie Komisie č. 1251/1970 z 29. júna 1970 o práve zamestnancov zostať po skončení zamestnania na území členského štátu. Toto nariadenie sa vzťahuje tak na zamestnancov, ako aj na ich rodinných príslušníkov, za ktorých sa aj pre tieto účely považujú osoby, ktoré sú za rodinných príslušníkov považované podľa už citovaného čl. 10 nariadenia Rady č. 1612/1968. V nadväznosti na toto nariadenie bola 18. mája 1972 prijatá smernica Rady 72/194/EHS rozširujúca pôsobnosť smernice Rady 64/221/EHS na koordináciu osobitných predpisov na vstup a pobyt cudzincov, pokiaľ sú opodstatnené z dôvodov verejného poriadku, bezpečnosti alebo zdravia z 25. februára 1964 na zamestnancov využívajúcich právo zostať na území členského štátu po skončení zamestnania v tomto štáte.

Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia Komisie č. 1251/1970 právo zostať na výsostnom území členského štátu majú títo zamestnanci:

zamestnanec, ktorý v čase, keď ukončil zamestnanie, dosiahol vek pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa zákonodarstva tohto členského štátu, vykonával v tomto štáte zamestnanie najmenej v posledných dvanástich mesiacoch a zdržiaval sa v ňom trvale najmenej tri roky;

zamestnanec, ktorý ukončil zamestnanie za mzdu alebo plat z dôvodu trvalej práceneschopnosti, ak sa trvale zdržiaval na výsostnom území tohto členského štátu najmenej dva roky. Podmienka dĺžky doby pobytu odpadá, ak je zamestnanec trvale práceneschopný z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania, z ktorého mu vznikol nárok na dôchodok, ktorý celkom alebo sčasti pripadá na ťarchu nositeľa (poistenia) tohto členského štátu;

zamestnanec, ktorý po troch rokoch zamestnania a stáleho pobytu na výsostnom území tohto členského štátu vykonáva zamestnanie za mzdu alebo plat na výsostnom území iného členského štátu, svoje bydlisko si však ponechá v prvom uvedenom členskom štáte a spravidla každý deň alebo najmenej raz do týždňa sa tam vracia.

 

Právo zostať trvale na území členského štátu, ako sme už uviedli, vzniká pri splnení stanovených podmienok aj rodinným príslušníkom zamestnanca, ktorí sú uvedení v čl. 10 nariadenia Rady č. 1612/1968. Týmto rodinným príslušníkom vzniká toto právo, ak bývajú na výsostnom území členského štátu u zamestnanca, ktorý nadobudol právo zostať na území členského štátu podľa citovaného čl. 2 nariadenia Komisie č. 1251/1970. Právo zostať na území členského štátu zostáva rodinným príslušníkom aj po smrti zamestnanca.

Nariadenie Komisie č. 1251/1970 umožňuje rodinným príslušníkom získať právo zostať na území členského štátu aj v prípade, ak zamestnanec zomrie v priebehu svojho pracovného života ešte pred tým, než nadobudol právo zostať na území tohto členského štátu podľa čl. 2 nariadenia. Toto právo im vznikne vtedy, ak zamestnanec

v čase svojej smrti sa trvale zdržiaval na výsostnom území tohto členského štátu najmenej dva roky,

alebo ak zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania,

alebo ak pozostalý manžel (manželka) je štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo túto štátnu príslušnosť stratil v dôsledku uzavretia manželstva so zamestnancom.

 

Príslušná osoba môže svoje právo zotrvať na území členského štátu uplatniť v lehote dvoch rokov od jeho nadobudnutia v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. a) a b) a čl. 3 nariadenia. Počas týchto dvoch rokov môže opustiť výsostné územie členského štátu bez toho, aby to malo vplyv na uvedené právo (čl. 5 nariadenia).

Povolenie pobytu pre zamestnanca a jeho rodinných príslušníkov musí podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia:

byť udelené alebo predĺžené bezplatne alebo za sumu, ktorá nesmie presiahnuť výšku poplatku na vystavenie alebo predĺženie osobného preukazu pre tuzemcov,

platiť na celom výsostnom území členského štátu, ktorý ho udelil,

byť platné najmenej päť rokov a bez ďalšieho musí byť možné predĺžiť ho.

 

Podľa čl. 8 ods. 2 nariadenia členské štáty podporujú nové usadenie sa zamestnancov na svojom výsostnom území, ktoré opustili, keď na ňom mali dlhý čas bydlisko a vykonávali zamestnanie, ak sa chcú vrátiť späť po dosiahnutí dôchodkového veku alebo preto, že sú trvale práceneschopní. Aj pri uplatňovaní tohto nariadenia platí pre osoby, na ktoré sa vzťahuje, právo na rovnaké zaobchádzanie ustanovené v nariadení Rady č. 1612/1968 (čl. 7 nariadenia).

So zavedením voľného pohybu osôb v Spoločenstve bolo treba zároveň prekonať teritoriálnu obmedzenosť sociálneho zabezpečenia, s čím rátal aj čl. 51 (teraz čl. 42) Zmluvy o založení ES. Podľa tohto článku má Rada na návrh Komisie jednomyseľne prijať v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na zavedenie voľného pohybu zamestnancov. Za týmto účelom Rada podľa tohto ustanovenia vytvorí systém, ktorý migrujúcim zamestnancom a oprávneným príslušníkom ich rodín zabezpečí:

na účely vzniku a trvania nárokov na dávky, ako aj na výpočet ich výšky, započítanie všetkých dôb splnených podľa práva členských štátov,

vyplácanie dávok osobám sídliacim na území členských štátov.

 

Cieľom predpisov Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia nie je zjednotenie vnútroštátnych úprav členských štátov, ale aspoň prekonanie teritoriality systémov sociálneho zabezpečenia jednotlivých členských štátov, čo je úloha mimoriadne náročná. V súčasnosti sociálne zabezpečenie migrujúcich zamestnancov upravujú:

nariadenie Rady č. 1408/1971 zo 14. júna 1971 o použití systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov sťahujúcich sa v rámci Spoločenstva,

nariadenie Rady č. 574/1972 z 21. marca 1972 na vykonanie nariadenia Rady č. 1408/1971 o uplatnení systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov členských štátov a ich rodinných príslušníkov migrujúcich v rámci Spoločenstva.

 

Obidve uvedené právne normy boli už veľakrát novelizované a ďalšie návrhy sú v legislatívnom procese. Ich pôsobnosť bola pôvodne obmedzená na zamestnancov a ich rodinných príslušníkov, nariadeniami Rady č. 1390/1981 a č. 3795/1981 bola však rozšírená na všetky ostatné kategórie osôb. V súlade s Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnych normách v sociálnom zabezpečení z roku 1952 sa uvedená právna úprava vzťahuje na zabezpečenie v chorobe, starobe, pri invalidite, v nezamestnanosti, materstve a pri strate živiteľa, na rodinné prídavky, odškodnenie pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania a na pohrebné.

Schronk, R.: Pracovné právo Európskej únie. Bratislava, Vydavateľské oddelenie PF UK 1998, s. 268, Acta Iuridica Bratislaviensis Nr. 16.