Uplatňovanie európskeho práva na Slovensku

Juraj Čorba - Ján Klučka - Radoslav Procházka - Veronika Vávrová

Európske právo odráža špecifické znaky jednotlivých právnych poriadkov svojich členských štátov a ich právnu kultúru. Nepredstavuje však prostú zlúčeninu pätnástich právnych systémov, pretože tie tvoria iba jeho ideový základ. Vďaka spoločnej právnej tradícii bolo možné vytvoriť pevnú bázu, z ktorej vznikol celkom nový právny poriadok so svojimi špecifickými prvkami a inštitútmi.

Pokiaľ sa chceme venovať povahe práva ES/EÚ a jeho prieniku do právnych poriadkov členských štátov, musíme vnímať túto otázku aj z hľadiska právnej techniky aplikácie práva. Aplikáciu európskeho práva vnútroštátnymi (najmä súdnymi) orgánmi možno považovať za spôsob implementácie záväzkov vyplývajúcich z členstva v EÚ, ktorý je odlišný od implementácie týchto záväzkov prostredníctvom prijímania vnútroštátnych vykonávacích predpisov zákonodarnými orgánmi členských štátov. Aj Slovenská republika, ak sa stane členom EÚ (ES), bude už od momentu vstupu do tejto organizácie zabezpečovať plnenie záväzkov vyplývajúcich z práva ES/EÚ prostredníctvom jeho aplikácie slovenskými súdmi a ďalšími orgánmi aplikácie práva a bude zároveň niesť zodpovednosť za prípadné porušenie tohto práva voči Európskym spoločenstvám, ostatným členským štátom a v prípade práva komunitárneho aj voči poškodeným fyzickým alebo právnickým osobám.

Aj keď Zmluva o Európskej únii výslovne záhrňa Európske spoločenstvá a komunitárne právo (acquis communautaire) pod jeden celok Európskej únie (čl. 3 Zmluvy o EÚ), pre účely tejto kapitoly bude potrebné venovať pozornosť právu ES a právu EÚ oddelene. Uvedomujeme si, že toto formálne rozdelenie nezodpovedá celkom skutočnosti, pretože jednotlivé právne odvetvia sa harmonicky prelínajú a stierajú rozdiely medzi piliermi. Spôsob aplikácie práva Európskych spoločenstiev - komunitárneho práva, ako ukážeme v 3. časti tejto kapitoly, sa však bude líšiť od aplikácie práva Európskej únie - práva úniového (úniovému právu sa venujeme v 2. časti kapitoly).

Právo komunitárne je právo upravujúce právne vzťahy v rámci tzv. prvého piliera, to znamená: týka sa najmä hospodárskej spolupráce členských členov. Je približne o 35 rokov staršie ako právo úniové, omnoho rozvinutejšie a jeho pôsobnosť je neporovnateľne širšia a intenzívnejšia.

Oproti tomu právo úniové je právo relatívne mladé (jeho právny základ tvorí Zmluva o EÚ z roku 1992). Upravuje spoluprácu členských štátov v druhom pilieri a v časti tretieho piliera, t. j. v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a v oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach.

Kapitolu o uplatňovaní európskeho práva na území Slovenskej republiky ako potenciálneho člena Európskej únie otvárame časťou venovanou otázkam aplikácie tzv. asociačného práva na našom území. I keď Asociačná dohoda predstavuje z pohľadu slovenského práva „klasickú“ medzinárodnú zmluvu, uzavretie tejto zmluvy – ako uvádzame ďalej - znamenalo počiatok aktívnej a intenzívnej interakcie slovenského právneho poriadku s európskym právom.

 

 

1. Asociačné právo

1.1 Primárne a sekundárne asociačné právo

Súčasný právny vzťah medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Slovenskou republikou na strane druhej bol založený tzv. Asociačnou dohodou, ktorá bola podpísaná 4. októbra 1993 a vstúpila do platnosti 1. februára 1995. Jedným z deklarovaných cieľov uvedenej dohody bolo poskytnúť vhodný rámec pre postupnú integráciu Slovenskej republiky do Európskych spoločenstiev. Asociačná dohoda predstavuje z pohľadu slovenského práva medzinárodnú zmluvu, ktorá vytvára komplex privilegovaných vzťahov medzi zmluvnými stranami nazývaný režim asociácie a ktorá sa vyznačuje niektorými špecifikami. V tejto súvislosti možno poukázať na všeobecný záväzok SR vyvinúť úsilie na zabezpečenie postupnej zlučiteľnosti svojich legislatívnych predpisov s predpismi ES vo vybraných oblastiach.

V tejto časti príspevku, ktorá otvára kapitolu venovanú uplatňovaniu (aplikácii) práva ES/EÚ, sa zameriavame na otázky súvisiace s aplikáciou Asociačnej dohody (primárne asociačné právo) a rozhodnutí prijatých na jej základe Asociačnou radou (sekundárne asociačné právo) na území Slovenskej republiky. Uzavretie tejto medzinárodnej zmluvy znamenalo počiatok aktívnej a intenzívnej (i keď doposiaľ prevažne „jednosmernej“) interakcie slovenského právneho poriadku s európskym právom. Zaoberáme sa otázkou prednosti tejto zmluvy (a aktov sekundárneho asociačného práva) pred slovenskými zákonmi a ich priamym účinkom na území SR. Pozornosť venujeme aj aplikácií tých osobitných ustanovení Asociačnej dohody, ktoré obsahujú odkaz na uplatňovanie komunitárneho práva.

1.2 Aplikácia asociačného práva

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora sú asociačné dohody z pohľadu európskeho práva súčasťou práva ES. Európsky súdny dvor opakovane konštatoval svoju právomoc tieto zmluvy vykladať a rozhodovať o spôsobe ich aplikácie. Aplikácia Asociačnej dohody na území SR ako nečlenského štátu, konkrétne otázka priameho účinku niektorých ustanovení Asociačnej dohody a jej prednosti pred slovenskými právnymi predpismi, sa odvíja od právnej úpravy vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva obsiahnutej v Ústave SR.

1.2.1 Ústavná úprava prednostnej aplikácie medzinárodných zmlúv

Režim prednostnej aplikácie medzinárodných zmlúv - teda potenciálne i Asociačnej dohody - upravovali až do nadobudnutia účinnosti ostatnej novely Ústavy Slovenskej republiky čl. 11, čl. 125 písm. e) a čl. 144 Ústavy SR. Od 1. júla 2001 je v súvislosti s prípadnou aplikáciou Asociačnej dohody relevantný predovšetkým nový čl. 1 ods. 2, čl. 154c, ako aj novo koncipované články 125 a 144 ústavy. Uvedená zmluva – ako sme už uviedli - vstúpila do platnosti 1. februára 1995, no na území SR v zmysle § 3 ods. 1 t. č. platného zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov „nadobudla platnosť“ až svojou publikáciou v Zbierke zákonov 10. júna 1997. Z neznámych dôvodov tak u nás nadobudla Asociačná dohoda „vnútroštátnu“ platnosť takmer dva a pol roka po jej medzinárodnoprávnom vstupe do platnosti - avšak ešte pred nadobudnutím účinnosti ostatnej novely ústavy (1. 7. 2001), ktorá novo upravila prednostnú aplikáciu medzinárodných zmlúv slovenskými orgánmi.

Z uvedeného vyplýva, že tak bývalá, ako aj súčasná ústavná úprava vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva stanovuje (stanovovala) za určitých okolností prednosť vybraného okruhu medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pred vnútroštátnymi zákonmi. Dnes zrušený čl. 11, ako aj účinný nový čl. 154c a zmenený čl. 144 ústavy umožňujú (umožňovali) fyzickej alebo právnickej osobe dovolávať sa svojich práv, ktoré im z týchto medzinárodných zmlúv vyplývajú - a príslušný orgán aplikácie práva (napr. súd) musí takúto medzinárodnú zmluvu v zmysle uvedených ústavných článkov aplikovať tak, že jej dá „prednosť pred zákonom“.

Ambíciou tejto úvodnej časti kapitoly o uplatňovaní európskeho práva na Slovensku je, ako sme v úvode uviedli, zodpovedať otázku, nakoľko sa aj na Asociačnú dohodu vzťahuje tento ústavou predpísaný aplikačný postup, nakoľko teda možno hovoriť o prednosti a priamom účinku menovanej zmluvy na Slovensku. Hneď na úvod je však potrebné uviesť, že tento cieľ determinuje zásadná skutočnosť: v Slovenskej republike sa otázka prednosti a priameho účinku Asociačnej dohody, teda dovolateľnosti práv či povinností z nej vyplývajúcich, doposiaľ nestretla - na rozdiel od niektorých iných asociovaných krajín strednej Európy - s významnejším ohlasom u súdnych a správnych orgánov a vôbec u širšej právnej verejnosti. Autorom do času vydania tohto príspevku nebol známy ani jeden prípad, pri ktorom by pred slovenským súdom alebo iným slovenským aplikačným orgánom bola vyzdvihnutá otázka prednostnej aplikácie tejto zmluvy. Praktické prípady, na ktorých by bolo možné ilustrovať (resp. dokázať) aplikačný význam Asociačnej dohody, absentujú na Slovensku možno i z dôvodu, že slovenská právna verejnosť sa o praktické využitie Asociačnej dohody významnejším spôsobom nepokúsila.

Avšak aj napriek uvedenému sa v ďalšom zameriavame na hľadanie odpovede na otázku, nakoľko je, resp. bolo doposiaľ možné Asociačnú dohodu za ústavou stanovených podmienok prednostne a priamo aplikovať na území SR. Za týmto účelom sa v ďalšom texte najprv podrobnejšie venujeme účelu, podmienkam a technike aplikácie „prioritných“ medzinárodných zmlúv vo všeobecnosti, so zameraním na tie články ústavy, ktoré mohli, resp. ešte vždy môžu byť, relevantné z hľadiska prednostnej a priamej aplikácie Asociačnej dohody (časti 1.2.1.1 – 1.2.1.4). Následne pristupujeme k analýze potenciálnej, no doteraz praxou nepotvrdenej prednosti a priameho účinku samotnej Asociačnej dohody a rozhodnutí prijatých na jej základe (časť 1.3).

Takýto prístup volíme zámerne: analýzu možného významu Asociačnej dohody pre aplikačnú prax a právne postavenie fyzických a právnických osôb využijeme totiž na popis a vysvetlenie všeobecných ústavných podmienok prednostnej a priamej aplikácie medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná, slovenskými orgánmi. Osvojenie si týchto všeobecných aplikačných princípov je predpokladom porozumenia techniky aplikácie úniového a komunitárneho práva na našom území (venujeme sa im v častiach 2. a 3. tejto kapitoly).

1.2.1.1 Účel prednostných doložiek

Účelom tzv. prednostných doložiek, ktoré zabezpečujú prednosť vybraného okruhu medzinárodných zmlúv pred zákonom a ktoré sú (boli) obsiahnuté v čl. 154c, čl. 7 ods. 5 a v zrušenom čl. 11 ústavy, ako aj v niektorých zákonoch, je predchádzať vzniku medzinárodnoprávnej zodpovednosti Slovenskej republiky za nesplnenie svojich záväzkov vyplývajúcich z uzavretých medzinárodných zmlúv.

Medzinárodnoprávna prax a náuka uznáva doktrínu, podľa ktorej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za neplnenie medzinárodnoprávneho záväzku s odvolaním sa na odlišnosti alebo nedostatky obsiahnuté vo vnútroštátnom právnom poriadku vrátane vlastnej ústavy. Zásada pacta sunt servanda totiž vyjadruje povinnosť plniť záväzky v dobrej viere. Medzinárodné právo štátom nepredpisuje, akým spôsobom majú zabezpečiť plnenie prijatých zmluvných záväzkov. Postup, ktorý v tejto súvislosti predpisuje slovenská ústava, spočíva (popri iných spôsoboch zabezpečenia plnenia medzinárodnoprávnych záväzkov) práve v prednostných doložkách, ktoré zabezpečujú priamy prienik určitých medzinárodnoprávnych noriem do vnútroštátneho právneho poriadku, čím je zabezpečená ich prednostná a priama aplikácia slovenskými súdmi, ako aj ďalšími orgánmi aplikácie práva.

1.2.1.2 Podmienky prednostnej aplikácie medzinárodných zmlúv

Odpoveď na otázku, za akých podmienok dochádza k prednostnej aplikácií medzinárodnej zmluvy nám sčasti ponúka samotná ústavná úprava. Podmienkou prednostnej aplikácie medzinárodnej zmluvy vo všetkých prípadoch stanovených ústavou, ktoré sú relevantné v súvislosti s aplikáciou Asociačnej dohody (čl. 154c ods. 1 a 2 a zrušený čl. 11 ústavy, ako aj pôvodné znenie článku 144 ods. 1 ústavy v prípade, ak by do účinnosti ostatnej novely ústavy došlo k aplikácií Asociačnej dohody na základe odkazu v zákone) je, aby išlo o zmluvu platnú, ratifikovanú a vnútroštátne vyhlásenú spôsobom ustanoveným v zákone. Pre prednostnú aplikáciu medzinárodných zmlúv podľa čl. 154c ods. 1 (ako aj zrušeného čl. 11) predpisuje ústava naviac ešte osobitnú materiálnu podmienku – musí ísť o zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, ktorá poskytuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podmienka platnosti vyplýva po nadobudnutí účinnosti ostatnej novely ústavy explicitne z nového čl. 1 ods. 2 ústavy stanovujúceho princíp dodržiavania medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vo všeobecnosti pritom platí, že štát je viazaný medzinárodnou zmluvou od momentu nadobudnutia jej medzinárodnoprávnej platnosti, ktorý sa riadi pravidlami medzinárodného práva. Ako sme už spomenuli, donedávna platná slovenská právna úprava rozlišovala „medzinárodnú“ a „vnútroštátnu“ platnosť medzinárodných zmlúv, v dôsledku čoho mohlo dôjsť k tomu, že Asociačná dohoda nadobudla vnútroštátnu platnosť v SR v značnom oneskorení po jej medzinárodnoprávnom vstupe do platnosti. V súčasnosti sa už platnosť medzinárodnej zmluvy posudzuje v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov SR v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje platnosť medzinárodných zmlúv v súlade s pravidlami medzinárodného práva.

Pokiaľ ide o podmienku vyhlásenia, medzinárodné zmluvy (ako aj niektoré rozhodnutia medzinárodných orgánov a organizácií) sa vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pričom platná právna úprava zabezpečuje, aby medzinárodná zmluva bola vyhlásená najneskôr v deň nadobudnutia jej platnosti pre Slovenskú republiku.

Splnenie uvedených ústavných podmienok prednostnej aplikácie medzinárodných zmlúv predpísaných čl. 154c (resp. zrušeným čl. 11) ústavy však ešte nezaručuje, že daná medzinárodná zmluva, resp. jej vybrané ustanovenie bude príslušným slovenským orgánom (napr. súdom) skutočne prednostne aplikovaná na vzťahy medzi subjektmi práva. Ak má byť medzinárodná zmluva (teda i Asociačná dohoda) prednostne aplikovaná na vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami, musí byť aspoň niektoré jej ustanovenie spôsobilé na priamu aplikáciu – t. j. spôsobilé vyvolávať priamy účinok (tzv. zmluvy bezprostredne vykonateľné – self-executing).

Podmienkou na to, aby mohla byť zmluva (resp. jej ustanovenie) priamo aplikovaná, musí byť k tomu smerujúca, alebo aspoň tomu neodporujúca vôľa jej zmluvných strán. Za istých okolností môže nespôsobilosť na priamu aplikáciu vyplynúť z rozhodnutia zákonodarcu (prípadne aj súdu), ktorý môže rozhodnúť o tom, že určitá zmluva musí byť vykonaná zvláštnym vnútroštátnym predpisom, teda že nie je self-executing. Self-executing zmluva v zmysle uvedeného presahuje rámec ústavných orgánov a dotýka sa aspoň v niektorých svojich ustanoveniach priamo právneho postavenia slovenských (resp. zahraničných) fyzických alebo právnických osôb. Práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb v nej zakotvené musia byť pritom stanovené jednoznačne a dostatočne konkrétne.

V súvislosti s podmienkami prednostnej a priamej aplikácie medzinárodných zmlúv je ešte potrebné zdôrazniť, že k takejto aplikácii dochádza predovšetkým v situáciách, keď sa vnútroštátna právna úprava ocitla s danou medzinárodnou zmluvou v rozpore. Ak je zmluvná úprava vo vzťahu k vnútroštátnej obsahovo totožná, aplikuje sa medzinárodná zmluva, prípadne – pri zohľadnení medzinárodných záväzkov štátu - vnútroštátna právna úprava. V prípade, ak je medzinárodná zmluva z hľadiska predmetu úpravy totožná s vnútroštátnou, ale menej podrobná, aplikuje sa vnútroštátna úprava – v tomto prípade sa teda použije zásada lex specialis derogat lex generalis.

Pokiaľ ide o podmienky prednostnej a priamej aplikácie medzinárodných zmlúv na základe ústavných článkov, ktoré môžu byť relevantné v súvislosti s aplikáciou Asociačnej dohody, možno dospieť k nasledovnému záveru: prednosť medzinárodnej zmluvy „pred zákonom“ znamená ústavný príkaz adresovaný súdu (resp. inému orgánu aplikácie práva) aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to za predpokladu, že sú splnené podmienky platnosti, ratifikácie, publikácie a spôsobilosti ustanovenia/ustanovení zmluvy na priamu aplikáciu (v prípade zmlúv podľa čl. 154c ods. 1 aj podmienka väčšieho rozsahu ústavných práv a slobôd). K takejto aplikácii dochádza predovšetkým v situáciách, keď sa vnútroštátna právna úprava ocitla s danou medzinárodnou zmluvou v rozpore. Zmluva má zabezpečenú prednosť aj voči neskoršiemu zákonu, pričom účinnosť či platnosť neaplikovaného zákona, poprípade predpisu nižšej právnej sily než zákon ostáva nedotknutá.

 

1.2.1.3 O priamom účinku medzinárodných zmlúv podľa čl. 154c ústavy rozhodujú orgány aplikácie práva

O spôsobilosti jednotlivých ustanovení „prioritných“ medzinárodných zmlúv podľa čl. 154c a zrušeného čl. 11 ústavy na prednostnú a priamu aplikáciu (t. j. rozhodovanie o priamom účinku týchto ustanovení) rozhodujú orgány aplikácie práva. Konečné slovo v prípade sporu (napr. prostredníctvom správneho súdnictva) patrí v tejto otázke súdnej moci. Vyvrátiteľnú domnienku o spôsobilosti na priamu aplikáciu všetkých ustanovení týchto medzinárodných zmlúv zakladá samotný ústavný text (prípadne i vôľa zmluvných strán).

Ak by teda súd, prípadne iný orgán aplikácie práva dospel k názoru, že predmetná zmluva (v našom prípade Asociačná dohoda) spadá pod typy zmlúv uvedené v článku 154c odsek 1 a 2 ústavy (resp. pod zrušený čl. 11 ústavy), pričom by dospel k presvedčeniu, že niektoré jej ustanovenie nie je legislatívno-technicky spôsobilé priamo regulovať vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami – napríklad, že práva alebo povinnosti nie sú stanovené dostatočne presne a jasne - musel by tomuto konkrétnemu ustanoveniu odoprieť účinky predpísané v dispozícii uvedených článkov ústavy (prednosť pred zákonom, presnejšie priamu aplikáciu/účinok).

Vzhľadom na skutočnosť, že článok čl. 154c ods. 1 (resp. zrušený čl. 11) ústavy týkajúci sa medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách by mohol byť relevantný z hľadiska aplikácie Asociačnej dohody, je potrebné zmieniť sa o niektorých špecifikách týchto zmlúv, ktoré majú za podmienok stanovených uvedeným článkom ústavy prednosť pred slovenskými zákonmi. Zmluvy o ľudských právach a základných slobodách často obsahujú záväzky programového charakteru, ktoré nie vždy celkom jednoznačne a jasne zakladajú práva a povinnosti fyzických a právnických osôb. Ústavný súd SR doposiaľ neposkytol výklad pojmu „zmluva o ľudských právach a slobodách“, ani explicitne neformuloval všeobecné kritériá, na základe ktorých by bolo možné určovať, či ide o priamo aplikovateľné ustanovenia zmluvy, resp. či je možné aplikovať zmluvu o ľudských právach a základných slobodách bez toho, aby zakladala priamo a jednoznačne práva a povinnosti fyzických a právnických osôb. Možno dokonca povedať, že ústavný súd doposiaľ aplikoval aj také medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorých určitosť a jednoznačnosť z hľadiska garantovaných práv a stanovených povinností možno považovať (prinajmenšom v niektorých ich programových ustanoveniach) za spornú. Postavenie ústavného súdu je v tomto - oproti všeobecným súdom – výnimočné, keďže tomuto súdnemu orgánu ochrany ústavnosti vytvára ústava (najmä po ostatnej novele) istý priestor na prednostnú a priamu aplikáciu aj takých „programových“ ustanovení zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré nezakladajú priamo práva a povinnosti vnútroštátnych subjektov.

Ďalším potenciálne relevantným ustanovením z hľadiska prednostnej a priamej aplikácie Asociačnej dohody na území SR je (popri čl. 154c ods. 1) čl. 154c ods. 2 ústavy. Medzinárodné zmluvy podľa tohto odseku 2 článku 154c ústavy – rovnako ako zmluvy o ľudských právach a základných slobodách podľa čl. 154c ods. 1 – sú zmluvami ratifikovanými a vyhlásenými pred nadobudnutím účinnosti poslednej novely ústavy. Tieto zmluvy sú však aplikované na základe zákonného odkazu. V týchto prípadoch je to teda zákonný odkaz na prednostné použitie medzinárodnej zmluvy, ktorý zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že všetky ustanovenia medzinárodnej zmluvy, na ktorú odkazuje, sú priamo aplikovateľné, pričom o priamej aplikovateľnosti jej jednotlivých ustanovení rozhoduje orgán aplikácie práva a v prípade sporu v konečnom dôsledku opäť všeobecný, prípadne ústavný súd.

Pre všetky prípady prednostnej aplikácie zmlúv podľa č. 154c ods. 1 a 2 (zrušeného článku 11 a pôvodného článku 144 ods. 1) ústavy platí, že súd či orgán verejnej správy môže priamu aplikovateľnosť týchto zmlúv vylúčiť striktne len v prípadoch, ak zmluva nespĺňa podmienky platnosti, ratifikácie a vyhlásenia a predmetné ustanovenie zmluvy nezakladá dostatočne jasne a priamo práva a povinnosti subjektov práva (fyzických a právnických osôb). Opačný postup by bol protiústavný.

1.2.1.4 Pojem „zákon“

Vo všetkých ústavou predpísaných prípadoch prednostnej a priamej aplikácie medzinárodných zmlúv, ktoré môžu byť relevantné z hľadiska aplikácie Asociačnej dohody, ale i v prípade aplikácie medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, ktorým sa venujeme nižšie, sa stanovuje prednosť týchto zmlúv „pred zákonom“. Otázku správnej interpretácie pojmu zákon v súčasnosti rieši dôvodová správa k novele ústavy, ktorá tento pojem vysvetľuje v užšom zmysle „ako označenie konkrétneho všeobecne záväzného právneho predpisu a výsledku normotvornej činnosti Národnej rady Slovenskej republiky “.

Na záver analýzy prednostnej aplikácie medzinárodných zmlúv na území SR treba ešte dodať, že v tejto súvislosti je dôležitá aj otázka vzájomného vzťahu inštitútu prednostnej a priamej aplikácie medzinárodných zmlúv a konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom. Tomuto problému sa venujeme v časti venovanej aplikácii úniového práva.

1.3 Prednosť a priamy účinok asociačného práva v slovenskom právnom poriadku

Po tom, ako sme objasnili základné princípy prednostnej a priamej aplikácie medzinárodných zmlúv podľa článkov ústavy, ktoré môžu (mohli) byť relevantné z hľadiska aplikácie Asociačnej dohody (ako aj sekundárneho asociačného práva), je možné pristúpiť k samotnej analýze potenciálnej, no doteraz praxou nepotvrdenej prednosti a priameho účinku asociačného práva na území SR. Vzhľadom na absenciu praktických príkladov, ktoré by potvrdili/vyvrátili ďalej uvádzané závery, ponechávame tieto závery otvorené.

1.3.1 Prednosť asociačného práva pred slovenskými zákonmi

Záväzok dodržiavať ustanovenia Asociačnej dohody, ako i rozhodnutí Asociačnej rady prijatých na jej základe vyplýva pre SR z medzinárodného princípu pacta sunt servanda. To znamená, že Slovenská republika (konkrétne orgány oprávnené vydávať všeobecne záväzné právne predpisy) je povinná prispôsobiť legislatívu vydávanú v následnosti na túto dohodu jej ustanoveniam. Inou, pre nás zaujímavou otázkou je prípadný konflikt vnútroštátnych noriem s normami obsiahnutými v asociačnom práve a jeho riešenie – vrátane prípadnej prednosti a priameho účinku - v konkrétnych súdnych konaniach. Rozhodovacia činnosť súdnych orgánov je totiž tiež súčasťou konania štátu, to znamená, že by za určitých podmienok mohla založiť medzinárodnoprávnu zodpovednosť štátu za porušenie medzinárodnej zmluvy.

Ako sme uviedli v časti 1.2.1, Asociačná dohoda sa stala účinnou v SR ešte pred účinnosťou ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorý novelizoval článok 7 Ústavy SR. Z tohto dôvodu sa na Asociačnú dohodu vzťahujú intertemporálne ustanovenia čl. 154c ústavy, ktoré vlastne prevzali pravidlá prednostnej aplikácie medzinárodných zmlúv z predchádzajúcej úpravy. Na to, aby mohlo dôjsť k jej prednostnej aplikácii, je potrebné skúmať, či Asociačná dohoda spĺňa podmienky tam uvedené.

1.3.1.1 Väčší rozsah ústavných práv a základných slobôd garantovaných asociačným právom

V úvahách o zmysle a pôsobnosti čl. 154c ods. 1 (resp. zrušeného čl. 11) Ústavy SR prichádzajúceho do úvahy v súvislosti s prednostnou aplikáciou Asociačnej dohody, sa často vyskytovala otázka, či sa tento článok ústavy vzťahuje len na tie medzinárodné dohovory, ktoré upravujú výlučne problematiku ľudských práv, alebo či ho možno použiť aj v prípadoch, keď medzinárodná zmluva obsahuje len čiastkovú úpravu ľudských práv a základných slobôd. Druhá alternatíva hovorí v prospech maximálnej ochrany práv a oprávnených záujmov jednotlivcov, avšak pod podmienkou, že je možné rôzne ustanovenia jednej zmluvy podrobiť rôznemu režimu aplikácie vo vnútroštátnom poriadku.

Asociačná dohoda zakladá určité dostatočne jednoznačne a presne stanovené práva a slobody, ktoré by bolo možné klasifikovať ako ľudské práva a základné slobody, resp. ako práva rozvíjajúce sa či odvodené od ľudských práv a slobôd. Ide napr. o ustanovenia týkajúce sa slobody usádzania, ktoré zaručujú rovnaké zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi oboch zmluvných strán navzájom, napr. v čl. 45 ods. 1 písm. i) Asociačnej dohody: „Slovenská republika uľahčí na svojom území počas prechodných období uvedených v článku 7 podnikom a občanom Spoločenstva zriaďovanie ich prevádzok. Na tento účel bude od nadobudnutia platnosti tejto Dohody poskytovať pre etablovanie sa podnikov a občanov Spoločenstva zaobchádzanie o nič menej výhodné, než aké poskytuje vlastným občanom a podnikom.“

Právo na rovnaké zaobchádzanie je pendantom všeobecného zákazu diskriminácie, ktorý zakotvuje aj Ústava SR v čl. 12 ods. 2. Všeobecný zákaz diskriminácie je však natoľko všeobecným princípom, že jeho pôsobenie v praxi je nutné vnímať vždy v súčinnosti s iným konkrétnym základným právom. V podmienkach slovenskej právnej úpravy existujú ústavné práva sloboda pohybu a pobytu (čl. 23 Ústavy SR) a právo na slobodnú voľbu povolania vrátane slobody podnikania (čl. 35 Ústavy SR). Čl. 35 ods. 4 Ústavy SR však vytvára právny základ na odlišnú zákonnú úpravu práva na slobodu podnikania v prípade cudzincov. Toto zákonné obmedzenie by sa mohlo dostať do konfliktu s čl. 45 ods. 1 písm. i) Asociačnej dohody.

Sloboda usádzania nie je priamo upravená ako ústavné právo v Ústave SR. Jej prvky sú rozdelené medzi viaceré základné práva, pričom ústava sama pripúšťa ich zákonné obmedzenie. Slobodu usádzania tak ako je upravená v čl. 45 ods. 1 písm. i) je možné vnímať ako novú základnú slobodu, ktorá spája niektoré prvky iných základných práv a slobôd upravených Ústavou SR.

Ak je uvedený záver správny, možno sa domnievať, že Asociačná dohoda poskytuje väčší rozsah základných práv a slobôd než Ústava SR v zmysle čl. 154c ods. 2 Ústavy SR. V takomto prípade by malo dôjsť k prednostnej aplikácii týchto jej ustanovení pred slovenskými zákonmi správnymi alebo súdnymi orgánmi.

1.3.1.2 Prednostná a priama aplikácia asociačného práva podľa čl. 154c ods. 2 ústavy -zákonný odkaz

Slovenské zákony zväčša neobsahujú výslovný odkaz na prednostnú aplikáciu konkrétnej medzinárodnej zmluvy. Odkaz na ustanovenia Asociačnej dohody možno hľadať v zákonoch, ktorých predmet úpravy koliduje s obsahom tejto medzinárodnej zmluvy. Ide najmä o zákony upravujúce pobyt cudzincov na území SR, podmienky podnikania na území SR, hospodársku súťaž a ďalšie.

Zákonné odkazy napr. zákona č. 136/2001 Z. z. o hospodárskej súťaži (§2 a §32) alebo zákona č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom podnikaní (§ 73) ukladajú aplikujúcemu orgánu povinnosť skúmať obsah uvedených zákonov z hľadiska súladu s dotknutými ustanoveniami Asociačnej dohody. V prípade konfliktu a za podmienok stanovených predmetným zákonom by mal aplikačný orgán použiť ustanovenia Asociačnej dohody namiesto ustanovení dotknutého zákona.

1.3.1.3 Prednosť a priamy účinok asociačného práva na základe princípu reciprocity

Uplatňovanie priameho účinku asociačných dohôd uzatvorených v rámci ES (a rozhodnutí prijatých na ich základe) sa v právnych poriadkoch členských štátov riadi výkladom ESD. S touto otázkou sa ESD v zásade vyrovnal v rozhodnutí Demirel, v ktorom určil konkrétne kritériá priamo účinných ustanovení asociačných dohôd.

Napriek tomu, že ESD inkorporoval asociačné dohody do právneho poriadku ES, Asociačná dohoda má na Slovensku povahu medzinárodnej zmluvy. Preto nie je možné priamo prevziať argumentáciu ESD a urobiť ju záväznou pre slovenské súdy. Vzhľadom na vykryštalizovaný postoj ESD a právnu prax v členských štátoch ES, kde sa priamy účinok asociačných dohôd bežne aplikuje, je však namieste otázka, či princíp reciprocity môže byť relevantným argumentom pre uplatňovanie priameho účinku Asociačnej dohody aj na Slovensku (princíp reciprocity patrí medzi základné pravidlá regulujúce vzťahy subjektov medzinárodného práva verejného a je nepochybne prítomný aj v Asociačnej dohode).

Presne touto otázkou sa ESD zaoberal v prípade Kupferberg, aj keď z opačného pohľadu. Účastník konania namietal použitie priameho účinku na území ES, vzhľadom na to, že v Portugalsku (vtedy asociovanej krajine) asociačná dohoda tento účinok nemala. ESD argument medzinárodnoprávnej reciprocity nezamietol, avšak z hľadiska priznania priameho účinku v ES ho označil za irelevantný. Zmluvné strany podľa jeho názoru disponujú dostatočnými prostriedkami na to, aby samy zabezpečili reciprocitu záväzkov dohodou.

Z uvedeného možno usudzovať, že nedodržanie reciprocity priznávania priameho účinku Asociačnej dohody slovenskými súdmi by sa mohlo nanajvýš odraziť na celkovej úrovni vzťahov zmluvných strán, prípadne viesť k určitej retorzii druhou zmluvnou stranou. Odlišný prístup k aplikácii Asociačnej dohody zo strany ESD, ktorý priznáva asociačným dohodám priamy účinok, by mal ostať bez účinku na povahu a pôsobenie jednotlivých ustanovení Asociačnej dohody v slovenskom právnom poriadku.

 

2. Úniové právo

2.1 Primárne a sekundárne úniové právo

Rovnako ako v prípadoch práva asociačného (pozri časť 1.1 tejto kapitoly) a práva komunitárneho (pozri časť 3.1.1), aj úniové právo je možné deliť na primárne a sekundárne. Primárne úniové právo tvoria čl. 1 – 7 a 11 – 53 Zmluvy o EÚ a jej protokoly. Právne akty prijaté na základe primárneho zmluvného úniového práva tvoria sekundárne úniové právo.

2.2 Povaha úniového práva z hľadiska jeho aplikácie v členských štátoch EÚ

Aplikácia noriem obsiahnutých v primárnom (zmluvnom) alebo sekundárnom úniovom práve je analogická s aplikáciou noriem medzinárodného práva verejného. Právne akty úniového práva sú prijímané na základe konsenzu všetkých zúčastnených členských štátov. Rozhodujúcim princípom je princíp reprezentačný – členské štáty sa zúčastňujú rozhodovania prostredníctvom svojich reprezentantov, pričom štát je viazaný len tým rozhodnutím, s ktorým prejavil súhlas (hlasoval za jeho prijatie). Reprezentačný princíp je charakteristickou črtou medzinárodných (medzivládnych) organizácií a právne akty prijaté na tomto základe majú v zásade povahu medzinárodného práva verejného. Častým postupom v rámci sféry pôsobnosti úniového práva je prijatie rozhodnutia (napr. čl. 17 ods. 1 Zmluvy o EÚ) alebo dohody medzi štátmi (napr. čl. 34 ods. 2 písm. d) Zmluvy o EÚ), ktoré ďalej podliehajú procesu transformácie do vnútroštátnych právnych poriadkov.

Na druhej strane, nemožno opomenúť istú autonómiu úniového práva voči systému medzinárodného práva verejného. Tá vyplýva najmä

2.2.1 Záväznosť úniového práva na území členských štátov EÚ

Prvým problémom, ktorému je potrebné sa v súvislosti s popisom spôsobu prieniku práva EÚ do právnych poriadkov členských štátov EÚ venovať, je otázka záväznosti úniového práva.

Právne normy obsiahnuté v primárnom (zmluvnom) úniovom práve majú - ako sme už uviedli - povahu prameňov medzinárodného práva verejného. Ich záväznosť preto jednoznačne vyplýva z princípu pacta sunt servanda a zásad zmluvného práva upraveného Viedenským dohovorom o zmluvnom práve medzi štátmi z roku 1969.

Záväznosť právnych aktov sekundárneho úniového práva sa odvíja od záväznosti ZEÚ. Treba poznamenať, že ZEÚ neobsahuje ustanovenie analogické článku 249 ZES, ktoré by priamo stanovilo záväznosť sekundárnych prameňov úniového práva. Záväznosť sekundárneho (ako aj primárneho) acquis de l’Union však vyplýva zo záväzku lojality členských štátov voči Európskej únii.

V rámci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky podľa V. hlavy ZEÚ je záväzok lojality vyjadrený jednak pozitívne: členské štáty sú povinné poskytovať podporu zahraničnej politike a politike spoločnej obrany EÚ v duchu princípu vzájomnej solidarity, jednak negatívne: členské štáty sú povinné zdržať sa akýchkoľvek krokov, ktoré by mohli poškodzovať záujmy Únie alebo brániť jej účinnosti (čl. 11 ods. 2 ZEÚ). A ďalej, členské štáty sa zaväzujú viesť svoju zahraničnú politiku v súlade so spoločnými pozíciami prijatými Radou EÚ (čl. 15 ZEÚ).

Vo sfére Policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach podľa VI. hlavy ZEÚ existuje pluralita sekundárnych právnych nástrojov spolupráce, ktorými sú spoločné pozície, rámcové rozhodnutia, rozhodnutia a medzištátne dohody. Medzi ciele sledované týmito opatreniami patrí aj zbližovanie právnych poriadkov členských štátov v dotknutých právnych oblastiach. Záväzok zbližovania legislatívy priamo v sebe obsahuje podriadenie sa určitému modelu právnej úpravy, ktorý je v tomto prípade prijatý na úniovej úrovni.

2.2.2 Prednosť úniového práva pred právnymi poriadkami členských štátov EÚ

Samotná ZEÚ neupravuje vzťah práva EÚ a právnych poriadkov členských štátov z hľadiska prednosti úniového práva. Vychádzajúc z povahy práva EÚ, ktorá ho približuje k právu medzinárodnému, možno vyvodiť, že jeho prednostná aplikácia  bude závisieť od prístupu jednotlivých členských štátov, konkrétne od ich ústavnej úpravy vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva.

2.2.3 Priama aplikácia/priamy účinok úniového práva v členských štátoch EÚ

Obdobný záver možno prijať aj v otázke priamej aplikovateľnosti (priameho účinku) úniového práva v národných právnych poriadkoch, to znamená, že pri aplikácii noriem EÚ možno postupovať v zásade podľa teórie priamo použiteľných medzinárodných zmlúv (self-executing agreements). Podobne ako v prípade prednosti úniového práva voči právu vnútroštátnemu, aj priamy účinok úniového práva závisí od (ústavnej) doktríny jednotlivých členských štátov.

O priamom účinku prameňov úniového práva sa zmieňuje aj ZEÚ, a to v čl. 34 ods. 2 písm. b) a c). Uvedené ustanovenia definujú rámcové rozhodnutia o zbližovaní právnych poriadkov a iné rozhodnutia, ktoré sú záväzné pre členské štáty, avšak výslovne vylučujú ich priamy účinok. Ďalej písm. d) toho istého článku predpokladá uzavretie medzištátnych dohôd, pričom tieto dohody majú byť vykonané opatreniami Rady EÚ, to znamená, že priamy účinok je tu zrejme tiež vylúčený, aj keď nepriamo.

Relevancia prednosti a priamej použiteľnosti prameňov úniového práva nie je veľmi akútnym problémom, a to vzhľadom na pomerne nízku pravdepodobnosť konfliktu noriem vnútroštátnych a úniových. Predmet úpravy otázok spadajúcich do Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a Policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach sa totiž – ako sme už uviedli - dotýka medzištátnej spolupráce vo sfére práva verejného. Tieto znaky, najmä prednosť úniového práva, však môžu mať vážny význam pri vyvodení zodpovednosti členských štátov pri porušení práva EÚ.

2.2.4 Právomoc Európskeho súdneho dvora

Diskusia o povahe práva EÚ je sťažená z toho dôvodu, že sa nemôže oprieť o jurisprudenciu Európskeho súdneho dvora. Právomoc ESD vo vzťahu k ZEÚ je výslovne vylúčená s výnimkou ustanovení, ktoré vymenúva čl. 46 ZEÚ. Ide o tieto prípady:

Na základe analýzy vzťahu úniového práva k právnym poriadkom členských štátov EÚ je možné konštatovať, že z hľadiska aplikačnej techniky toto právo (tak primárne ako i sekundárne)preberá charakteristiky medzinárodného práva verejného. Napriek tomu v širšom kontexte je potrebné poukázať na kontinuitu s právom komunitárnym, s ktorým úniové právo vytvára jeden celok - európske právo. Do akej miery sa tento v súčasnosti rôznorodý právny poriadok stane homogénnym právnym systémom, to bude závisieť najmä od politického zjednocovania a intenzifikácie vzťahov v rámci EÚ.

2.3 Aplikácia úniového práva podľa Ústavy Slovenskej republiky

Veľká časť záväzkov vyplývajúcich z primárneho a sekundárneho úniového práva predpokladá (v medzinárodnom práve) tradičné spôsoby ich plnenia zmluvnými stranami – prijímaním vnútroštátnych „vykonávacích“ právnych predpisov. Do tejto kategórie spadajú rámcové rozhodnutia Rady podľa čl. 34 odsek 2 písm. b) ZEÚ a opatrenia Rady EÚ na vykonanie medzinárodných dohovorov podľa čl. 34 odsek 2 písm. d) ZEÚ. Slovenská ústava upravuje uvedený spôsob zabezpečenia medzinárodnoprávnych záväzkov – z článku 7 ods. 2 ústavy o. i. vyplýva, že prenos právne záväzných aktov Európskej únie, ktoré vyžadujú implementáciu, možno vykonať zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Pre aplikáciu úniového práva na území Slovenskej republiky - vychádzajúc zo záverov predchádzajúcej časti - bude po vstupe do EÚ rozhodujúca úprava vzťahu slovenského a medzinárodného práva obsiahnutá v Ústave Slovenskej republiky. V tejto súvislosti sú relevantné predovšetkým ustanovenia ústavy upravujúce aplikáciu tých medzinárodných zmlúv (sekundárnych aktov prijatých na ich základe), ktoré vstúpili do platnosti, boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným v zákone po ostatnej novele ústavy. Odpovede na otázky týkajúce sa prednosti a  priameho účinku úniového práva po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie by mala poskytnúť analýza predmetných článkov ústavy.

2.3.1 Prednosť a priamy účinok úniového práva na území Slovenskej republiky

Z primárneho ani sekundárneho úniového práva nevyplýva jeho priamy účinok či aplikačná prednosť pred slovenským právnym poriadkom. Ako sme už uviedli, priamy účinok niektorých právnych aktov sekundárneho úniového práva je v ZEÚ dokonca vyslovene vylúčený. Existujú však aj normy primárneho úniového práva a záväzné právne akty sekundárneho úniového práva, ktorých priamy účinok úniové právo vyslovene nevylučuje (napr. dohovory podľa čl. 34 ods. 2 písm. d) ZEÚ). Budú tieto normy (právne akty) na Slovensku prednostne a priamo aplikovateľné? Pri hľadaní odpovede na túto otázku je potrebné  identifikovať ustanovenia ústavy predstavujúce potenciálny právny základ prednostnej a priamej aplikácie noriem úniového práva, ktorých priamy účinok nie je ZEÚ vylúčený.

 

2.3.2 Čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy ako právny základ aplikácie úniového práva

Slovenská ústava stanovuje v čl. 7 ods. 2 prednosť záväzných právnych aktov Európskej únie pred zákonmi. Ako však interpretovať pojem „právne záväzné akty Európskej únie“? Dotýka sa vôbec úniového práva? Môžeme vylúčiť, že ústava zavádzaním tohto pojmu predvídala splynutie Európskych spoločenstiev do nového subjektu Európskej únie s vlastnou právnou subjektivitou, v dôsledku čoho by došlo k splynutiu systému komunitárneho a úniového práva a všetky právne akty dnes komunitárneho a úniového práva by sa označovali ako záväzné právne akty EÚ?

Zastávame názor, že takáto verzia výkladu nie je správna. Samozrejme, nemožno vylúčiť, že vývoj európskeho práva sa naozaj bude uberať smerom, ktorý by teoreticky mohla predvídať ústava, no z hľadiska potrieb aplikácie takúto interpretáciu nemožno akceptovať.

Ak zavrhneme legislatívne i interpretačne nekonzistentnú „teóriu o predvídavosti“ ústavného textu a akceptujeme, že zákonodarca mal na mysli aplikáciu prameňov súčasného systému úniového práva, objaví sa ďalší problém: pokrýva obsahovo pojem „právne akty Európskej únie“ len primárne úniové právo, alebo iba sekundárne úniové právo, alebo pokrýva oboje?

Táto otázka nie je len čisto teoretická. Z hľadiska potrieb aplikačnej praxe na území Slovenska je potrebné určiť, ktorý článok ústavy spravuje režim aplikácie primárneho a sekundárneho úniového práva - ústavný právny základ režimu aplikácie je relevantný z toho dôvodu, že tak primárne ako aj sekundárne úniové právo vykazuje znaky medzinárodného práva.

Pokiaľ ide o zabezpečenie plnenia záväzkov, ktoré budú vyplývať pre Slovenskú republiku z primárneho úniového práva, zastávame názor, že právny poriadok Slovenskej republiky z hľadiska jeho aplikácie nestanovuje žiadny osobitný mechanizmus na zabezpečenie ich plnenia, pričom právny základ aplikácie úniového práva na Slovensku tvorí čl. 7 ods. 5 ústavy všeobecne upravujúci prednostnú a priamu aplikáciu medzinárodných zmlúv, ktoré vstúpili do platnosti a boli vyhlásené po účinnosti novely ústavy č. 90/2001 Z. z. (t. j. po 1. 7. 2001). Už spomínaný článok čl. 7 ods. 2 ústavy stanovujúci prednosť „právne záväzných aktov Európskej únie“, tvorí právny základ aplikácie sekundárneho úniového práva.

V súčasnosti je ťažké odhadnúť možný ďalší vývoj úniového práva, teda i pravdepodobnosť výskytu takých noriem v ňom obsiahnutých, ktorých priamy účinok nebude vylúčený priamo úniovým právom, a ktoré budú zároveň podľa čl. 7 ods. 5 (v prípade primárneho úniového práva), resp. podľa čl. 7 ods. 2 ústavy (v prípade sekundárneho úniového práva) spôsobilé na prednostnú a priamu aplikáciu. Vzhľadom na predmet úpravy úniového práva však možno predpokladať, že pôjde skôr o výnimočné situácie. V každom prípade, ak sa takýto prípad v aplikačnej praxi vyskytne, bude to článok 7 ods. 5 ústavy, ktorý stanoví podmienky, za akých môže dôjsť k prednostnej a priamej aplikácii nielen primárneho, ale i sekundárneho úniového práva. Čl. 7 ods. 2 ústavy dotýkajúci sa sekundárnych právnych aktov totiž tieto podmienky nešpecifikuje a tieto podmienky nevyplývajú ani zo samotného úniového práva, s výnimkou už spomenutých ustanovení ZEÚ, ktoré výslovne vylučujú priamy účinok sekundárnych úniových právnych aktov. Vzhľadom na to sa v ďalších častiach bližšie venujeme aspektom aplikácie, ktoré implikuje článok 7 ods. 5 ústavy.

 

 

2.3.2.1 Podmienky prednostnej aplikácie zmlúv podľa čl. 7 ods. 5 ústavy

Účel tzv. prednostných doložiek, akou je aj doložka obsiahnutá v článku 7 ods. 5 ústavy, sme objasnili už predtým v súvislosti s aplikáciou asociačného práva. Podmienky aplikácie zmlúv podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (platnosť, ratifikácia, vyhlásenie a spôsobilosť medzinárodnej zmluvy na priamu aplikáciu) sú (s istými výnimkami) totožné s podmienkami aplikácie zmlúv podľa čl. 154c, ktoré sme už analyzovali v súvislosti s asociačným právom.

V ďalšom texte sa venujeme iba tým aspektom, v ktorých sa prednostná a priama aplikácia medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 5 a sekundárnych aktov prijatých na ich základe odlišuje od aplikácie zmlúv podľa čl. 154c ústavy. Povedané inak, venujeme sa len tým otázkam, v ktorých sa aplikácia úniového práva odlišuje od aplikácie práva asociačného (časť 2.3.2.2), resp. procesným aplikačným postupom, ktoré sú spoločné, no v súvislosti s aplikáciou asociačného práva sme sa nimi nezaoberali (2.3.2.3).

2.3.2.2 O priamom účinku zmlúv podľa čl. 7 ods. 5 rozhoduje NR SR

Prvým relevantným problémom je otázka, ktorý ústavný orgán je oprávnený rozhodovať o spôsobilosti jednotlivých ustanovení medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 5 na priamu aplikáciu (t. j. o priamom účinku týchto ustanovení).

Týmto problémom sme sa už zaoberali v súvislosti s čl. 154c a zrušeným  čl. 11 ústavy v časti venovanej aplikácii asociačného práva (1.2.1.3). Vysvetlenie a postup, ktorým sme konečný výber „self-executing“ ustanovení medzinárodných zmlúv podľa čl. 154c (a zrušeného čl. 11) ústavy vložili do rúk orgánov aplikácie práva, však zrejme nie je možné plne uplatniť pri aplikácií zmlúv podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Ústava SR v platnom znení zveruje totiž v procese schvaľovania medzinárodných zmlúv Národnej rade Slovenskej republiky právomoc rozhodovať o tom, či v danom prípade ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 (čl. 86 písm. d) ústavy). Súčasťou tzv. doložky prednosti (obligatórnej prílohy oznámenia, ktorým je „prioritná“ zmluva vyhlásená v Zbierke zákonov) sa v zmysle platných Legislatívnych pravidiel vlády SR stal aj výpočet jednotlivých článkov zmluvy priamo upravujúcich práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb (ide vlastne o výpočet článkov zmluvy, ktoré sú spôsobilé vyvolať priamy účinok a môžu byť príslušným orgánom priamo aplikované). Takáto novozavedená legislatívna prax podľa všetkého vylučuje prípadnú úvahu sudcu o tom, či to-ktoré konkrétne ustanovenie zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 zmluvy je spôsobilé na priamu aplikáciu. O priamom účinku jednotlivých ustanovení zmlúv podľa čl. 7 ods. 5 rozhoduje NR SR, a nie súdy, ako je to v prípade zmlúv podľa čl. 154c (a zrušeného čl. 11 ústavy). Ak vychádzame z autormi preferovaného výkladu ústavy, t. j. že primárne úniové právo spadá pod režim čl. 7 ods. 5 ústavy, platí tento záver aj v prípade prednostnej a priamej aplikácie úniového práva.

2.3.2.3 Vzťah prioritných doložiek a konania o súlade právnych predpisov

Druhým a posledným problémom, ktorému sa v súvislosti s prednostnou a priamou aplikáciou medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 5 venujeme, je problém vzájomného vzťahu prednostných doložiek obsiahnutých v článku 7 ods. 2 a 5 ústavy na jednej strane a právnej úpravy konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom na strane druhej (čl. 125 ods. 1, čl. 130 písm. d), čl. 144 ústavy). Táto otázka je kľúčová z hľadiska procesného postupu všeobecného súdu a týka sa nielen úniového práva (Čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy), ale analogicky aj asociačného práva (a čl. 154c ods. 1 a 2 ústavy).

V tejto súvislosti čl. 144 ústavy stanovuje v ods. 1: „Sudcovia sú (...) pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“ V ods. 2 uvedeného článku sa všeobecným súdom stanovuje povinnosť prerušiť konanie a podať na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v tých prípadoch, keď sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu.

 

 

3. Komunitárne právo

3.1 Systémové znaky komunitárneho práva

Na rozdiel od medzinárodnoprávnej povahy úniového práva, ktorej sme sa doposiaľ venovali v 2. časti, povahu práva komunitárneho sformovala predovšetkým judikatúra Európskeho súdneho dvora. Rozhodovacia činnosť ESD sa stala súčasťou, presnejšie: základom teórie a praxe uplatňovania komunitárneho práva. Z tohto dôvodu aplikácia komunitárneho práva na území Slovenskej republiky bude podmienená predovšetkým jeho systémovými znakmi, ktoré boli opísané v judikatúre ESD a ktoré určujú vzťah práva ES k právnym poriadkom členských štátov. Ide o tieto znaky:

V ďalších troch častiach (3.1.1 – 3.1.3) sa venujeme prevažne hmotnoprávnym aspektom aplikácie komunitárneho práva v členskom štáte EÚ, vyplývajúcim z uvedených systémových znakov. Následne (3.2) rozoberieme tieto hmotnoprávne otázky aplikácie komunitárneho práva v konkrétnych podmienkach Slovenskej republiky ako potenciálneho členského štátu EÚ. Časť 3.3 je venovaná procesným otázkam aplikácie komunitárneho práva v členskom štáte EÚ.

V časti 3.4 analyzujeme právne aspekty zodpovednosti tak členského štátu, ako aj ES za škodu spôsobenú fyzickej alebo právnickej osobe porušením komunitárneho práva a v časti 3.5 aj právny rozmer zodpovednosti štátu za porušenie povinností vyplývajúcich zo ZES voči ES a členským štátom.

Pre ilustráciu opísaných aspektov aplikácie komunitárneho práva v členskom štáte EÚ sme na záver zaradili prípadovú štúdiu konania o predbežnej otázke na ESD (časť 3.6).

      1. Autonómnosť komunitárneho právneho poriadku

Pod pojmom autonómnosť právneho poriadku ES je potrebné chápať jeho schopnosť odlíšiť sa od medzinárodného práva, ako aj od právnych poriadkov jednotlivých členských štátov, t. j. schopnosť vytvárať a používať vlastné právotvorné, aplikačné a kontrolné právne mechanizmy. Právo ES je samostatný právny poriadok nadnárodného charakteru, ktorého hlavný zmysel spočíva v úprave vzťahov medzi ES, členskými štátmi a jednotlivými osobami navzájom.

Autonómnosť komunitárneho právneho poriadku ako jeho základný systémový znak po prvýkrát definoval ESD v rozsudku Van Gend en Loos. V tomto judikáte sa ESD zaoberal otázkou priameho účinku (súčasného) čl. 25 ZES, obsahujúceho zákaz zavádzania nových dovozných alebo vývozných ciel alebo opatrení s ekvivalentným účinkom. Z pohľadu aplikácie komunitárneho práva najdôležitejším záverom ESD bolo vymedzenie okruhu adresátov práva ES, ktorými sú jednak členské štáty, jednak ich príslušníci: „....Spoločenstvo vytvára nový právny poriadok medzinárodného práva, v  prospech ktorého štáty, aj keď len v presne stanovených oblastiach, obmedzili svoje suverénne práva a ktorého subjektmi nie sú len členské štáty, ale aj ich príslušníci...“.

Autonómnosť komunitárneho právneho poriadku úzko súvisí so založením Európskych spoločenstiev, víziou ich cieľov a účelom, ktorý mali pôvodne plniť. Európske spoločenstvá boli založené spôsobom typickým pre medzinárodné, resp. medzivládne organizácie – medzinárodnou zmluvou uzatvorenou zakladajúcimi členskými štátmi. Avšak spôsob a najmä rozsah prenosu štátnej moci na tieto tri spoločenstvá sa vymykal zo štandardu uplatňovaného do 50. rokov 20. storočia. V ich prípade došlo po prvý raz v histórii k prenosu ucelených vetiev štátnej moci členských štátov na inštitúcie medzinárodných organizácií, z ktorých sa stali tzv. politiky spoločného záujmu.

Podstatným znakom komplexného prenosu štátnej moci je skutočnosť, že právne predpisy vydané komunitárnymi inštitúciami sú pre členské štáty záväzné už momentom ich vyhlásenia v Úradnom vestníku ES, presnejšie ich vstupom do účinnosti. Na rozdiel od noriem medzinárodného práva verejného sekundárne právne akty komunitárneho práva prijímané na základe zmlúv zakladajúcich Európske spoločenstvá (ďalej ako primárne komunitárne právo, tiež „zakladateľské zmluvy“) nepodliehajú transformácii – nevyžadujú si proces schvaľovania parlamentom alebo iným vnútroštátnym orgánom, následnú ratifikáciu a uverejnenie v zbierke zákonov členských štátov.

Podpisom zakladateľských zmlúv, resp. prístupových zmlúv sa signatárske štáty zaviazali rešpektovať a aplikovať právo ES/EÚ ako celok a tým vlastne udelili akúsi „bianco delegáciu“ vo vymedzených oblastiach štátnej moci, pôsobiacu do budúcnosti na vopred neurčený čas a s vopred bližšie neurčeným obsahom a rozsahom.

Zásadné elementy, ktoré svedčia o autonómnej povahe práva ES, a ktoré ho odlišujú od „štandardných“ medzivládnych organizácií, možno zhrnúť takýmto spôsobom:

Na zdôraznenie uvedených záverov preukazujúcich autonómnosť komunitárneho práva možno citovať vetu z odôvodnenia prípadu Costa c/a ENEL: „Na rozdiel od bežných národných zmlúv vytvorila Zmluva EHS vlastný právny poriadok, ktorý sa - akonáhle Zmluva vstúpila do platnosti – stal neoddeliteľnou súčasťou právnych poriadkov členských štátov a ktorý musia ich súdy aplikovať.“ Tento možno nenápadný výrok mal zásadný dopad na ďalší vývoj vzťahu práva komunitárneho a národných právnych poriadkov, pretože vyjadril prezumpciu dvoch zásadných systémových znakov: prednostipriameho účinku komunitárneho práva, a to bez ohľadu na ústavnú úpravu členských štátov dotýkajúcu sa vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva. Tieto znaky označil za nevyhnutný predpoklad reálneho presadenia práva ES – jeho užitočnosti (effet utile).

 

3.1.2 Prednosť práva ES pred národným právnym poriadkom

Systémový znak prednosti práva ES vyjadruje prednosť práva ES pred tými oblasťami vnútroštátneho práva, ktoré patria do pôsobnosti Európskych spoločenstiev. Prednosť práva ES sa prejavuje vo dvoch smeroch:

Povinnosť štátu dodržiavať ním prevzaté právne záväzky je základným pravidlom medzinárodného práva verejného. V kontexte práva komunitárneho nachádza svoje vyjadrenie v čl. 10 ZES, ktorý definuje princíp lojality členských štátov, a to pozitívne aj negatívne: členské štáty sú zaviazané na jednej strane rešpektovať a uľahčovať plnenie záväzkov vyplývajúcich zo ZES a na strane druhej zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť naplnenie jej cieľov.

Ako sme sa zmienili v závere časti 3.1.1, odlišujúcim znakom princípu prednosti komunitárneho práva od medzinárodnoprávneho princípu pacta sunt servanda je skutočnosť, že komunitárny princíp platí „objektívne“ – bez ohľadu na postoj a právnu úpravu členských štátov.

Zásadným judikátom pre formovanie doktríny prednosti práva ES je rozhodnutie ESD v prípade Costa c/a ENEL. Skutková podstata tohto prípadu sa týka vytvorenia talianskeho monopolného podniku výroby a distribúcie elektrickej energie ENEL, ktorý podľa názoru advokáta Flaminia Costu odporoval ustanoveniam ZES týkajúcim sa ochrany hospodárskej súťaže. Z tohto dôvodu napadol platnosť príslušných talianskych znárodňovacích právnych aktov – zákona a prezidentských dekrétov. Taliansky sudca položil predbežnú otázku ESD a zároveň inicioval konanie o súlade s talianskou ústavou na ústavnom súde Talianskej republiky. Taliansky ústavný súd namietol nepríslušnosť ESD a označil túto vec za záležitosť talianskeho ústavného práva, ktoré neumožňuje položiť predbežnú otázku ESD. Taliansky súd bol, podľa názoru ústavného súdu, povinný aplikovať talianske právo bez výhrady.

Európsky súdny dvor sa však predbežnou otázkou zaoberal a proti stanovisku talianskeho ústavného súdu predložil rázne argumenty, na základe ktorých sa neskôr rozvinula právna doktrína prednosti práva ES. Z odôvodnenia ESD vyberáme túto právnu vetu:

Začlenenie právnych ustanovení vytvorených Spoločenstvom – a vo všeobecnejšej rovine aj požiadavku ducha Zmluvy – do vnútroštátneho práva členským štátom zároveň znemožňuje dávať jednostranným a následným opatreniam prednosť pred právnym poriadkom, ktorý prijali na základe reciprocity.“ Týmto výrokom ESD definoval základné aplikačné pravidlo, ktorým potvrdil všeobecnú (absolútnu) prednosť práva pred právom vnútroštátnym, a to aj v prípade, ak bol dotknutý právny akt ES prijatý skôr ako príslušná vnútroštátna norma. Neuplatňuje sa tu teda pravidlo lex posterior derogat priori.

 

 

 

3.1.2.1 Dovolateľnosť prednosti práva ES

Prednosť práva ES sa prejavuje predovšetkým v situáciach, v ktorých dôjde ku konfliktu vnútroštátnej právnej normy a normy práva ES. Riešenie tohto konfliktu je predmetom súdneho rozhodnutia, pričom sudca musí rešpektovať imperatív prednosti v štyroch rovinách (alebo skôr štádiách) presadenia práva ES:

i/ imperatív výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom ES;

ii/ imperatív neaplikácie vnútroštátnej právnej normy odporujúcej právu ES;

iii/ imperatív substitúcie vnútroštátnej právnej normy odporujúcej právu ES príslušnou normou práva ES (pokiaľ je komunitárna platná, záväzná a spôsobilá na priamu aplikáciu);

v/ imperatív nápravy porušenia práva ES.

Účastníci konania majú možnosť dovolávať sa prednosti práva ES vo všetkých štyroch štádiách. Sudca vo svojom rozhodovaní by mal postupovať podľa uvedeného poradia.

 

 

Ad i/ imperatív výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom ES

Je potrebné zdôrazniť, že princíp prednosti práva ES je prierezovým princípom, ktorý odráža vzťah komunitárneho právneho poriadku k právnym poriadkom členských štátov za každých okolností. Preto aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy ES, to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade s právom ES. Tento jav sa v teórii komunitárneho práva zvykne označovať ako nepriamy účinok práva ES.

Ako príklad možno uviesť spojené konania Von Colson a Kamann, v ktorých mal nemecký sudca rozhodnúť o výške náhrady škody podľa nemeckého občianskeho zákonníka (keďže komunitárne právo zatiaľ nevytvorilo vlastné pravidlá pre výpočet náhrady škody). Menované žalobkyne napadli rozhodnutie spolkovej krajiny Nordrhein o náhrade škody, ktorá im bola spôsobená porušením smernice 76/207/EHS o rovnakom prístupe mužov a žien k zamestnaniu. Nemecký súd im totiž priznal odškodnenie vo výške 7,50 DM (cestovné náklady). V prejudiciálnom konaní ESD síce potvrdil pôsobnosť nemeckého občianskeho zákonníka, avšak zároveň vyjadril povinnosť sudcov interpretovať národné právo v duchu práva ES, pokiaľ im ich právny poriadok dáva možnosť úvahy. Tento extenzívny výklad princípu prednosti práva ES nad národnými právnymi poriadkami má veľmi rozsiahle dôsledky na aplikačnú činnosť národných sudcov.

V odôvodnení prípadu Marleasing ESD význam nepriameho účinku komunitárneho práva ešte posunul, keď vyslovil potrebu výkladu vnútroštátneho práva vo svetle práva komunitárneho  vždy, keď je to možné (as far as possible).

Ad ii/ imperatív neaplikácie vnútroštátnej právnej normy odporujúcej právu ES

V prípade, ak je sudca presvedčený, že právna norma vnútroštátneho poriadku odporuje právu ES, nesmie ju aplikovať. Pri posudzovaní možného rozporu vnútroštátneho predpisu, ktorým bol do vnútroštátneho práva implementovaný (prenesený) komunitárny právny akt (napr. smernica), sudca zároveň posudzuje, či a prípadne nakoľko vnútroštátny zákonodarca prekročil rámec voľnej úvahy, ktorý mu komunitárne právo pri implementácií zverilo. Pokiaľ v prejednávanom prípade sudca dôjde k záveru, že vnútroštátna norma, ktorú by mal aplikovať na daný právny vzťah odporuje právu ES, nie je povinný, ba dokonca nesmie, prerušiť konanie a zahájiť konanie o predbežnej otázke na ESD, ale naopak, je povinný vec samostatne rozhodnúť. V prípade Simmenthal II ESD priamo vylúčil možnosť sudcu zahájiť konanie o predbežnej otázke predloženej ESD a rovnako konanie pred národným ústavným súdom alebo akékoľvek iné konanie o súlade dotknutej normy s ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou).

Na druhej strane, v prípade vážnej pochybnosti o súlade vnútroštátnej normy s právom ES (t. j. pochybnosti o výklade práva ES) je sudca povinný zahájiť konanie o predbežnej otázke na ESD týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, ktoré má obligatórny odkladný účinok. Sudca je povinný odložiť rozhodnutie vo veci samej (je viazaný výkladom danej otázky Európskym súdnym dvorom). Pokiaľ by v takomto prípade bol ohrozený výkon rozhodnutia, je sudca povinný vydať predbežné opatrenie, a to aj napriek prípadnej existencii národnej normy, ktorá by vydanie predbežného opatrenia nepripúšťala.

Celkom opačný postup majú, podľa názoru ESD, zvoliť sudcovia, ktorí majú opodstatnenú pochybnosť o platnosti komunitárneho právneho aktu. Vo výroku prípadu Foto-Frost Európsky súdny dvor vyhlásil, že národní sudcovia nemajú právomoc vyhlásiť komunitárny právny akt za neplatný. Rozhodovanie o tejto otázke je vo výlučnej právomoci ESD v mene zabezpečenia jednotného výkladu a aplikácie práva ES, ako aj zachovania princípu právnej istoty.

Ad iii/ imperatív substitúcie vnútroštátnej právnej normy odporujúcej právu ES príslušnou normou komunitárneho práva

V situácii, keď sudca vylúči aplikáciu vnútroštátnej právnej normy z dôvodu jej rozporu s právom ES, je nútený nahradiť ju inou právnou normou. V takomto prípade musí v prvom rade zistiť, či je možná substitúcia právom ES, to znamená, či existuje príslušná komunitárna právna norma s priamym účinkom (pozri nižšie). V prípade, že vhodná norma práva ES neexistuje a sudca má pochybnosti o spôsobe riešenia danej právnej situácie, je na mieste, aby zahájil prejudiciálne konanie a položil predbežnú otázku ESD o interpretácii komunitárneho práva.

 

 

Ad iv/ imperatív nápravy porušenia práva ES

Ak sa účastník konania nedovolá aplikácie komunitárneho práva, pretože príslušná právna norma komunitárneho práva nespĺňa podmienky priameho účinku, môže žiadať nápravu prostredníctvom náhrady škody zo strany štátu. Najčastejšie pôjde o situáciu, v ktorej štát porušil povinnosť implementovať riadne a včas smernicu ES. Pokiaľ predmetná smernica neobsahuje ustanovenia, ktorých by sa mohol účastník priamo dovolať, môže žalovať štát o náhradu škody, ktorá mu v tejto súvislosti vznikla.

        1. Pluralita výkladu princípu prednosti práva ES – otázka suprakonštitucionality

Princíp prednosti komunitárneho práva pred národnými právnymi poriadkami členských štátov nerieši výslovne otázku rozsahu jeho platnosti. To znamená, že nemožno s určitosťou stanoviť, či má právo ES prednosť pred zákonmi, resp. podzákonnými normami, alebo či platí tento princíp absolútne, a či teda nadradzuje právo ES aj nad ústavy členských štátov.

Voľba medzi supralegalitou suprakonštitucionalitou je otázkou zásadného významu, pretože sa priamo dotýka suverenity členských štátov. Zároveň však nie je jasné, kto ju má riešiť. Môže princíp prednosti práva ES obmedziť ústava, prípadne rozhodnutie ústavného súdu členského štátu? Táto cesta by automaticky priniesla riziko rôzneho prístupu jednotlivých ústavných inštancií, teda aj rôznosť riešení. Alebo rozhodovanie o suprakonštitucionalite patrí do právomoci ESD, o čom sa však ZES výslovne nezmieňuje? V tejto otázke existuje skutočná nejednotnosť, dokonca až rozpor v právnych názoroch, tak z hľadiska vecného - obsahu princípu prednosti, ako aj z hľadiska procesného – určenie rozhodujúcich procesných noriem a kompetentnej inštancie.

Vzhľadom na to, že princíp prednosti komunitárneho práva bol sformulovaný judikatúrou ESD ako nevyhnutný predpoklad reálneho presadenia komunitárneho práva (effet utile), vyhradzuje si Európsky súdny dvor právomoc rozhodovať o jeho obsahu aj rozsahu. Podľa názoru ESD nemôže byť v právomoci žiadneho národného ústavného súdu rozhodovanie o pôsobnosti všeobecného princípu komunitárneho práva. Svoju právomoc stanovil rozšíreným výkladom čl. 220 ZES, ktorý mu ukladá zabezpečiť dodržiavanie práva pri interpretácii a aplikácii ZES.

Na druhej strane ústavné inštancie členských štátov zväčša formulujú určité jadro národného právneho poriadku, ktoré nemôže byť dotknuté a už vôbec nemôže ustúpiť normám komunitárneho práva. Významnú skupinu týchto noriem tvoria ústavné garancie ľudských práv a základných slobôd. S nedotknuteľnosťou základných právnych noriem členských štátov sa spája aj súvisiaca kontrola legality, ktorá patrí výhradne do kompetencie ústavných súdov.

Kontrola legality

Otázka určenia príslušných procesných noriem, podľa ktorých má národný sudca postupovať v prípade konfliktu vnútroštátnej a komunitárnej normy vyvstala v prípade Costa v/ ENEL. ESD tu jednoznačne odmietol akceptovať talianske procesné pravidlá, podľa ktorých sa mal súladom talianskeho právneho predpisu so ZES zaoberať ústavný súd Talianskej republiky. Naopak, Európsky súdny dvor stanovil, že záväzný výklad práva ES prináleží výlučne jemu bez ohľadu na to, či existujú protichodné vnútroštátne právne normy: „Zo všetkého, čo bolo konštatované, vyplýva, že nad právom vznikajúcim zo Zmluvy o  EHS ako z nezávislého prameňa práva nemôžu vzhľadom na jeho osobitnú a pôvodnú povahu prevážiť ustanovenia vnútroštátneho práva v akejkoľvek podobe, pretože v opačnom prípade by toto právo bolo zbavené charakteru práva ES a bol by spochybnený základ samotného Spoločenstva.“

Uvedená argumentácia bola ďalej rozvitá v prípade Simmenthal II, kde ESD vylúčil odklad aplikácie práva ES všeobecným súdom z dôvodu zahájenia konania o súlade vnútroštátnej normy s právom ES pred ústavným súdom, i keď by bol ústavný súd podľa ústavy (v tomto prípade talianskej) jediný oprávnený na posúdenie takéhoto rozporu. Sudca totiž nemusí brať ohľad na vnútroštátne ústavné pravidlá v prípade, ak ide o kontrolu legality práva komunitárneho (v predmete jeho úpravy), pretože prednosť práva ES pôsobí nezávisle od ústavných pravidiel členských štátov. Pokiaľ vo vnútroštátnom poriadku existuje právna norma protirečiaca právu ES, ide o pochybenie zákonodarcu. Sudca je vlastne nútený konať tam, kde zákonodárca opomenul svoj záväzok a neuviedol do súladu vnútroštátne normy s právnou úpravou ES, t. j. dopustil sa konania ultra vires.

Francúzska štátna rada (najvyšší správny súd), ktorá je kompetentná posudzovať legalitu podzákonných noriem, odmietala akúkoľvek kontrolu francúzskych právnych noriem vydaných po účinnosti dotknutých právnych aktov komunitárneho práva. Francúzska štátna rada zaujala celkom opačné stanovisko, než aké vyslovil ESD v rozhodnutí Costa v/ENEL, a to, že vo vzťahu francúzske právo a komunitárne právo plalex posterior derogat priori. Prvým zlomom v doktríne odmietania princípu nadradenosti tých noriem komunitárneho práva, ktoré boli prijaté pred účinnosťou francúzskych právnych noriem, bolo rozhodnutie Štátnej rady vo veci Nicolo.

Jednoznačné stanovisko ESD, ktoré neakceptuje akékoľvek prekážky aplikácie práva ES z dôvodu existencie protichodných procesných noriem národných právnych poriadkov, hoci aj na ústavnej úrovni, sa stalo súčasťou jeho ustálenej judikatúry a doktríny. Odpor niektorých ústavných alebo iných relevantných inštancií členských štátov postupom času poľavil (vrátane francúzskej štátnej rady) a konflikt názorov v otázke suprakonštitucionality sa presunul z oblasti procesnej do oblasti hmotnoprávnej, a to do oblasti riešenia konfliktu ustanovení ústav členských štátov a noriem práva ES.

Ústavné garancie ľudských práv a základných slobôd

Rámec prenosu štátnej moci na inštitúcie ES a EÚ často nachádza vyjadrenie v národných ústavách členských štátov. Medzi jeho limity, ako ukazuje prax, patria garancie ľudských práv a slobôd.

Taliansky ústavný súd si vyhradil možnosť zakročiť v prípade, že by inštitúcie ES použili zverené kompetencie spôsobom, ktorý by protirečil princípom talianskeho ústavného poriadku, resp. základným právam človeka. Európsky súdny dvor však podobné stanovisko neakceptoval a podriadil princípu prednosti práva ES právne poriadky členských štátov en bloc.

V prípade Internationale Handelsgesellschaft išlo o vrátenie kaucie, ktorú spoločnosť Internationale Handelsgesellschaft zložila za účelom udelenia vývoznej licencie v zmysle nariadenia Rady. K samotnému vývozu nedošlo, napriek tomu kaucia prepadla v súlade s nariadením EHS. Proti rozhodnutiu o prepadnutí kaucie sa spoločnosť odvolala na nemecký správny súd, ktorý položil príslušnú predbežnú otázku ESD vzhľadom na pochybnosť o súlade dotknutého nariadenia s ochranou základných práv a zároveň so štrukturálnymi črtami nemeckej ústavy. ESD zaujal stanovisko, ktorým jednoznačne určil dominantné postavenie komunitárneho práva voči právu členských štátov vrátane ústavnej úrovne: „...Je zrejmé, že právo je odvodené zo zmluvného základu Spoločenstva ako z nezávislého prameňa práva, nemôže byť už vzhľadom na svoju pravú podstatu prekonané akýmikoľvek pravidlami vnútroštátneho práva v akejkoľvek forme bez toho, aby tým bol popretý charakter práva ES a jeho právny základ. Preto platnosť komunitárneho aktu alebo jeho účinok na členský štát neovplyvňuje údajný rozpor so základnými právami obsiahnutými v ústave či s podstatnými štrukturálnymi črtami ústavy.“

Mimoriadne intenzívna diskusia na danú tému s ťažiskom na ľudské práva a základné slobody prebieha medzi Európskym súdnym dvorom a Nemeckým federálnym ústavným súdom. Postoj oboch inštitúcií prešiel určitým vývojom, ktorý sa odzrkadlil v niekoľkých závažných judikátoch nemeckého ústavného súdu.

Spor o právomoc vznikol na podklade rozhodnutia Solange I z roku 1974. V ňom sa nemecký ústavný súd vyjadril, že prenos štátnej moci na Európske spoločenstvá nesmie zasahovať do identity a základných štruktúr nemeckého ústavného poriadku. Nemecký federálny ústavný súd bude kontrolovať rešpektovanie ľudských práv garantovaných Základným zákonom tak dlho, pokým stupeň ich ochrany v Európskych spoločenstvách nebude postačujúci.

K obratu došlo v prípade Solange II z roku 1986, pretože medzičasom Európsky súdny dvor začal venovať zvýšenú pozornosť ochrane základných ľudských práv v ES. Nemecký ústavný súd mení rétoriku, keď hovorí, že tak dlho, pokým bude ESD zabezpečovať efektívnu ochranu ľudským právam, Nemecký federálny ústavný súd nebude vykonávať kontrolu ústavnosti komunitárnych právnych aktov.

Zásadnú zmenu priniesla Maastrichtská zmluva v roku 1992, ktorá predstavovala novú etapu v prenose časti suverenity z členských štátov na Európsku úniu. Nemecký ústavný súd zaplavili podnety občanov na zrušenie inkorporačného zákona, pretože nová zmluva údajne porušovala ich základné práva garantované nemeckou ústavou. Ústavný súd vydal rozhodnutie vo veci Maastricht, podľa ktorého (zjednodušene povedané) nie je nutné klásť na Európsku úniu požiadavky demokratického charakteru, pretože zakladá len spolok štátov (Staatenverbund). Bolo by preto v rozpore so zásadami demokracie preniesť na ňu rozhodujúce právomoci vrátane kontroly dodržiavania ľudských práv a základných slobôd, teda Nemecký federálny ústavný súd bude naďalej zabezpečovať ich ochranu.

K určitému ústretovému posunu potom došlo až roku 2000 v prípade Solange III, ktorý sa týkal ochrany slobodného výkonu povolania. Nemecký ústavný súd sa tentoraz vyhol porovnaniu úrovne ochrany ľudských práv v EÚ a v Nemecku, ale formuloval podmienku, za ktorej bude prijateľný prenos suverenity aj v oblasti kontroly rešpektovania základných ľudských práv: štandard ochrany uplatňovaný v EÚ bol v zásade kompatibilný so štandardom ochrany ľudských práv v Spolkovej republike Nemecko.

Otázka suprakonštitucionality zatiaľ nenašla uspokojivé riešenie, pretože veľmi úzko súvisí s prenosom štátnej moci z členských štátov na ES a EÚ, ktorý je v súčasnej situácii transformácie EÚ mimoriadne napnutou a skôr politickou témou.

Možné východisko z potenciálneho konfliktu na ústavnej úrovni hľadala aj francúzska ústavná rada. Francúzska ústavná rada sa nemôže zaoberať posudzovaním platných právnych predpisov (t. j. vykonávať následnú kontrolu ústavnosti), ani skúmaním konkrétnych podnetov. Vydáva však stanoviská k niektorým otázkam zásadného významu, vytvárajúc tak francúzsku ústavnú doktrínu. Z tohto hľadiska patrí medzi najdôležitejšie posudzovanie súladu medzinárodných zmlúv pred ich ratifikáciou vrátane zmlúv týkajúcich sa ES a EÚ. Podľa čl. 54 francúzskej ústavy medzinárodnú zmluvu, ktorá odporuje ústave Francúzskej republiky, možno prijať len po vykonaní príslušnej revízie ústavy. Ako však vyplýva z rozhodovacej činnosti ústavnej rady, výklad pojmu ústava sa nevzťahuje len na samotnú ústavnú listinu, ale zahŕňa aj Deklaráciu práv človeka a občana z roku 1789, základné princípy uznané zákonmi republikyústavné princípy. Všetky uvedené pramene spolu vytvárajú blok konštitucionality, ktorý je referenčnou normou pri posudzovaní ústavnosti právnych noriem. Princíp medzinárodného práva pacta sunt servanda patrí zároveň medzi francúzske základné ústavné princípy. Navyše, prenos vymedzených právomocí a spoločný výkon v rámci ES a EÚ bol začlenený priamo do textu ústavnej listiny (čl. 88-1 až 88-4). Francúzska ústavná rada zatiaľ nepredpokladá zánik suverenity členských štátov, ponúka vzťah kooperácie medzi EÚ a členskými štátmi, pričom právo ES/EÚ spolu s francúzskym právnym poriadkom vníma ako jeden celok. Táto pomyselná harmónia, silne inklinujúca k monistickej doktríne, má však svoje štrbiny v aplikačnej praxi, pretože aj vo vnútri právneho poriadku existuje hierarchia právnych noriem a tá by mala byť zastrešená ústavou. Nie je jasné, či to bude ústava francúzska alebo ústava ES/EÚ (nech ju už vnímame v podobe súčasných zakladateľských zmlúv, alebo vo forme skutočnej ústavy, ktorá by mohla byť prijatá v budúcnosti).

Celkom iný pohľad na riešenie otázky suprakonštitucionality v rovine aplikačnej praxe priniesli P.J.G. Kapteyn a VerLoren van Themaat. Podľa názoru týchto autorov nie je problém konfliktu právnych noriem v praxi taký akútny. Súdy sa pravdepodobne budú usilovať interpretovať právne normy národného právneho poriadku a normy práva ES ako súladné - s cieľom vyhnúť sa konfrontácii prameňov komunitárneho práva s ústavnými normami svojho štátu.

3.1.3 Priamy účinok komunitárneho práva

Priamym účinkom komunitárneho práva treba rozumieť špecifickú vlastnosť práva ES, ktorá umožňuje jednotlivcom (fyzickým a právnickým osobám) dovolať sa práv založených komunitárnym právom bez prostredníctva akéhokoľvek vnútroštátneho právneho predpisu.

        1. Priamy účinok verzus priama aplikovateľnosť
        2. V literatúre venujúcej sa teórii komunitárneho práva sa možno často stretnúť s analýzou rozdielu pojmov priama aplikovateľnosť (direct applicability, applicabilité directe) a priamy účinok (direct effect, l’effet direct). Väčšina autorov sa prikláňa k názoru, že o priamej aplikovateľnosti možno hovoriť v prípade noriem tak práva komunitárneho, ako aj medzinárodného práva verejného, ktoré pre svoju aplikáciu nevyžadujú a nepredpokladajú nijakú normu vnútroštátneho práva. Ich existencia a právna záväznosť sú dostatočnými predpokladmi, aby priamo založili povinnosť štátu. Tejto povinnosti sa však môžu dovolať napr. iné štáty, nie súkromné osoby. Právne normy, ktoré vyvolávajú priamy účinok, zakladajú takú povinnosť štátu, ktorej sa môžu dovolať aj fyzické alebo právnické osoby bez toho, aby právo zodpovedajúce tejto povinnosti muselo byť sprostredkované akýmkoľvek implementačným opatrením štátu.

          Inými slovami, bezprostrednú použiteľnosť možno považovať za nevyhnutný predpoklad priameho účinku. Schermers charakterizoval priamy účinok slovami: „Právna norma má priamy účinok buď voči všetkým, alebo nemá priamy účinok vôbec.“ Otázka priameho účinku je vlastne otázkou kategórií subjektov, ktoré sa ho môžu dovolať.

        3. Kritériá priamej účinnosti

Priamy účinok, ako druhý predpoklad effet utile komunitárneho práva, je prezumovaný a nezávislý od vnútroštátnej úpravy. Tento princíp sformuloval ESD rozširujúcim výkladom čl. 249 Zmluvy o založení ES, ktorý priznáva priamu použiteľnosť nariadení. Európsky súdny dvor túto vlastnosť rozšíril na celý komunitárny právny poriadok. Napriek tomu nie všetky právne normy komunitárneho práva sú priamo účinné. Je dôležité poznamenať, že hoci ESD analyzoval priamy účinok jednotlivých prameňov komunitárneho práva oddelene, z jeho rozhodnutí možno vyvodiť všeobecné kritériá priamej účinnosti, ktoré môžu byť aplikované na akúkoľvek normu, ktorú ESD pojme do systému prameňov práva ES. Ide predovšetkým o nasledujúce znaky, ktoré sú výsledkom stále sa vyvíjajúcej judikatúry ESD:

        1. Pramene komunitárneho práva z hľadiska priameho účinku

Vzhľadom na uvedené je potrebné skúmať priamy účinok jednotlivých prameňov komunitárneho práva, resp. ich schopnosť absorbovať kritériá priameho účinku. Nasledujúci výpočet prameňov nie je hierarchický, ale skôr historický – teda je zoradený v zásade podľa toho, ako sa im postupne priznával priamy účinok.

Nariadenia

V zmysle článku 249 sú nariadenia všeobecne záväzné vo všetkých svojich častiach a priamo použiteľné vo všetkých členských štátoch, a to od momentu ich publikácie, resp. odo dňa účinnosti (neskorším z uvedených dátumov). Vďaka tejto jasnej formulácii sú nariadenia jediným právnym prameňom, ktorým Zmluva o založení ES priamo priznáva ich priamu použiteľnosť. Istá otázka vyvstáva aj v tejto súvislosti, a to, či Zmluva o založení ES touto formuláciou predpokladala aj ich priamy účinok. Väčšina autorov sa prikláňa k názoru, že áno, ba dokonca že jej zmluvné strany pôvodne predpokladali priamy účinok len pri tomuto druhu komunitárnych právnych aktov. Až rozhodovacia činnosť ESD dostala priamy účinok do širšieho kontextu prameňov komunitárneho práva.

V súvislosti s nariadeniami je ešte potrebné poznamenať, že vzhľadom na svoju priamu použiteľnosť si nariadenia nevyžadujú žiadne vnútroštátne opatrenia. Dokonca prijatie nevhodných implementačných opatrení k nariadeniam označil ESD za protirečiace ZES a zabraňujúce pôsobeniu priameho účinku. Vykonávacie vnútroštátne predpisy je možné prijímať len k takým nariadeniam, ktoré na ne výslovne odkazujú, a to v rámci samotného nariadenia a v súlade s ním. V princípe by členské štáty nemali mať možnosť používať metódy implementácie podľa vlastného uváženia (na rozdiel od smerníc). Avšak existencia nenáležitého vykonávacieho predpisu nemôže spochybniť alebo obmedziť ich priamy účinok.

Rozhodnutia

Na rozdiel od nariadení, ktoré majú normatívny charakter, adresáti rozhodnutia sú určení vopred – buď ide o vopred známy okruh adresátov (individuálne rozhodnutia) alebo o vopred neznámy, no určiteľný okruh adresátov (všeobecné rozhodnutia). Svojou povahou sú rozhodnutia priamo účinné.

Rozhodnutia môžu byť adresované aj členským štátom. Pokiaľ nimi uložená povinnosť štátu spĺňa kritériá priamej účinnosti uvedené v časti 3.1.3.2, týchto rozhodnutí sa môžu dovolať aj fyzické a právnické osoby.

Články zmlúv primárneho komunitárneho práva

Ani ustanovenia zmluvného primárneho komunitárneho práva nemali jednoznačný status v období vzniku princípu priameho účinku. Aj v prípade ZES, ktorú možno z primárneho komunitárneho práva považovať za najdôležitejšiu, išlo pôvodne o „klasickú“ medzinárodnú zmluvu, jej prienik do vnútroštátnych právnych poriadkov mal teda v princípe závisieť od vnútroštátnej právnej úpravy ich vzťahu k medzinárodnému právu.

Niektoré články zakladateľských zmlúv sa stali prvým objektom formovania doktríny priameho účinku Európskym súdnym dvorom. V tejto súvislosti sa stalo prelomovým rozhodnutie v prípade Van Gend en Loos, predmetom ktorého bol priamy účinok (súčasného) čl. 25 ZES, obsahujúceho zákaz zavádzania nových ciel, opatrení s ekvivalentným účinkom a zvyšovanie existujúcich dávok medzi členskými štátmi. ESD po prvý raz definoval kritéria priamo účinnej normy: (i) právna norma musí obsahovať negatívnu povinnosť štátu, z ktorej možno odvodiť konkrétne subjektívne právo jednotlivých osôb; a (ii) táto povinnosť nesmie byť podmienená žiadnou výhradou zo strany štátov, ktorá by ho viazala na prijatie akéhokoľvek vnútroštátneho legislatívneho opatrenia. „Sama povaha tohto zákazu vedie k tomu, že tento zákaz sa priam ideálne hodí na vyvolanie priamych účinkov vo vzťahu medzi členskými štátmi a ich príslušníkmi,“ uzatvára úvahu Európsky súdny dvor.

Judikát Van Gend en Loos rozvinul ucelenú vetvu judikatúry priznávajúcu priamy účinok tým ustanoveniam Zmluvy, ktoré priamo garantujú rovnaké zaobchádzanie v rámci štyroch slobôd pohybu, resp. zákaz akejkoľvek diskriminácie. Do tejto skupiny patrí aj zásadné rozhodnutie Reyners. Skutková podstata prípadu sa týkala práva na rovnaké zaobchádzanie s obyvateľmi iného členského štátu, pokiaľ ide o slobodu sa usadiť a slobodu podnikania slobodných profesií a samostatne zárobkovo činných osôb. Pán Reyners bol advokát - Holanďan, ktorý získal právne vzdelanie v Belgicku a následne požiadal o zápis do belgickej advokátskej komory. Dostal zamietavú odpoveď, proti ktorej sa odvolal na súd a sudca predložil ESD predbežnú otázku smerujúcu k dovolaniu sa zákazu diskriminácie v zmysle (súčasného) čl. 43 ZES.

Napriek tomu, že ustanovenia zmluvy ohľadom slobody sa usadiť predpokladali implementáciu a postupnú harmonizáciu právnych poriadkov členských štátov, súd priznal článku 43 priamy účinok. Na pozadí tohto prípadu ESD navyše rozvinul teóriu, podľa ktorej skutočnosť, že určitý článok Zmluvy o založení ES obsahuje delegáciu pre Radu za účelom prijatia aplikačnej smernice, nezamedzuje jeho priamemu účinku. Naopak, dovolateľnosť priameho účinku dotknutého článku nahrádza záväzok Rady a členských štátov prijať opatrenia na jeho implementáciu. Preto nie je nevyhnutné, aby priamo účinný článok výslovne zakladal práva jednotlivých osôb. Pokiaľ svojím obsahom ukladá priamo povinnosť členským štátom, ktorá môže byť prospešná jednotlivcovi, je možné sa tohto ustanovenia dovolávať.

Zaujímavý trend určili novšie judikáty ESD, a to Aannemersbedrijf Kraaijeveld a Il Corte Inglés c/aCristina Blázquez Rivero, z ktorých vyplýva postup sudcu ex offo pri aplikácii priameho účinku, aj keď sa ho účastníci nedovolávajú.

Možno tu zaznamenať určitý vývoj v porovnaní s rozhodnutím Van Schijndel, v ktorom ESD dospel k záveru, že sudca je povinný aplikovať priamy účinok komunitárneho práva ex offo, pokiaľ je tak povinný urobiť v zmysle vnútroštátnych procesných predpisov, resp. ak mu to vnútroštátne predpisy nezakazujú. Aj tu sa však uplatnila zásada ekvivalencie (rovnocennosti), to znamená, že procesná norma upravujúca spôsob aplikácie komunitárneho práva nesmie byť o nič menej priaznivá ako procesná norma upravujúca aplikáciu vnútroštátneho práva; a zásada efektivity (účinnosti) – vnútroštátna procesná norma nesmie zabrániť skutočnému uplatneniu komunitárneho práva.

V rozhodnutí Verholen Európsky súdny dvor priznal možnosť dovolať sa priameho účinku komunitárneho práva aj osobe, ktorej z neho neplynú žiadne práva, pokiaľ preukáže vážny právny záujem.

 

 

Smernice

Myšlienka priameho účinku smerníc sa objavila koncom 70. rokov. Jej iniciátormi boli predovšetkým súkromné osoby dovolávajúce sa práv priznaných komunitárnym právom, ktoré však vinou štátu neboli implementované do vnútroštátnych právnych poriadkov. Z pochopiteľných dôvodov sa členské štáty bránili myšlienke priameho účinku smerníc, ESD sa však priklonil na stranu súkromných osôb. Jedným z prvých prípadov, v ktorých ESD priznal smernici priamy účinok bolo rozhodnutie vo veci Van Duyn.

V tejto súvislosti možno tiež spomenúť judikát Becker, kde sa p. Ursula Becker dovolávala práva na oslobodenie od platby dane z obratu, ktoré jej priznávala 6. smernica EHS vytvárajúca jednotný systém dane z pridanej hodnoty. Žalovaný nemecký štát namietal neexistenciu vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý by uvedenú smernicu vykonával, a to aj napriek tomu, že lehota na implementáciu 6. smernice už bola prekročená.

ESD rozvinul argumenty spočívajúce v ochrane individuálnych osôb proti opomenutiu štátu implementovať jej obsah. Možnosť dovolať sa výhod plynúcich zo smernice však podlieha určitým podmienkam v duchu všeobecných kritérií priamej účinnosti právnych noriem, a to:

Práve posledná špecifická podmienka bola zdôraznená zo strany ESD ako nevyhnutný predpoklad priameho účinku smerníc. Je zrejmé, že dovolanie sa priameho účinku smerníc pôsobí ako istý druh sankcie proti porušujúcemu štátu.

Medzinárodné zmluvy, ktorými sú viazané Európske spoločenstvá

Medzi pramene komunitárneho práva patria aj medzinárodné zmluvy uzatvorené medzi tretími štátmi na jednej strane a Európskymi spoločenstvami, prípadne Európskymi spoločenstvami a členskými štátmi na strane druhej a za určitých okolností aj zmluvy uzavreté pôvodne iba členskými štátmi s tretími subjektmi, ktoré sa v dôsledku prenosu právomocí na ES stali záväzné aj pre ES. Tento záver vyplynul z rozhodnutia ESD Haegeman, na základe čoho si Európsky súdny dvor vyhradil kompetenciu interpretovať medzinárodné zmluvy zväzujúce ES a posudzovať ich účinok v komunitárnom práve z dôvodu potreby zabezpečenia jednotného výkladu a aplikácie komunitárneho práva členskými štátmi. Táto kompetencia patrí ESD aj v prípade, pokiaľ sú stranou medzinárodnej zmluvy priamo členské štáty, napr. pokiaľ ide o asociačné dohody.

Následne mal Európsky súdny dvor možnosť definovať osobitné kritériá priamo účinnej normy medzinárodných zmlúv, a to: (i) obsahuje jasnú o konkrétnu povinnosť štátu, (ii) ktorá nie je podmienená (iii) prijatím akéhokoľvek následného opatrenia štátu. Z uvedeného možno vypozorovať analógiu so všeobecnými kritériami priameho účinku, sformulovanými ESD.

Dôležitým judikátom vo veci stanovenia priameho účinku medzinárodnej zmluvy bol prípad Kupferberg, ktorom ESD konštatoval priamy účinok ustanovení asociačnej dohody uzatvorenej s Portugalskom, týkajúcich sa voľného pohybu tovaru. V predmetnom rozhodnutí ESD rozvinul závažný argument, v zmysle ktorého je bezpredmetnou podmienka reciprocity pri uplatňovaní priameho účinku asociačných dohôd v rámci ES. V danom prípade išlo o skutočnosť, že Portugalsko asociačnej dohode nepriznávalo priamy účinok, obchodník etablovaný v ES mal teda výhodnejšiu pozíciu vzhľadom na možnosť dovolať sa ustanovení asociačnej dohody, ako portugalský obchodník. Napriek nerovnováhe, ktorú uvedený záver spôsobil, ESD konštatoval, že jeho výklad daný v širšom kontexte Zmluvy o založení ES nemôže byť záväzný pre nečlenské štáty.

V súvislosti s interpretáciou priameho účinku asociačných dohôd v rámci komunitárneho práva je potrebné poznamenať, že ESD rozšíril systém prameňov práva ES aj o akty vydané orgánmi, ktoré vznikli na základe asociačných dohôd, akými sú asociačné rady alebo asociačné výbory. Posudzovanie priameho účinku aktov vydaných týmito orgánmi – sekundárne asociačné právo - sa riadi identickými kritériami ako posudzovanie priamej účinnosti samotných asociačných dohôd.

        1. Vertikálny a horizontálny priamy účinok

Z hľadiska dovolateľnosti možno priamy účinok rozdeliť na vertikálny a horizontálny.

Vertikálnym priamym účinkom je priamy účinok komunitárnych právnych noriem, ktorého sa môžu dovolať súkromné osoby vo vzťahu k štátu, resp. orgánom verejnej moci. Je zrejmé, že pôjde len o taký účinok, ktorý zakladá práva fyzických a právnických osôb. Typickým príkladom vertikálneho právneho účinku sú práva, ktoré zakladá neimplementovaná (alebo chybne, či nedostatočne implementovaná) smernica, spĺňajúca kritériá priamej účinnosti. Na druhej strane štát nemá možnosť dovolať sa povinnosti, aká by mohla vyplývať jednotlivcovi zo smernice, ktorej implementáciu štát opomenul.

Horizontálnym účinkom možno nazvať pôsobenie normy ES aj v súkromnoprávnych vzťahoch, t. j. medzi osobami navzájom. Typickým príkladom môže byť čl. 141 ZES zakazujúci akúkoľvek diskrimináciu z hľadiska odmeňovania mužov a žien. Uvedeného článku sa môže dovolať zamestnanec alebo zamestnankyňa v prípade porušenia princípu rovnakého zaobchádzania, voči svojmu zamestnávateľovi, ktorý je súkromnou osobou.

Horizontálny účinok práva ES sa vyskytuje najmä v právnych vzťahoch, ktoré sa dotýkajú určitého verejného záujmu: ochrana hospodárskej súťaže, ochrana spotrebiteľa, ochrana životného prostredia, pracovnoprávne vzťahy..., pretože práve v týchto oblastiach právo ES ukladá povinnosti aj súkromným osobám (zamestnávateľom, súťažiteľom, výrobcom, distribútorom atď.)

Horizontálny priamy účinok smerníc je problematický a Európsky súdny dvor ho až donedávna nepripúšťal vôbec. Individuálne osoby totiž nie sú adresátmi smerníc, preto by bolo neprípustné, keby súkromná osoba, hoci konajúca v rozpore s určitou smernicou ES, mala byť zodpovedná za opomenutie štátu smernicu implementovať riadne a včas. Z tohto dôvodu možno priznať priamy účinok smerníc len v rozsahu, v akom to môže byť na prospech jednotlivým osobám.

S uvedeným stanoviskom sa možno stretnúť v odôvodnení prípadu Marshall. Slečna Marshall sa dovolala priameho účinku smernice 76/207/EHS o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní a rovnakých pracovných podmienkach mužov a žien proti zamestnávateľovi, ale len z toho dôvodu, že ním bola štátna zdravotná inštitúcia, zodpovednou osobou teda bol štát. V záujme čo najširšieho uplatnenia priameho účinku smerníc Európsky súdny dvor prijal pomerne široký koncept štátu a podľa neho sa tento pojem vzťahuje na subjekt v akejkoľvek právnej forme, ktorý podľa opatrení štátnej moci zodpovedá za vykonávanie verejnej služby a súčasne sa nachádza pod kontrolou štátu. V prípade Foster a ďalší c/a British Gas dokonca zahrnul do uvedenej definície aj podnik pod finančnou kontrolou štátu (ktorý sa však ťažko mohol podieľať na štátnej moci, resp. ovplyvniť implementáciu smernice).

V skutočnosti je veľmi ťažké určiť hranicu medzi konaním „štátneho orgánu“ a konaním zamestnávateľa - štátu. Tento prístup možno navyše označiť za diskriminačný proti zamestnancom súkromných zamestnávateľov, ktorí by sa za uvedených okolností nemohli dovolať priameho účinku smerníc ES.

Ako sme uviedli, horizontálny priamy účinok smerníc až donedávna Európsky súdny dvor nepripúšťal vôbec. Poukazoval pritom na skutočnosť, že súkromnej osobe nemôže byť priamo uložená povinnosť smernicou, ktorá nebola implementovaná. To znamená, že takejto povinnosti by sa nemal dovolať ani štát, ani iná súkromná osoba. Uvedené stanovisko ESD zaznamenalo určitý vývoj.

V rozhodnutí Unilever Italia SpA c/a Central food SpA bol po prvý raz priznaný priamy horizontálny účinok smernice ES. Spoločnosť Unilever Italia napadla svojho odberateľa spoločnosť Central Food, pretože tá odmietla prevziať dodaný tovar a zaplatiť zaň kúpnu cenu z dôvodu nesprávnej etiketácie v zmysle príslušného talianskeho zákona. Tento postup žalobca napadol s poukazom, že vnútroštátny zákon odporuje čl. 9 smernice č. 89/189/EHS v znení neskorších predpisov, týkajúcej sa informačných povinností a technických noriem.

V prejudiciálnom konaní ESD skutočne potvrdil rozpor medzi zákonom a smernicou a zároveň konštatoval, že smernica v žiadnom ohľade neukladá priamu povinnosť súkromným osobám, zaväzuje len členské štáty. Vzhľadom na to, že taliansky štát prijal vykonávací predpis, ktorý odporuje smernici, a zároveň nevytvára konkrétne práva pre jednotlivé osoby (naopak stanovuje im povinnosti), možno sa v tomto prípade dovolať právnych účinkov smernice aj v súkromnoprávnych vzťahoch.

Z uvedeného rozhodnutia je potrebné vyvodiť záver, že horizontálneho právneho účinku smerníc sa možno dovolať len v prípadoch, pokiaľ

Inými slovami, takýto postup je možný vtedy, keď dovolanie sa práva ES môže byť len na prospech úspešnému žalobcovi a nemôže spôsobiť ukrátenie práva žalovaného, prípadne práva tretích osôb.

3.2 Hmotnoprávne aspekty aplikácie komunitárneho práva na území SR

Prebiehajúci proces prípravy vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je sprevádzaný stále prebiehajúcimi a mimoriadne výraznými zmenami jej vnútroštátneho právneho poriadku v smere jeho celkového obsahového prispôsobovania primárnemu a sekundárnemu komunitárnemu právu.

Tento proces možno rozdeliť na dve základné etapy, a to na etapu pridruženia Slovenskej republiky k ES podľa Asociačnej dohody a na etapu, ktorá bude nasledovať po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie. Ich zásadná odlišnosť je daná predovšetkým tým, že zatiaľ čo proces obsahového približovania nášho právneho poriadku komunitárnemu právu v etape pridruženia Slovenskej republiky k Európskym spoločenstvám (pre ktorý sa zaužíval pojem aproximácia práva) tvorí nevyhnutnú podmienku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (a aj napriek tomu, že tematicky nepokrýva celý rozsah acquis communautaire, je obsahovo veľmi široký a časovo mimoriadne náročný, pretože je priamo naviazaný na jednotlivé kapitoly negociačného procesu), obsahové prispôsobovanie nášho právneho poriadku komunitárnemu právu po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie tvoriace súčasť našich povinností ako členského štátu už nebude také rozsiahle a skoncentrované do relatívne veľmi krátkeho časového úseku. Ďalší významný rozdiel medzi oboma etapami spočíva v tom, že zatiaľ čo v etape nášho pridruženia aproximujeme pravidlá komunitárneho práva, na vzniku a obsahu ktorých sme sa nepodieľali, t. j. sme iba objektom, na ktorý sa tieto pravidlá prenášajú (z výlučne z „cudzích“ jazykových znení), v druhej etape pôjde o obsahové prispôsobovanie nášho právneho poriadku takým pravidlám komunitárneho práva, na vzniku a obsahu ktorých sa už ako členský štát Európskej únie (prostredníctvom jej jednotlivých orgánov) budeme priamo podieľať.

Uvedené rozdiely medzi etapami „pred vstupom“ a „po vstupe“ Slovenskej republiky do EÚ sa týkajú najmä dopadu na tvorbu práva. Pokiaľ ide o aplikáciu komunitárneho práva, ktorou sa zaoberáme v tejto kapitole, najdôležitejší rozdiel spočíva v tom, že aproximovaná právna úprava prijatá v etape nášho pridruženia nepodlieha žiadnemu autoritatívnemu posúdeniu orgánu únie pokiaľ ide o splnenie požiadavky náležitého prenosu a aplikácie komunitárneho práva na našom území, zatiaľ čo po prijatí do Európskej únie sa náležitosťami takéhoto prenosu a aplikácie bude oprávnený zaoberať Európsky súdny dvor, resp. Komisia.

3.2.1 Ústavná úprava aplikácie komunitárneho práva

Jedným z najdôležitejších cieľov ostatnej novely Ústavy SR bolo vytvoriť ústavné predpoklady pre vstup Slovenskej republiky do EÚ a pre náležité uplatňovanie komunitárneho práva na jej území.

Ide predovšetkým o novelizované znenie článku 7 ústavy upravujúce podmienky plnenia tých záväzkov z komunitárneho práva, ktoré Slovenská republika prevezme po svojom vstupe do Európskej únie ako jej členský štát. V dôsledku toho v súčasnom období ide len o „vakantnú právnu normu, ktorá nadobudne účinnosť až právnou skutočnosťou vzniku platnosti zmluvy o členstve, čiže prijatím Slovenskej republiky do únie“, a to aj napriek absencii zodpovedajúcich intertemporálnych ustanovení v ústavnom texte. Zabezpečenie plnenia týchto záväzkov už bude tvoriť súčasť povinností zmluvných strán dohody o pristúpení SR k Európskej únii (pacta sunt servanda).

Ustanovenie článku 7 ústavy upravuje viaceré spôsoby prevzatia a zabezpečenia plnenia záväzkov, ktoré pre Slovenskú republiku ako členský štát Európskej únie budú vyplývať z komunitárneho práva už v celom jeho rozsahu, a to ako z jeho primárneho (zmluvného) práva, tak aj z jeho práva sekundárneho. Popri vnútroštátnych implementačných legislatívnych opatreniach predpokladá ústava aj ďalší spôsob plnenia týchto záväzkov – prednostnú a priamu aplikáciu primárnych a sekundárnych právnych aktov komunitárneho právneho systému, resp. aplikáciu tých vnútroštátnych predpisov, prostredníctvom ktorých došlo (dôjde) k implementácii komunitárneho práva. Ako sme už uviedli, predmetom nášho záujmu je práve druhý spomínaný spôsob plnenia záväzkov, ktorý bude mať nemalý dopad na aplikačnú prax slovenských súdov a ďalších slovenských orgánov aplikácie práva.

3.2.1.1 Aplikácia primárneho komunitárneho práva podľa Ústavy SR

Pokiaľ ide o zabezpečenie plnenia záväzkov, ktoré budú vyplývať pre Slovenskú republiku z primárneho komunitárneho práva, právny poriadok Slovenskej republiky z hľadiska aplikácie primárneho komunitárneho práva nestanovuje žiadny osobitný mechanizmus na zabezpečenie ich plnenia, s výnimkou jednej modifikácie obsiahnutej v čl. 144 ústavy. Pôjde o záväzky z platných medzinárodných zmlúv tvoriacich primárne komunitárne právo, na zabezpečenie plnenia ktorých je k dispozícii „štandardná“ ústavná alebo iná (zákonná) úprava zabezpečenia ich vnútroštátneho plnenia, východiskom ktorej je čl. 1 ods.2 a z hľadiska prednostnej a priamej aplikácie zmlúv čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ústavy. Pokiaľ ide o spomínanú modifikáciu obsiahnutú v článku 144 ústavy, odsek 2 uvedeného článku výslovne a jednoznačne vylučuje iniciovanie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy všeobecným súdom pri prednostnej a priamej aplikácií komunitárneho práva, čím z hľadiska aplikácie plne rešpektuje prednosť a ďalšie systémové znaky komunitárneho práva, ktoré sme rozoberali v časti 3.1 tejto kapitoly.

3.2.1.2 Aplikácia sekundárneho komunitárneho práva podľa Ústavy SR

Za účelom zabezpečenia náležitej aplikácie sekundárnych komunitárnych právnych aktov na území Slovenskej republiky obsahuje ústava – podobne ako v prípade záväzných sekundárnych právnych aktov práva úniového - osobitné ustanovenie čl. 7 ods. 2 druhá veta: „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev (...) majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ Ústava tak obsahuje špeciálnu úpravu aplikácie sekundárneho komunitárneho práva na rozdiel od aplikácie primárneho komunitárneho práva, ktorej spôsob a podmienky – rovnako ako v prípade aplikácie primárneho úniového práva – nie sú upravené osobitným ustanovením ústavy, ale sú „pokryté“ všeobecnými ustanoveniami čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ústavy, upravujúcimi prednostnú a priamu aplikáciu medzinárodných zmlúv.

Z ustanovenia čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta ústavy možno vyvodiť, že zákonodarca rozdeľuje sekundárne právne záväzné akty komunitárneho práva na dve základné skupiny, a to na tie, ktoré si nevyžadujú implementáciu prostredníctvom vnútroštátnych právnych predpisov a tie, ktoré si takúto implementáciu vyžadujú. Ústava tak poníma pojem implementácie v užšom zmysle iba z hľadiska zabezpečenia nevyhnutných legislatívnych opatrení za účelom plnenia záväzkov vyplývajúcich z členstva v EÚ (napr. za účelom transpozície smernice prostredníctvom zákona či nariadenia vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy). Druhý, t. j. aplikačný rozmer implementácie záväzkov vyplývajúcich z členstva, ktorý sa vzťahuje tak na komunitárne právne akty, ktoré pre svoju aplikáciu slovenskými orgánmi nevyžadujú ďalšiu vnútroštátnu legislatívnu implementáciu, ako aj na akty, pri ktorých je takáto legislatívna implementácia nevyhnutná (napr. smernice), teda ústava do pojmu implementácie nezahŕňa.

Spôsob a podmienky prednostnej a priamej aplikácie sekundárnych komunitárnych právnych aktov ústava nešpecifikuje. Pri hľadaní odpovede na otázku, prečo ústava tieto dôležité otázky aplikácie sekundárnych právnych aktov komunitárneho práva detailne neopisuje, je potrebné opätovne obrátiť pozornosť na systémové znaky komunitárneho práva ako autonómneho právneho systému.

 

 

3.2.2 Vzťah ústavnej úpravy a komunitárnych pravidiel aplikácie práva

Ako sme uviedli v časti 3.1 venovanej systémovým znakom komunitárneho práva, z autonómnosti komunitárneho práva, ako aj z potreby jeho jednotnej a efektívnej aplikácie vo všetkých členských štátoch EÚ v zmysle judikatúry ESD vyplýva, že prednosť právnych aktov komunitárneho práva a ich spôsobilosť vyvolávať priamy účinok platí objektívne – odvíja sa od pravidiel samotného komunitárneho práva, a to bez ohľadu na ústavnú úpravu obsiahnutú v ústavách jednotlivých členských štátov. Zo zásady lojality vyjadrenej v čl. l0 ZES o. i. vyplýva neprípustnosť stanoviť si vlastný spôsob plnenia záväzkov vyplývajúcich z  komunitárneho práva pre členské štáty. Ukázali sme tiež, že tento pohľad ESD bol v konečnom dôsledku zo strany súdov členských štátov EÚ v zásade akceptovaný, snáď s výnimkou prednosti komunitárneho práva pred ústavami členských štátov v takých otázkach, akými sú napr. ochrana ľudských práv a základných slobôd, či konečné rozhodovanie vo veci prekročenia prenesených kompetencií Európskou úniou (Európskymi spoločenstvami), tzv. konania ultra vires.

Na základe tohto poznania je potrebné interpretovať aj doposiaľ analyzovanú slovenskú ústavnú úpravu aplikácie komunitárneho práva na území Slovenskej republiky. Pri zisťovaní podmienok a  techniky aplikácie ako primárneho komunitárneho práva, tak i jednotlivých druhov sekundárnych právnych aktov komunitárneho práva, poprípade medzinárodných zmlúv, ktorými sú ES viazané, bude nevyhnutné v plnej miere zohľadniť systémové znaky komunitárneho práva, ako vyplývajú z primárneho či sekundárneho komunitárneho práva (napr. čl. 234 ZES), resp. – vo väčšej miere – z ustálenej judikatúry ESD. Uvedený postup sa pritom vzťahuje aj na aplikáciu tých slovenských všeobecne záväzných právnych predpisov (zákonov či nariadení vlády), prostredníctvom ktorých bolo komunitárne právo na našom území legislatívne implementované.

Nielen posúdenie platnosti komunitárnej právnej normy (právneho predpisu), ktorá nie je podmienená vnútroštátnou publikáciou, ale i posúdenie prednosti a spôsobilosti komunitárnej právnej normy vyvolávať na území SR priamy účinok tak spadá do rámca komunitárneho práva a pôsobnosti príslušných nadnárodných inštitúcií. Možno povedať, že práve v tomto aspekte sa aplikácia komunitárneho práva slovenskými orgánmi najviac odlišuje od aplikácie asociačného a úniového práva, ako aj ostatných medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 5 a 154c ústavy.

Súhrnom možno teda konštatovať, že ostatná novela Ústavy SR vytvorila základné rámcové ústavné predpoklady na aplikáciu primárneho a sekundárneho komunitárneho práva v Slovenskej republike, konkrétne podmienky a spôsob jeho aplikácie slovenskými orgánmi však budú determinované nielen ústavou, ale najmä pravidlami samotného komunitárneho práva, ktoré vyplývajú v zmysle judikatúry ESD zo supranacionálnej povahy systémových znakov tohto autonómneho právneho systému.

3.2.3 Otázka prípadného rozporu ústavných a komunitárnych pravidiel aplikácie komunitárneho práva

V súvislosti s uvedenými závermi sa vynára otázka potenciálneho rozporu pravidiel aplikácie komunitárneho práva obsiahnutých v ústave s  aplikačnými pravidlami, ktoré sú súčasťou komunitárneho práva. Inými slovami - môže dôjsť k situácií, v ktorej by sudca v záujme plnenia záväzkov vyplývajúcich z členstva SR v EÚ musel porušiť ústavu, resp. by v záujme dodržiavania ústavy musel porušiť komunitárne právo?

Zastávame názor, že tento problém netreba preceňovať. Je pravda, že ústava výslovne stanovuje prednosť komunitárneho práva iba pred zákonmi Slovenskej republiky, a teda nie pred ústavou, na druhej strane však ústava v čl. 125a zabezpečuje možnosť preventívnej kontroly ústavnosti Zmluvy o pristúpení SR k ES, ako aj ďalších prípadných zmien zmlúv primárneho komunitárneho práva. Možno tiež predpokladať, že pri aplikácii ústavy sa Ústavný súd SR, resp. všeobecné súdy priklonia k eurokonformnému výkladu tých ústavných ustanovení, ktoré by sa pri rozhodovaní v konkrétnej veci mohli dostať do rozporu s komunitárnym právom. Opak samozrejme nemožno vylúčiť, takýto krok by však nemusel vyplývať len z čisto právnych argumentov, ale mohol by byť výsledkom pôsobenia aj mimoprávnych (napr. politických) faktorov. 

Azda jediný zásadný problém v súvislosti s možnou kolíziou ústavných a komunitárnych pravidiel aplikácie komunitárneho práva predstavuje prípadný rozpor „aproximačného“, resp. „implementačného“ nariadenia vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy so zákonom. Uvedený (zatiaľ stále hypotetický) problém totiž v dôsledku potenciálneho uprednostnenia nariadenia vlády pred zákonom nesie v sebe riziko narušenia ústavnej doktríny hierarchie právnej sily všeobecne záväzných právnych predpisov. Aj v takomto prípade však bude potrebné plne rešpektovať pravidlá komunitárneho práva, z ktorých vyplýva nevyhnutnosť bezodkladnej a efektívnej ochrany práv vyplývajúcich fyzickej alebo právnickej osobe z komunitárneho práva.

3.2.4 Prechod z etapy pridruženia do etapy plnoprávneho členstva SR v EÚ

Napokon zostáva dodať, že určité aplikačné problémy sa môžu vyskytnúť v súvislosti s prechodom z predvstupovej etapy aproximácie komunitárneho práva do etapy plnoprávneho členstva SR v EÚ. Aj keď predmetom aproximácie boli a sú ako nariadenia, tak aj iné rozhodnutia orgánov Európskeho spoločenstva (prípadne niektoré ďalšie komunitárne akty), prioritné postavenie majú nesporne smernice, čo je zdôvodnené ich odlišnou právnou povahou a účinkami, predovšetkým v porovnaní s nariadeniami. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vnútroštátne právne predpisy Slovenskej republiky, do ktorých boli v rámci aproximácie práva náležite transponované smernice, budú aplikovateľné aj po našom vstupe do Európskej únie vzhľadom na to, že povaha smerníc ako špecifického prameňa komunitárneho práva si vyžaduje jednoznačné premietnutie ich obsahu do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov prostredníctvom osobitných právnych aktov (napríklad zákonov). Naproti tomu tie vnútroštátne právne predpisy Slovenskej republiky, do ktorých sa premietli normy komunitárneho práva z nariadení, prestanú byť aplikovateľné po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie a namiesto nich sa priamo aplikovateľnými stanú samotné nariadenia, keďže tie pre svoju aplikáciu nevyžadujú (či dokonca vylučujú) prijatie transformačných predpisov vnútroštátneho práva členského štátu, ani ich vnútroštátne publikovanie.

V uvedenom rozsahu prijaté aproximačné „eurozákony“ budú slúžiť všetkým oprávneným subjektom aj po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie ako tie vnútroštátne právne predpisy, prostredníctvom ktorých sa zabezpečuje plnenie našich záväzkov podľa komunitárneho práva už ako členského štátu Európskej únie. Aproximačné nariadenia vlády zostanú v platnosti aj po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie, a to  za rovnakých podmienok ako aproximačné zákony Národnej rady Slovenskej republiky (t. j. predovšetkým tie, ktoré predstavujú transpozíciu smerníc). Na margo takýchto spôsobov prenosu noriem komunitárneho práva do nášho právneho poriadku možno uviesť, že z hľadiska praktického uplatňovania by nemali predstavovať vážnejší problém, nakoľko tieto normy sú obsiahnuté vo vnútroštátnych právnych predpisoch, hoci je pravda, že ich výklad a uplatňovanie budú musieť byť od momentu vstupu do EÚ v súlade so základnými zásadami komunitárneho práva.

3.3 Procesno-právne otázky aplikácie komunitárneho práva v členskom štáte EÚ

V predchádzajúcej častiach (3.1 a 3.2) sme opísali pojmové znaky práva ES a ich význam pre hmotné právo členských štátov. V úvodnej časti tejto podkapitoly (3.3.1 a nasl.) sa venujeme účinkom práva ES vo vzťahu k vnútroštátnym pravidlám, upravujúcim postup orgánov aplikácie práva.

Po stručnej analýze všeobecných aspektov procesného postupu súdov pri aplikácii práva ES nasleduje popis niektorých typov konaní pred ESD – predbežného konania podľa čl. 234 (ex čl. 177) ZES a kontroly zákonnosti podľa čl. 230, čl. 232 a čl. 241 (ex čl. 173, čl. 175 a čl. 184) vrátane konania o súlade návrhu medzinárodnej zmluvy so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva v zmysle čl. 300 ods. 6 ZES.

V ďalšej časti (3.4) sa venujeme otázkam súvisiacim so zodpovednosťou tak členského štátu, ako aj ES za škodu spôsobenú fyzickej alebo právnickej osobe porušením práva ES a napokon v časti 3.5 zodpovednosti štátu za porušenie povinností vyplývajúcich zo ZES voči ES a členským štátom, teda konaniam podľa čl. 226, čl. 227 a čl. 228 (ex čl. 169, čl. 170 a čl. 171) ZES.

Dôraz kladieme na vzťah Európskeho súdneho dvora k vnútroštátnym orgánom verejnej – predovšetkým súdnej – moci, najväčšia pozornosť je preto venovaná predbežnému konaniu, ktoré jednak vytvára priestor pre bezprostrednú spoluprácu medzi vnútroštátnymi súdmi a ESD a jednak už tradične „produkuje“ kľúčové judikáty. Ohniskom nasledujúcej diskusie je práve rozbor rozhodovacej činnosti Európskeho súdneho dvora, vychádzajúci síce do významnej miery z komentárov zahraničnej odbornej verejnosti, ale usilujúci o zohľadnenie špecifík domáceho právneho prostredia a jeho potrieb.

3.3.1 Všeobecné aspekty

Podľa čl. 10 (ex čl. 5) ZES:

Členské štáty sú povinné prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia povinností vyplývajúcich zo ZES alebo z konania inštitúcií ES. Členské štáty sú povinné napomáhať realizácii úloh Spoločenstva. Členské štáty sú povinné zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov ZES.

 

3.3.1.1 Plná účinnosť práva ES

Zo znenia čl. 10 ZES i z povahy práva ES, tak ako ho postupne definovala judikatúra Európskeho súdneho dvora, vyplýva povinnosť orgánov členských štátov zabezpečiť vo svojich právnych poriadkoch plnú účinnosť práva ES. Realizácia tejto povinnosti na úrovni aplikácie práva spadá zo zrejmých dôvodov predovšetkým (i keď nielen) do sféry pôsobenia orgánov súdnej moci. Základné pravidlo aplikácie práva ES preto znie: súdy členských štátov sú všeobecnými súdmi ES a ako také majú nielen oprávnenie, ale i povinnosť v relevantných prípadoch aplikovať právo ES.

dôvodu absencie komplexnej procesno-právnej úpravy v rámci práva ES však pri jeho aplikácii súdy členských štátov uplatňujú vnútroštátne procesné pravidlá. Úprava postupu súdov pri aplikácii práva ES je teda v zásade vecou vnútroštátnej úpravy. Na túto úpravu a jej výklad príslušným súdom sa však viažu dve základné kritériá formulované Európskym súdnym dvorom: (i) kritérium ekvivalencie (rovnocennosti), v zmysle ktorého vnútroštátne procesné pravidlá vzťahujúce sa na konanie o nárokoch vyplývajúcich z práva ES nesmú byť menej priaznivé než pravidlá upravujúce konanie o vnútroštátnych nárokoch podobnej povahy, a (ii) kritérium účinnosti,,,,,, t. j. reálnej (praktickej) uplatniteľnosti, v zmysle ktorého nesmú vnútroštátne aplikačné mechanizmy znemožniť alebo podstatne sťažiť reálne uplatnenie príslušného nároku.

3.3.1.2 Účinná ochrana nárokov podľa práva ES

A. Povinnosť rešpektovať kritériá ekvivalencie a účinnej ochrany – a tým zabezpečiť plnú účinnosť práva ES – má pre procesný postup vnútroštátnych súdov mimoriadny význam. Azda tým najzávažnejším dôsledkom je povinnosť súdu odmietnuť aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia vnútroštátneho procesného práva, ktoré je v rozpore s kritériami ekvivalencie a reálnej účinnosti procesných podmienok aplikácie práva ES. Tieto kritéria sú pritom vymedzené kumulatívne. To znamená, že aj v prípade, ak sa na aplikáciu práva ES vzťahujú rovnaké procesné podmienky ako na aplikáciu vnútroštátneho práva, pričom tieto podmienky znemožňujú alebo podstatne sťažujú reálne uplatnenie nárokov vyplývajúcich z práva ES, je príslušný súd povinný poskytnúť týmto nárokom ochranu. To isté platí v opačnom prípade, t. j. v prípade, že k vnútroštátnej reštrikcii nespĺňajúcej podmienku účinnej ochrany síce existuje adekvátna alternatíva, tá však ochranu nárokov podľa práva ES podrobuje menej priaznivým procesným podmienkam ako ochranu vnútroštátnych nárokov.

Povinnosť uprednostniť požiadavky ekvivalencie a účinnej ochrany nezaniká ani v prípade, že podľa vnútroštátneho práva nemá príslušný súd oprávnenie sám rozhodnúť o súlade niektorého jeho ustanovenia s právom ES. Inými slovami, súd je povinný „ignorovať“ predmetnú procesnú reštrikciu bez toho, aby čakal na rozhodnutie iného orgánu štátu - napríklad zákonodarného zboru alebo ústavného súdu – týkajúce sa príslušného ustanovenia vnútroštátneho práva. V praxi to znamená: pokiaľ súd dospeje k záveru, že ustanovenie predmetného procesného kódexu mu bráni priznať nárokom vyplývajúcim z práva ES rovnakú procesnú ochranu ako nárokom vyplývajúcim z vnútroštátneho práva alebo že dané procesné pravidlá znemožňujú či podstatne sťažujú reálne uplatnenie nárokov vyplývajúcich z práva ES, môže, a je dokonca povinný, sám rozhodnúť o jeho nepoužiteľnosti v konkrétnom rozhodovacom kontexte. To sa v plnom rozsahu týka aj predbežných opatrení – podľa rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v prípade Factortame I, ak jediné, čo súdu bráni uložiť predbežné opatrenie, je vnútroštátne procesné pravidlo, nie je súd týmto pravidlom viazaný. Okrem toho môže každý vecne príslušný súd pozastaviť účinnosť vnútroštátnych predpisov vykonávajúcich opatrenia práva ES, ktoré sú napadnuté námietkou nezákonnosti. V prípade Zuckerfabrik totiž ESD vyslovil, že „v prípadoch, v ktorých sú vnútroštátne orgány poverené vykonaním komunitárnych predpisov, je súčasťou právnej ochrany poskytovanej právom ES právo jednotlivcov namietať ako predbežnú otázku nezákonnosť takýchto predpisov v konaní pred vnútroštátnymi súdmi a iniciovať predloženie veci na predbežné konanie pred Európskym súdnym dvorom“. V takom prípade môže tiež súd zvážiť vydanie predbežného opatrenia, a to za podmienok špecifikovaných v prípade Atlanta. Súd má tiež právomoc – a povinnosť – preskúmavať správne rozhodnutia týkajúce sa nárokov vyplývajúcich z práva ES aj v prípade absencie takejto právomoci vo vzťahu k nárokom vnútroštátneho pôvodu.

Z uvedeného je zrejmé, že súčasná domáca procesná úprava vytvára priestor pre taký postup vnútroštátnych súdov, ktorý zodpovedá základným vrstvám judikatúry Európskeho súdneho dvora v otázke plnej účinnosti práva ES len pri extenzívnom výklade viazanosti súdov medzinárodnou zmluvou podľa čl. 144 ods. 1 ústavy.

B. Posudzovanie účinnosti ochrany poskytovanej vnútroštátnym mechanizmom spadá do pôsobnosti súdu, ktorý rozhoduje v konkrétnom prípade. Ten je pritom povinný vychádzať z kontextu daného konania, a to podľa kritérií špecifikovaných Európskym súdnym dvorom v prípade Peterbroeck. Súd preto hodnotí význam predmetného ustanovenia vnútroštátneho procesného práva pre priebeh konania a jeho osobitné črty, pričom zohľadňuje základné princípy domáceho justičného systému vrátane princípu právnej istoty alebo správneho vedenia konania. Účel takéhoto ustanovenia musí byť tiež skúmaný vo vzťahu k povahe príslušného nároku a k miere jeho obmedzenia. Z dôrazu na kontext konkrétneho prípadu vychádza aj judikatúra ESD, ktorej recentný vývoj naznačuje, že striktná aplikácia kritéria účinnej ochrany sa vzťahuje len na niektoré oblasti práva ES, pričom jedným z kľúčových faktorov pri posudzovaní podmienky účinnosti je povaha dotknutého práva: tam, kde ESD vníma predmetné právo ako mimoriadne významné (napríklad zákaz diskriminácie, rovnosť podmienok pri zamestnávaní, súťažné právo), možno očakávať jeho dôraz na princíp účinnej ochrany a naopak tam, kde ide o menej zásadné nároky možno očakávať jeho dôraz na princíp autonómie vnútroštátneho procesného práva. Podľa komentátorov to znamená aplikáciu akéhosi dodatočného kritéria – kritéria proporcionality medzi dopadom vnútroštátneho procesného pravidla na príslušné právo priznané právom ES na jednej strane a legitímnym cieľom, ktoré takéto ustanovenie v danom procesnom práve plní, na strane druhej. Tridimas preto aktuálne úsilie Európskeho súdneho dvora nájsť rovnováhu medzi princípom procesnej autonómie vnútroštátnych súdov na jednej strane a požiadavkami ekvivalencie a účinnej ochrany nárokov podľa práva ES na strane druhej nazýva „selektívnou ústupnosťou“.

C. Na tomto mieste treba spomenúť niektoré konkrétne dôsledky predmetných kritérií pre procesný postup vnútroštátnych súdov. Súd má napríklad povinnosť posudzovať aktívnu legitimáciu cez prizmu požiadavky zabezpečiť právu ES plnú účinnosť, čo okrem iného môže znamenať, že súd v takejto situácii prizná aktívnu legitimáciu aj subjektu, ktorý ňou vo vzťahu k nároku vnútroštátneho pôvodu nedisponuje. V prípade, že na vec sa vzťahuje ustanovenie práva ES disponujúce priamym účinkom, musí súd aplikovať právo ES z vlastnej iniciatívy – teda napriek tomu, že aplikácia práva ES nebola vznesená účastníkmi konania. V tejto súvislosti platí, že ak vnútroštátne procesné pravidlá prikazujú alebo dokonca len umožňujú súdu vzniesť z vlastnej iniciatívy a nad rámec petitu otázku aplikácie obligatórnych ustanovení vnútroštátneho práva, musí tak súd urobiť aj vo vzťahu k ustanoveniam práva ES. Túto povinnosť nemá iba v prípade, že by jej splnenie znamenalo prekročenie pasívnej roly, ktorú mu v tomto zmysle ukladá vnútroštátne procesné právo – čiže v prípade, v ktorom súd nemá oprávnenie vzniesť niektoré právne otázky z vlastnej iniciatívy.

Pokiaľ ide o lehoty, v zásade platí, že tam, kde vnútroštátne právo ustanovuje konkrétne lehoty na uplatnenie príslušného práva vzťahujú sa tieto lehoty aj na nároky vyplývajúce z práva ES. To sa však týka len „podobných“ nárokov, pričom táto podobnosť je podobnosťou účelu a predmetu žaloby a sa skúma s prihliadnutím na celkový kontext prípadu. Okrem toho platí, že lehota musí byť primeraná a nesmie znemožniť alebo podstatne sťažiť uplatnenie príslušného nároku, prípadne byť menej priaznivá než lehota vzťahujúca sa na uplatnenie vnútroštátnych nárokov. V opačnom prípade súd na nedodržanie lehoty neprihliadne. Rovnaký postup sa vyžaduje v prípade, že v rozpore s požiadavkou účinnej ochrany je napríklad ustanovenie upravujúce dokazovanie súdu.

 

 

 

 

3.3.1.3 Zhrnutie

Na tej najvšeobecnejšej úrovni môžeme uviesť, že súd členského štátu je povinný zabezpečiť plnú účinnosť práva ES. To znamená, že pri jeho aplikácii musí skúmať, či vnútroštátne procesné pravidlá umožňujú priznať nárokom vyplývajúcim z práva ES takú ochranu, ktorá je jednak rovnocenná s ochranou nárokov vnútroštátneho pôvodu, jednak je účinná, t. j. podstatne nesťažuje uplatnenie predmetných nárokov. Pri posudzovaní týchto podmienok súd zohľadňuje potrebu proporcionality medzi významom dotknutého práva na jednej strane a účelom predmetného procesného pravidla na strane druhej, a to vo svetle konkrétnych okolností prípadu. V prípade, že prípadná procesná reštrikcia nezodpovedá požiadavke ekvivalencie a/alebo účinnej ochrany, je súd povinný na ňu neprihliadnuť.

Kritériá ekvivalencie a reálnej účinnosti procesnej ochrany nárokov vyplývajúcich z práva ES majú osobitný význam vo vzťahu k právnym prostriedkom nápravy porušenia práva ES a niektorým ich konkrétnym aspektom sa preto podrobnejšie venujeme práve v rámci diskusie o zodpovednosti členského štátu za porušenie práva ES voči fyzickej alebo právnickej osobe. S potrebou zabezpečiť právu ES plnú účinnosť a zároveň rešpektovať nevyhnutnosť jeho jednotného výkladu sú však spojené aj ďalšie náležitosti procesného postupu vnútroštátnych súdov, vystupujúce do popredia najmä v kontexte ich vzťahu s Európskym súdnym dvorom – a práve jeho kontúry sú predmetom nasledujúcej analýzy.

3.3.2 Predbežné konanie

Podľa čl. 234 ZES:

Súdny dvor má právomoc vydávať predbežné rozhodnutia týkajúce sa:

  1. výkladu Zmluvy,
  2. platnosti a výkladu aktov inštitúcií ES a ECB
  3. výkladu stanov orgánov ustanovených Radou, pokiaľ to tieto stanovy umožňujú.

V prípade, že takáto otázka je nastolená pred súdom alebo tribunálom členského štátu, takýto súd alebo tribunál môže, ak dospeje k záveru, že rozhodnutie o takejto otázke je nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci, požiadať Súdny dvor, aby v danej veci vyniesol rozhodnutie.

V prípade, že takáto otázka je nastolená v konaní pred súdom alebo tribunálom členského štátu, proti rozhodnutiam ktorého nie je podľa vnútroštátneho právneho poriadku dostupný opravný prostriedok, takýto súd alebo tribunál je povinný predložiť predmetnú vec Súdnemu dvoru.

3.3.2.1 Pôsobnosť Európskeho súdneho dvora

Pôsobnosť Európskeho súdneho dvora podľa čl. 234 ods. 1 písm. a) ZES sa vzťahuje na výklad zakladateľských zmlúv vrátane všetkých ich zmien a doplnení. Pôsobnosť Európskeho súdneho dvora podľa čl. 234 ods. 1 písm. b) ZES sa vzťahuje na akty inštitúcií ES, a to bez ohľadu na názov, účinky či záväznosť týchto aktov. V praxi ide predovšetkým o nariadenia a smernice, ale právomoc Európskeho súdneho dvora podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje aj na odporúčania alebo niektoré zmluvné dojednania s nečlenskými štátmi. Podľa viacerých komentátorov môže byť predmetom výkladu aj rozhodnutie Európskeho súdneho dvora alebo Súdu prvého stupňa (ďalej len „SPS“). Režim predbežného konania podľa čl. 234 ods. 1 písm. b) ZES sa však nevzťahuje na tie akty inštitúcií ES, ktorými ony upravujú svoje pôsobenie. Tento druh aktov spadá pod ustanovenie čl. 234 ods. 1 c) ZES, ktoré právomoc Európskeho súdneho dvora kvalifikuje podmienkou, že ju priznávajú príslušné akty (stanovy).

Za istú výnimku zo všeobecnej pôsobnosti Európskeho súdneho dvora vo sfére predbežného konania považujeme pôsobenie SPS, ktorý je ustanovený čl. 225 ZES a má právomoc vydávať predbežné rozhodnutia v oblastiach ustanovených Štatútom Európskeho súdneho dvora (ďalej len „Štatút“). Na konanie o otázkach spadajúcich do pôsobnosti čl. 234 ZES však SPS zásadne nie je príslušný. Rozhodnutia SPS podliehajú odvolaniu, o ktorom rozhoduje Európsky súdny dvor za podmienok špecifikovaných Štatútom, a to v prípade, že existuje významná hrozba pre jednotnosť a konzistenciu práva ES. Ak však sám SPS dospeje k záveru, že jemu predložená vec nastoľuje zásadné otázky s možným presahom do jednotnosti a konzistencie práva ES, môže vec predložiť ESD na rozhodnutie.

3.3.2.2 Aktívna legitimácia

A. Vo všetkých typoch konania podľa čl. 234 ZES je aktívne legitimovaným súd alebo tribunál členského štátu. Aktívna legitimácia sa teda viaže na dve kumulatívne podmienky – jednak musí ísť o orgán súdnej, resp. kvázi-súdnej moci, jednak musí byť tento orgán orgánom niektorého z členských štátov. Pokiaľ ide o prvú podmienku, jej posúdenie spadá do pôsobnosti Európskeho súdneho dvora. Kvalifikácia orgánu na základe vnútroštátneho právneho poriadku má síce orientačný význam, ale nie je pre toto posúdenie rozhodujúca. Medzi kľúčové faktory, ktorými sa Európsky súdny dvor pri tomto posudzovaní riadi, patrí: (i) zriadenie príslušného orgánu zákonom; (ii) či ide o stály a nezávislý orgán; (iii) či má obligatórnu jurisdikciu; (iv) či konanie pred ním je sporovým konaním s inter partes pôsobnosťou a (v) či aplikuje právne predpisy. Druhá podmienka je splnená, ak príslušný orgán je ustanovený zákonom členského štátu. Na tomto mieste môže napríklad vzniknúť otázka, či predmetné náležitosti spĺňa arbitrážny súd. V tejto súvislosti Európsky súdny dvor vyslovil, že na splnenie príslušných kritérií sa vyžaduje, aby arbitrážny súd rozhodoval na základe právnych predpisov a aby jeho rozhodnutie bolo pre sporové strany záväzné v zmysle účinkov res iudicata, a zároveň musí medzi pôsobnosťou arbitrážneho súdu a vnútroštátnym systémom aplikácie práva existovať dostatočne úzka väzba.

B. Aktívna legitimácia sa delí na tú, ktorú pre účely tejto diskusie nazveme fakultatívnou a na tú, ktorú nazveme obligatórnou. Fakultatívnou aktívnou legitimáciou – možnosťou požiadať Európsky súdny dvor o vydanie predbežného rozhodnutia – za podmienok podrobnejšie rozobratých v ďalšom texte disponuje každý súd alebo tribunál členského štátu, proti rozhodnutiam ktorého je podľa vnútroštátneho právneho poriadku dostupný opravný prostriedok. Fakultatívna aktívna legitimácia však neznamená, že takýto súd môže sám rozhodnúť napríklad o neplatnosti aktu podľa čl. 234 ods. 1 písm. b) ZES. Fakultatívnosť v tomto zmysle znamená len to, že pokiaľ si príslušný súd neosvojil pochybnosti o platnosti aktu niektorej z inštitúcií ES, môže ho aplikovať bez toho, aby vec predložil na predbežné konanie, keďže v prípade využitia opravného prostriedku niektorou zo strán sporu vzniká súdu, proti rozhodnutiu ktorého podľa vnútroštátneho právneho poriadku nie je dostupný opravný prostriedok (ďalej len „súd konečnej inštancie“), povinnosť iniciovať predbežné konanie.

C. Obligatórna aktívna legitimácia – povinnosť požiadať Európsky súdny dvor o vydanie predbežného rozhodnutia – sa vzťahuje výlučne na súd konečnej inštancie. Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Costa naznačuje, že za takýto súd sa nepovažuje len súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je podľa vnútroštátneho právneho poriadku dostupný opravný prostriedok za žiadnych okolností, ale aj súd, proti rozhodnutiam ktorého síce môže byť za istých okolností dostupný opravný prostriedok, ale proti rozhodnutiu ktorého nie je opravný prostriedok dostupný v tom type konania, aký sa týka prejednávanej veci (tzv. konkrétna, resp. funkcionálna teória). Takýto súd má teda povinnosť predložiť vec ESD, aj keď proti inému typu jeho rozhodnutí pripúšťa vnútroštátny právny poriadok opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom rozumie nielen opravný prostriedok, ktorý nadriadenému súdu umožňuje preskúmanie skutkových záverov súdu nižšieho stupňa, ale aj opravný prostriedok, ktorý umožňuje výlučne posúdenie právnych záverov.

Vo vzťahu k slovenskému právnemu prostrediu sa na tomto mieste vynára otázka, ktorý súd je súdom konečnej inštancie. Je ním odvolací súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd, alebo dokonca ústavný súd? Odpoveď na túto otázku nie je jednoznačná ani v prípade, že vychádzame z vyššie opísanej konkrétnej teórie. Judikatúra najvyššieho súdu, resp. ústavného súdu síce poskytuje istú orientáciu pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade je možné rozhodnutie súdu napadnúť dovolaním, resp. ústavnou sťažnosťou, táto judikatúra sa však jednak vyvíja, jednak nemusí vždy ponúkať jednoznačný návod. Jednoznačnou nie je v tomto zmysle ani judikatúra Európskeho súdneho dvora. Na jednej strane platí, že za opravný prostriedok sa považuje každá možnosť podrobiť rozhodnutie súdu novému právnemu posúdeniu, čo v kontexte slovenského práva predstavuje napríklad dovolanie z niektorého z dôvodov uvádzaných v § 238 OSP. Na druhej strane nie sú podľa Európskeho súdneho dvora podmienky predbežného konania splnené v prípade, že v čase podania návrhu vnútroštátnym súdom konanie pred ním už bolo skončené. Jedným z kritérií prípustnosti návrhu na začatie predbežného konania je totiž spôsobilosť rozhodnutia Európskeho súdneho dvora ovplyvniť výsledok predmetného sporu. Napriek istému napätiu medzi možnosťou opätovného právneho posúdenia veci na základe mimoriadneho opravného prostriedku a neprípustnosťou podania v prípade právoplatného skončenia konania sa domnievame, že z hľadiska právnej istoty a účelu predbežného konania je namieste považovať v kontexte slovenského práva za opravný prostriedok v zmysle čl. 234 ZES riadny opravný prostriedok, s prípadnou výnimkou dovolania podľa § 238 ods. 1 až 3 a § 239 ods. 1 a ods. 2 písm. a) OSP.

V tejto súvislosti tiež vzniká otázka, či súčasné znenie § 109 ods. 1 písm. b) dostatočne zohľadňuje režim predbežného konania. Predmetné ustanovenie síce umožňuje (prikazuje) súdu prerušiť konanie, ak jeho rozhodnutie závisí od otázky, ktorú v danom konaní nie je oprávnený riešiť, o predložení veci však výslovne hovorí len vo vzťahu k ústavnému súdu. Okrem toho sa pri istom výklade vzťahuje toto ustanovenie len na súd konečnej inštancie, len ten totiž nie je oprávnený samostatne riešiť otázku spadajúcu pod pôsobnosť čl. 234 ZES a je povinný predložiť ju na predbežné konanie ESD. Ustanovenie § 224 ods. 5 Trestného poriadku ukladá súdu prerušiť konanie výlučne vo vzťahu k potrebám ochrany ústavnosti. Oprávnenie či povinnosť vnútroštátneho súdu predložiť vec na predbežné konanie sa pritom vzťahuje na všetky typy konaní, či už ide o občianske, trestné, obchodné, daňové, správne, ústavné alebo akékoľvek iné veci. Jediné relevantné kritérium spočíva v tom, aby v danej veci príslušný orgán pôsobil ako súd členského štátu, spĺňajúc vyššie opísané náležitostí. Tak, ako sme to naznačili už v predchádzajúcej časti, viaceré domáce procesné predpisy bude preto účelné upraviť tak, aby nevznikali pochybnosti o ich obsahu a účinkoch v kontexte aplikácie práva ES vnútroštátnymi súdmi.

D. Osobitné podmienky aktívnej legitimácie sa týkajú dvoch typov predbežného konania. Prvou výnimkou sú ustanovenia čl. 61 až 69 ZES, teda veci spadajúce pod jej Oddiel IV (Vízové, azylové, imigračné a iné opatrenia týkajúce sa voľného pohybu osôb), na ktoré sa vzťahuje osobitný režim predbežného konania. V jeho rámci patrí oprávnenie žiadať Európsky súdny dvor o vydanie predbežného rozhodnutia výlučne súdu konečnej inštancie. Osobitný režim predbežného konania sa vzťahuje aj na veci spadajúce do pôsobnosti čl. 35 Zmluvy o EÚ, teda pod Tretí pilier (Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach). V tomto režime má Európsky súdny dvor právomoc vydávať predbežné rozhodnutia o výklade a platnosti niektorých opatrení prijatých v rámci Tretieho piliera, avšak výlučne v prípade, ak členský štát vyhlási, že akceptuje právomoc Európskeho súdneho dvora, pričom rozhodnutie o tom, či o vydanie predbežného rozhodnutia Európskeho súdneho dvora môže požiadať ktorýkoľvek súd alebo iba súd konečnej inštancie, je v diskrečnej sfére členského štátu.

3.3.2.3 Podmienky konania – perspektíva vnútroštátnych súdov

A. Tou najzákladnejšou podmienkou predbežného konania je existencia otázky, ktorá spadá pod jednu z kategórií vymedzených v čl. 234 ZES. S podmienkou existencie relevantnej otázky bezprostredne súvisí podmienka, že odpoveď Európskeho súdneho dvora na túto otázku musí byť nevyhnutná pre to, aby súd mohol vo veci rozhodnúť. K tomu Európsky súdny dvor uviedol, že posúdenie nevyhnutnosti jeho odpovede na nastolenú otázku je v kompetencii príslušného vnútroštátneho súdu, takže súd môže, ale nemusí vyhovieť príslušnému návrhu strán sporu. Zároveň platí, že vnútroštátny súd môže vec predložiť ESD aj z vlastnej iniciatívy. Inými slovami, fakt, že niektorá zo strán sporu tvrdí, že pre rozhodnutie vo veci je nevyhnutná odpoveď Európskeho súdneho dvora na otázku spadajúcu do pôsobnosti čl. 234 ZES, sám osebe nezakladá povinnosť súdu konečnej inštancie predložiť vec ESD a zároveň absencia takéhoto tvrdenia zo strany účastníkov sporu nebráni príslušnému súdu iniciovať predbežné konanie.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vnútroštátne procesné pravidlá, ktoré bránia súdu predložiť vec ESD z vlastnej iniciatívy – čiže aj v prípade, že žiadna zo strán sporu nenastolila otázku výkladu alebo platnosti práva ES – nie sú v súlade s právom ES. To sa vzťahuje aj na situáciu, v ktorej by súd nižšieho stupňa nemal oprávnenie iniciovať predbežné konanie v dôsledku svojej viazanosti právnym názorom súdu vyššieho stupňa. Na druhej strane však platí, že ak vnútroštátne procesné právo umožňuje podať opravný prostriedok voči rozhodnutiu súdu o predložení veci na predbežné konanie ESD, je predkladajúci súd povinný informovať Európsky súdny dvor o prípadnom využití takéhoto opravného prostriedku niektorou zo sporových strán. Ak má takýto opravný prostriedok suspenzívny účinok, Európsky súdny dvor predbežné konanie preruší a ak súd vyššieho stupňa zruší rozhodnutie o predložení veci na predbežné konanie, Európsky súdny dvor toto konanie zastaví. Zároveň pripomeňme, že ani súd konečnej inštancie nemusí vec predložiť ESD, ak rozhoduje o žiadosti o vydanie predbežného opatrenia a v rámci meritórneho konania môže vec, o ktorej predbežne rozhodol, opätovne preskúmať a predložiť ju ESD.

A naopak, ani pozitívne právo ES, ani judikatúra Európskeho súdneho dvora nepriznávajú stranám predmetného sporu opravné prostriedky proti rozhodnutiu súdu konečnej inštancie nepredložiť vec na predbežné konanie. Jediná možnosť nápravy spočíva v konaní o porušení povinností vyplývajúcich zo ZES podľa jej čl. 226 a 227. Na využitie tejto možnosti však sporové strany nemajú bezprostredný vplyv a výsledok tohto konania má pre ne význam, len pokiaľ ide o prípadnú náhradu spôsobenej ujmy.

V zásade však platí, že ak k záveru o nevyhnutnosti odpovede Európskeho súdneho dvora na otázku spadajúcu do pôsobnosti čl. 234 ZES dospeje súd konečnej inštancie, má povinnosť iniciovať predbežné konanie. Hlavné výnimky z tejto povinnosti predstavuje existencia relevantného judikátu a jednoznačnosť veci.

B. Výnimka spočívajúca v existencii relevantného judikátu, ktorý pre účely tejto diskusie s istou licenciou nazveme precedentom, má dve podmnožiny. Jednu z nich – nazvime ju vecne totožnou otázkou, resp. právnym problémom – Európsky súdny dvor prvýkrát špecifikoval v prípade Da Costa, keď uviedol, že aj keď čl. 234 ods. 3 ZES bezvýhradne vyžaduje, aby mu súdy konečnej inštancie predkladali každú otázku jej výkladu, ktorá je v konaní pred nimi nastolená, autorita výkladu, ktorý už Európsky súdny dvor podal v predbežnom konaní, môže túto povinnosť zbaviť jej účelu a podstaty. To sa týka tak situácie, keď predložená otázka je vecne totožná s otázkou, ktorá už bola predmetom predbežného konania v podobnom prípade, ako aj situácie, keď sa Európsky súdny dvor už zaoberal príslušným právnym problémom, a to bez ohľadu na povahu vnútroštátneho konania, ktoré k tomu viedlo a zároveň bez ohľadu na skutočnosť, že predmetné otázky nie sú úplne totožné.

V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že výnimka z povinnosti súdu konečnej inštancie predložiť vec na predbežné konanie neznamená zánik oprávnenia na takéto predloženie. Vo všetkých prípadoch opísaných v predchádzajúcom odstavci teda síce ani súd konečnej inštancie nemá povinnosť iniciovať predbežné konanie, napriek tomu mu však táto možnosť zostáva zachovaná. V takom prípade – v prípade, že podanie vnútroštátneho súdu neobsahuje žiadnu novú otázku alebo právny argument – Európsky súdny dvor jednoducho zrekapituluje podstatu príslušného precedensu. V prípade, že predložená otázka je zjavne totožná s otázkou, o ktorej už rozhodol, môže Európsky súdny dvor namiesto rozsudku rozhodnúť uznesením.

Druhá podmnožina predmetnej výnimky spočíva v existencii rozhodnutia Európskeho súdneho dvora o neplatnosti aktu inštitúcie ES alebo ECB. V tejto súvislosti Európsky súdny dvor v prípade ICC uviedol, že aj keď je jeho rozhodnutie o neplatnosti niektorého z aktov vydávaných inštitúciami ES priamo adresované len vnútroštátnemu súdu, ktorý predbežné konanie inicioval, poskytuje takéto rozhodnutie dostatočný dôvod aj pre ďalšie súdy, aby príslušný akt pre účely rozhodnutia, ktoré majú vydať, považovali za neplatný. Aj v tomto prípade však ide skôr o zmenu povinnosti na oprávnenie než o zánik možnosti predložiť vec ESD. Ten totiž uviedol, že rozhodnutie o tom, či je potrebné opätovne vzniesť otázku, o ktorej už rozhodol, je na uvážení príslušného vnútroštátneho súdu, pričom „takáto potreba môže existovať najmä vtedy, ak sa objavia otázky týkajúce sa dôvodov, rozsahu a prípadne i dôsledkov neplatnosti, o ktorej už bolo rozhodnuté“.

C. Výnimka spočívajúca v jednoznačnosti veci, tzv. acte clair, sa opiera o sťažňový judikát v prípade CILFIT, v zmysle ktorého súd konečnej inštancie nemá povinnosť predložiť vec ESD, ak je správna aplikácia práva ES natoľko zjavná, že nepripúšťa nijakú rozumnú pochybnosť. Možnosť uplatnenia výnimky acte clair však Európsky súdny dvor viaže na splnenie relatívne prísnych podmienok. Príslušný vnútroštátny súd totiž musí byť presvedčený, že vec sa rovnako jednoznačne javí aj súdom ostatných členských štátov i samotnému Európskemu súdnemu dvoru, pričom možnosť existencie takéhoto jednoznačného postoja musí byť posúdená s prihliadnutím na špecifické znaky práva ES, na osobitné ťažkosti spojené s jeho výkladom a na riziko odchýlok v súdnych rozhodnutiach týkajúcich sa práva ES. Rozmeniac tieto podmienky na drobné, vnútroštátny súd, ktorý má v úmysle vyriešiť otázku podľa čl. 234 ZES samostatne na základe výnimky acte clair, musí vziať do úvahy, že jednotlivé jazykové verzie práva ES sú rovnocenné – výklad práva ES sa preto musí opierať o porovnanie znenia týchto verzií. Ďalej musí takýto súd vziať do úvahy, že právo ES používa špecifickú terminológiu a že niektoré právne inštitúty majú v práve ES iný význam než v práve jednotlivých členských štátov. Napokon musí príslušný súd vykladať každé ustanovenie práva ES vo svetle práva ES ako celku, s prihliadnutím na jeho ciele a na štádium jeho vývoja v čase, keď sa príslušné ustanovenie má aplikovať.

D. Niektorí autori uvádzajú aj tretiu výnimku, a to prenos aplikačnej pôsobnosti na vnútroštátne súdy, v pozadí ktorého stojí práve kombinácia existencie precedensu a jednoznačnosti veci. Tento prenos sa dotýka predovšetkým tých oblastí práva ES, (i) v ktorých orgány ES – najmä Komisia – síce disponujú regulačnými právomocami, ale na ich výkon nemajú dostatočnú kapacitu, (ii) v ktorých zároveň došlo k rozsiahlej kumulácii precedensov a (iii) ktoré sa často týkajú vecí opodstatňujúcich aplikáciu výnimky acte clair aj v prípade neexistencie relevantného precedensu. Najvypuklejším príkladom je súťažné právo, v rámci ktorého je aplikačná pôsobnosť vnútroštátnych súdov mimoriadne rozsiahla a Komisia či Európsky súdny dvor sa zaoberajú len prípadmi buď veľmi zložitými, alebo nastoľujúcimi nové zásadné otázky.

3.3.2.4 Podmienky konania – perspektíva Európskeho súdneho dvora

A. Konštantou ranej judikatúry Európskeho súdneho dvora bol právny názor, v zmysle ktorého posúdenie, či sú splnené podmienky predbežného konania – predovšetkým či skutkové a právne okolnosti odôvodňujú predloženie veci ESD – v zásade spadá do pôsobnosti príslušného vnútroštátneho súdu. V tejto súvislosti Európsky súdny dvor uviedol, že nemá právomoc preskúmavať skutkové okolnosti prípadu alebo kritizovať dôvody a účel žiadosti o výklad ZES. Európsky súdny dvor tak potvrdil, že posúdenie relevancie otázky a toho, či jeho odpoveď na danú otázku je nevyhnutná pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu, je vecou uváženia tohto súdu. Napriek tomu, že tento postoj nemožno ani dnes považovať za prekonaný, v neskoršej judikatúre sa objavili niektoré jeho významné modifikácie, znamenajúce vo svojich dôsledkoch atrahovanie právomoci rozhodnúť o splnení podmienok predbežného konania samotným ESD. Inými slovami, v prípade, že dospeje k inému záveru o nevyhnutnosti odpovede na predloženú otázku pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu v danej veci než tento súd, rozhodujúcim je názor Európskeho súdneho dvora. Táto možnosť sa týka niekoľkých typov situácií.

B. Jedným z nedostatkov, ktoré bránia uplatneniu predbežného konania, je tzv. predstieraný spor, resp. predloženie hypotetickej alebo abstraktnej otázky. V prípade Foglia dospel Európsky súdny dvor k záveru, že sporové strany uzavreli zmluvný vzťah v takej podobe, aby motivovali príslušný (taliansky) súd na rozhodnutie o otázke, ku ktorej mali zhodné stanovisko a nazval takýto postup účelovým. V reakcii na ďalšie podanie príslušného súdu, v ktorom sa objavila námietka nesúladu takéhoto výkladu s princípom autonómneho posúdenia skutkových okolností vnútroštátnym súdom Európsky súdny dvor uviedol, že tak toto posúdenie, ako aj celá schéma spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a ESD v rámci predbežného konania sa spravuje výlučne ustanoveniami práva ES. A najvyšším inštančným stupňom pre ich výklad a aplikáciu je práve Európsky súdny dvor. Takže kým v prípade Foglia Európsky súdny dvor uviedol, že jeho úlohou je poskytnúť vnútroštátnym súdom všetky informácie týkajúce sa výkladu ZES, ktoré sú nevyhnutné pre to, aby mohli vyriešiť skutočné spory im predložené, v prípade Foglia II túto rolu ďalej špecifikoval v tom zmysle, že jeho úlohou nie je poskytovať poradné stanoviská k všeobecným alebo hypotetickým otázkam, ale napomáhať výkon spravodlivosti v členských štátoch. Nemá preto právomoc poskytovať odpovede na otázky predkladané mu v dôsledku takého využitia procesných oprávnení sporovými stranami, ktorého účelom je motivovať Európsky súdny dvor na vyslovenie názoru na niektoré problémy práva ES, nezodpovedajúc pritom potrebe vyriešenia skutočného sporu.

C. Medzi ďalšie prekážky predbežného konania patrí predloženie otázky, ktorá (i) sa zjavne netýka skutkových okolností prípadu alebo predmetu konania, (ii) nie je formulovaná tak jednoznačne, aby na ňu mohla byť daná zmysluplná právna odpoveď, alebo (iii) vychádza zo skutkových okolností, ktoré nie sú špecifikované natoľko jasne, aby na ne Európsky súdny dvor mohol aplikovať relevantné právne pravidlá.

Nejednoznačnú formuláciu predloženej otázky treba odlíšiť od situácie, keď Európsky súdny dvor dokáže z podania vyabstrahovať podstatu otázky. Tak to učinil napríklad v prípadoch SchwarzeCosta, keď nepresnosť formulácie podania nepovažoval za prekážku predbežného konania, s odôvodnením, že má právomoc vyťažiť z nedokonale formulovanej otázky tie jej aspekty, ktoré sa vzťahujú na výklad ZES a o ktorých teda môže konať. To však neznamená, že by mal právomoc alebo povinnosť meniť podstatu otázky, pretože podanie vnútroštátneho súdu slúži nielen ESD, ale musí aj vládam členských štátov alebo iným oprávneným subjektom umožniť predloženie ich stanovísk v zmysle čl. 20 Štatútu. Pokiaľ je teda otázka predložená v podobe, ktorá ESD neumožňuje vyťažiť z nej otázku, o ktorej by mohol konať, podmienky konania nie sú splnené.

Takže kým posúdenie nevyhnutnosti odpovede Európskeho súdneho dvora na relevantnú otázku v zásade spadá do pôsobnosti vnútroštátneho súdu, práve Európsky súdny dvor je príslušný na to, aby za účelom potvrdenia svojej právomoci vo veci konať a rozhodnúť sám preskúmal podmienky, za ktorých mu bola vec predložená vnútroštátnym súdom. Podľa komentátorov tento postoj znamená jednoduchú, no predsa veľmi významnú vec: konečným arbitrom posúdenia podmienok predbežného konania je Európsky súdny dvor.

3.3.2.5 Predmet a účinky predbežného rozhodnutia

A. V predbežnom konaní Európsky súdny dvor nerozhoduje o súlade vnútroštátneho práva s právom ES a ZES vykladá, ale neaplikuje ju na konkrétne skutkové okolnosti. Dôsledky týchto pravidiel pre samotnú rozhodovaciu prax Európskeho súdneho dvora však nie sú také striktné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Pokiaľ ide súlad vnútroštátneho práva s právom ES, ten môže byť priamo predmetom preskúmania zo strany Európskeho súdneho dvora v konaní podľa čl. 226 a čl. 227 ZES. Z judikatúry však vyplýva, že predbežné rozhodnutie vydané v konaní podľa čl. 234 ZES môže v skutočnosti obsahovať odpoveď na otázku o súlade vnútroštátneho práva s právom ES. Samotné súdy členských štátov sa na Európsky súdny dvor často obracajú s podaniami, ktorých podstatou je práve súlad vnútroštátneho práva s dotknutými ustanoveniami práva ES. Európsky súdny dvor v tejto súvislosti pravidelne uvádza, že „i keď v konaní podľa čl. 234 ZES nie je úlohou Súdu rozhodovať o súlade vnútroštátnych pravidiel s ustanoveniami komunitárneho práva, je Súd príslušný rozhodnúť o výklade komunitárneho práva tak, aby vnútroštátnemu súdu umožnil posúdiť súlad týchto pravidiel s ustanoveniami komunitárneho práva“.

Ďalej, čl. 234 ZES priznáva ESD právomoc na podanie autoritatívneho výkladu Zmluvy. Už z povahy predbežného konania a predbežného rozhodnutia vyplýva, že aplikáciou práva ES na konkrétne skutkové okolnosti je poverený príslušný vnútroštátny súd, ktorému je predbežné rozhodnutie Európskeho súdneho dvora adresované, a v zmysle multilaterálnych účinkov predbežných rozhodnutí aj iné vnútroštátne súdy, pre rozhodnutie ktorých v konkrétnej veci je výklad príslušných ustanovení ZES rozhodujúci. Vo viacerých prípadoch sa však deliaca čiara medzi výkladom a aplikáciou ZES javí taká jemná, že samotné vydanie predbežného rozhodnutia je vo svojej podstate rozhodnutím sporu pred vnútroštátnym súdom. V tejto súvislosti je ilustratívnym postoj Európskeho súdneho dvora, v zmysle ktorého „súdna spolupráca podľa čl. 234 ZES vyžaduje, aby sa vnútroštátny súd a Európsky súdny dvor... priamo a komplementárne spolu podieľali na vypracovaní rozhodnutia“. Ďalšou verziou tohto postoja je dôraz na tzv. účelný výklad, čiže výklad, ktorý vnútroštátnemu súdu uľahčí konečné rozhodnutie veci, v rámci konania o ktorej dospel k záveru o nevyhnutnosti odpovede Európskeho súdneho dvora na predloženú otázku.

Ešte výraznejší zásah do rozhodovacej činnosti vnútroštátnych súdov predstavuje princíp formulovaný v prípade Dzodzi, ktorého podstatou je atrahovanie právomoci ESD aj v prípadoch, keď skutkové okolnosti indikujú pôsobnosť vnútroštátneho práva. Ide o situácie, kde sa na predbežné rozhodnutie predkladá výklad ustanovenia práva ES, ktoré je v konkrétnom kontexte aplikovateľné buď na základe odkazu vnútroštátneho práva, alebo v dôsledku zmluvnej voľby práva ES ako rozhodného práva.

B. Záväzným je výrok rozsudku, ako aj podstatná časť jeho odôvodnenia, a to nielen pre súd, ktorý predbežné konanie inicioval, ale aj pre každý ďalší súd vrátane súdu vyššieho stupňa, ktorý rozhoduje alebo bude rozhodovať v danej veci. Záväznosť však neznamená, že by súd, ktorý vo veci rozhoduje, nemohol v rámci toho istého konania podať ďalší návrh na začatie predbežného konania. Taká situácia môže nastať napríklad v prípade, keď „vnútroštátny súd bude mať ťažkosti s pochopením alebo aplikáciou rozsudku, predloží Súdu novú právnu otázku alebo uvedie nové okolnosti, ktoré by Súd mohli viesť k inej odpovedi, než akú vyslovil na predtým položenú otázku“.

Rozsudky Európskeho súdneho dvora vyvolávajú účinky ex tunc, čo znamená, že predmetné ustanovenie práva ES musí byť v podobe, v akej jeho výklad podal Európsky súdny dvor, aplikované aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred vydaním rozsudku, avšak len za predpokladu, že vo vzťahu k uplatneniu tohto ustanovenia pred príslušným vnútroštátnym súdom boli splnené ostatné náležitosti. Jedinou výnimkou zo spätnej účinnosti výkladu práva ES je všeobecný princíp právnej istoty. Na rozhodnutie o uplatnení tejto výnimky je však príslušný výlučne Európsky súdny dvor – ak on sám nerozhodne o obmedzení ex tunc účinkov svojho rozhodnutia, nemôže tak učiniť ani jeden z orgánov členského štátu.

3.3.2.6 Zhrnutie

V predchádzajúcom prehľade sme sa venovali tak podmienkam, za ktorých vnútroštátny súd má a za ktorých nemá povinnosť iniciovať predbežné konanie podľa čl. 234 ZES, ako aj posudzovaniu týchto podmienok samotným ESD. V rámci rekapitulácie môžeme uviesť, že zatiaľ čo súd nižšej než konečnej inštancie môže, ale nemusí predložiť vec na predbežné rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, súd konečnej inštancie túto povinnosť zásadne má, okrem prípadov, (i) keď v konaní pred ním nebola nastolená otázka spadajúca do pôsobnosti čl. 234 ZES, alebo (ii) keď odpoveď Európskeho súdneho dvora na túto otázku nie je nevyhnutná pre rozhodnutie príslušného súdu vo veci, pretože (iia) na ňu odpovedá už existujúci precedens, alebo (iib) je jej riešenie natoľko zjavné, že o správnej aplikácii práva ES nemožno mať rozumné pochybnosti, a tiež keď (iii) vnútroštátny súd aplikuje právo ES v tej oblasti, v ktorej naň bola prenesená aplikačná pôsobnosť.

Posúdenie, či boli splnené podmienky pre predloženie veci ESD na predbežné konanie o nej síce v zásade patrí príslušnému vnútroštátnemu súdu, konečné slovo však má samotný Európsky súdny dvor, ktorý vo viacerých prípadoch dospel k opačnému záveru ako predkladajúci súd. Jednotlivé významové vrstvy judikatúry Európskeho súdneho dvora vzťahujúcej sa na podmienky predbežného konania sú jednak relatívne zložité, jednak sa permanentne vyvíjajú. Európsky súdny dvor sumarizoval podstatné aspekty tejto judikatúry v Smerniciach k návrhom vnútroštátnych súdov na vydanie predbežných rozhodnutí, v ktorých uvádza, že návrh na začatie predbežného konania by mal obsahovať prehľad dôvodov síce stručný, ale dostatočne vyčerpávajúci na to, aby ESD umožnil jednoznačne porozumieť skutkovým a právnym okolnostiam príslušného konania. Okrem iného by takýto prehľad mal uvádzať významné skutkové okolnosti, relevantné vnútroštátne právne predpisy, dôvody, ktoré vnútroštátny súd viedli k predloženiu veci, a v prípade potreby aj zhrnutie argumentov sporových strán. Takýto prehľad umožňuje ESD vykonať tie oprávnenia, ktoré atrahoval v prípadoch FogliaFoglia II – preskúmať podmienky, za ktorých mu vnútroštátny súd predložil vec na predbežné rozhodnutie a rozhodnúť, či tieto podmienky odôvodňujú vydanie predbežného rozhodnutia. V prípade, že príslušný súd žiada o odpoveď na (i) hypotetickú, (ii) vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam alebo predmetu konania irelevantnú alebo (iii) nejednoznačne formulovanú otázku, alebo že (iv) neposkytol dostatočne jasný prehľad skutkových okolností, podmienky predbežného konania nie sú splnené.

Primárnym účelom predbežného konania je zabezpečiť jednotnosť výkladu práva ES pri jeho aplikácii súdmi členských štátov. Z tejto potreby napokon vychádza tak precedenčné chápanie judikatúry Európskeho súdneho dvora ako aj doktrína acte clair. Takže i keď sú tzv. predbežné rozhodnutia Európskeho súdneho dvora adresované konkrétnemu súdu, vyvolávajú účinky aj vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdov iných členských štátov a sú de facto záväzné erga omnes. Kľúčovým aspektom tohto vývoja je postupné vytváranie hierarchického a multilaterálneho vzťahu – hierarchie, na ktorej najvyššom stupni pôsobí Európsky súdny dvor a ktorej normatívne účinky sa vzťahujú nielen na konkrétneho adresáta predbežného rozhodnutia, ale aj na všetky ostatné súdy členských štátov aplikujúce právo ES.

 

3.3.3 Kontrola zákonnosti

Kontrolou zákonnosti v užšom zmysle rozumieme kontrolu zákonnosti aktov vydaných inštitúciami ES v konaní podľa čl. 230 ZES, ale v širšom zmysle aj kontrolu nečinnosti inštitúcií ES v konaní podľa čl. 232 ZES, „adhéznu“ kontrolu zákonnosti nariadení na základe čl. 241 ZES a tzv. nepriamu kontrolu zákonnosti v rámci predbežného konania podľa čl. 234 ods. 1 písm. b) ZES. S prihliadnutím na účel analýzy – poskytnúť domácim praktikom práva základné informácie týkajúce sa procesno-právnych aspektov aplikácie práva ES – ju obmedzíme na stručný rozbor pojmových znakov kontroly zákonnosti, lehôt pre podanie návrhu a účinkov rozhodnutí Európskeho súdneho dvora vydaných v jej rámci.

3.3.3.1 Kontrola zákonnosti aktov inštitúcií ES

Podľa čl. 230 ZES:

Súdny dvor preskúmava zákonnosť aktov prijatých spoločne EP a Radou, aktov Rady, Komisie a ECB, okrem odporúčaní a stanovísk, a aktov EP, ktoré majú vyvolať právne účinky vo vzťahu k tretím osobám.

Za týmto účelom môže Súdny dvor konať na návrh členského štátu, Rady alebo Komisie, ak ako dôvod nezákonnosti namietajú nedostatok právomoci, porušenie podstatnej procesnej náležitosti, porušenie Zmluvy alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa jej výkladu, alebo zneužitie právomoci.

Súdny dvor má za rovnakých podmienok právomoc konať na návrh EP, Účtovného dvora a ECB, ak ako dôvod nezákonnosti namietajú porušenie svojich kompetencií.

Fyzická alebo právnická osoba môže za rovnakých podmienok namietnuť nezákonnosť rozhodnutia, ktorého je adresátom, alebo rozhodnutia, ktoré, i keď bolo vydané vo forme nariadenia alebo bolo adresované inej osobe, má na jej postavenie priamy a individuálny dopad.

Návrh na začatie konania podľa tohto čl. Zmluvy musí byť podaný v lehote dvoch mesiacov od publikovania napadnutého opatrenia alebo jeho oznámenia navrhovateľovi, alebo, v prípade, že oznámené nebolo, odo dňa, keď sa navrhovateľ o ňom dozvedel.

Podľa čl. 231 Zmluvy, ak Súdny dvor návrhu vyhovie, vyhlási napadnutý akt za neplatný. V prípade nariadení však Súdny dvor môže, ak to uzná za potrebné, určiť, ktoré z účinkov napadnutého nariadenia zostávajú v platnosti.

A. Pojem kontroly zákonnosti (review of legality) má v práve ES iné konotácie než napríklad v slovenskom právnom poriadku, už len z toho zrejmého dôvodu, že inštitúcie ES nevydávajú a ich vlastnú pôsobnosť neupravujú zákony stricto sensu – emanáciou ich regulačného pôsobenia sú najmä nariadenia, smernice a rozhodnutia a ich pôsobnosť sa spravuje ustanoveniami práva ES. Zákonnosťou, resp. nezákonnosťou preto v kontexte práva ES a našej diskusie rozumieme nedostatok právomoci, porušenie podstatnej procesnej náležitosti, porušenie ZES alebo iného právneho pravidla, týkajúceho sa jej výkladu a zneužitie právomoci.

Nedostatok právomoci – na rozdiel od porušenia ZES, ktoré je najčastejšie uvádzaným dôvodom nezákonnosti – príliš často namietaný nie je, a to predovšetkým preto, že Európsky súdny dvor prijal za svoju doktrínu tzv. implikovaných právomocí, t. j. právomocí, ktoré sú nevyhnutné, aby inštitúcie ES mohli realizovať úlohy, ktoré im ZES zveruje. Výklad rozsahu právomocí inštitúcií ES zo strany Európskeho súdneho dvora preto možno považovať za extenzívny, i keď niektoré z recentných rozhodnutí naznačujú v tomto smere istý posun. Medzi podstatné procesné náležitosti patrí požiadavka: (i) poskytnúť osobe, ktorá môže byť predmetným rozhodnutím dotknutá, príležitosť predložiť svoje stanovisko k veci (hearing); (ii) pri každom opatrení uviesť dôvody jeho prijatia; (iii) umožniť prístup k dokumentom; a (iv) požiadať o vyjadrenie príslušnú inštitúciu, napríklad v zmysle čl. 43 ods. 2 ZES. Zneužitie právomoci sa vzťahuje na situácie, keď inštitúcia ES vydá opatrenie, ktorého jediným alebo hlavným účelom je buď dosiahnutie iného než výslovne uvedeného cieľa alebo obídenie postupu, ktorý Zmluva v danom prípade ukladá.

Predmetom konania o kontrole zákonnosti sú tie akty inštitúcií ES, ktoré sú spôsobilé vyvolať záväzné právne účinky. Záväznosťou sa pritom myslí tak všeobecná, ako aj individuálna záväznosť. Do kategórie aktov preskúmateľných v rámci kontroly zákonnosti preto spadajú nielen nariadenia a smernice, ale aj rozhodnutia. Odporúčania a stanoviská sú z kontroly zákonnosti vylúčené, Európsky súdny dvor však uviedol, že niektoré akty sui generis sú, pokiaľ vyvolávajú záväzné právne účinky, spôsobilé byť predmetom konania o kontrole zákonnosti. Kontrola zákonnosti sa tak vzťahuje na akty prijaté spoločne Radou a EP, akty Rady, Komisie a ECB a na akty EP, ak majú mať záväzné právne účinky pre tretie strany, s tým, že možnosť fyzických a právnických osôb iniciovať kontrolu týchto aktov je obmedzená v smere opísanom v ďalšej diskusii.

Lehota, v ktorej je možné podať návrh na začatie konania o kontrole zákonnosti je dva mesiace od publikovania napadnutého aktu. Dodržanie tejto lehoty nie je podmienkou konania v jedinom prípade – ak ide o natoľko závažnú nezákonnosť, že napadnutý akt sa považuje za neexistujúci, slovníkom domácej právnej teórie za tzv. paakt. V takom prípade sa uplynutie lehoty nepovažuje za prekážku konania, napadnutému paaktu sa nepriznávajú ani dočasné právne účinky a výrok rozhodnutia Európskeho súdneho dvora nekonštatuje zrušenie takéhoto aktu, ale jeho neexistenciu. Pokiaľ namietaná nezákonnosť nie je natoľko závažná, aby viedla k záveru o neexistencii napadnutého aktu, vyvoláva takýto akt právne účinky až do doby než SPS alebo Európsky súdny dvor rozhodnú o jeho zrušení. Zrušenie napadnutého právneho aktu je však retroaktívne a takýto akt je neplatný ab initio. Zrušenie je tiež záväzné voči všetkým, avšak s niekoľkými kvalifikujúcimi podmienkami. Po prvé, pokiaľ adresát rozhodnutia zmešká lehotu na podanie námietky nezákonnosti, má toto rozhodnutie voči nemu konečnú platnosť. Po druhé, Európsky súdny dvor nemôže zrušiť akt, ktorý nebol predmetom petitu, a to ani v prípade, že je postihnutý nezákonnosťou rovnako ako akt, ktorý bol predmetom petitu. Po tretie, Európsky súdny dvor môže určiť, že zrušené nariadenie, prípadne jeho časť, vyvoláva účinky až do prijatia nového nariadenia súladného s rozhodnutím Európskeho súdneho dvora.

B. Aktívna legitimácia privilegovaných subjektov – inštitúcií ES – sa delí na dve skupiny, ktoré si pre účely tejto diskusie nazveme generálnou a parciálnou aktívnou legitimáciou. Členské štáty, EP, Rada a Komisia majú generálnu aktívnu legitimáciu, čiže môžu namietať nezákonnosť aj takého aktu, ktorého adresátom je iný orgán či osoba. Oproti tomu Účtovný dvor a ECB môžu v konaní o kontrole zákonnosti chrániť len vlastné kompetencie, teda namietať nezákonnosť len tých aktov, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú.

Aktívna legitimácia neprivilegovaných subjektov – fyzických a právnických osôb – je viazaná na podmienku priameho a individuálneho dopadu napadnutého aktu a prichádza do úvahy v troch typoch situácií: (i) adresát rozhodnutia namieta jeho nezákonnosť, alebo (ii) fyzická či právnická osoba namieta nezákonnosť rozhodnutia, ktoré má na jej postavenie priamy a individuálny dopad, ale bolo buď (iia) adresované inej osobe, alebo (iib) vydané v podobe nariadenia. Európsky súdny dvor v tejto súvislosti uviedol, že výber konkrétnej právnej formy inštitúciou ES nemôže sám osebe zbaviť navrhovateľa právnej ochrany, ktorú mu právo ES poskytuje, takže teda nie je vylúčené, aby v konaní o kontrole zákonnosti navrhovateľ namietol nezákonnosť nariadenia, o ktorom tvrdí, že je v skutočnosti rozhodnutím s priamym a individuálnym dopadom na jeho postavenie. Rozhodujúcim je totiž obsah aktu, nie jeho forma, pričom za „pravé“ nariadenie sa považuje len také nariadenie, ktoré sa vzťahuje na objektívne určené situácie a vyvoláva právne účinky pre kategórie osôb vymedzené zovšeobecňujúcim a abstraktným spôsobom.

Mimoriadne náročnou na splnenie sa vo svetle judikatúry javí predovšetkým podmienka individuálneho dopadu, vo vzťahu ku ktorej vyšpecifikoval Európsky súdny dvor tri samostatne aplikovateľné kritériá: (i) zásah do práv navrhovateľa alebo porušenie povinnosti, na splnenie ktorej zo strany inštitúcie ES mal navrhovateľ nárok, (ii) rozsah spôsobenej ujmy a (iii) tzv. Plaumannov test podľa rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v prípade Plaumann. Pravidlom je práve aplikácia Plaumannovho testu, v zmysle ktorého má napadnutý akt individuálny dopad len vtedy, ak sa navrhovateľa dotýka z dôvodu: (i) takých jeho vlastností, ktoré sú pre neho špecifické, alebo (ii) okolností, za ktorých je jeho situácia iná než situácia všetkých ostatných osôb, a v dôsledku týchto dôvodov sa napadnutý akt vzťahuje na navrhovateľa rovnako individuálnym spôsobom, ako keby bol jeho adresátom.

Na splnenie podmienky priameho dopadu sa vyžaduje, aby napadnutý akt priamo zasahoval do právneho postavenia navrhovateľa a adresátom rozhodnutia povereným jeho vykonaním neposkytoval žiaden priestor na uváženie. Napadnutý akt má teda priamy dopad len v prípade, že jeho vykonanie nepodlieha uváženiu aplikačného orgánu a vyplýva priamo z príslušných ustanovení práva ES.

Keďže splnenie takto vymedzených podmienok je mimoriadne náročné, objavili sa návrhy, aby fyzickým a právnickým osobám bola priznaná aktívna legitimácia v prípade, že napadnutý akt má, alebo je spôsobilý mať podstatný negatívny dopad na ich oprávnené záujmy. Prijatie takéhoto návrhu by znamenalo radikálnu zmenu v postavení tzv. neprivilegovaných navrhovateľov.

3.3.3.2 Kontrola nečinnosti inštitúcií ES

Podľa čl. 232 ZES:

Ak EP, Rada alebo Komisia v rozpore so Zmluvou opomenú konať, členský štát alebo iná inštitúcia ES môže podať na Európsky súdny dvor návrh, aby takéto porušenie vyslovil.

Takýto návrh je prípustný len v prípade, že dotknutá inštitúcia bola najskôr vyzvaná, aby konala. Ak v priebehu dvoch mesiacov od takejto výzvy dotknutá inštitúcia nepredložila svoje stanovisko, je možné návrh podať v lehote ďalších dvoch mesiacov.

Ktorákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v predchádzajúcom odstavci podať na Európsky súdny dvor sťažnosť, že inštitúcia ES vo vzťahu k nej nevydala príslušný akt. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na odporúčania a stanoviská.

Nakoľko opomenutie konať možno považovať za istú formu nezákonnosti, podľa viacerých komentárov sa konanie podľa čl. 232 ZES vzťahuje na nevydanie takých aktov, ktoré spadajú do preskúmavacej právomoci Európskeho súdneho dvora podľa čl. 230 ZES, teda aktov, ktoré vyvolávajú právne záväzné účinky. Zo skutočnosti, že text príslušných ustanovení výslovne upiera fyzickým a právnickým osobám možnosť namietať aj nevydanie odporúčania a stanoviska, pričom v prípade inštitúcií ES túto reštrikciu neuvádza je však možné vyvodiť, že rozsah aktívnej legitimácie privilegovaných subjektov je aj v tomto smere širší. Takýto výklad naznačil Európsky súdny dvor, keď pripustil námietku nevydania aktu, ktorý nepodlieha preskúmavacej právomoci podľa čl. 230 ZES.

Námietka nečinnosti je prípustná len v prípade, že: (i) príslušná inštitúcia mala povinnosť konať a že (ii) navrhovateľ vykonal úkony predpokladané čl. 232 ZES. Takýmto úkonom je jednak vyzvanie povinnej inštitúcie, aby konala, jednak predloženie návrhu ESD v lehote dvoch mesiacov od uplynutia posledného dňa dvojmesačnej lehoty, ktorú má povinná inštitúcia na to, aby reagovala na výzvu navrhovateľa. Podanie samotnej výzvy povinnej inštitúcii nie je viazané na konkrétnu lehotu, Európsky súdny dvor však uviedol, že navrhovateľ tak musí učiniť v primeranej lehote.

3.3.3.3 Adhézna námietka nezákonnosti

Podľa čl. 241 ZES:

Bez ohľadu na uplynutie lehoty ustanovenej v piatom odseku čl. 230 Zmluvy ktokoľvek môže v konaní, ktorého predmetom je nariadenie prijaté spoločne EP a Radou, alebo nariadenie Rady, Komisie alebo ECB, namietnuť nepoužiteľnosť takéhoto nariadenia z niektorého z dôvodov vymedzených v druhom odseku čl. 230 Zmluvy.

Námietku nezákonnosti nariadenia podľa čl. 241 ZES je možné vzniesť výlučne v konaní pred ESD a jej uplatnenie prichádza do úvahy najmä ako adhézny návrh v konaní o kontrole zákonnosti podľa čl. 230 ZES. Námietka nezákonnosti teda nepredstavuje osobitný žalobný dôvod, ale výlučne možnosť oprávnených subjektov, aby v konaní pred ESD, ktoré sa začalo z iného dôvodu, namietli nezákonnosť nariadenia – napríklad v konaní o nezákonnosti rozhodnutia namietli nezákonnosť nariadenia, o ktoré sa napadnuté rozhodnutie opiera. Medzi rozhodnutím, ktoré je predmetom konania a napadnutým nariadením však musí byť dostatočne úzka súvislosť.

 

 

 

3.3.3.4 Nepriama kontrola zákonnosti

Z prechádzajúceho prehľadu vyplýva, že tak konanie podľa čl. 230 ZES, ako aj adhézna námietka nezákonnosti podľa čl. 241 ZES sa v istom zmysle prelínajú s predbežným konaním Európskeho súdneho dvora podľa čl. 234 ods. 1 písm. b) ZES, a to predovšetkým pokiaľ ide o rozsah preskúmavacej právomoci a účinky rozhodnutí. Vo všetkých týchto typoch konania Európsky súdny dvor preskúmava zákonnosť napadnutých aktov a rozhoduje o ich neplatnosti a následne zrušení. Napriek tomu medzi týmito typmi konania existujú významné rozdiely.

Súd členského štátu má napríklad aktívnu legitimáciu výlučne pri tzv. nepriamej kontrole zákonnosti v rámci predbežného konania. Ďalej, kým v konaní podľa čl. 230 a čl. 241 ZES má fyzická alebo právnická osoba samostatnú aktívnu legitimáciu, v konaní podľa čl. 234 ZES je rozhodnutie o predložení veci ESD v diskrečnej sfére príslušného vnútroštátneho súdu. Na druhej strane musí takáto osoba v konaní podľa čl. 230 ZES preukázať splnenie mimoriadne náročných podmienok aktívnej legitimácie (individuálny a priamy dopad) a namietať v zásade len rozhodnutia, zatiaľ čo v konaní podľa čl. 234 ZES je možné namietať nezákonnosť aj nariadení a to bez reštrikcií vzťahujúcich sa na konanie podľa čl. 230 ZES vrátane lehôt. Zároveň však platí, že pokiaľ fyzická alebo právnická mala zjavne možnosť namietnuť nezákonnosť príslušného opatrenia prostredníctvom tzv. priamej kontroly zákonnosti, stráca možnosť napadnúť takýto akt prostredníctvom čl. 241 ZES, alebo navrhnúť jeho napadnutie vnútroštátnym súdom v konaní podľa čl. 234 ZES.

3.3.3.5 Konanie o súlade návrhu medzinárodnej zmluvy so ZES

Podľa č. 300 ods. 6 (ex čl. 228) ZES:

Rada, Komisia alebo členský štát môže požiadať Európsky súdny dvor o poskytnutie stanoviska o súlade dojednanej zmluvy s ustanoveniami ZES. Návrh zmluvy, ktorý bol predmetom negatívneho stanoviska Súdneho dvora, môže vstúpiť do platnosti len za podmienok stanovených v čl. 48 ZEÚ.

Predmetné konanie má nesporový charakter, nazýva sa tiež konzultačným konaním. Jeho úlohou je prevencia konfliktu dvoch zásadných ústavných princípov: princípu pacta sunt servanda a princípu právneho štátu (resp. spoločenstva práva). Skutočnosť, že v zmysle predmetného článku posudzovanie súladu predchádza aktu uzavretia medzinárodnej zmluvy, znižuje sa riziko potenciálnych rozporov, ktoré môžu vzniknúť následne, po jej vstupe do platnosti.

Je však potrebné poznamenať, že napriek výhodnosti tohto inštitútu z hľadiska rešpektovania medzinárodných záväzkov , nedokáže uspokojivo predísť konfliktom. Je to spôsobené jednak nemožnosťou predvídať všetky komplikácie, ktoré vyvolá praktická aplikácia medzinárodnej zmluvy, jednak fakultatívnosťou tohto konania. Do roku 2002 bolo konzultačné konanie využité len desaťkrát. Medzi najvýznamnejšie patria:

Aktívne legitimovanými inštitúciami sú: Rada a Komisia alebo ktorýkoľvek členský štát, to znamená subjekty, ktoré môžu byť zapojené do procesu uzatvárania medzinárodnej zmluvy. Napriek značným prerogatívam, ktoré požíva Európsky parlament v súvislosti s procesom uzatvárania medzinárodných zmlúv, nie je aktívne legitimovanou inštitúciou v tomto konaní.

Výsledkom konzultačného konania podľa čl. 300 ods. 6 je stanovisko ESD, v ktorom vyjadrí súlad alebo nesúlad predkladaného návrhu so ZES. Tu sa zrejme prejavuje charakter ZES ako ústavnej normy. V prípade pozitívneho stanoviska neexistuje právna prekážka uzatvorenia dojednanej zmluvy. V prípad negatívneho vyjadrenia nemožno zmluvu uzavrieť s výnimkou revízie ZES v zmysle článku 48 ZEÚ.

3.4 Právne prostriedky nápravy

V ďalšom texte opisujeme mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa fyzická alebo právnická osoba môže domáhať náhrady škody spôsobenej porušením práva ES, a to tak zo strany členského štátu, ako aj zo strany inštitúcií ES alebo ich predstaviteľov. Základné pravidlo zodpovednostných mechanizmov spočíva v tom, že na konanie o nároku fyzickej alebo právnickej osoby na náhradu škody spôsobenej konaním členského štátu sú príslušné výlučne vnútroštátne súdy a naopak na konanie o náhrade škody spôsobenej inštitúciou ES je príslušný výlučne Európsky súdny dvor.

3.4.1 Zodpovednosť členského štátu

A. Otázka zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú fyzickej alebo právnickej osobe porušením práva ES úzko súvisí s povinnosťou členského štátu zabezpečiť právu ES plnú účinnosť, pretože súčasťou tohto záväzku je aj povinnosť členského štátu napraviť porušenie práva ES.

Pôvodný prístup Európskeho súdneho dvora k tejto otázke vychádzal zo striktného dôrazu na princíp procesnej autonómie vnútroštátnych orgánov a na pravidlo: „žiadne nové prostriedky nápravy“ (no new remedies). Inými slovami, v prípade, že právny poriadok členského štátu neumožňoval v okolnostiach konkrétneho prípadu poskytnutie ochrany príslušnému nároku, nebolo potrebné ju poskytnúť ani vo svetle čl. 10 ZES. Postupné sprísnenie kritéria praktickej možnosti uplatniť nárok, vyplývajúci z práva ES na kritérium účinnej ochrany, však vo svojich dôsledkoch znamenalo aj istý ústup od pravidla „žiadne nové prostriedky nápravy“. V prípade Factortame I napríklad Európsky súdny dvor rozhodol, že požiadavka účinnej ochrany má prioritu pred prípadnými reštrikciami podľa vnútroštátneho práva a môže znamenať potrebu poskytnutia ochrany aj za takých okolností, za akých ju doposiaľ vnútroštátne právo nepriznávalo. Tento prístup aplikoval Európsky súdny dvor aj v sérii ďalších rozhodnutí, rozhodnúc napríklad, že tam, kde vnútroštátne predpisy viažu vznik zodpovednosti na zavinenie, nemožno tieto predpisy aplikovať, alebo že vnútroštátny limit výšky poskytnutej náhrady škody je v rozpore s požiadavkou účinnej ochrany príslušného práva.

B. Vývoj judikatúry smerom k povinnosti členského štátu priznať nároku vyplývajúcemu z práva ES, ochranu aj v prípade, že to vyžaduje poskytnutie nového prostriedku nápravy, dosiahol svoj kulminačný bod v prípade Francovich, v ktorom Európsky súdny dvor prvýkrát podrobne špecifikoval podmienky zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú fyzickej alebo právnickej osobe porušením práva ES. Vyslovil, že vnútroštátne súdy, ktorých úlohou je aplikácia ustanovení práva ES v prípadoch spadajúcich do ich pôsobnosti, musia zabezpečiť, že tieto pravidlá budú plne účinné, a musia chrániť práva, ktoré tieto pravidlá priznávajú jednotlivcom. Plná účinnosť práva ES by bola obmedzená a ochrana ním priznaných práv oslabená, keby sa jednotlivci nemohli domáhať odškodnenia za zásah do ich práv, spôsobený porušením práva ES členským štátom. Aj keď ZES výslovne neuvádza možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa odškodnenia zo strany členského štátu, Európsky súdny dvor uviedol, že princíp zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva ES je inherentne prítomný v systéme ZES a vyplýva aj z jej čl. 10.

V prípade Francovich – týkajúcom sa porušenia ustanovení práva ES nedisponujúcich priamym účinkom – Európsky súdny dvor uviedol tri podmienky, za ktorých vzniká právo na odškodnenie: (i) súčasťou výsledku, ktorý sa má smernicou dosiahnuť, musí byť priznanie práv jednotlivcom; (ii) obsah týchto práv musí byť identifikovateľný na základe ustanovení smernice; a (iii) medzi porušením povinnosti členským štátom a spôsobenou ujmou musí byť príčinná súvislosť.

C. Ďalšie vyjasnenie obsahu tohto typu zodpovednosti prinieslo rozhodnutie v spojenej veci Brasserie du Pecheur/Factortame III, kde Európsky súdny dvor výslovne rozšíril možnosť domáhať sa odškodnenia aj na prípady porušenia tých ustanovení práva ES, ktoré disponujú priamym účinkom. Na rozdiel od judikátu Francovich sa však v prípade Brasserie du Pecheur neoprel len o podmienku účinnej ochrany, ale aj o kontext čl. 288 (ex čl. 215) ZES, dôvodiac, že povinnosť nahradiť škodu spôsobenú nezákonným konaním alebo opomenutím je všeobecný princíp spoločným všetkým členským štátom. Okrem toho výslovne zdôraznil, že od členských štátov nemožno požadovať lepšie podmienky uplatňovania zodpovednosti, než aké ponúka ES v prípade, ak škodu spôsobí jej inštitúcia. Vznik zodpovednosti členského štátu sa preto viaže na rovnaké podmienky, za akých vzniká zodpovednosť inštitúcie ES – medzi kľúčové faktory patrí najmä rozsah uváženia, ktorým príslušný orgán členského štátu disponuje, a jednoznačnosť ustanovenia práva ES, ktoré malo byť porušené.

V prípade Brasserie du Pecheur Európsky súdny dvor tiež uviedol, že zodpovednosť členského štátu vzniká bez ohľadu na to, ktorý z jeho orgánov sa porušenia práva ES dopustil, čo potom v ďalších prípadoch viedlo k záveru, že na náhradu škody nemusí byť vždy povinný ústredný orgán štátnej moci, ale môže to byť prípadne i verejno-právna inštitúcia oddelená od štátu alebo územno-správna jednotka, ktorej boli zverené legislatívne alebo správne kompetencie. V prípade Courage dokonca Európsky súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne procesné právo musí umožniť aj taký žalobný nárok, ktorého súčasťou je náhrada škody spôsobená porušením práva ES subjektom súkromného práva. Otázkou v tejto súvislosti však zostáva, či Európsky súdny dvor rozšíri túto možnosť aj mimo oblasti súťažného práva.

D. Pokiaľ ide o rozsah náhrady, vyžaduje sa účinná ochrana, to znamená že náhrada musí zodpovedať spôsobenej ujme. Požiadavka primeranosti náhrady vo vzťahu k spôsobenej ujme – kategoricky formulovaná v prípade Brasserie du Pecheur – znamená potvrdenie už citovaného názoru Európskeho súdneho dvora, v zmysle ktorého sú vopred ustanovené limity výšky náhrady neprípustné, ak majú znamenať porušenie kritérií ekvivalencie a účinnej ochrany (napríklad Prípad Marshall II). Konkrétne, zníženie náhrady v dôsledku nedbanlivosti alebo iného spoluzavinenia zo strany poškodenej osoby je v zásade prípustné, ale napríklad apriórne vylúčenie náhrady ušlého zisku už prípustné nie je.

V rámci rekapitulácie uveďme, že prístup Európskeho súdneho dvora k otázke právnych prostriedkov nápravy porušenia práva ES vychádza z princípu autonómie vnútroštátneho procesného práva, pričom však tieto procesné pravidlá musia právam fyzickej alebo právnickej osoby poskytnúť účinnú ochranu a musia sa na námietky porušenia práva ES vzťahovať rovnako ako na námietky porušenia vnútroštátneho práva. Pri skúmaní účinnosti ochrany sa berie do úvahy proporcionalita medzi významom dotknutého práva a účelom predmetného procesného pravidla, a to vo svetle konkrétnych okolností prípadu. Praktické dôsledky tejto špecifikácie znamenajú, že za istých okolností musia vnútroštátne orgány priznať prostriedky nápravy aj tam, kde predtým dostupné neboli, pričom podrobná špecifikácia podmienok a mechanizmu tejto nápravy zostáva vecou procesných pravidiel vnútroštátneho práva.

Právo fyzickej alebo právnickej osoby na náhradu škody spôsobenej porušením práva ES ktorýmkoľvek orgánom členského štátu vzniká v zásade za rovnakých podmienok ako jej právo domáhať sa odškodnenia zo strany ES a práve tieto podmienky podrobnejšie skúmame v nasledujúcich riadkoch.

3.4.2 Zodpovednosť ES

Podľa čl. 288 (ex čl. 215 ods. 2) ZES:

V prípade mimozmluvnej zodpovednosti je Spoločenstvo povinné, v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre zákony členských štátov, nahradiť akúkoľvek škodu spôsobenú jej inštitúciami alebo jej predstaviteľmi pri výkone ich funkcií.

A. Podmienky mimozmluvnej zodpovednosti ES za spôsobenú škodu sa líšia podľa povahy aktu, ktorým mala byť škoda spôsobená, pričom základné delenie je na akty, v prípade ktorých príslušná inštitúcia disponuje uvážením (tzv. diskrečné akty) a akty, ktorých vydanie nepredpokladá uváženie príslušnej inštitúcie (tzv. non-diskrečné akty). Pre posúdenie, či ide o diskrečný alebo non-diskrečný akt, nie je rozhodujúca jeho forma, ale miera uváženia, ktorou príslušná inštitúcia disponuje pri jeho vydávaní. Medzi diskrečné akty preto môžu patriť tak všeobecne záväzné ako aj individuálne akty. Za non-diskrečné akty sa považujú predovšetkým správne akty, teda akty, prostredníctvom ktorých príslušné orgány buď aplikujú všeobecné pravidlá v individuálnych prípadoch, alebo inak uplatňujú svoje právomoci individuálnym spôsobom.

B. V prípade diskrečných aktov sa vznik zodpovednosti viaže na tri podmienky špecifikované prvýkrát v prípade Schoppenstedt: navrhovateľ musí preukázať, že (i) bolo porušené nadradené právne pravidlo ochrany jednotlivcov; že (ii) toto porušenie bolo zjavné a závažné; a že (iii) medzi týmto porušením a spôsobenou škodou je príčinná súvislosť.

Presnú definíciu nadradeného právneho pravidla ochrany jednotlivcov judikatúra Európskeho súdneho dvora neposkytuje, vychádzajúc v niektorých prípadoch z významu dotknutého pravidla a v iných, naopak, z formálnych aspektov. Napriek tomu je možné uviesť tri základné typy prípadov, keď Európsky súdny dvor považuje podmienku porušenia nadradeného právneho pravidla za splnenú: ak je porušené (i) ustanovenie o zákaze diskriminácie podľa čl. 34 ods. 3 (ex čl. 40 ods. 3) ZES; alebo (ii) nariadenie, ktoré je hierarchicky nadradené napadnutému nariadeniu, pretože je všeobecnejšej povahy; alebo (iii) niektorý zo všeobecných princípov práva ES, ako napríklad proporcionalita, legitímne očakávania či právna istota.

Pokiaľ ide podmienku zjavného a závažného porušenia, v ranej judikatúre obsahovala táto podmienka dva kumulatívne aspekty: dostatočne závažné museli byť jednak dôsledky porušenia v zmysle výšky spôsobenej škody, jednak spôsob, akým škoda vznikla – zo strany príslušnej inštitúcie muselo ísť o zjavnú svojvôľu. Postupne však Európsky súdny dvor profiloval svoj prístup k veci v intenciách svojho rozhodnutia vo veci Brasserie du Pecheur, a to aj s prihliadnutím na už citovaný postoj, v zmysle ktorého by zodpovednosť členských štátov a ES za spôsobenú škodu mala byť v zásade rovnaká. Rozhodnutím v prípade Bergaderm tak Európsky súdny dvor potvrdil, že aj v kontexte zodpovednosti ES za škodu je pre posúdenie, či porušenie pravidla bolo zjavné a závažné, rozhodujúce to, či príslušná inštitúcia zrejmým a významným spôsobom prekročila medze svojich právomocí. V tejto súvislosti sú kľúčovými faktormi jednoznačnosť porušeného pravidla, miera uváženia príslušnej inštitúcie, či právny omyl je ospravedlniteľný a či porušenie bolo úmyselné.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že vznik zodpovednosti ES za škodu spôsobenú jej inštitúciami sa neviaže na nezákonnosť napadnutého aktu – pri skúmaní podmienok vzniku zodpovednosti sa neskúma nezákonnosť napadnutého aktu stricto sensu tak, ako sme ju opísali v časti 3.1 tejto kapitoly, a nezákonnosť ako taká nie je dostatočnou podmienkou pre vznik zodpovednosti. Ďalší podstatný rozdiel v podmienkach vzniku zodpovednosti za škodu a v podmienkach aktívnej legitimácie v konaní o kontrole zákonnosti podľa čl. 230 ZES spočíva v tom, že v zmysle recentnej judikatúry Európskeho súdneho dvora sa fyzické a právnické osoby môžu domáhať náhrady škody aj v prípade, že rovnako dotknutých je viacero ďalších potenciálnych navrhovateľov.

C. V prípade non-diskrečných aktov postačuje na vznik zodpovednosti nezákonnosť napadnutého aktu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonnosťou a spôsobenou škodou. Nezákonnosť však v kontexte zodpovednosti za škodu môže byť koncipovaná širšie i užšie ako v prípade kontroly zákonnosti podľa čl. 230 ZES. Craig v tejto súvislosti uvádza tento demonštratívny výpočet dôvodov nezákonnosti: nezhromaždenie dôkazov pred vydaním rozhodnutia, vydanie rozhodnutia na základe irelevantných faktorov, nepriznanie procesných práv pred vydaním rozhodnutia alebo nedostatočný dozor nad orgánmi, ktorým boli zverené určité právomoci. Nesprávny výklad nariadenia napríklad dostatočným dôvodom nezákonnosti pre účely vzniku zodpovednosti za škodu nie je.

Pokiaľ ide o podmienku príčinnej súvislosti, tak v prípade diskrečných ako aj v prípade non-diskrečných aktov sa vyžaduje, aby reťazec príčinnej súvislosti nebol narušený konaním členského štátu alebo poškodenej osoby. Nedbanlivosť poškodeného môže napríklad znamenať buď zánik nároku alebo redukciu jeho výšky, a to v závislosti na miere, ktorou sa táto nedbanlivosť podieľala na vzniku škody. Osobitným prípadom narušenia reťazca príčinnej súvislosti medzi konaním príslušnej inštitúcie ES a vznikom škody je spoločná zodpovednosť ES a členského štátu, ktorá môže vzniknúť v dvoch typoch prípadov: (i) ak ES neprijalo dostatočné opatrenia, aby zabránilo porušeniu práva ES vnútroštátnymi orgánmi; a (ii) ak členský štát aplikoval právo ES postihnuté nezákonnosťou.

Škoda sa nahrádza v rozsahu, v ktorom je preukázaná, pričom musí byť špecifická – to znamená že sa záujmov poškodeného musí dotýkať osobitným a individuálnym spôsobom – a kvantifikovateľná. V tejto súvislosti Európsky súdny dvor uviedol, že nárok na náhradu sa môže dotýkať aj škody, ktorá je s dostatočnou istotou predvídateľná, i keď v čase podania návrhu ju ešte nebolo možné presne vyčísliť. Na druhej strane je však možnosť domáhať sa náhrady škody vrátane ušlého zisku viazaná na podmienku, že navrhovateľ neopomenul podniknúť kroky, ktoré by znížili jeho straty.

D. Pokiaľ ide o zodpovednosť ES za škodu spôsobenú jej predstaviteľmi pri výkone ich funkcií, v zmysle rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v prípade Sayag sa vyžaduje, aby išlo o akt, ktorý je v dôsledku vnútorného a priameho vzťahu nevyhnutným vyústením úloh zverených príslušnej inštitúcii. V prípade splnenia tejto podmienky sa na tento typ zodpovednosti vzťahujú rovnaké náležitosti ako na zodpovednosť za škodu spôsobenú konaním samotných inštitúcií ES. Niektorí autori, odvolávajúc sa na prípad Worms, uvádzajú, že v zásade je možné uvažovať aj o zodpovednosti ES za škodu spôsobenú aktmi inštitúcií, na ktoré ES preniesla výkon niektorých štátno-mocenských funkcií, napríklad KBSE.

Zmluvná zodpovednosť ES sa spravuje právom, ktorým sa spravuje príslušná zmluva. Nevyriešenou otázkou v tejto súvislosti zostáva, či takýmto právom môže byť aj právo ES, keďže ZES v žiadnom zo svojich ustanovení nepredpokladá tvorbu pravidiel osobitného zmluvného práva ES. Z procesno-právneho hľadiska je tiež zaujímavá otázka, ktorý súd je príslušný na konanie o zmluvne založenej zodpovednosti. Craig a de Búrca, odvolávajúc sa na čl. 238 (ex. čl 181) ZES, tvrdia, že takým súdom môže byť výlučne Európsky súdny dvor.

E. V rámci rekapitulácie môžeme uviesť, že primárnym krokom pri posudzovaní podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti ES za škodu je zistenie, či napadnutý akt je diskrečnej alebo non-diskrečnej povahy, pričom forma aktu nie je pre toto zistenie rozhodujúca. Ak ide o akt, pri vydaní ktorého príslušná inštitúcia disponovala dostatočnou mierou uváženia, vzniká zodpovednosť za škodu len v prípade, že bolo zjavným a závažným spôsobom porušené nadradené právne pravidlo ochrany jednotlivcov. Pre posúdenie zjavnosti a závažnosti porušenia sú rozhodujúce kritéria špecifikované v prípadoch Brasserie du Pecheur a Bergarderm: príslušná inštitúcia musí zrejmým a závažným spôsobom prekročiť medze svojich právomocí. Do úvahy sa pritom berie jednoznačnosť porušeného pravidla, miera uváženia, ospravedlniteľnosť právneho omylu a úmysel. Ak ide o akt, ktorého vydanie nepredpokladá uváženie príslušnej inštitúcie, vzniká zodpovednosť v prípade, že škoda bola spôsobená nezákonnosťou napadnutého aktu, pričom medzi dôvody nezákonnosti pre tieto účely patrí najmä porušenie procesných pravidiel pri vydávaní rozhodnutí.

Zodpovednosť ES za konanie jej predstaviteľov vzniká výlučne v prípade, že konali v rámci výkonu svojich funkcií, čo predpokladá, že ich konanie bolo nevyhnutným vyústením úloh, ktoré boli zverené inštitúciám nimi zastupovaným. V prípade, že ES nesplnilo svoje prevenčné povinnosti vo vzťahu k porušeniu práva ES členským štátom, alebo naopak, ak bola škoda spôsobená aplikáciou „nezákonného“ práva ES členským štátom, vzniká spoločná zodpovednosť ES a členského štátu. Škoda sa nahrádza v rozsahu, v ktorom bola preukázaná, pričom náhrada ušlého zisku je skôr výnimkou ako pravidlom. Nedbanlivosť poškodeného, ktorá prispela ku vzniku škody alebo k jej výške, okrem toho znamená buď zánik nároku na náhradu škody, alebo jeho redukciu.

3.5 Zodpovednosť členského štátu voči ES

V predchádzajúcej diskusií sme už uviedli, že jedinou možnosťou nápravy porušenia povinností vyplývajúcich orgánom členských štátov zo ZES je v niektorých prípadoch – napríklad v prípade, že súd konečnej inštancie nepredloží vec na predbežné konanie ESD, hoci tak učiniť mal – vyvodenie zodpovednosti voči členskému štátu osobitým postupom. V tejto časti opisujeme preto práve mechanizmus, prostredníctvom ktorého ES alebo členské štáty môžu uplatniť zodpovednosť voči členskému štátu, čo poruší povinnosti vyplývajúce mu zo ZES.

Podľa čl. 226 (ex čl. 169) ZES:

Pokiaľ Komisia dospeje k záveru, že členský štát nesplnil svoju povinnosť podľa tejto Zmluvy, po tom, ako príslušnému členskému štátu poskytne príležitosť na vyjadrenie, vydá k veci odôvodnené stanovisko.

Ak príslušný členský štát stanovisku nevyhovie v lehote ustanovenej Komisiou, táto môže vec predložiť na konanie Európskemu súdnemu dvoru.

 

 

Podľa čl. 227 (ex čl. 170) Zmluvy:

Členský štát, ktorý dospeje k záveru, že iný členský štát nesplnil svoju povinnosť podľa tejto Zmluvy, môže vec predložiť Európskemu súdnemu dvoru.

Pred tým, než členský štát podá sťažnosť na údajné porušenie povinností podľa tejto Zmluvy iným členským štátom, je povinný vec predložiť Komisii.,

Komisia každému z dotknutých členských štátov umožní vyjadrenie k veci, a to tak písomne ako aj ústne, a potom vydá stanovisko s odôvodnením.

Pokiaľ Komisia nevydá stanovisko v lehote troch mesiacov odo dňa, keď jej vec bola predložená, môže sa vec podať na Európsky súdny dvor aj bez stanoviska Komisie.

Podľa čl. 228 (ex čl. 171) ZES:

Pokiaľ Európsky súdny dvor zistí, že členský štát nesplnil svoju povinnosť podľa tejto Zmluvy, je tento štát povinný prijať nevyhnutné opatrenia pre to, aby vyhovel rozsudku Európskeho súdneho dvora.

Pokiaľ Komisia dospeje k záveru, že príslušný členský štát neprijal takého opatrenia, umožní tomuto štátu predložiť svoje vyjadrenie a potom vydá odôvodnené stanovisko špecifikujúce body, v ktorých príslušný členský štát nevyhovel rozsudku Európskeho súdneho dvora.

Pokiaľ príslušný členský štát neprijme nevyhnutné opatrenia podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora v lehote stanovenej Komisiou, tá môže predložiť vec Európskemu súdnemu dvoru. V tomto podaní Komisia uvedie výšku sumy alebo penále, ktoré má príslušný členský štát zaplatiť a ktoré Komisia za daných okolností považuje za primerané.

Pokiaľ Európsky súdny dvor zistí, že príslušný členský štát nevyhovel jeho rozsudku, môže mu uložiť jednorázovú pokutu alebo penále.

Tento postup nemá dopad na čl. 227.

Účelom konania o porušení povinností podľa ZES členským štátom je v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora zabezpečenie všeobecného a jednotného dodržiavania práva ES. Konanie podľa čl. 226 a konanie podľa čl. 227 sa líšia v niektorých procesných aspektoch a tiež v rozsahu ingerencie samotnej Komisie, oba typy konania však majú zhodný účel, v oboch sa pred ESD odohráva až posledné štádium sporu a oba z rezultatívneho hľadiska vyvolávajú vo vzťahu k napadnutému členskému štátu rovnaké účinky: vyslovenie alebo nevyslovenie porušenia a v prvom prípade i možnosť následnej aplikácie sankčného mechanizmu podľa čl. 228 ZES.

3.5.1 Konanie pred Komisiou podľa čl. 226 ZES

A. Konanie pred Komisiou môžeme rozdeliť na predsporovú fázu a na fázu samotného sporu. Predsporová fáza konania pred Komisiou sa začína buď z vlastnej iniciatívy Komisie, alebo na základe podnetu fyzickej či právnickej osoby. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že jednotlivci nemajú nárok vyžadovať, aby Komisia na základe ich podnetu konanie podľa čl. 226 ZES skutočne začala. Rozhodnutie o začatí konania je vecou uváženia Komisie, pričom tak z jej pravidelných správ, ako aj z komentárov odbornej verejnosti jednoznačne vyplýva, že v rámci tohto uváženia Komisia zvažuje aj iné než výlučne právne faktory – napríklad vlastné pracovné vyťaženie, politickú citlivosť veci či dostupnosť iných korektívnych mechanizmov. Rawlings tento postup nazýva „politikou selektívneho presadzovania práva“.

Predsporová fáza je relatívne neformálna a spočíva v rozhovoroch medzi Komisiou a členským štátom, v rámci ktorých si obe strany vymieňajú svoje názory na vec. V prípade, že nedôjde k vzájomnej dohode, Komisia úradným listom oznámi členskému štátu, akého porušenia povinností podľa ZES sa mal dopustiť, a uloží mu lehotu na odpoveď. S výnimkou naliehavých okolností býva táto lehota väčšinou dvojmesačná.

B. Po obdržaní odpovede členského štátu Komisia zvyčajne v priebehu jedného roka rozhodne buď o odložení veci, alebo o vydaní odôvodneného stanoviska. Toto stanovisko obsahuje dôvody, pre aké je namietané porušenie povinností podľa ZES členským štátom, a zároveň členskému štátu ukladá lehotu, v ktorej má stanovisku vyhovieť. Pokiaľ sa tak nestane, predloží Komisia vec na konanie ESD.

V súvislosti s lehotami treba zdôrazniť, že rozhodnutie Komisie, či vôbec začne konanie podľa čl. 226 Zmluvy o ES, nepodlieha presným časovým obmedzeniam, i keď podľa Craiga a De Búrcu prípad Komisia proti Holandsku naznačuje, že neprimerané omeškanie zo strany Komisie môže jej podanie učiniť neprípustným. Pokiaľ však Komisia konanie začne, lehota, ktorú poskytne členskému štátu tak na odpoveď úradnému oznámeniu vydanému v ranej fáze konania, ako aj na vyhovenie odôvodnenému stanovisku vydanému v neskoršej fáze konania, nesmie byť neprimerane krátka. Primeranosť lehoty sa posudzuje jednak s prihliadnutím na naliehavosť veci, jednak na dobu, po ktorú mal členský štát vedomosť o námietke porušenia svojej povinností.

3.5.2 Konanie podľa čl. 227 ZES

V prípade, že k záveru o porušení povinnosti podľa ZES dospeje členský štát, nevyžaduje sa tzv. predsporová fáza, to znamená vzájomné rokovania medzi dotknutými stranami. Členský štát musí vec predložiť Komisii, ktorej úlohou je zhromaždiť vyjadrenia sporových strán a na ich základe vypracovať odôvodnené stanovisko. V tomto type konania je však uváženie Komisie o predložení veci na konanie pred Európskym súdnym dvorom obmedzené v tom zmysle, že ak aj Komisia dospeje k záveru, že k porušeniu nedošlo, má príslušný členský štát možnosť obrátiť sa na Európsky súdny dvor samostatne. Rovnakou možnosťou disponuje v prípade, ak Komisia v trojmesačnej lehote nevydala vo veci žiadne odôvodnené stanovisko.

3.5.3 Konanie pred Európskym súdnym dvorom

A. Vo väčšine prípadov sa začína konanie pred ESD na základe sťažnosti Komisie, ktorá je síce do výraznej miery „len“ rekapituláciou odôvodneného stanoviska, ale je osobitným procesným úkonom s vlastnými formálnymi náležitosťami, bez ktorého sa konanie pred Európskym súdnym dvorom nemôže začať. V niekoľko málo prípadoch konal Európsky súdny dvor aj na základe sťažnosti členského štátu podľa čl. 227 ZES.

V konaní pred ESD môže napadnutý členský štát vzniesť viaceré námietky. Môže napríklad namietať, že lehota, ktorú mu Komisia poskytla na vyhovenie odôvodnenému stanovisku, bola neprimerane krátka, alebo že stanovisko nie je dostatočne odôvodnené, alebo že sťažnosť sa týka iného konania štátu než to, ktoré Komisia namietla v odôvodnenom stanovisku. V poslednom z uvádzaných prípadov musí Komisia celý postup vrátane predsporovej fázy začať odznova, kým v prípade, že rozdiel medzi odôvodneným stanoviskom a sťažnosťou sa netýka predmetu sťažnosti, ale len jej odôvodnenia, stačí, ak Komisia predloží takú sťažnosť, ktorá obsahovo zodpovedá odôvodnenému stanovisku.

Skutočnosť, že namietané porušenie povinností už členský štát odstránil nie je prekážkou konania pred ESD. Rozhodujúce je totiž to, či porušenie trvalo v čase, keď Komisia predložila vec na konanie. Pokiaľ ide o tzv. porušenie s krátkym trvaním, ak takéto porušenie prestalo trvať ešte pred tým, než uplynula lehota uložená v odôvodnenom stanovisku, je sťažnosť neprípustná aj v prípade, že existuje riziko opakovaného porušenia rovnakého druhu.

B. Predmetom konania pred ESD je teda sťažnosť Komisie (prípadne iného členského štátu alebo členských štátov), že členský štát porušil niektorú z povinností vyplývajúcich zo ZES. Takéto porušenie môže spočívať v opomenutí členského štátu konať, v nevykonaní alebo nesprávnom vykonaní smerníc, či v porušení ZES alebo sekundárneho práva ES. Najčastejšou námietkou býva zlyhanie členského štátu pri implementácii smerníc. V tejto súvislosti platí, že členský štát sa svojej povinnosti na riadne vykonanie smernice nezbavuje ani v prípade, že táto smernica spĺňa podmienky priameho účinku alebo že sa jej vo vnútroštátnom právnom poriadku možno domáhať na základe nepriameho účinku, takže aj v takomto prípade je sťažnosť Komisie pri splnení ostatných podmienok konania v zásade prípustná. V takýchto prípadoch však Európsky súdny dvor posudzuje vec podľa konkrétnych okolností prípadu a nevykonanie smernice legislatívnym opatrením nezakladá vždy porušenie povinností členského štátu podľa ZES. Výnimočnými nie sú ani sťažnosti Komisie na porušenie povinnosti členského štátu podľa čl. 10 (ex čl. 5) ZES, teda povinnosti poskytovať Komisii súčinnosť pri plnení jej zverených úloh vrátane poskytovania informácií v prípade, že Komisia monitoruje súlad s právom ES.

Medzi ďalšie dôvody porušenia patrí zlyhanie členského štátu pri zabezpečovaní účinnosti práva ES vo vnútroštátnom právnom poriadku, ktorého konkrétnym prejavom môže byť napríklad rozlišovanie orgánov členského štátu pri sankcionovaní porušenia práva ES a porušenia vnútroštátneho práva, alebo aj nedostatočná prevencia pred takým konaním subjektov práva, ktoré smeruje proti cieľom ES. Na tomto mieste treba spomenúť, že i keď v konaní podľa čl. 226 ZES zatiaľ nebolo namietané konanie vnútroštátneho súdu a Európsky súdny dvor sa k veci relevantným spôsobom nevyjadril, je podľa komentátorov i takýto orgán spôsobilý dopustiť sa porušenia povinností podľa ZES. K tomuto záveru sa prikláňame aj my, okrem iného totiž vyplýva i z konštantnej judikatúry Európskeho súdneho dvora, v zmysle ktorej je členský štát zodpovedný za konanie svojich orgánov aj v prípade, že na základe vnútroštátneho ústavného poriadku disponujú nezávislým postavením.

C. V žiadnom z typov konaní pred ESD, teda ani v konaní podľa čl. 226 a čl. 227 ZES, nemá jeho rozhodnutie bezprostredný dopad na predmetné ustanovenie vnútroštátneho práva, i keď podľa čl. 243 (ex. čl 186) ZES Európsky súdny dvor môže vo všetkých typoch konania uložiť nevyhnutné predbežné opatrenia. Právo ES však neobsahuje úpravu mechanizmov, ktorými by bolo možné vynútiť rešpektovanie rozhodnutia Európskeho súdneho dvora zo strany členského štátu. Istý sankčný mechanizmus predstavuje čl. 288 (ex čl. 171) ZES.

3.5.4 Sankcia za porušenie práva ES

V prípade, že konanie podľa čl. 226, resp. čl. 227 ZES vyústi do rozsudku Európskeho súdneho dvora, ktorým ten vysloví porušenie povinností napadnutým členským štátom – a to či už jeho konaním, alebo jeho opomenutím konať –, má tento členský štát povinnosť vykonať všetky opatrenia nevyhnutné pre to, aby rozsudku učinil zadosť. Pokiaľ tak neurobí, a to ani v lehote, ktorú mu Komisia uloží v odôvodnenom stanovisku vydanom po vyjadrení členského štátu, môže Komisia vec predložiť ESD na rozhodnutie o výške penále, ktoré je členský štát povinný zaplatiť.

Podľa názoru Komisie musí penále zodpovedať účelu sankčného mechanizmu, ktorým je zabezpečiť účinné dodržiavanie práva ES v čo najkratšom možnom čase. Vo svetle tohto účelu považuje Komisia za najvhodnejší typ sankcie denné penále počítané odo dňa doručenia príslušného rozsudku Európskeho súdneho dvora. Medzi kritériá, na základe ktorých je výška denného penále určovaná, patrí podľa osobitných smerníc Komisie závažnosť porušenia, dĺžka jeho trvania a potreba zabezpečiť, aby výška penále plnila dostatočne odstrašujúcu (preventívnu) funkciu. Európsky súdny dvor Komisiou špecifikované kritériá aplikuje, aj keď ich nepovažuje za záväzné pre svoje rozhodovanie. Výšku denného penále teda Európsky súdny dvor ustanovuje podľa trvania porušenia, jeho závažnosti a od platobnej schopnosti členského štátu, ktorá sa posudzuje podľa výšky hrubého domáceho produktu v kombinácii s počtom hlasov, ktorými členský štát disponuje v Rade.

Ani Komisia ani Európsky súdny dvor však nemajú k dispozícii mechanizmus, ktorým by bolo možné vymôcť od členského štátu proti jeho vôli či už vyhovenie rozsudku, alebo zaplatenie uloženého penále. V tejto súvislosti samotný Európsky súdny dvor uviedol, že ustanovenie čl. 228 ZES mu nepriznáva oprávnenie uložiť príslušnému členskému štátu lehotu, v ktorej má vyhovieť jeho rozsudku. S istou licenciou je možné povedať, že efektivita sankčného mechanizmu podľa čl. 228 ZES závisí v konečnom dôsledku od „dobrej vôle“ napadnutého členského štátu. I to je jeden z dôvodov, pre ktoré doposiaľ Európsky súdny dvor rozhodol o uložení peňažnej pokuty členskému štátu v jednom jedinom prípade.

3.6 Prípadová štúdia

V celej 3. časti kapitoly o uplatňovaní európskeho práva sme sa snažili opísať najdôležitejšie aspekty aplikácie komunitárneho práva na území členských štátov EÚ, medzi ktoré sa v dohľadnej dobe možno zaradí aj Slovenská republika.

Z našej analýzy vyplýva, že rozhodujúcu úlohu pri uplatňovaní práva ES zohrávajú všeobecné súdy, a to najmä v prípadoch, keď je potrebné zahájiť prejudiciálne konanie. Preto je nesmierne dôležité, aby súd ako aj osoby zúčastnené na súdnom procese (občianskom súdnom konaní) dokázali narábať s inštitútmi práva ES tak, aby bola splnená požiadavka zákonnosti – dodržiavanie platného (komunitárneho) práva a najmä to, aby sa z  práva ES stal účinný prostriedok ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Tento prostriedok bude predovšetkým v rukách rozhodujúcich sudcov, ale aktívnu rolu pri presadzovaní komunitárneho práva zohrajú aj právni zástupcovia, prípadne samotní účastníci konania.

V snahe priblížiť praktickú hmotnoprávnu i procesnoprávnu stránku aplikácie komunitárneho práva rozhodli sme sa komentovať reálny prípad C-192/94 El Corte Inglés SA c/a Cristina Blazquez Rivero, o ktorom rozhodoval Európsky súdny dvor v prejudiciálnom konaní, a to z dvoch rôznych hľadísk: (i) z hľadiska samotnej štruktúry judikátu, ktorá je typická (až na určité odchýlky) pre rozhodnutia ESD v prejudiciálnom konaní, a (ii) z hľadiska obsahu a odôvodnenia tohto rozsudku, ktoré majú priamy vplyv na rozhodovaciu činnosť národného sudcu.

 

 

 

 

  1. Špecifikácia prípadu

Príklad:

 

  1. Obsah rozhodnutia
  2. Predmetná rubrika obsahuje základné „heslá“ – kľúčové právne termíny, ktoré sa vyskytujú v odôvodnení, resp. s ktorými sa predmetný judikát vyporiadava. Obsah rozhodnutia umožňuje jednoduchú orientáciu pre právnika pri štúdiu judikatúry ESD, resp. pri vyhľadávaní právnych argumentov pre riešenie konkrétneho vlastného prípadu.

    Príklad:

    právne akty inštitúcií – smernice – priamy účinok - zbližovanie právnych poriadkov – ochrana spotrebiteľa v oblasti spotrebných úverov – povinnosť štátu implementovať smernicu – povinnosť štátu nahradiť škodu súkromným osobám

     

  3. Zhrnutie
  4. Zhrnutie obsahuje priebežné závery ESD, ktoré vedú myšlienkový pochod súdu pri rozhodovaní a ktoré vyústia do výroku. Táto časť neopisuje okolnosti prípadu, ide o zásadné právne vety z odôvodnenia judikátu. Právne vety uvedené v zhrnutí sú abstraktné, neviazané na skutkovú podstatu prípadu a objavujú sa opakovane v judikatúre ESD. Logicky sú tieto právne vety preberané sudcami, správnymi orgánmi, právnikmi na všetkých aplikačných úrovniach, čím získavajú všeobecnú záväznosť, to znamená: že sa stávajú de facto súčasťou právneho poriadku. Zhrnutie judikátu prispieva k tvorbe jurisprudencie komunitárneho práva.

    Príklad:

    Dovolateľnosť smerníc voči štátnym subjektom je založená na všeobecne záväznom charaktere smerníc, ktorý sa prejavuje len voči členským štátom a ktorý má zabezpečiť, aby štát nemohol mať prospech z vlastného porušenia komunitárneho práva.

     

  5. Strany sporu / osoby zúčastnené na prejudiciálnom konaní

 

 

 

  1. Odôvodnenie prípadu

5.1 Predmet prejudiciálneho konania

Príklad:

Predbežná otázka o výklade komunitárneho práva

5.2 Skutková podstata

Príklad:

Pani Rivero uzatvorila zmluvu s cestovnou kanceláriou Viajes El Corte Inglés SA, ktorú čiastočne financovala zo spotrebného úveru poskytnutého spoločnosťou El Corte Inglés SA. Medzi finančnou spoločnosťou a cestovnou kanceláriou existovala dohoda o výlučnom práve poskytovania spotrebných úverov klientom cestovnej kancelárie.

Pani Rivero reklamovala porušenie zmluvných povinností cestovnej kancelárie. Tá na výzvy nereagovala. P. Rivero preto pozastavila splácanie spotrebného úveru finančnej spoločnosti, ktorá podala žalobu o zaplatenie dlžnej sumy na súd Primera Instancia n. 10 de Sevilla.

5.3 Relevantné ustanovenia príslušnej normy komunitárneho práva

Príklad:

Čl. 11 ods. 2 Smernice Rady 87/102/EHS písm. b) - d):

„ Spotrebiteľ má nárok na reklamáciu voči poskytovateľovi úveru, ak:

b) medzi poskytovateľom úveru a dodávateľom tovaru alebo služieb existuje predchádzajúca dohoda, podľa ktorej má poskytovateľ výlučné právo na poskytovanie spotrebného úveru klientom dodávateľa za účelom získania tovarov alebo služieb dodávateľa a

c) spotrebiteľ získa spotrebný úver na základe vyššie uvedenej dohody a

d) tovar alebo služby, ktoré sú predmetom zmluvy medzi spotrebiteľom a dodávateľom, nie sú dodané vôbec alebo sú dodané len čiastočne, alebo sú dodané v rozpore so zmluvou.

5.4 Predbežná otázka

Vyvoláva čl. 11 Smernice 87/102/EHS (ďalej ako „Smernica“) priamy účinok v prípade, keď spotrebiteľ uplatní reklamáciu voči poskytovateľovi spotrebného úveru vyplývajúcu z nedostatkov služieb poskytnutých dodávateľom, s ktorým poskytovateľ úveru uzatvoril zmluvu o výlučnom práve poskytovať spotrebné úvery klientom tohto dodávateľa?

5.5 Právna analýza prípadu

(i) imperatív konformného výkladu

Španielsky sudca konštatuje nesúlad medzi čl. 1257 španielskeho občianskeho zákonníka a Smernicou. Španielsky štát v predpísanej lehote neimplementoval Smernicu. Uvedený nesúlad nemožno preklenúť konformnou interpretáciou španielskeho právneho predpisu v duchu komunitárneho práva.

  1. imperatív vylúčenia vnútroštátnej normy
  2. Vzhľadom na konštatovanie španielskeho sudcu o rozpore španielskeho občianskeho zákonníka so Smernicou nie je možné aplikovať jeho čl. 1257.

     

     

  3. imperatív substitúcie komunitárnou právnou normou
  4. Španielsky sudca dospel k názoru, že citovaný čl. 11 ods. 2 Smernice je dostatočne konkrétny, jasný a bezpodmienečný, aby založil právo spotrebiteľky - pani Rivero - na uplatnenie reklamácie voči finančnej inštitúcii. Španielsky sudca vyzdvihol túto skutočnosť z vlastného podnetu aj napriek tomu, že p. Rivero vystupuje v predmetnom konaní ako žalovaná.

    Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že finančná inštitúcia, ktorá je v tomto prípade žalobcom, je súkromnou osobou.

  5. horizontálny priamy účinok smerníc
  6. Európsky súdny dvor v prvej odpovedi poukázal na svoj judikát Facini Dori, v ktorom zamietol horizontálny priamy účinok (t. j. priamy účinok pôsobiaci medzi súkromnými osobami) smerníc vôbec. ESD odkázal na svoj predchádzajúci judikát a položil otázku španielskemu sudcovi, či napriek tomu ďalej trvá na predbežnej otázke.

  7. teória totožnej veci
  8. Španielsky sudca sa s touto odpoveďou neuspokojil, vzhľadom na to, že po vydaní predmetného rozhodnutia vstúpila do platnosti Zmluva o EÚ, ktorá modifikovala ustanovenia Zmluvy o založení ES o ochrane spotrebiteľa (čl. 129 A Zmluvy o založení ES). Odôvodnenie rozhodnutia Facini Dori bolo prijaté v odlišnej právnej situácii, preto odpoveď na predbežnú otázku v tomto prípade môže byť iná.

     

    ESD, poukážuc na závery svojho rozhodnutia Marshall, potvrdil spôsobilosť smerníc založiť právnu povinnosť výlučne štátom, nie súkromným osobám. Spotrebiteľka by sa eventuálne mohla dovolať priameho účinku relevantného článku Zmluvy o založení ES. Vzhľadom na to, že dotknutý čl. 129 A Zmluvy o založení ES nespĺňa kritériá priamej účinnosti, nemožno v tomto prípade priamo aplikovať právo ES.

     

  9. imperatív reparácie

Keďže v danom prípade nie je možné dosiahnuť účinky práva ES interpretáciou španielskeho občianskeho zákonníka, ani priamou aplikáciou ustanovení komunitárneho práva a keďže španielsky štát opomenul implementovať Smernicu včas, môže sa spotrebiteľka dovolať svojich práv založených Smernicou žalobou o náhradu škody proti španielskemu štátu za podmienok uvedených v rozhodnutí Francovich.

  1. Rozhodnutie o trovách
  2. Rozhodnutie o znášaní trov prejudiciálneho konania náleží národnej súdnej inštancii.

     

     

     

  3. Výrok
  4. V prípade opomenutia implementácie Smernice štátom spotrebiteľ sa nemôže dovolať, ani napriek existencii čl. 129 a Zmluvy o založení ES, priameho účinku Smernice vo veci reklamácie voči poskytovateľovi úveru v prípade nedostatkov dodaného tovaru alebo služieb dodávateľom, s ktorým poskytovateľ úveru uzatvoril predchádzajúcu dohodu o výlučnom práve na poskytovanie spotrebných úverov.

  5. Čo ďalej na národnej inštancii?

prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že ESD neprejudikoval rohodnutie vo veci samej. Cieľom prejudiciálneho konania o výklade je len poskytnutie takého výkladu dotknutého ustanovenia komunitárneho práva, ktorý umožní národnemu sudcovi vydať meritórne rozhodnutie. V tomto prípade by teda mal priznať nárok žalobcovi - finančnej inštitúcii -  uložiť spotrebiteľke zaplatiť dlžnú sumu.

V odôvodnení ESD sa však nachádza zmienka o nároku na náhradu škody a odkaz na judikát Francovich. Žalovaná spotrebiteľka, ktorá zjavne utrpela škodu vinou španielskeho štátu, má teda v rukách závažný argument a právny titul pre podanie príslušnej žaloby proti Španielsku v súlade s vnútroštátnymi procesnými aj hmotnoprávnymi predpismi.

Citované právne predpisy a rozhodnutia:

Európska dohoda o pridružení uzavretá medzi Slovenskou republikou a Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi, Oznámenie MZV č. 158/1997 Z.z. v znení neskorších predpisov.

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (publ. vyhl. č. 120/1976 Zb.).

Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (publ. vyhl. 120/1976 Zb.).

Viedenský dohovor o zmluvnom práve (publ. vyhl. č. 15/1988 Zb.).

Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia ČSFR.

Zákon č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 136/2001 Z. z. o hospodárskej súťaži v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.

Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky.

Metodika aproximácie práva.

Zmluva o Európskej únií.

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva.

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele.

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.

ESD, 1961, 9/60 a 12/60 Vloeberghs v. High Authority

ESD, 1962, 18/60 Worms v. High Authority

ESD, 1963, 26/62 Van Gend en Loos v/ Holandsko

ESD, 1963, 28-30/62 Da Costa en Schaake NV and others v. Nederlandse Belastingadministratie

ESD, 1963, 25/62 Plaumann & Co. v. Commission

ESD, 1964, 6/64 Costa v. ENEL

ESD, 1965, 16/65 Firma C. Schwarze v. Einfuhr und Vorratsstelle fur Getreide und Futtermittel

ESD, 1966, 61/65 Vaassen v. Beambtenfonds Mijnbedriff

ESD, 1969, 9/69 Sayag v. Leduc

ESD, 1970, 19, 20, 25, 30/69 Denise Richez-Parise and Others v. Commission

ESD, 1970, 7/69 Commission v. Italy

ESD, 1970, 11/70 Internationale Handelsgesellschaft

ESD, 1971, 5/71 Aktien-Zuckerfabrik Schoppenstedt v. Council

ESD, 1971, 59/70 Netherlands v. Commission

ESD, 1971, 4/69 Alfons Lutticke GmbH v. Commission

ESD, 1972, 96/71 R. and V. Haegeman Sprl v. Commission

ESD, 1973, 39/72 Commission v Italy

ESD, 1974 , 181/73 Haegeman

ESD, 1974, 2/74 Reyners

ESD, 1974, 41/74 Van Duyn

ESD, 1976, 43/75 Defrenne II

ESD, 1976, 33/76 Rewe Zentralfinanz eG and Rewe-Zentral AG v. Landwirtschaftskammer fűr das Saarland;

ESD, 1976, 56-60/74 Kampffmeyer v. Commission and Council

ESD, 1977, 30/77 R. v. Bouchereau

ESD, 1978, 106/77 Simmenthal II c/a Taliansko

ESD, 1978, 83, 94/76, 4, 15, 40/77 Bayerische HNL Vermehrungsbetriebe GmbH & Co. KG v. Council and Commission

ESD, 1979, 116 a 124/77 Amylum NV and Tunnel Refineries Ltd. v. Council and Commission

ESD, 1979, 141/78 France v. UK

ESD, 1980, 104/79 Pasquale Foglia v. Mariella Novello

ESD, 1980, 61/79 Amministrazione delle Finanze dello Stato v. Denkavit Italiana

ESD, 1980, 789 a 790/99 Calpak SA and Societa Emiliana Lavorazione Frutta SpA v. Commission

ESD, 1981, 244/80 Pasquale Foglia v. Mariella Novello (No. 2)

ESD, 1981, 158/80 Rewe-Handelsgesselschaft Nord mbH v. Hauptzollamt Kiel

ESD, 1981, 66/80 International Chemical Corporation v. Amministrazione delle Finanze dello Stato

ESD, 1982, 8/81 Becker v/Nemecko

ESD, 1982, 102/81 Nordsee v. Reederei Mond.

ESD, 1982, 238/81 Srl CILFIT and Lanificio di Gavardo SpA. v. Ministry of Health

ESD, 1982, 104/81 Nemecko c/a Kupferberg

ESD, 1984, 14/82 Von Colson, Kaman c/ Land Nordrhein

ESD 1984, 59/83 SA Biovilac NV v. EEC

ESD 1985, 145/83 Adams v. Commission

ESD, 1985, 29/84 Commission v. Germany

ESD, 1986, 152/84 Marshall v. UK

ESD, 1986, 222/84 Johnston

ESD, 1986, 294/83 Les Verts

ESD, 1987, 12/86 Demirel c/a Mesto SchwäbischGmünd

ESD, 1987, 311/85 VVR v. Sociale Dienst van de Plaatselijke en Gewestelijke Overheidsdiensten

ESD, 1987, 314/85 Foto-Frost c/a Nemecko

ESD, 1987, 222/86 Heylens

ESD, 1987, 14/86 Pretore di Salo v. Persons Unknown

ESD, 1988 24/86 Blaizot v. University of Liége

ESD, 1988, 309/85 Barra v. Belgium

ESD, 1988, 302/87 European Parliament v. Council

ESD, 1988, 338/85 Pardini v. Ministero del commercio con l’estero

ESD, 1990, 192/89, Sévince

ESD, 1990, C-106/89 Marleasing SA c/a La Comercial Internacional de Alimentación SA

ESD, 1990, C 87-89/90 Verholen a ďalší

ESD, 1990, C-188/89 Foster a ďalší v/ British Gas

ESD, 1990, C-177/88 Dekker v. Stichting voor Jong Volwassenen Plus

ESD, 1990, C-213/89 Factortame I.

ESD, 1990, C-297/88 a C-197/89 Dzodzi v Belgian State.

ESD, 1991, C-159/90 Society for the Protection of Unborn Children Ireland v. Grogan and Others

ESD, 1991, C-6 a 9/90 Francovich and Bonifaci v. Italy

ESD, 1991, C-96/89 Commission v. Netherlands

ESD, 1991, C-143/88 a C-92/89 Zuckerfabrik

ESD, 1992, C-104/89 a 37/90 Mulder v. Council and Commission.

ESD, 1992, C-326/90 Commission v. Italy

ESD, 1993, C-271/91 Marshall v. Southampton and South West Area Health Authority II.

ESD, 1994, C-130/93 Lamaire.

ESD, 1994, C-39/93P Syndicat Francais de l’Express International v. Commission.

ESD, 1994, C-137/92P Commission v. BASF AG.

ESD, 1994, C-188/92 TWD Textilwerke Deggendorf GmbH v. Germany.

ESD, 1994, C-91/92 Facini Dori

ESD, 1995, C-430/93 a C-431/93, Van Schijndel a Van Veen

ESD, 1995, C-465/93 Atlanta Fruchthandelsgesellschaft mbH v. Bundesamt fur Ernährung und Fortswirtschaft.

ESD, 1995, T-514/93 Cobrecaf v. Commission;

ESD, 1995, C-57/94 Commission v. Italy.

ESD, 1995, C-312/93 Peterbroeck v. Belgian State

ESD, 1995, C-167/94R Grau Comis

ESD, 1996, C-473/93 Commission v. Luxembourg.

ESD, 1996 C-192/94 El Corte Inglés SA c/a Cristina Blazquez Rivero

ESD, 1996, C-46/93 a C-48/93 Brasserie du Pecheur SA v. Germany a R. v. Secretary of State for Transport, ex parte Factortame Ltd. and others.

ESD, 1997, C-300/95 Commission v. UK

ESD, 1997, C-66/95 R. v. Secretary of State for Social Security, ex parte Eunice Sutton.

ESD, 1998, T-184/95 Dorsch Consult

ESD, 1998, C-326/96 Levez v. Jennings (Harlow Pools) Ltd.

ESD, 1998, C-185/97 Coote v. Granada Hospitality

ESD, 1999, C-310/97P Commission v. AssiDomän Kraft Products

ESD, 1999, C-302/97 Konle v. Austria

ESD, 2000, C-424/97 Haim v. Kassenzahnärtzliche Vereinigung Nordrhein

ESD, 2000, C-443/98 Unilever Italia SpA v/ Central food SpA

ESD, 2000, C-352/98 Laboratoires Pharmaceutiques Bergaderm SA and Goupil v. Commission

ESD, 2000, T-178/98 Fresh Marine Company SA v. Commission

ESD, 2000, C-388/95 Belgium v. Spain

ESD, 2000, C-387/97 Commission v. Greece

ESD, 2000, C-376/98 Germany v. European Parliament and Council

ESD, 2001, C-453/99 Courage Ltd. v Crehan

ESD, stanovisko 1/94 WTO

ESD, stanovisko 3/94, WTO

ESD, stanovisko 1/91 Dohoda o Európskom hospodárskom priestore

ESD, stanovisko 1/92 Dohoda o Európskom hospodárskom priestore

ESD, stanovisko k členstvu EÚ v Rade Európy 2/1994

 

 

ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 31/97, Sb.n.u. ÚS Svazek č. 8 Nález č. 66)

Conseil ‘Etat , 20.10.1989, Nicolo [1990] 1, Rec. str. 190

C.C., č. 71 - 4 zo 16.07.1971, Rec.str. 29

BVerfGE, 29.05.1974, BverfGE 37, str. 271

BVerfGE, 22.10.1986, BverfGE 73, str. 339 

BverGE, 12.10.1993,

BverGE 89, str.155

BVerfGE, 07.06.2000, EuGRZ 2000

 

Knižné publikácie

Arnold, R.: Evropské právo a jeho aplikace, Praha, C.H. Beck 2000.

Brownlie, I.: Principles of Public International Law, Oxford University Press 1998.

Craig, P. – de Búrca G.: EU Law – Text, Cases and Materials, 2nd. Ed., Oxford University Press 1998.

Čič, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky, Matica Slovenská, Martin 1997.

Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky, Komentár k novelizácií ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., Heuréka, Šamorín 2001.

Hartley, T.C.: The Foundations of European Community Law, Oxford University Press 1998.

Hein, D.: Die Inzidentkontrolle sekundären Gemeinschaftsrechts durch den Europäischen Gerichtshof, Baden-Baden, Noms 2001.

Kaleda,, S.L.: Extension of the preliminary rulings procedure outside the scope of Community law: „The Dzodzi line of cases“. European Integration online Papers 11/2000, http://eiop.or.at/eiop/texte/2000-011a.htm.

Kapteyn, P.J.G., VerLoren van Themaat: Introduction to the Law of the European Communities, Kluwer Law International, London - The Hague - Boston 1998.

Kedzia, Z.: Europäische Integration und nationales Verfassungsrecht der mit der Europäischen Union assoziierten Länder Mitteleuropas, in: Europäische Integration und nationales Verfassungrecht/Ulrich Battis... (Hrsg.), Nomos Verl.-Ges., Baden-Baden 1995.

Kellermann, A., Zwaan, J., Czuczai, J. (ed.): EU Enlargement - The Constitutional Impact at EU and National Level, T.M.C. Asser Press 2001.

Klučka, J.: Medzinárodné právo a Ústava Slovenskej republiky, Medes, Košice 1996.

Král,R.: Transpozice a implementace směrnic ES v zemích EU a ČR. C.H.Beck, Praha 2002.

Kunová,V.: Teoretické problémy aproximácie práva in: Teória a prax aproximácie práva, Zborník príspevkov z konferencie s medzinárodnou účasťou, Bratislava 23. a 24. 11 1998, PF UK, Bratislava 1999.

Lang, J.T.: The Principle of Effective Protection of Community Law Rights. In: O’Keefe D. (red.), Judicial Review in European Union Law. The Hague-London-Boston, Kluwer Law International 2000.

Lenaerts, K., van Nuffel, P.: Constitutional Law of the European Union, Sweet & Maxwell, London 1999.

Lenaerts, K., Arts, D.: Procedural Law of the European Union. London, Sweet & Maxwell 1999.

Lewis, X: Dispositions communes ŕ plusieurs institutions [Ustanovenia spoločné pre viaceré inštitúcie] in Commentaire article par l’article des traités UE et CE, vydané pod vedením P.Légera; Helbig and Lichtenbahn Bâle, Geneve - Munich, Dalloz Paris, Bruylant Bruxelles 2000.

Malenovský, J.: Mezinárodní právo veřejné, Doplněk, Brno 1997.

Malenovský, J.: Poměr mezinárodního a vnitrostátního práva, Doplněk, Brno 2000.

Marescau, M: „Europe Agreements“: A New Form of Cooperation between the European Community and Central and Eastern Europe, in: East-Central European States and the Euroepan Communities: Legal Adaptation to the Market Economy (ed. Muller-Graff), Nomos Verl.-Ges., Baden-Baden 1993.

Mayer, F.C.: Kompetenz Űberschreitung und Letztentscheidung, C.H.Beck Verlag, 2000.

Oppenheimer, A.: The Relationship between European Community Law and National Law: The Cases, Cambridge University Press 1995.

Prusák, J.: Klasická teória suverenity a integračný proces, in : Teoretickoprávne súvislosti vstupu suverénneho štátu do Európskej únie, Zborník príspevkov z rovnomennej  medzinárodnej vedeckej konferencie, Piešťany, 28-3l. 3. 200l, SAP, Bratislava 200l.

Prusák , J.: Teória práva, Vydavateľstvo Právnickej fakulty UK, Bratislava 1997.

Schermers H.G. , Waelbroeck, D.F.: Judicial Protection in the European Union, Kluwer Law International, London - The Hague - Boston 2001.

Sweet, A. S.: Constitutional Dialogues in the European Community in: Slaughter – Sweet – Weiler (ed.): The European Court and National Courts – Doctrine and Jurisprudence, Hart Publishing, Oxford 1998.

Šišková, N: Základní otázky sbližování českého práva s právem ES, Codex, Praha 1998.

Tichý, L., Arnold, P., Svoboda, R., Zemánek, J., Král, R.: Evropské právo, C.H. Beck, Praha 1999.

Toth, A.G.: The Concepts of Damage and Causality as Elements of Non-contractual Liability. In: Heukels, T. & McDonnell, A. (vyd.): The Action for Damages in Community Law. The Hague-London-Boston, Kluwer Law InternationalagH 1997.

Trimidas, T.: Enforcing Community Rights in National Courts: Some Recent Developments. In: O’Keefe D. (red.), Judicial Review in European Union Law. The Hague -London - Boston, Kluwer Law International 2000.

Týč, V.: Právo mezinárodních smluv, Masarykova univerzita, Brno 1995

Týč, V.: O vnitrostátní přímé závaznosti mezinárodních smluv, Masarykova univerzita, Brno 1996.

Van der Woude, M.H.: Liability for administrative acts under Article 215.2. In: Heukels, T. & McDonnell, A. (vyd.): The Action for Damages in Community Law. The Hague – London - Boston, Kluwer Law InternationalagH 1997.

Věrný, A., Dauses, M.: Evropské právo, Ústav mezinárodních vztahů, Praha 1998.

Vervaele, J.A.E. (ed.): Compliance and Enforcement of European Community Law, London – The Hague - Boston, Kluwer Law International 1999.

Volkai, J.: The Application of the Europe Agreement and European Law in Hungary: The Judgement of an Activist Constitutional Court on Activist Notions, Harvard Jean Monnet Working Paper 8/99, Harvard Law School.

Ward, A.: Judicial Review and the Rights of Private Parties in EC Law.

Winter, G. (ed.): Sources and Categories of EU Law: A Comparative and Reform Perspective, Nomos Verl.-Ges., Baden-Baden 1996.

Články v periodikách

Azud, J.: Medzinárodnoprávne súvislosti vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, in: Právny obzor, 83, 2000, č. 1.

Bebr, G..: Judicial remedy of private parties against normative acts of the European Communities: the role of the exeception of illegality. Common Market Law Review 1966, s. 7.

Čorba, J.: Prednosť medzinárodných zmlúv pred zákonom, in: Justičná revue, 54, 2002, č. 6 a 7.

De Búrca, G.: The Principle of Proportionality and its Application in EC Law. Yearbook of European Law 1993, č. 13.

Drgonec, J.: Vzťah medzinárodného a ústavného práva in: Justičná revue, 52, 2000, č. 4.

Gavalec, M.: Aplikácia práva Európskych spoločenstiev slovenskými súdmi, in: Justičná revue, 51, 1999, č. 10.

Gavalec, M.: Výhody pridruženia k Európskym spoločenstvám vyplývajúce pre občanov Slovenskej republiky v oblasti európskeho pracovného a sociálneho práva, in: Justičná revue, 54, 2002, č.4.

Gavalec, M.: Pramene práva Európskych spoločenstiev a prístup k nim, in: Justičná revue, 51, 1999, č. 11.

Klučka, J.: K dvom otázkam medzinárodného práva v návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, in: Justičná revue, 53, 2001, č. 1.

Klučka, J.: Konanie o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv s Ústavou alebo ústavnými zákonmi pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, in: Justičná revue, 53, 2001, č. 8 a 9.

Klučka, J.: Miesto a postavenie zmlúv o ľudských právach a základných slobodách v právnom poriadku Slovenskej republiky in: Právny obzor, 76, 1993, č. 4.

Klučka, J.: O ústavnej úprave vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva in: Justičná revue, 51, 1999, č. 4.

Klučka, J.: Miesto a úprava noriem medzinárodného práva v Ústave SR, in: Justičná revue, 2002, č. 4 .

Knapp, V.: Přínos středoevropského soudnictví k evropské právní kultuře, in: Právník, 82, 1993, č. 9.

Král, R.: Transpozice a implementace směrnic v ES a ČR, in: Právník 2000, č. 8.

Kunová, V.: Niekoľko poznámok k integračným článkom návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky in: Ústavnosť a politika, 2000, č. 4.

Marescau, M. – Montaguti E.: The relations between the European Union and Central and Eastern Europe: A Legal Appraisal in: Common Market Law Review, 32, 1995, č. 3.

Nováčková, D.: Zmluvné vzťahy medzi Slovenskou republikou a členskými štátmi Európskych spoločenstiev in: Justičná revue, 48, 1996, č. 10.

Orosz, L.: Poznámky k novele Ústavy Slovenskej republiky, in: Právník, 2001, č. 10.

Pauknerová, M.: Asociační dohoda – některé teoretické otázky, in: Právník, 1995, č. 9.

Posluch M., Cibulka, Ľ.: K problematike ústavnoprávnych predpokladov vstupu SR do EÚ, in: Aktuálne otázky vývoja právneho poriadku v Českej republike a v Slovenskej republike, Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie konanej 26. 6. 2001 v Brne, Institut dalšího vzdělávaní, Brno 2001.

Procházka, R.: Novela Ústavy SR a integračné úsilie Slovenskej republiky in: Justičná revue, 51, 1999, č. 8 a 9.

Procházka, R. : Niekoľko poznámok k aproximačným nariadeniam, Justičná revue, 54, 2002, č. 6 a 7.

Rawlings, R.: Engaged Elites: Citizen Action and Institutional Attitudes in Commission Enforcement. European Law Journal 2000, č. 6.

Salač, J.: Významná judikatura – Evropský soudní dvůr, Právní rozhledy - príloha Evropské právo 8/2001, C.H.Beck, Praha 2001.

Svoboda, P.: K právní povaze tzv. Evropských asociačních dohod a sekundárního asociačního práva, in: Právník, 1996, č. 3.

Týč, V.: K některým otázkám přizpůsobení českého právního řádu z hlediska připravenosti České republiky ke vstupu do Evropské unie, in: Ročenka evropského práva, sv. I, 1996.

Týč, V.: Přímý účinek (bezprostřední závaznost) článku 64 Evropské dohody o přidružení ČR v českém právním řádu, in: Ročenka evropského práva, sv. II, 1996.

Wyatt, D.: Foglia (No. 2): The Court Denies it has Jurisdiction to Give Advisory Opinions. European Law Review 1982, č. 7.

Zemánek, J., Král, R.: Ústavně právní aspekty vstupu České republiky do Evropské unie, in: Ročenka evropského práva, svazek IV, 1998.